„Je to príbeh lásky a pocta Čechovovi. Odohráva sa v Zürichu, o ktorom sa hovorí, že je dvakrát taký veľký ako viedenský centrálny cintorín, ale len spolovice taký zábavný,“ hovorí o svojej novinke Dáma s maghrebským psíčkom spisovateľka Dana Grigorcea.
Okrem filológie ste vyštudovali aj divadelnú a filmovú réžiu a žurnalistiku. Dnes ste úspešnou spisovateľkou, ste autorkou kníh, ktoré získali aj ocenenia. Aká bola Vaša cesta k písaniu a čím je pre Vás atraktívne?
Milujem dobré príbehy – v knihách, vo filmoch aj na javisku. Spisovateľkou som sa stala z lásky k rozprávaniu príbehov.
Prečo ste ho uprednostnili pred filmom a divadlom?
Na jednej strane preto, že knihu človek môže napísať sám a nepotrebuje na to veľa materiálu. Na druhej strane aj preto, že dobrá kniha necháva ďaleko viac priestoru pre zážitok ako film alebo divadelná hra.
Už Váš debutový román – Baba Rada získal špeciálne ocenenie Swiss Literaly Pearl. Čo pre Vás toto ocenenie znamenalo – z osobného a profesného hľadiska?
Znamenalo to, že sa moje čítania začali konať vo väčších sálach a niektoré listy čitateľov prišli z väčšej diaľky. A začali sa o mňa zaujímať zahraničné vydavateľstvá, prekladajú ma do jazykov, ktorými sama nehovorím a chodím na turné do krajín, ktoré by som inak zrejme pracovne nenavštívila. Minulý mesiac som napríklad bola v Indii.
Vaše knihy kombinujú mnoho žánrov a aj to je jeden z dôvodov prečo sú pre čitateľov zaujímavé. Vaše dielo „An Instinctive Feeling of Innocence“ prináša humor, tragédiu, zároveň je poetická, melancholická, čitateľ v nej nájde aj smútok a zároveň čierny humor. Čím je pre Vás kombinácia protichodných emócií ako pre autorku zaujímavá?
Je to dobrá otázka, na ktorú neviem odpoveď. Pre mňa je dobrá literatúra práve vtedy, keď vzniká u čitateľa aha-efekt: aha, presne to som chcel vždy povedať, ale nenašiel som slová. Dobrá literatúra je vždy aj pádom z výšky, je rizikom, a neštíti sa žiadnej témy.
V prípade tohto príbehu odkazujete aj na svoje detstvo, ktoré ste strávili v Bukurešti. Spomínate diktátora Ceaucesca či koncert Michaela Jacksona a tiež prelom z totalitného režimu. Ako prijali čitatelia Vašej rodnej krajiny – Rumunska, knihu a napríklad Nemecka? Bol tam zásadný rozdiel v jej vnímaní?
Pýtate sa na moju predposlednú knihu „Prvotný pocit nevinnosti“, ktorá nevyšla v slovenčine. V nemeckom jazykovom priestore ju prijali ako mestský román a ako román jednej generácie, v Rumunsku však, čo ma pobavilo, ako erotický román.
Vaším špecifickým vyjadrovacím prostriedkom je aj čierny humor. Z čoho pramení? Je to aj Vaša osobnostná črta alebo vyplýva z diania a charakterov postáv?
Moja posledná kniha, Dáma s maghrebským psíčkom, ktorá práve vyšla po slovensky, však neobsahuje čierny humor. Je to príbeh lásky a pocta Čechovovi, ktorý bol voči svojim postavám veľmi mierny.
Do akej miery sú Vaše príbehy osobné a nakoľko ide o fikciu?
Fantázia je vždy autobiografická, takže som všetkými mojimi postavami, v poslednej knihe aj baletkou Annou na konci svojej kariéry, aj mužom, do ktorého sa zaľúbi a ktorý potrebuje čas, než sa odváži lásku opätovať.
V prípade Vašich kníh je mimoriadne dôležitý aj ich preklad. Sú všetky nuansy, ktoré vkladáte do svojich diel, pochopiteľné a tlmočiteľné do jazykov, do ktorých sa prekladajú? Má ich potom čitateľ šancu pochopiť v takom zmysle, akom ste ich písali, tak aby mu neunikli tie detaily?
Čítať môžem iba preklady do jazykov, ktorým rozumiem – do angličtiny, francúzštiny, rumunčiny a holandčiny. Pracujem však úzko s prekladateľkami a naše rozhovory o literatúre mi potvrdzujú, že sú múdrymi a citlivými čitateľkami. S mojou prekladateľkou do slovenčiny Paulínou Čuhovou som napríklad viedla častú mailovú komunikáciu, keď prekladala Dámu s maghrebským psíčkom a teraz počas čítania v Bratislave mi prezradila, že špeciálne kvôli prekladu navštívila Zürich a išla na plavbu po Zürišskom jazere, aby videla miesta, o ktorých sa píše v knihe.
Má šancu pochopiť totalitný režim čitateľ – napríklad aj mladá generácia, ktorá si ho nezažila priamo na vlastnej koži a pozná ho len z rozprávania alebo z kníh?
Tu zas myslíte na moju predposlednú knihu Primárny pocit nevinnosti, ale moja odpoveď podľa môjho názoru platí pre všetky knihy: literatúra sprostredkuje aj skúsenosti, ktoré sú mimo horizontu skúseností jednotlivého čitateľa.
Čo Vám konkrétne utkvelo ako najsilnejšia emócia z detstva z rodného Rumunska? Veríme, že to neboli len negatívne emócie kvôli totalitnému režimu…
Vyrástla som ako v bavlnke, dostalo sa mi veľa lásky. Moji rodičia mali „nezdravý pôvod“, môj prastarý otec bol primátorom Bukurešti za čias kráľa. Nežili sme vo veľkom dome môjho prastarého otca, ale v malom byte vedľa. Naša štvrť bola pre mňa rajom – zeleň, takmer žiadna premávka, takže sme na ulici mohli hrať bedminton. Na konci ulice stála opera, na opačnom konci tenisové kurty. Veľa som hrávala tenis a trikrát do týždňa som šla do opery.
Na Slovensku vychádza v preklade Vaša novela Dáma s maghrebským psíčkom. Už podľa názvu je zjavné, že odkazujete na Čechovovu poviedku Dáma so psíčkom. Prečo práve Čechov? Jeho poviedky sú brilantné, no zároveň si vyžadujú skúseného čitateľa, aby túto konotáciu pochopil…
Čechov písal taký typ literatúry, aký sa dnes už, žiaľ, nepíše. Bol dobrý pozorovateľ spoločenských pomerov, svoje postavy však neodsudzoval, bral ich vážne. Dnes sa väčšina autorov na svoje postavy pozerá s chladným odstupom, ako zberatelia hmyzu na napichnutý exemplár. Tento Čechovov ušľachtilý postoj som chcela oživiť v knihe.
Novela je nielen príbehom nezvyčajnej, práve sa začínajúcej lásky, ale aj príbehom umenia a nádherným portrétom Zürichu. Otvárate tam rôzne témy ako je láska, šťastie, ale aj osamelosť v manželstve, no zároveň – ak sa máme opäť oprieť o Čechova, úlohy zamieňate. Ako vznikla táto myšlienka? Prečo ste tieto témy otvorili? Sú blízke súčasným čitateľom?
Chcela som napísať klasický príbeh o láske, o dvoch ľuďoch, ktorí sa stretnú, zaľúbia sa, ich cesty sa rozídu, začnú si chýbať a znova hľadajú cestu k sebe. Ako sa človek zaľúbi? Do koho? A prečo? Čechov rozpráva svoj ľúbostný príbeh z perspektívy muža, ktorý zrazu zistí, že starne a vyberie sa do malého mesta hľadať mladú ženu, ktorá ho obdivovala v Jalte. Ja rozprávam príbeh z pohľadu baletky na konci kariéry, ktorá už všetky ľúbostné gestá absolvovala na scéne, s veľkou ladnosťou. Ktoré gestá jej ešte zostávajú pre život? Jednou z hlavných tém mojej knihy je úloha umenia v živote človeka. Dáva nám umenie schopnosť omnoho silnejšej vášne?
Príbeh ste situovali do Zürichu. Čím Vás toto mesto fascinuje?
Môj ľúbostný príbeh sa odohráva v Zürichu, lebo Zürich je jedno z tých miest, ktoré svojich protagonistov necháva na pokoji. Zürich navyše vďaka svojmu jazeru, za ktorým sa črtajú zasnežené alpské štíty, dostatočne vhodnú kulisu pre ľúbostný príbeh. Vo Viedni, kde som svojho času žila, sa hovorí, že Zürich je dvakrát taký veľký ako viedenský centrálny cintorín, ale len spolovice taký zábavný. Tento výrok sa mojej slovenskej vydavateľke Ane z Inaque (Aňa Ostrihoňová – pozn.red.) veľmi páčil. Ten pokoj a rozjímavosť má svoje výhody, človek má potrebu rozmýšľať o dvoch veľkých témach života: láske a pominuteľnosti.
S Vašim manželom, Periklom Monioudisom, organizujete literárne salóny a prevádzkujete aj webovú stránku s literárnymi blogmi. Čo je ich zámerom? Prečo je dnes literárna tvorba – vo všeobecnosti, dôležitá?
S Periklesom máme blog www.neue-telegramme.ch a krátko aj vydavateľstvo Telegramme. Literatúra je naša vášeň, našťastie spoločná.
Na Slovensku sme mali pred pár rokmi „hluché obdobie“, kedy nastal úpadok a ľudia prestali čítať knihy. Dnes sú však opäť „in“ a ľudia chcú držať knihu v rukách, listovať v nej, cítiť jej vôňu… Myslíte si, že aj tieto pocitové záležitosti sú pre čitateľov dôležité?
Je veľmi dôležitý. Človek v živote potrebuje viac zmyslovosti, pretože pomocou zmyslov si človek nachádza cestu späť k podstate.
Zuzana Vachová – rozhovor sprostredkoval Goetheho inštitút na Slovensku, za preklad redakcia ďakuje Linde Fintorovej
Zdroj foto: Ayşe Yavas
