Aj keď som dodnes nepodľahol čaru drámy Daj mi tvoje meno (Call Me by Your Name) z roku 2017, nechal som sa teraz uniesť prísľubom režijnej kvality a originality v ďalšej romantickej snímke režiséra menom Luca Guadagnino. Veril som, že Bones and All bude iná rozprávka a naozaj je.

Film spred piatich rokov, ktorý okolo seba vyvolal značný rozruch som nikdy nevydržal dopozerať až do konca. Pritom sa plne stotožňujem s vyrukovanou myšlienkou, že príbeh zamilovanej dvojice rovnakého pohlavia nemusí nutne spočívať v boji proti spoločnosti a byť obklopený nepriateľsky naladeným okolím. Téma si zaslúži byť aspoň občas oddelená od problému stigmatizácie a posunúť sa k vnútorným a nezávislým otázkam. Tie by inak zazneli hlasnejšie nebyť všeobecného nastavenia, ktoré problematiku stále drží v primitívnej rovine a strnulo prestupuje na mieste pri dobre známej dileme či áno, alebo nie. V tomto smere bolo Call Me by Your Name zaujímavo progresívne. Takisto mi nedá nespomenúť, že príbehy o mužských či ženských priateľstvách, v ktorých funguje vzťah hlbší, emocionálnejší a intímnejší (nie nutne erotický), ma vedeli vždy špecifickým spôsobom obmäkčiť a je logické, že sa to najčastejšie dialo práve pri queer cinema. Nič to však nemení na tom, že Call Me by Your Name bola ohromná nuda. Príbeh prenesený do metapriestoru, intelektuálnej bubliny, kde z podstaty neexistovali žiadne problémy a konflikty, no aj tak sú v ňom všetci nešťastní mi prišiel zbytočný a zrejme som bol príliš masovým divákom, keďže sa ma nedokázal dotknúť.

Bones and All je však už iný prípad. V prvom rade ide o čistokrvné americké roadmovie, ktorých nikdy nie je dosť. Zasadením príbehu do 80. rokov sa dosiahla potrebná ošúchaná a špinavá estetika, navyše postriekaná krvou. Strapaté vlasy, roztrhané nohavice a špinavé nechty symbolizujú slobodný okraj spoločnosti, skupinu tých, o ktorých vláda ani úrady nič nevedia. Okrem iného, toto obdobie logicky umožňuje postavám anonymne vykonávať nutný zločin. Guadagnino sa od artovosti a filozofovania na plný úväzok dostal k viac žánrovému ponímaniu a tiež dokazuje, že budovanie napätia, ktoré s takým prístupom neoddeliteľne súvisí mu ide veľmi dobre. Tu treba spomenúť hádam najlepšie herecké obsadenie za dlhšiu dobu. Michael Stuhlbarg (Impérium – Mafie v Atlantic City) je desivý ako nikdy pred tým a to nemusel ako odvrhnutý ľudožrút urobiť vôbec nič. Stačilo, že sedel vo svojom rozkladacom kresle a usmieval sa a mne už behal mráz po chrbte. Nikto a nič však neprekoná tradične podivného Marka Rylanca (Most špiónov) a jeho roztržitú, miestami až nepochopiteľnú charizmu.


Na veľkých režiséroch je neoceniteľná ich schopnosť pracovať s dôsledkami a zatajiť pri tom dôvody. Vo výsledku to vyzerá tak, že postava urobí niečo, čomu rozumieme, pretože sme to tak nejak očakávali, hoci nevieme prečo. Vysvetlenie v tomto prípade nie je veľmi dôležité. Hlavne že nás má autor v hrsti vďaka emócii, ktorú v nás vyvolal. Mark Rylance ako Sully má problém vysvetliť svoje konanie, či už kvôli rečovej vade, alebo celkovo zahmlenej mysli. No to, aký nepokoj dokáže zasiať do diváckeho vnútra je ohromujúce. U hlavnej hrdinky vzbudzuje zdrvujúcu neistotu a tá zostupuje aj na nás, priamo zo svetla projektora. Mnohí tak z kina budú odchádzať s obhryzenými nechtami. Pritom ani nemusia chápať pohnútky tejto postavy. Núti ma to k subjektívnemu prehláseniu, že Rylance je najlepším hercom, akého môže svetový film ponúknuť, aj keď je pravda, že často hrá jemné variácie toho istého charakteru. Ale pravidelné dokazovanie takýchto kvalít na ploche vedľajšej postavy hovorí samo za seba.

Pokiaľ ide o príbeh, kuriózna zápletka sa síce až nápadne podobá francúzskemu Raw (2016), no nadhodnotu jej dodáva hlboký vzťah medzi hlavnými postavami Maren (Taylor Russell) a Leem (Timothée Chalamet). Otáznym pre mňa bolo, či romantická zápletka potvrdí svoju univerzálnosť a či dokáže fungovať aj v kanibalskom horore. Áno dokáže. Verte či nie, je to film viac o láske, ako o ľudskom mäse. Nedochádza tu k očakávanému odľahčenému a ospravedlniteľnému vraždeniu. Hrdinovia to naozaj nemajú jednoduché a svoje konanie si neustále racionalizujú, aby prekonali pocit viny. Viac sa však venujú sami sebe, než zháňaniu si poživne. Keď už prijmeme odlišnosť našich hrdinov, nastáva moment, kedy ju musia prijať aj oni sami. Príbehu nechýba ani oslobodzujúca fatalita v momente, keď sa už zdá, že všetko sa tak nejak utriaslo a mohlo by to fungovať, no osud taký prívetivý nikdy nie je, ani nebude.


Bude zaujímavé sledovať, či aj takýto strelenejší, ale podstatne viac zhutnený a zábavnejší príbeh spôsobí podobný ošiaľ ako jeho starší brat. Z môjho pohľadu tam je dokonca omnoho väčší potenciál. V roku 2017 sa vďaka Guadagninovi celý svet zaľúbil do citlivého Timothéeho Chalameta, dnes má svet príležitosť zaľúbiť sa do skvelo zdramatizovanej a napínavej love story, kde znamenití herci sú vedení majstrovskou réžiou. Filmom Bones and All si u mňa režisér potvrdil odteraz neochvejné miesto medzi svetovou špičkou a kritizovať ho za prehnanú zasnívanosť po tejto kanibalskej a srdcervúcej dráme už nikdy nebudem.

 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Continental film 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno