Štýlová valentínska tančiareň patrila všetkým generáciám

Keď hrá počas večera orchester Fats Jazz Band, o zábavu je nepochybne postarané. Prekvapením však bolo, že na parkete bolo okrem strednej a staršej generácie, početné zastúpenie mladých ľudí.

Hoci sviatok svätého Valentína do našich končín prišiel z Ameriky a tak trochu zaváňa aj gýčovou pompéznosťou, rozhodne tak nepôsobil večer Swingový Valentín. Tí, ktorí ste počas tohto večera zablúdili do iných stratosfér, môžete ľutovať. Fats Jazz Band s bandleadrom Ladislavom Fančovičom totiž zvolili (napriek mierne mystifikačnému názvu swingový) repertoár tradičného jazzu. Na programe boli 20-te roky, teda skladby vznikajúce v kolíske jazzového žánru, v období, keď ešte veľké swingové orchestre neboli ani len v snoch muzikantov.


Fats Jazz Band je známy tým, že má špecifický zvuk, jeho interpretácia je štýlovo čistá, blíži sa k dobovej interpretácii čo najvernejšie, no nie je to len skutočnosťou, že muzikanti hrajú na historických hudobných nástrojoch. Pulzujúca rytmika, v rýchlych piesňach ľahkosť, osobité frázovanie, a charakteristická iskra – spravidla sú to songy s dvojdobým metrom a nenáročnými harmonickými postupmi, no zahrať ich práve s tou povestnou ľahkosťou a výraznou pulzáciou beatov, si vyžaduje skúsených inštrumentalistov. A takých Fats Jazz Band má. Samozrejme, už v ranných 20-tych rokoch sa v piesňach dával priestor muzikantom na improvizáciu, takže sóla – či už boli tak trochu predpripravené (čo skúsený poslucháč ihneď rozpozná) alebo spontánne, zneli aj počas Swingového Valentína. Iste, závisí aj od priestoru, aký má hudobník: ak má len pár taktov, veľké improvizačné majstrovstvo očakávať nemožno. Štandardy, ktoré si orchester vyberá, sú v tomto predurčené formou. No predsa len aj v tento večer znelo mnoho zaujímavých sól – či už v podaní Ladislava Fančoviča, skvelého saxofonistu a klarinetistu Pavla Hoďu, trubkára Ľubomíra Kamenského a silnú dychovú sekciu dopĺňa vynikajúci pozaunista Branislav Belorid.

Večer bol rozdelený do troch blokov, pričom pre tanečné páry bol v legendárnom Véčku vyhradený dostatočne veľký parket. Človek až žasol, koľko mladých ľudí poňalo vážne výzvu a prišlo odetých „prísne“ v duchu dress code 20-tych rokov. Na tanečnom parkete, ktorý bol do prasknutia plný štýlovo oblečenými pármi rôznych generácií, sa zabávali dvojice od násťročných po sympatických sedemdesiatnikov. Fascinujúce bolo hlavne to, že tanečné figúry a kroky boli profesionálne – nielen hocijaké rytmické variácie. Dnes sú totiž opäť „in“ tanečné kurzy, kde sa najmä mladí ľudia učia tance ako charleston či foxtrot a na parkete vo Véčku bolo zreteľné, že tanečníci zužitkovávajú svoje vedomosti skúsených lektorov, nepohybujú sa len tak ad hoc. Na parkete však okrem profesionality vládla nespútaná radosť – presne ako to bolo kedysi, pred sto rokmi. Mladá generácia v 20-tych rokoch minulého storočia zažívala uvoľnenú atmosféru, zabávala sa, tancovala a nechýbal pri tom ani pohár sektu. My netancujúci poslucháči sme niekedy mali pocit, že sme sa katapultovali do minulého storočia. V harmónii s dobovou hudbou, so štýlovo oblečenými pármi, tak trochu retro dizajnom klubu, to všetko v symbióze navádzalo pocit, že paralelne ko-existujeme v inom storočí (a rozhodne ten pocit nebol žiadnym halucinogénnym dôsledkom neželaného efektu citrónového nealko piva). Dokonca aj v prestávkach hrala reprodukovaná hudba a lektori z tanečnej školy B – Swing učili tých menej gramotných tancovať charleston! Treba podotknúť, že predsa len sa za tých sto rokov niečo zmenilo: počas prestávky boli fajčiari vo výraznom oslabení… Veľmi smutný pohľad.


Poďme však k hudbe, pretože stojí zato venovať sa inštrumentálnym či vokálno-inštrumentálnym skladbám, ktoré v tento večer odzneli. A bolo ich spoločne aj s prídavkami štyridsať! Otváracou skladbou bola Royal Garden Blues z pera Clarenca Williamsa a Spencera Williamsa. Prvenstvo v interpretácii patrí Original Dixieland Jazz Bandu, poznáme ju aj od Armstronga či neskôr Duka Ellingtona. Dobrý výber, pretože táto skladba má ten pravý drive, ktorý počuť v počiatkoch jazzu. A orchester pod vedením Ladislava Fančoviča túto energiu vie v muzike priniesť tiež. Okrem svetových štandardov do repertoáru zahŕňajú aj slovenské a české piesne – za mikrofónom sa striedali vždy nádherná Janka Dekánková a Matúš Uhliarik, ktorému pristanú clivé melódie, najmä slovenské tangá. Ani tentoraz nevynechali piesne, ktoré poznáme v interpretácii Františka Krištofa Veselého – Prečo tak pozde, krásna pani, Len bez ženy, môže byť človek blažený, Miluška moja (Matúš Uhliarik), ale nádherné boli aj české. Napríklad Tiše padá sníh v podaní Janky Dekánková mala v sebe nádhernú nostalgiu a páry sa k sebe hneď túlili tak trochu bližšie. Poznáte túto pieseň vo verzii od Nade Urbánkovej? Nuž, tak to nie je to pravé orechové. Táto pieseň v podaní Jiřiny Salačovej (aj s očarujúcimi inštrumentálnymi sólami dychovej sekcie) patrí k histórii jazzu a nezabudnuteľná čistota a krása jej interpretácie je priam omamná. Treba povedať, že Janka Dekánková veľmi dobre zvláda vysoké polohy, ťažké party dlhých tónov v legátach a dokáže pekne vyspievať melódiu, ktorá sa možno zdá byť jednoduchá, no vyžaduje si naozaj skúseného speváka. Aplauz bol zaslúžený.

Aký by to bol večer bez virtuóznej skladby, kde by mohol líder Fančovič predviesť svoje majstrovstvo? Aj tentoraz sme počuli Bugatti Step od Jaroslava Ježka, kde nestačí len dobrá technika, ale muzikant musí disponovať najmä dobrým zmyslom pre synkopický rytmus a zahrať skladbu v tempe a s ľahkosťou. A s tým líder bandu problém nemá. Naopak, má z toho potešenie – rovnako ako ostatní členovia bandu.

Vydarený večer vo Véčku opäť potvrdil, že starý jazz má svoje miesto na scéne a ľudia ho nielen radi počúvajú, ale sa aj výborne bavia. Takmer až do polnoci trvajúci Valentín vo Véčku s desiatkami „hot“ piesní (a stále nestačilo – publikum si vypýtalo tri prídavky) sršal nielen energiou, ale najmä doslova dýchal érou, kedy sa jazz len rodil. A toto sa podarí len máloktorej formácii – dosiahnuť taký zvuk a štýl interpretácie, aby ste sa zrazu cítili akoby ste počúvali nahrávku spred sto rokov.

Zuzana Vachová
Foto: autorka


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno