Slovenský komorný orchester zvolil pútavú, premyslenú dramaturgiu, v ktorej neopomenul ani Novú hudbu.
V rámci piateho koncertu cyklu SKO (13.2.2024) nás, okrem neskororomantického štýlu v úvode koncertu, čakala aj ochutnávka súčasnej hudby. Je vždy sviatkom, ak sa v dramaturgii objaví aj dielo slovenského autora, dokonca jeho premiéra. A taktiež je nevšedné a pre poslucháča prínosné, ak počas koncertu počujeme menej tradičné nástroje ako sólové – v prípade klasickej hudby je to vždy saxofón.
Večer otvorilo známe, obľúbené dielo Edvarda Hagerupa Griega Suita z Holbergových čias, pôvodne napísaná ako klavírne dielo s podtitulom „Suita v starom štýle“, no o rok neskôr ju pre sláčikový orchester upravil sám skladateľ. Skladba bola skomponovaná pri príležitosti 200. výročia narodenia dramatika Ludviga Holberga. V hudbe sa prepája „barokový“ Holberg, ktorý sa začiatkom 18. storočia po potulkách Európou usadil v Kodani a významne sa podieľal na tvorbe dánskej literatúry, na druhej strane máme v diele výrazne zastúpený neskorý romantizmus Griega. Tanečná suita ako forma typická pre barokové obdobie ostáva zachovaná, v piatich častiach cítime typický rytmus tancov, skladba má v sebe energickosť. Je baroková nielen formou, ale i bohatým využitím kontrapunktu.
Prvá časť Prelúdium sa začína v rýchlom tempe vo fortissime, ktoré je nasledované piánom. Dynamiku Slovenský komorný orchester dodržiaval precízne. Hoci dnes poznáme orchestre, ktoré hrajú túto časť rýchlejšie a dbajú na ostrejšie vyniknutie kontrastov, často je to na úkor zreteľnej artikulácie. Tú mal súbor zrozumiteľnú, hneď prvú melódiu krásne vyspieval – v predpísanom piane, dolce, sprievod ostal v pianissime – dôsledne vyváženom. Je zrejmé, že sú to zohratí muzikanti, ktorí dokážu do detailu dielo nacvičiť. Počuli sme zvukovo vyváženú interpretáciu s prepracovanou akcentáciou. SKO pod vedením Ewalda Danela sa priklonil ku kultivovanejšej verzii, rešpektujúc partitúru, estetikou tónu a výberom temp ostal v tradičnej rovine. Priznám sa, tento spôsob interpretácie mne osobne vyhovuje viac. Robiť z Griega niečo, čím nikdy nebol, preháňať tempá, akcentácie, pridávať voľnosť vo frázovaní – je mimo môjho vkusu. Ale ak by bola zmienená prvá časť trošku rýchlejšia, získala by na svižnosti a energickosti.
Druhá časť Sarabanda – pomalý trojdobý tanec mal v sebe eleganciu a typickú melanchóliu vo výraze. Na to, aby bola udržaná plynulosť, vedúci orchestra zvolil správne tempo. Frázy zneli mäkko, s potrebným tanečným akcentom. Iste, sú aj interpretácie, ktoré volia podstatne pomalšie tempo, aby dosiahli väčšiu vážnosť, no potom sa charakter tohto tanca vytráca. Dychberúce boli vyvážené piána, ktoré crescendami smerovali ku gradácii, no orchester neprekročil hladinu forte, aby dosiahol plnokrvnejší zvuk. Opäť volil klasickú, kultivovanú verziu. Tento trend pokračoval aj v Gavotte, elegancia tanca prevážila súčasné experimentálne trendy. Sólové party síce niekedy neboli až tak precízne vypracované, no v tutti bol súbor presvedčivý – tanečný charakter dodržal akcentovaním ťažkej doby v dvojdobom metre. Najkrajšou časťou je nepochybne Air, vo zvukovosti sa žiadalo viac členitosti a espauzy pred interpretovaním tej nádhernej, známej témy neboli dostatočne zreteľné. V tejto časti chýbali nádychy a väčšia voľnosť, hudobníci sa až metronomicky držali tempa, viac agogiky a precítenej hry by rozhodne nezaškodilo. Predsa, je to romantické dielo a istý pátos k nemu určite patrí, rovnako aj kontrasty, ktoré neboli dostatočne výrazné. Nie, že by dielo hudobníci remeselne nezvládli, naopak. No z hľadiska výrazu práve táto časť má byť emočne vypätejšia, ako sme to počuli v tento večer. Záverečný Rigodon – pôvodne tanec z Provence, priniesol živosť, optimizmus a energiu.
Koncert pokračoval dielom švédskeho skladateľa minulého storočia Larsa-Erika Larssona, jedného z najvýznamnejších švédskych autorov 20. storočia. Znela jeho Malá serenáda pre sláčikový orchester, ktorú skomponoval v roku 1934 a patrí medzi jeho najznámejšie diela. Už v úvode sme rozpoznali pokrokovejšiu, modernú harmóniu – Larsson tvoril predel k súčasnej tvorbe. V prvej časti Allegro sme počuli dobrú prácu s jednotlivými líniami hlasov, ktoré skladateľ v orchestri majstrovsky využíva. Charakterovo je rôznorodá, lyrickejšie poňaté nálady striedajú optimisticky ladené úseky. Dobré nástupy, precízna rytmika, spevnosť tém, a humorne ladený záver boli charakteristické pre interpretáciu prvej vety. Druhá, Adagio cantabile, má úplne odlišný charakter – dosiahnuť takú spevnosť a zároveň určitú nostalgiu modernou, progresívnou tonalitou, nevie každý autor. Bola to spleť lineárne stavaných tém, ozývajúcich sa v echu, kánonicky spracovaných, do ktorej ste sa mohli ponoriť. Je to typický znak severskej hudby – má špecifickú náladu a cítili ste ju aj v tomto diele. Ide o istý typ ponurosti kombinovaný s krásou. No zároveň je to vnútorná dráma – od začiatku ste vedeli, že tá bôľne ladená melódia bude mať svoju gradáciu, neostane len v jednej rovine. Allegro vivace – súdiac podľa tempa prinieslo zmenu nálady, radosť, pravidelný vzorec v basovej línii evokoval tanečný charakter. Záverečná časť Allegro priniesla nielen rýchle tempo, ale technicky náročné party, behy, synkopický rytmus, striedaný so spevným motívom, lyrickú tému – akýsi sumár toho, čo sme počuli, na záver. Hoci jednotlivé časti tejto suity zneli poslucháčsky prijateľne, je to nepochybne technicky náročné dielo, ktoré Slovenskému komornému orchestru pristalo. Interpretovali ho precízne, s energiou a muzikalitou.
Nasledovala premiéra skladby Theatre Suite renomovanej slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej, ktorá v súčasnosti pripravuje operu pre Národní divadlo Brno. Téma Orlanda inšpirovala mnohých umelcov – príbeh o láske, zrade a šialenstve možno spracovať literárne, hudobne, samozrejme, nesmie chýbať výtvarné umenie. Za všetky azda spomeňme Virginiu Woolfovú a jej modernistický román Orlando, ktorý slúžil ako základ pre podmanivý fantasy film (s ešte podmanivejšou hudbou) Orlando s Tildou Swinton v hlavnej úlohe. Ľubica Čekovská sa však nenechá rušiť vonkajšími vplyvmi, je to autorka, ktorej nechýba invencia a tému dokáže spracovať svojim vlastným jazykom. Veľkú rolu u nej hrá intuícia, jej postupy sú moderné, súčasné, nemá potrebu kopírovať mnohých populárnych autorov klasickej hudby (ako to radi podaktorí skladatelia, najmä mladej generácie, robia).
Ocitli sme sa akoby na prahu sveta Orlanda, vediac, že v súčasnosti naša skladateľka na diele intenzívne pracuje, no zároveň v minulosti, pri ďalšej postave jej operného diela – Doriana Graya. Zvuková, inštrumentálna, tonálna a náladová facka, ktorú poslucháč dostal po nekonfliktnom, optimistickom diele Larssona (s výnimkou jednej nočnej mory v Adagiu), bola skvelým osviežením. Pri severskej hudbe sa totiž človek dostane do istej hladiny, blízkej meditácii a potrebuje z tohto sveta von. Po dvoch suitách prišla divadelná – prišiel život, súčasnosť, konflikty, dráma, vnútorný boj človeka a kontrasty.
Od úvodných taktov bola hudba Ľubice Čekovskej drámou v pravom slova zmysle, bola to syntéza jej diel a dokázali ste rozpoznať jej unikátny kompozičný rukopis. Dielo otvorilo krátke intermezzo s mysterióznou atmosférou. Hneď ste z kompozície cítili príbehy zakomponované do modernej, 5-časťovej suity. Nasledovala živá, rytmicky akcentovaná časť Commedia dell´arte s prvkami komického divadla. Bola zahratá rytmicky pregnantne, výrazovo presvedčivo a ústila do nádhernej, lyrickej časti – Ballet. V interpretácii bola citeľná grácia melodických línií, legáta orchester pekne tvaroval, podarilo sa mu atmosférou vytvoriť pocit z krásy baletného umenia. Tajomstvo spočívalo z vrstevnatosti tejto časti – vo vrchných polohách kantiléna, v spodných nový svet hudby – a tieto dve línie sa v istom momente pretli. Táto časť budí dojem, že skladateľka využíva tradičné prostriedky v tonalite, no práve vrstvením v piáne vznikajú osobité harmónie. Elegantné bolo intímne, husľové sólo s pizzicatami sláčikov, udržanými v koherentnom zvuku. Už keď ste si zvykli na tú krásnu melodiku, prekvapila vás autorka úplne novým, dramatickým momentom – časťou Opera. Opakujúci sa motív (nie v zmysle minimalizmu), najprv znel ako ústredný, neskôr plnil funkciu sprievodu. To, čo spravidla vidíme na javisku, syntézu umení, sa odohrávalo sumarizované v hudbe. Emócie, vášne, formujúce operné umenie, zneli v podobe gradácií a kontrastov, aby sa vo Finale ozvala bohatá zvukovosť. Čekovská ňou oslávila ten pocit, aký zažijete len v divadle – tajomstvo, vzrušenie, napätie a emócie. Bola to mimoriadne dynamická kompozícia plná obsahu – zosobňujúca divadelné umenie.
Na záver koncertu znel Koncert pre altový saxofón, trúbku a sláčikový orchester francúzskeho skladateľa Jeana Riviera. Sólové party zneli v podaní multiinštrumentalistu Ladislava Fančoviča a 1. trubkára orchestra Slovenskej filharmónie Ľubomíra Kamenského. Dielo má klasickú trojčasťovú formu a patrí medzi najvýznamnejšie diela klasickej hudby pre alt saxofón. Mimoriadne farebné dielo, využívajúce v bohatej miere kontrapunktickú techniku je technicky náročné, vyžaduje súhru sólových hráčov a komorného orchestra. V prvej časti sme si v rýchlom tempe vychutnávali farby oboch sólových nástrojov, ich vzájomné dialogické party, v náročnej rytmike a melodických motívoch plných živelnosti. Spôsob, akým interpreti uchopili Rivierovo dielo, predstavoval nielen novú hudbu minulého storočia (skladba bola skomponovaná v roku 1954), ale i hru farieb. Pokračujúc vo francúzskej tradícii impresionistov, skladateľ naplno využil trúbku i altový saxofón a dostal z nich rozmanité spektrum farieb. Motív, ktorý hrala trúbka, sme ako ozvenu počuli v sláčikovom orchestri, aby sa naň napojil saxofón a rozpracoval ho. Saxofón mal takmer až improvizačný charakter v melodike, bol farebne i dynamicky jemnejší, v trúbke bolo počuť prieraznejšie tóny.
Skladba modernej reči v klasickej forme bola poslucháčsky mimoriadne príťažlivá – aj to je spôsob, ako poslucháčom odhaliť súčasnú klasickú hudbu, ktorá predsa nekončí romantizmom. Vrstevnatosť kompozície vždy dokázala zaujať – najviac ma presvedčil úsek s rapsodickým saxofónom, nad ktorým sa rozvíjala lyrická téma trúbky, za sprievodu sláčikového orchestra. Ten sa dostal až do pochmúrnych polôh v kontrastnej téme prvej časti koncertu. Prvá časť mala dynamický záver – súhra sólistov v tejto náročnej rytmike bola precízna technicky i výrazovo, napokon poznajú sa aj z jazzového bandu, takže muzikantsky si rozumejú. Prejavilo sa to i v tejto skladbe. Jej druhá, pomalá časť má lyrický charakter. Prekrásnu melodickú líniu hral saxofón a ak si doteraz nevedeli poslucháči predstaviť, ako znie iný, spevný, dokonalým legátom viazaný tón v saxofóne (a poznali tento nástroj len z jazzu), potom sa im ukázal v plnej svojej kráse.
Altka má v sebe tie jemné nuansy, ktoré už tenor nedokáže zahrať – Ladislav Fančovič v precítenej interpretácii ukázal tento hudobný nástroj, aké rôzne tóny je schopný zahrať, v dynamike vyhral tie najjemnejšie nuansy. Najkrajšia bola altka vo vrúcnych melodických líniách a precítených piánach, ale i v sprievodnom, druhom hlase, v zmienenej rapsodickej polohe. V tejto dynamickej hladine sme počuli aj trúbku, pekný, vyvážený tón Kamenského spravil z Adagia unikátny posluchový zážitok. Bohatú harmóniu vytváral sláčikový orchester, dobre vedený vedúcim súboru Ewaldom Danelom. Záverečná časť Rondo vivace priniesla opäť rýchlosť a virtuózne pasáže. Ak sú hrané technicky správne, vo francúzskej hudbe majú znieť s ľahkosťou. Výsledný dojem potom vytvára hravosť, ktorá v zložitej štruktúre pôsobí sviežo a zároveň sofistikovane. Rondo bolo živé, energické, s rytmickou podporou orchestra, vďaka obom sólistom sa táto skladba stala ozajstným potešením – interpreti ju hrali s drivom a spontánnosťou.
SKO zvolil pestrú a dobre premyslenú dramaturgiu, s ozajstnou francúzskou hudobnou lahôdkou na záver – aj to je dôkaz, že publikum dokáže prijať Novú hudbu. Stačí sa len osmeliť.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
