Klavírny virtuóz dokázal počas jedného večera odohrať až dva klavírne koncerty. Volodin je majster vo výraze a v absolútnej ľahkosti. Jeho part mal rapsodický charakter, veľkú dávku muzikality, pritom potrebnú subtílnosť a delikátnosť.
Prvé dva májové koncerty Slovenskej filharmónie (vo štvrtok a piatok 2. a 3. mája, recenzujeme prvý z dvojice koncertov) boli beznádejne vypredané. Tematické spojenie dvoch skladateľov – Gershwin, Ravel, na ľudí funguje. Navyše, v programe boli zaradené obľúbené opusy autorov, orchester hral pod vedením šéfdirigenta Daniela Raiskina a do tretice, ďalší faktor, ktorý zaručene láka ľudí – sólistom večera bol Alexei Volodin, ktorý už bratislavskému publikum dokázal, že je výnimočný klavírny virtuóz. Fascinuje nielen jeho dokonalá technika, ľahkosť s akou hrá, výrazové a farebné spektrum klavíra, ktorým tento nástroj dokáže rozohrať, ale taktiež množstvo repertoáru, ktorý je schopný zvládnuť. Kým naposledy sa v Redute predstavil dvoma Brahmsovými koncertmi, tentoraz bola dramaturgia štýlovo odlišná. A Volodin dokázal počas jedného večera odohrať až dva klavírne koncerty.
Večer otvoril George Gershwin a a jeho Američan v Paríži. Keď si pustíte nahrávku s Bernsteinom a New Yorskou filharmóniou, stále máte pocit, že toto geniálne dielo plné rozmanitých zvukov, chutí, tancov a pocitov, neprekoná nikto. Iste, dnešná estetika a prístup k dielam sa zmenili, počúvame podstatne razantnejšie a odvážnejšie verzie tohto diela. Mnohí recenzenti a zaiste aj publikum, nové prístupy vítajú, vraj konečne sú preč časy, keď sa orchestre nevedeli rozhýbať. Nuž, mňa sa skôr drží nostalgia za starými časmi, keď klasickí muzikanti (napriek pomalšiemu tempu, alebo skôr dodržanému – predpísanému v partitúre) nehrali síce rýchlejšie, ale ich frázovanie a rytmika sa blížila k jazzu, synkopy boli presvedčivé a ostré. No vtedajšie prístupy k interpretácii majú logiku. Nielen vzhľadom k zápisu v partitúre, ale i dobe. Pred desiatkami rokov sa život niesol v pomalšom tempe a keď americký cestovateľ prišiel do Paríža, jeho príchod bol gracióznejší, zdvorilejší, pozornejší. Dnes je všetko akési zrýchlené a v skratke, asi niet času na nádych a postupné porozliadnutie sa v uliciach nového mesta.
Aj v Redute, úvodné Allegretto grazioso znelo podstatne rýchlejšie, piano sa zmenilo na výbušnejší zvuk, už prvé dve synkopy vo forte však potom nevynikli v takom kontraste, aký by sa žiadal. Každopádne, Slovenskej filharmónii pod taktovkou Raiskina sa darilo udržať ťah a energiu diela. Pekné bolo aj prvé zrýchlenie a následné sólo. S celkovou výstavbou a detailmi sa vysporiadal šéfdirigent mimoriadne dobre, gradácie a kontrasty boli plné energie, no zvukovo sa mu až takú diferencovanosť nepodarilo dosiahnuť. Plechové dychové nástroje, ale i drevené a veľká paleta bicích nástrojov, zohrávajú v tomto diele obrovskú úlohu. Ich pestrosť musíte popri celom kolose počuť, všetky tie drobné sóla – klaksóny ulice, sa strácali v hluku ostatných hráčov orchestra. S tým by som sa ešte dokázala zmieriť, aj keď som presvedčená, že by bolo možné dosiahnuť aj diferencovaný zvuk, pretože orchester bol dobre pripravený. Odpustiť však nedokážem rytmiku a frázovanie. V niektorých kľúčových motívoch bola rytmika labilná. Rytmus u Gershwina musí byť absolútne precízny a jazzová príchuť synkop by mala byť ostrá. Často sme však počuli dlhšie, klasicky modelované frázy, nie staccata, ktoré by túto exaktnosť v rytmike priniesli. Zjavné boli rozdiely medzi hudobníkmi, ktorí majú skúsenosť výlučne v klasike, no potom sa z orchestra ozývali aj nástroje hráčov, ktorí skúsenosť s jazzom majú. V návale energie sa stalo (lebo zase je nutné podotknúť, že hráči hrali s espritom a drivom), že pred nástupom pekného sóla flauty v piane, vybuchol neželaný tón, navyše lesný roh, takže ho bolo aj patrične počuť. Jednoducho, jazz treba cítiť, nie hrať v zmysle princípov klasickej hudby. Sumárne, rýchle časti boli uponáhľané (dokonca aj na úkor zrozumiteľnej artikulácie), podstatne krajšie však boli kontrastné, lyrické, ktoré orchester precítil. V nich dokázali zasvietiť tie detailné motívy, sólistické výkony, ktoré boli čisté a presvedčivé. Takou bola ústredná, najznámejšia téma trúbky, ktorej predchádzal zrozumiteľný diel, plný humoru. Rovnako sólový trombón s glissandami v melódii a voľnosťou v rytmike, ktorá tomuto partu dáva takmer až improvizačný charakter, bol úchvatný.
Ak bluesovú hudbu interpret cíti, a najmä pozná jej históriu a výraz, s akým sa tieto frázy majú hrať, razom to poslucháč spozná. Priestor si zasluhujú aj saxofóny pod vedením Ladislava Fančoviča. Jeho Pressburg Saxophone Quartet rastie interpretačne čoraz do lepších kvalít – v hľadisku sme videli týchto hráčov. A najmä počuli. Sprievod saxofónov počas legendárneho, nostalgického trúbkového sóla bol vyvážený, mal v sebe tú pulzáciu, aké toto dielo má mať. Rovnako tak téma. Fančovič je klasický aj jazzový muzikant, vie presne viesť spodnú líniu, nad ktorou v dokonalej symbióze v saxofónoch jeho kolegov znel tematický materiál. Dokonca saxofóny boli počuť aj v neskoršej gradácii, hoci dynamická hladina bola často cez čiaru, tú farbu skrátka nenahradí žiaden nástroj klasického orchestra.
Keď melódiu v pomalej časti prebrali sláčikové nástroje, mali v sebe úžasnú jednoliatosť a mäkkosť zvuku, pekne pracovali s rozvitím fráz a agogickými prvkami – ak by sa týmto zvukovým princípom, citlivou diferencovanosťou, poňalo celé dielo, mohol z toho byť pekný nostalgický kus. Na druhej strane, chápem dynamiku doby, aj koncepciu dirigenta, že z Američana chcel spraviť súčasného človeka, blízkeho dnešnému poslucháčovi.
Dvojicu autorov, ktorí v tento večer „ovládli“ pódium, striedal Maurice Ravel a jeho Koncert pre klavír a orchester G dur v podaní sólistu večera Alexeia Volodina. Táto skladba nebola po Gershwinovi radená náhodne. Bol to totiž práve on, kto presvedčil Ravela, aby skúsil do svojej hudby zaradiť aj prvky jazzu. Už úvod koncertu je zjavný vplyvom tohto žánru, no Ravel ostal svojským. Jeho impresionistické obrazy a snivé momenty s romantickým elementom v klavírnom koncerte dominujú. Ak sa pozrieme na jeho tvorbu, práve toto dielo patrí medzi jeho najzásadnejšie, je plné hudobnej invencie, pôvabu, nehy. Ravel bol sám vynikajúcim klaviristom a v kompozícii neriešil postupy prvoplánovo. Aj preto je dôležité, ako sa jeho štrukturálne a štýlovo bohatá hudba ujme.
Volodin bol ako virtuóz a zároveň interpret snových obrazov, imaginácie, rozmanitých, pestrých štýlových škál, vynikajúcou voľbou na interpretáciu tohto diela. Prvá časť Allegramente sa začala rýchlo, kontrastne, aby vzápätí prešla do pomalého tempa. Jazzové zafarbenie klavíra a typické farby francúzskej hudby, ktoré sú zložené z melodických motívov, využijúc čo najfarebnejšiu inštrumentáciu. V celej tej farebnej, sonórnej ploche úvodnej časti sme počuli pikolu, harfu, krátke motívy v zábleskoch, kontrastnej inštrumentácii a snovým klavírom. Volodin je majster vo výraze a v absolútnej ľahkosti. Jeho part mal rapsodický charakter, veľkú dávku muzikality, pritom potrebnú subtílnosť a delikátnosť – typické črty francúzskej hudby.
Klavírny part je nezvyčajne bohatý, do jeho sóla skladateľ dômyselne vkomponoval orchester. Raiskin ho viedol tak, aby vynikli krátke, ostré motívy s jazzovo ladenými partmi. Autenticky boli zahraté napríklad party trúbky či trombónov, v ktorých vynikli blue notes a zvukovo podmanivé, výrazné glissandá. Napriek kontrastnosti mnohých úsekov, kedy hral klavír a v ňom boli popretkávané ostré motívy plechových dychových nástrojov, Volodin zase chápal jednoliatosť, plynulosť diela, hoci nájsť túto súvislosť je ťažké. A taktiež, súhra medzi orchestrom a sólistom bola výnimočná – rytmická či výrazová, boli na jednej vlnovej dĺžke.
V pomalej časti Adagio bola v interpretácii Volodina priam hypnotická krása. Virtuozita utíchla, no i hranie v pomalom tempe si vyžaduje dokonalú techniku. Viazané tóny, vyspievané melódie, popri nich paralelne vedené lineárne hlasy, zmysel pre oblúk a najmä výraz. Ten bol introspektívny, priam mystický. Aký iný nástroj by popri klavíri mohol v tejto atmosfére zaznieť, než flauta. Stala sa nositeľom túžby a smútku, idúc ruka v ruke s jednoduchosťou, akou je napísaná, bola priam odzbrojujúcim momentom pomalej časti. Po búrlivej prvej časti zosobňovala pomalá veta obraz smútku a osamelosti, v tlmených tónoch sprevádzal klaviristu aj orchester. Aj rozložené akordy boli prvkom, ktorý, hoc kontrastným materiálom, vyjadroval toto nastavenie. Tak, ako vyniká toto dielo v inštrumentácii v prvej časti, rovnako je nadčasové v druhej. Sóla drevených dychov, mäkké sláčiky a klavír je nesmrteľná, nadčasová kombinácia – korunoval ju súmerný, dokonalý trilok na záver, ktorý skladateľ necháva rozplynúť v typickom impresionistickom znení.
Záverečná časť Presto bola po hypnóze, ktorú prežíval poslucháč v Adagiu, opätovným vytriezvením. Úvod je skomponovaný priam kakofonicky a klavír sa opäť stal virtuóznym nástrojom. Tak, ako bol technicky zdatný sólista večera, preukázali precíznu prípravu v dialogických partoch aj hráči orchestra. Finále malo vynikajúci ťah, dirigent udržal napätie, Volodin bol aj v tých najrýchlejších behoch absolútne bezchybný. Tak, s akým šokujúcim zvukom táto časť začína, rovnako náhle sa aj končí. Partitúra v uchopení šéfdirigenta bola transparentná, a napriek rýchlemu tempu to neboli bezduché preteky, ale zreteľne vyhraté Ravelove nápady v melodike, aj z hľadiska sonórnosti a zvukového balansu bola záverečná veta pochopená.
Po pauze sme pokračovali Gershwinovým Koncertom pre klavír a orchester F dur. Mnohými je považované za jedno z najlepších amerických diel a právom. Je to veľkolepý koncert, opäť so silným jazzovým vplyvom, no nie v zmysle jednoduchých, prvoplánových, zábavných elementov. Mimochodom, v repertoári ho má aj mladučký klavirista Malofejev, ktorý účinkoval so Slovenskou filharmóniou v Redute. Tympany, bicie a rytmický pattern, ktorý má v sebe typickú rytmickú pulzáciu charlestonu, otvára toto dielo, témou sa predstavil sólový fagot. Dobrá práca s tempami, energia a život – to boli charakteristické znaky interpretácie pomerne dlhej, otváracej časti, kde zneli vskutku pekné pianissimá. Ak by ešte dychy viac zvýraznili prvý tón a odľahčili druhý, rozhodne by to pridalo na šmrncovnej rytmike skladby. No i táto klasickejšia verzia bola energická a mala v sebe napätie, aj preto, že dychové nástroje hrali vo vyváženom piane. Striedal ju clivý klavír, nie však sentimentálny. Prehnať tieto emócie do pátosu by znamenalo nepochopenie tohto diela, Volodin sa s ním vysporiadal svojsky. To, že jazzovej poetike a rytmike rozumie a cíti ju, tiež špecifické frázovanie, najviac dokázal v prídavku. No v diele Gershwina ostával klasický – sústredil sa na lyriku.
Nezabúdajme, že Gershwin nemal klasické vzdelanie v hudbe, čerpal z toho, čo počul okolo a jeho hudba je plná invencie a originálnych nápadov. Práve muzikalita je kľúčom k pochopeniu jeho skladieb. Preto skĺznuť do neprirodzenej polohy pátosu či iných nadnesených emócií jeho hudbe nepristane. Presne tento triezvy prístup mal aj Volodin. Zachoval jazzový nádych diela a odpustil si neprirodzenú agogiku, ku ktorej sa často klaviristi uchyľujú – Gershwinovo dielo potom absolútne stráca esprit (zvlášť v dnešnej dobe z tejto témy robia gýčovo romanticky prednesený part a musím sa priznať, že pre mňa je to nepočúvateľná estetika).
Orchester dobre sekundoval sólovému partu klavíra, vyhral motívy, ktoré mali zaznieť, Raiskin ich dostal na povrch. Hráči sa teda nestali len suchým sprievodom. Keď sme sa po pomalom, kontrastnom úseku dostali opäť k Allegru, rezké tempo hráčov akoby prekvapilo. Nie celkom presná rytmika, ktorú nahradili neomylne presné akordy Volodina a práve tie boli zážitkom. Koncert predniesol fenomenálne, s obrovským citom pre striedanie rýchlych a pomalých častí, jeho hra mala v sebe vitalitu, v synkopách neskĺzol do jazzovej rytmiky, ponechal dielo klasickým. Darilo sa mu sprostredkovať aj lyrickú časť Adagio – jej úvod so sólom trúbky v pianissime a sprievodom klarinetov patrí medzi najznámejšie časti tohto koncertu. Klavirista sa do tohto partu napojil presne, čo sa atmosféry, rytmu a dynamiky týka.
To, ako komunikuje klavír v tejto vete, je istá forma dialógu s orchestrom, v ktorom sa žiada ľahkosť a zároveň musí byť interpret na jednej vlne s hráčmi ansámblu. Presne tento pocit sólista dosiahol. Finále skladby Allegro agitato malo výborné gradačné momenty, nie však rytmickú precíznosť orchestra, ktorý sa občas nie presne trafil na dobu s klaviristom, v inštrumentálnych replikách bolo túto nejednoznačnosť tiež cítiť. V jazovej rytmike sú tieto nepresnosti obzvlášť vypuklé. Virtuozita a elegancia, s akou však hral Volodin, tento nedostatok vyvážila – záverečnú vetu predniesol v obdivuhodne rýchlom tempe, absolútne bezchybne a s nonšalantnosťou. Ľahkosť a svižnosť, s akou hral behy, ale najmä akordické party, bola vskutku dychvyrážajúca.
Koncert vyvrcholil ďalším Ravelovým populárnym Bolerom, ktoré nedávno zaznelo aj v Slovenskom rozhlase. Je až neuveriteľné, ako dielo, ktoré vzniklo v roku 1928, dokáže fascinovať aj dnes. Pomalé Tempo di Bolero, moderato assai, ktoré zväčša potrápi dirigentov a hudobná forma, ktorú počas 17-tich minút treba naplniť opakujúcou sa témou, za zachovania rytmickej štruktúry (malý bubon), je stále posluchovo omamné. Skladba taktiež preverila sólistov snáď všetkých dychových nástrojov (flauta, klarinet, hoboj…), vrátane saxofónov – ich farebnosť náramne orchester obohacuje.
V úvode majú predpísanú dynamiku, ktorá sa pohybuje v úrovniach od pianissima, len po mezzopiano (to isté platí pre trúbky, hrajúce rytmický motív skladby). Až v mezzoforte sa napoja plechové dychové nástroje s témou. Vo výstavbe nechýbala potrebná postupnosť, vrstvenie, s ktorou Raiskin pracoval. Originalita diela spočíva v tom úvodnom a postupne, takmer nebadane rastúcom, miznúcom pokoji do veľkého zvuku. Raiskin síce len nepatrne zrýchlil tempo, no už to malo dosah na celkový charakter skladby. No postupne, keď sa orchester rozrastal, bola jeho koncepcia logická. Vo veľkej sále vyzdvihol sóla s podstatne väčšou dynamickou hladinou (a zmena na intenzitu rastúcu do forte, bola z taktu na takt citeľná). Záver diela bol ohromujúci, špeciálne si dal záležať aj na vyniknutí modulácie témy a jej vyvrcholení. Bol to grandiózny, zvukovo a štýlovo omamný koncert so skladbami dvoch autorov, ktorí majú k sebe bližšie, než by ste si pred týmto večerom mohli myslieť.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
