Debut Jiřího Habarta v Redute: muzikalita, energia, tanec

Jiří Habart je typom umelca, ktorý vedie orchester nielen gestami, pohľadmi, mimikou, ale celým telom. Bol mimoriadne koncentrovaný a po celý čas z neho bolo cítiť, že sa so Slovenskou filharmóniou dostal na jednu vlnu. Taký koncert sa potom počúva s oveľa intenzívnejším zážitkom – hudobno-výrazovým i estetickým.

Slovenská filharmónia sa vo štvrtok 25. apríla predstavila pod taktovkou rodáka z Frýdku-Místku Jiřího Habarta, ktorý patrí k najmladšej generácii českých dirigentov. Finalista dirigentskej súťaže Donatella Flick Conducting Competition v Londýne a držiteľ 5. miesta na  Medzinárodnej hudobnej súťaži Zoltána Kodálya, pôsobí v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave. So Slovenskou filharmóniou, ktorú viedol po prvýkrát, sa s programom uvedeným v Redute, predstavil aj v rámci festivalu Allegretto v Žiline. Sólistkou večera bola mladá francúzska umelkyňa Sophie Dervaux, prvá fagotistka Viedenských filharmonikov.

Prvá polovica koncertu patrila dielam Johanna Nepomuka Hummela, ktorý bol podobne ako Mozart považovaný za zázračné dieťa. Ako osemročný sa s rodinou presťahoval do Viedne, kde sa stal žiakom 30-ročného Wolfganga Amadea Mozarta, vzdelanie získal i od Salieriho či Haydna. O jeho Predohre B dur, op. 101, ktorou sa koncert otváral, sa toho nedočítate veľa. Pôsobí aj trošku schematicky, s pomalým, úvodným, vznešeným, polyfonicky sa rozvíjajúcim, no inštrumentálne úsporným Adagiom, skôr evokujúcim barokové dielo a následným rozbehnutím sa do typickej, svižnej klasicistickej hudby, to bola nepochybne výzva, ako spraviť toto dielo posluchovo a esteticky zaujímavým. Priznám sa, nie všetky Hummelove diela mi až tak konvenujú, podstatne zaujímavejšia je jeho klavírna hudba. Nie, že by bol nástup Slovenskej filharmónie presný. V tomto komornom obsadení totiž počujete každú jednu chybu. No lineárne rozvíjanie hlasov – flautové sólo už bolo sebaistejšie. A pevnú pôdu pod nohami už konečne našli hudobníci v rýchlom tempe. Habartovi sa podarilo vytiahnuť sólové party, ktoré zneli mäkko a lyricky, tutti úseky nechal odvážnejšie a vynikol celý ansámbel. Dosiahol tým kontrastnejšie stvárnenie skladby, ktoré pritiahne nepochybne poslucháča viac ako „sterilné“. Nevybočil však zo žánru klasicizmu a to bolo pre mňa podstatné. Sínusoida rozumu a citu bola vyvážená, neuchýlil sa k patetickému frázovaniu, ktoré klasicistickej hudbe nesvedčí. A mimochodom, niekoľkokrát sme sa presvedčili, že hudba klasicizmu (na rozdiel od romantických opusov) nepristane ani nášmu prvému orchestru. Často mu (v iných prípadoch) chýbala tá priezračnosť a ľahkosť, ktorú sa však Habartovi do hudby podarilo dostať. Dynamiku držal na prijateľnej hladine, interpretácia diela bola čistá, bez akýchkoľvek neželaných zvratov. Český hosťujúci dirigent výborne pracoval s prvkami gradácie, vďaka ktorým dielo osviežil. Vďaka tomu, aj umným pauzám medzi jednotlivými dielmi kompozície, spevnosti, ľahkosti interpretácie, zvýraznených vrcholov a dobre budovaným kontrastom, sa z Hummelovej Predohry stalo energické dielo, miestami takmer až s Beethovenovskými výrazovými prvkami.

Pokračovali sme Hummelom, tentoraz s hosťujúcou sólistkou. Mladá francúzska umelkyňa Sophie Dervaux sa predstavila v Koncerte pre fagot a orchester F dur, je to dielo mimoriadne dobre napísané, s kompozičnou silou, zručnosťou a invenciou. Habart mal menej náročnú úlohu, čo sa výstavby týka, pretože v klasicky vystavanom koncerte s mnohými prvkami Mozartovej hudby, je predsa len pre dirigenta istejšia pôda, čo sa týka výstavby aj výrazových prvkov. Iste, mal aj skvelú sólistku, ktorá je taktiež motivačným faktorom. Dbal najmä na ľahkosť, gracióznosť sól drevených dychov (aj keď v prvej časti sme v introdukcii počuli aj nečistý spoločný motív drevených dychov, a to je potom noblesa a razom preč). Rýchle tempo prvej časti Allegro moderato neprehnal do závratného tempa, bolo nastavené správne. Odťahy boli hráčmi Slovenskej filharmónie mimoriadne muzikálne, legáta plynulé, behy vyhraté zreteľne, hneď v introdukcii sme počuli pred nástupom fagotu zmenu nálady, o ktorú dirigent dbal. Nástup Sophie Dervaux bol mäkký a rýchly sólo part zahrala s ľahkosťou. Vtedy poznáte skutočného majstra, ak aj technicky ťažké party zahrá s dojmom, že hrá jednoduchý kus. A pre fagot tento koncert nie je vonkoncom jednoduchý. No mäkkosť, prirodzenosť tónu, čistá artikulácia, vyhraté do najmenšieho detailu všetky noty, s čistotou, jasnosťou frázovania – bol to dychberúci výkon sólistky. A samozrejme, farba hudobného nástroja, ak ste ho doteraz nemilovali alebo ste si ho v orchestri menej všímali, po tomto interpretačnom výkone ho rozhodne budete v orchestri vyhľadávať. Našťastie, balans orchestra v sólach fagotistky bol veľmi dobre odhadnutý a aj virtuózne momenty sme si mohli vychutnať. Keď to bolo potrebné, Habart orchester ešte viac stíšil. A ten z vás, kto na koncerty do Reduty chodíte pravidelne, viete, že to vôbec nie je jednoduchá úloha. Tak isto dialogické pasáže – napríklad s hobojom, pôsobili isto, s mimoriadnou muzikalitou sólistky a orchestrálneho hráča.

Pomalá časť Romanza. Andantino e cantabile prekvapila o čosi rýchlejším tempom, než by sa očakávalo, no výraz neutrpel, ani spevnosť melodických línií. Je to nepochybne najobľúbenejšia časť, v ktorej krása fagotu naplno vynikne. Spevnosť tohto nástroja a tiež jeho rozsah neprestával udivovať. Od tých najhlbších polôh, cez stredné, mäkko a lyricky znejúce, cez spevné, vysoké, rozohral naplno Hummel fagot registrami a farbami. Ani v tejto časti sa nevyhol virtuózne znejúcim, rýchlym motívom, trilkom, ktoré zneli súmerne a čisto. Dervaux je vynikajúca muzikantka, nikdy neprešla do čisto technickej interpretácie a orchester jej bol vrúcnym, citlivým partnerom. Pekný, homogénny zvuk a spevnosť interpretácie, no nie vybáčajúca z princípov klasicizmu, bola pevnou zásadou, s ktorou dirigent orchester viedol. Sólo v tejto časti je špecifické tým, že je potrebné udržať vnútorný rytmus, ten „timing“, ktorým zďaleka nedisponuje každý hráč. A samozrejme, ihneď vycítite, ak je to len mechanické „počítanie“. No toho sme sa nedočkali. Fagotistka je skvelou muzikantkou, bol to obrovský zážitok počúvať ju aj v rapsodicky stavanej, improvizačnej, úchvatnej kadencii.

S finále Allegro vivace prišlo opäť rýchle tempo a dobre rytmicky zohratý orchester, ktorý hral svižne a presne. Samozrejme, všetka pozornosť sa koncentrovala na sólistku, no nezanedbateľný bol aj výkon hráčov Slovenskej filharmónie. Jiří Habart ich doviedol k mimoriadne empatickému výkonu a nezanedbal dialogické party. Výborne pracoval s tempami, jeho gestá boli zrozumiteľné, logické a energické. Je to dirigent, ktorého poslucháči vnímajú celou jeho osobnosťou, muzikalitou a prvkom, ktorý mám osobne nesmierne rada – tancom. Je typom umelca, ktorý vedie orchester nielen gestami, pohľadmi, mimikou, ale celým telom. Bol mimoriadne koncentrovaný a po celý čas z neho bolo cítiť, že sa s orchestrom i sólistkou dostali na jednu vlnu. Taký koncert sa potom počúva s oveľa intenzívnejším zážitkom – hudobno-výrazovým i estetickým.

No predsa, najväčšia skúška čakala hudobníkov v druhej polovici večera – 2. symfónia e mol, op. 27 Sergeja Rachmaninova. Rozsiahle, takmer hodinu trvajúce dielo, je mimoriadne výrazovo, tektonicky i technicky náročné. Už hneď po prvom motíve kontrabasov v tempe Largo je nástup dychových nástrojov (hoboje, anglický roh, klarinety, vrátane basového, fagoty a lesné rohy) obrovskou skúškou, i tým najlepším svetovým orchestrom sa stáva, že nenastúpia spolu. To, ako po motíve kontrabasov v prekrásnom, no znelom pianissime, nastúpili dychy sebaisto a presne, dávalo tušiť, že pôjde o výnimočnú interpretáciu. Nad nimi sa odvíjala téma v prvých husliach, vo voľne plynúcom, pomalom tempe, ktoré zvolil Habart dokonale. Ak dirigent v tomto úvode skoncentruje sily do výrazu a tempa, dostane na povrch z piana cez mezzoforte a oblúky pochmúrnu atmosféru (dosiahnutú skladateľom najmä farebnosťou nástrojov), vyhral. Už v úvode sa totiž podarí poslucháčovi zachytiť sa hypnotickej sily hudby, z ktorej už potom „niet úniku“. A presne to sa Habartovi podarilo. Toto dielo Rachmaninova je plné nádherných, sladkobôľnych melódií, ktoré na seba v lineárnom svete úvodu nadväzujú, stupňujú sa, zvuk je čoraz bohatší. Habart s ním krásne pracoval, formoval ho postupne, no nie s kalkulom, ale skutočným zmyslom pre gradáciu, cítil všetky motívy, aby sa postupne dostal do prechodu k Allegro moderato. A spravil to jednoducho a prirodzene a najkrajšie na tom všetko bolo, že nemusel Largo umelo zrýchľovať, ako to robia mnohé orchestre. Ponechal ten dlhý, nádherný úvod (jeho začiatočný motív je pre symfóniu kľúčový) v skutočnom Largu, no vytvoril pohyb vo vnútri štruktúry – dynamikou i zvukom, len nepatrnými zmenami, nie drastickými. Ani Allegro moderato nebolo uponáhľané, hoci zrýchlený pohyb, jasne odčlenený od úvodu, sme cítili. Dirigentovi sa síce podarilo v tomto úseku prvej vety udržať plynulý tok hudby a homogénny zvuk, no s menšou citlivosťou a pomerne výraznou dynamickou hladinou prvých huslí nespravil nič, ani nemohol. Rachmaninov si žiada inú zvukovosť huslí, podstatne mäkšiu a precítenejšiu. O to romantickejšie znel tón sekúnd, violistov, čelistov (violončelá zneli v tento večer obzvlášť podmanivo s potrebným dolce tónom) a samozrejme, spoľahlivých kontrabasistov.

Čo ešte v tento večer fascinovalo, bolo frázovanie nášho orchestra. Jednotlivé nástrojové skupiny boli v ucelenom, vyváženom zvuku, hrali motívy skladateľa s pochopením, v komplikovanej zvukovej štruktúre nenastala rytmická kolízia a všetky drobné sóla bolo zreteľne počuť. Medzi dirigentove najfrekventovanejšie gestá patrili tlmenie dynamickej hladiny orchestra a piána, zmeny dynamiky, ktoré sme počuli, boli v skutku emočne a zvukovo bohaté. Tak ako plynul s výborným ťahom prvý úsek rýchleho tempa úvodnej vety s dramatickými plochami, rovnako presvedčivá bola interpretácia ďalšieho, s melancholickým nádychom a návratom do temnoty (často pripomína atmosférou symfonickú báseň Ostrov mŕtvych) až do úchvatného záverečného ritardanda s pianissimom, ktoré gradovalo do fortissima. Všetky tieto nuansy, prechody, viedol s obdivuhodnou hudobnou inteligenciou. Je to dirigent, ktorý chápe formu a obsah diela. To sa odráža vo výstavbe, logickom členení, pauzách, keď sa jeden diel končí a nový začína. Chápal celok, dielo budoval v precíznych detailoch, no neunikol mu zmysel diela v komplexnom ponímaní.

Druhá časť presvedčila opäť správne zvoleným tempom (Allegro molto), úvod je rýchly, bol hraný s ľahkosťou a nechýbal mu švih. Zvuk bol impozantný, rovnako tak zmena v romanticky ladené, široké melódie v sláčikoch. Najviac som bola zvedavá na fugový úsek, ktorý ohlásilo veľké sforzando. Hudobníci preukázali veľkú disciplínu, žiadanú razanciu a dobrú prípravu. Plechové dychové nástroje v tejto časti podali excelentný výkon, pritom rytmicky a výrazovo sú ozvláštnené, nie sú to typické fanfáry, aké počujeme v európskej hudbe. Časť gradovala chorálovým úsekom, pripomenutím ústrednej úvodnej témy, so skrytou témou Dies irae, v ktorej sa opäť ukázala muzikalita a zmysel dirigenta pre napätie, ktoré vytvoril na záver – vo vzduchu ostalo visieť po sóle basového klarinetu niečo, čo ešte skladateľ chce dopovedať v ďalších častiach. Možno záver mohol byť viac intímny a piána precítenejšie, aby sa umocnilo toto napätie, no i napriek odlišnej, nie predpísanej dynamike, sa mu ho podarilo v symfónii bravúrne vytvoriť.

Pre mnohých je najkrajšou časťou Adagio, tretia, pomalá časť symfónie. Hoci občas orchestre úplne skĺznu do nie práve šťastnej vrúcnej lyriky, utápajúcej sa v slzách a clivote, za mňa to je nepochopenie tejto vety. Obe témy sú predstavené v úvode, prvá vychádzajúca z viol (medzi violami a Habartom fungovala súhra, čo sa odrazilo na výkone, na rozdiel od minulého kolísavého interpretačného výkonu s Jurajom Valčuhom). Na violy nadviazala skupina prvých huslí husle a dychy (fagoty a lesné rohy) piane. Pozvoľna plynúca melódia otvorila prekrásne klarinetové sólo. Prijala by som, keby bol sprievod ešte tichší, aby mohol klarinet vyniknúť podstatne viac, čo však nemožno uprieť tejto interpretácii, bol správne uchopený výraz. Dirigent neskĺzol do umelých, sladkých, plačlivých momentov, ale viedol orchester k intimite a introspektívne. A napokon sme sa dočkali aj toho želaného pianissima, keď hral sólový klarinet s mimoriadnou krásou a zároveň hĺbkou svoj part. Málokedy sa táto výpoveď vydarí s takou intenzitou a zároveň uchopením jej podstaty – vnútra. Lineárne vedené hlasy s nežne vyspievanými sólami – anglický roh, hoboj… si postupne viedli cestu k rozšírenému zvuku sláčikov. Špecifická zvukovosť a transparentnosť partitúry – takto má vyzerať Adagio Rachmaninovovej Druhej symfónie.

Finále (Allegro vivace) je opäť hudbou, nadväzujúcou na materiál predchádzajúcich častí. Bola to ohromujúca energia a priam živelnosť (presne tento temperament im pristane a vždy podajú excelentný výkon), s akou hráči otvorili záverečnú, zvukovo a tempami kontrastnú vetu. V takej dobrej kondícii, so zápalom, energiou a presnosťou, keby náš prvý orchester hral každý koncert – to by bola radosť žiť na tomto svete! A ďalšie dve skutočnosti, ktoré z tohto výnimočného koncertu vyplynuli: možno by stálo za zváženie dať priestor častejšiemu hosťovaniu dirigentov. Najmä tých mladých – trebárs aj z českej scény. Je zjavné, podľa príkladu Jiřího Habarta, že u našich susedov rastie pozoruhodná, mimoriadne nadaná generácia mladých umelcov, ktorých naši hráči rešpektujú, a samozrejme, tým rastú aj z hľadiska interpretačnej kvality. No tak aspoň u našich susedov, ak už nie u nás, všakže.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak