Február sa začal v Činohre SND premiérou svetoznámeho diela Divadelný román jedného z najvýznamnejších ruských prozaikov a dramatikov M. A. Bulgakova, ktorý v ňom čerpá z bohatých skúseností s ruským divadlom.
Táto hra sa objavuje na scéne SND (aj na Slovensku) prvýkrát pri príležitosti storočnice divadla. Ako informuje zdroj SND „groteskný pohľad do divadelného zákulisia poodhaľuje vášnivý svet umenia, pozoruhodné životy jeho tvorcov, ale aj každodennú prevádzku, závisť, intrigy – teda všetko to, čo k divadlu neodmysliteľne patrí.“ Nedokončený román je poznačený svojim spôsobom osobnou tragédiou dramatika vyčerpaného politickým systémom. Hra balansuje na hrane humoru a smutnej nostalgie, má presah do súčasnosti a pri jej dnešnom javiskovom uvedení sa nedá vyhnúť ani vzťahom medzi umením a politikou. Bulgakov ich poznal veľmi dôverne ( podstatnú časť svojho tvorivého života prežil v sovietskom Rusku vedenom J. V. Stalinom), s ktorým mal osobné skúsenosti a ktorý zásadne ovplyvnil jeho život i dielo.
„Inscenácia je obohatená o zápisky z Bulgakovovho osobného života a tak mapuje nielen mimoriadne zložité obdobie dejín, ale zároveň zovšeobecňuje vzťah umelca a jeho postavenie v/i zoči-voči spoločnosti a spoločenskému zriadeniu.“ Prvú slovenskú adaptáciu Bulgakovovho nedokončeného románu pripravil česko-slovenský režijný tandem SKUTR, ktorý tak začína prvú spoluprácu s Činohrou SND. Sezóna storočnice divadla je koncepčne postavená na hosťovaní a spolupráci s českými režisérmi v zmysle symbolického odkazu na začiatky slovenského profesionálneho divadla, za ktorými stáli práve českí divadelníci zo spoločnosti Bedřicha Jeřábka.
SKUTR tvoria dvaja režiséri Lukáš Trpišovský z Prahy a Martin Kukučka z Martina, ktorí tvrdia, že ich „zaujíma a baví imaginácia, možnosť dostať diváka do snových svetov, do nostalgie, kde sa pretínajú témy smrti, života, toho, čo nás presahuje.“ Takým je aj svet Bulgakovovho Divadelného románu – realistickým a pritom fantazijným pohľadom do mechanizmu divadla a jeho tvorcov. Jeden z režisérov sa na tlačovej besede vyjadril, že táto hra je „súostrovie divadla, z ktorého vypadávajú postavy, ktoré sa v krátkej chvíli postupne predstavia.“ Režiséri sa stretli počas štúdií na pražskej DAMU, inscenácie predstavili na mnohých festivaloch v Európe a v Ázii, venujú sa autorskej tvorbe aj réžii opery, tanečných inscenácií, činohry, cirkusu a ďalších divadelných žánrov pre české aj európske scény a za svoju tvorbu získali mnoho ocenení. Od roku 2017 sú členmi umeleckého vedenia Divadla v Dlouhé v Prahe. Dramaturgia a preklad adaptácie je v rukách Mira Dacha.
Divadelný román je divadlo o divadle. Nie len o tom, čo vidia diváci ako finálny tvar jeho činnosti, ale aj o zákulisnom fungovaní hercov, režisérov a ostatných tvorcov vo svojej ľudskej každodennosti, kolegiálnosti aj intríg, o charakteroch, povahách, o bežnom ľudskom prežívaní v tomto ojedinelom a fascinujúcom pracovnom prostredí. Mal by byť atraktívnym pre laických divákov, ale zrejme ešte príťažlivejší pre ľudí „od divadla“. Necháva nielen trpko-smiešne nahliadnuť do útrob divadla, ale aj provokatívne kompromitovať jeho zákulisnú realitu, ktorá sa profiluje v ktoromkoľvek divadelnom prostredí.
Michail Afanasievič Bulgakov sa narodil v mnohopočetnej rodine v Kyjeve, v roku 1916 absolvoval na lekárskej fakulte kyjevskej univerzity a až v roku 1926 začal dráhu profesionálneho spisovateľa. V rokoch 1929 – 1930 boli však všetky jeho diela zakázané a tak sa Bulgakov písomne obrátil na sovietsku vládu, na Stalina a Gorkého, so žiadosťou, aby mu umožnili pracovať v Moskovskom umeleckom akademickom divadle MCHAT, alebo aby mu povolili odchod do zahraničia. Po politických peripetiách a úvahách Stalina, MCHAT ponúkol autorovi miesto dramaturga a asistenta réžie. Zo životopisných údajov sa dozvedáme, že Bulgakov mal od mladosti intenzívny vzťah k hudbe, veľmi rád mal Verdiho Aidu a Gounodovho Fausta a Margarétu. Motív Fausta ho prenasledoval celý život, objavuje sa v jeho kratších prózach, v románe Biela garda, predovšetkým však v Majstrovi a Margaréte, ale aj v Divadelnom románe, v ktorom zaznievajú motívy z Gounodovej opery.
Na jeseň roku 1937 Bulgakov neočakávane prerušil prácu na románe o divadle a jeho otvorený koniec je prijímaný nezávisle od literárno-biografických okolností, ako štrukturálne dôležitý fakt.
Bulgakov k inscenácii rieši otázku divadelného mechanizmu, ako toho najzložitejšieho. Vzťah „teatrálnosti“ a „divadelnosti“ v Divadelnom románe zahŕňa psychológiu jednotlivých osobností a mechaniku medziľudských vzťahov zároveň, ako aj charakter vzťahov divadla k svetu veľkého života, ktorý má divadlo vyjadrovať a inscenovať, pričom „divadelnosť“ vyjadruje rozkvet ľudského ducha a „teatrálnosť“ to najnižšie v človeku. Toto lavírovanie medzi veľkými myšlienkami a posolstvami a úskaliami ľudských pováh tvorcov je o imaginárnom balansovaní na rozhojdanom lane, o krehkom kráčaní na hrane žiletky, úvahách o realite divadelnej aj životnej pravdy.
Vizualita inscenácie (kostým Alexandra Grusková) v kostýmovom farebnom zadefinovaní je generačne vymedzená. Žltá farba je reprezentantom „Zlatej gardy“ (staršej generácie hercov), ktorí symbolicky reprezentujú „bohov“, „oázu“, sú nositeľmi svetla, žltým jesenným lístím (podľa vyjadrenia Martina Hubu) poznania a múdrosti, akýmsi fragmentálnym pozostatkom slušnosti, noblesy, „starej školy“ v tom pozitívnom vnímaní, ale aj v signáloch archaizmu a „starého“ myslenia. Zelená definuje strednú generáciu a literátov, prinášajúcich nové myšlienky, modrá kráľovsky zadefinuje velikánov dramatických textov z histórie a tá mladá sa zmieta v černote a uniformnej šedi pod tlakom nerozlíšiteľnej súčasnosti. Žlté fragmenty (topánky, kabelky…) sa objavia v kombináciách aj s ostatnými farbami, ako esenciálny odkaz na príslušnosť k danému divadlu, vo vedení ktorého stojí riaditeľ s obľúbenou žltou farbou, je to aj odkaz na podlízačstvo k nadriadenému zároveň. Symbolické farebné zadefinovanie vizuálne pomáha v orientácii, ale zároveň priznáva inscenácii elegantnú, estetickú výtvarnosť. Odhliadnuc od štýlovosti a istej výpovednej neutrálnosti týchto kostýmov použitých v niektorých sekvenciách ako „druhá koža“, autorka zaraďuje aj odevy charakterizujúce jednotlivé figúrky v ich povahových súvislostiach, alebo s príslušnosťou k funkcii (Maksudov je v nenápadnej oblekovej šedi, Kocúr v extrovertnom kožuchu so zlatými okuliarmi a tričkom, režisérka trochu sterilne zrichtovaná so žabóm pod krkom, riaditeľ extravagantný v ležérnom vzorovom saku v žltých topánkach, jeho sekretárka upnutá v otrasnej pletenej vestičke na ešte príšernejšej blúzke…). Kostým teda na jednej strane presne postavy charakterizuje, na strane druhej ich zovšeobecňuje vo farebne odlíšených skupinách.
V prológu sa objavuje manželka Bulgakova v smútočných čiernych šatách, ktorá sa v priebehu deja implantuje do diania ako duch aj rozprávač o zosnulom a komunikuje so Sergejom Leontievičom Maksudovom, ktorého jej privezú v truhle držiaceho zápisky Bulgakova. Monštruózna truhla sa v zvislej polohe mení na izbu s lampou a vankúšom, evokujúca lodný kufor, skriňu, ba aj latrínu. Maksudov v nej ožíva a „ožíva“ v ňom aj duch Bulgakova s podobnosťou jeho vlastného osudu. Miestami váhame, či je to ešte Maksudov, alebo Bulgakov sám. Intímne prostredie pred oponou sa jej zdvihnutím zmení na divadlo v divadle (scéna Martin Chocholoušek). Na javisku je situovaný monštruózny architektonický objekt historického divadla kukátkového typu v pozadí s rastrom žalúziových dverí, ktorý prostredníctvom točne necháva nahliadnuť do zákulisia (kancelárie sekretárky riaditeľa, na ferman vo vítríne), inokedy poskytne pohľad do veľkorysej kancelárie riaditeľa divadla so stenou vytapetovanou motívom odtlačkov vtáčích nôh v snehu (žeby motív stále zamrznutej krajiny?), s výrazným nepravidelným otvorom v nej, ktorý sa v závere vyklápa do priestoru nad hlavou Maksudova. Okrem záverečných tónov Gounodovej opery (hudba Petr Kaláb, Dano Heriban) znie občasne radostná i clivá harmonika, na ktorej fyzicky na javisku hrá Dano Heriban v postave Kocúra a kdesi v pozadí jemne počuť šum dažďa.
Duo režisérov SKUTR zvolilo pomerne netradičnú réžiu, ktorá však spôsobom riešenia jednotlivých obrazov, pohybovou kultúrou, štylizáciou postáv, karikovaním figúr, evokuje skupinu Pražská pětka, ktorú ťahalo popri osobitých divadlách Mimóza, Vpřed, Kolotoč a Křeč predovšetkým divadlo Sklep. Bolo to najvýraznejšie generačné hnutie 70.- 80. rokov minulého storočia a kritikou spoločnosti a netradičným zámerne naivistickým a oduševnelým hraním prenikli aj do televízie v roku 1988 s filmom Pražská pětka v réžii Tomáša Vorela. SKUTR akoby (ťažko posúdiť či cielene, alebo mimovoľne) nadviazalo na tento typ (svojho času revolučného a kuriózneho) divadla s bratislavským profesionálnym súborom a posunulo poetiku hrania do súčasnosti. Sekvencie, kde Literáti na tóny ruskej harmoniky do rytmu poskakujú, davové scény, kde sa študenti VŠMU proaktívne združujú so socialistickým pátosom, mladé devy, ktoré občasne prebehnú nečakane cez javisko, fragmentálne ojedinelé spevy podfarbujúce náladu, zborová glorifikácia riaditeľa divadla pri jeho vstupoch (hlasné „Ivane, Ivane…“ nás podvedomo vracia k vtipnej pesničke „Běž domu Ivane, čeká tě Nataša“, ktorá sa aplikovala v kuloároch ako signál na odchod Sovietskych vojsk z Československa), alebo zámerne polotrápne opakovanie scén pribehnuvších mladých herečiek k sekretárke riaditeľa, ktorá trhá ich zmluvy na toľko častí, koľko ich práve pribehne – to všetko sú akési odkazy z minulosti osadené do súčasnosti, ktoré s touto „podozrivou“ podobnosťou vníma logicky len generácia, ktorá Pražskú pětku zažila. S absenciou tejto informácie sa môže réžia SKUTRu javiť ako novátorská a netradičná.
Posun do súčasnosti nie je len v režijných postupoch, ale predovšetkým v téme, ktorá hrozivo pripomína časy minulé (Bulgakovova žena sporadicky s iróniou, nenávisťou a provokáciou zasypí smerom k vláde Stalina výraznou artikuláciou spomedzi zuby „ZSSR“), ale aj časy súčasné a nedajbože budúce. Postavy sa zmietajú v nezmyselnej mašinérii divadla a spoločenského systému, ktorý nedovoľuje autorovi uviesť na ich javisku jeho hru, ale zároveň mu jeho zmluva zakazuje uviesť ju niekde inde. A táto nemožnosť ústiaca do bezmocnosti a bezvýchodiskovosti, ktorá sa premieta počas celého jeho profesionálneho života tvorcu, ktorý je zakázaný, zákonite končí predčasnou smrťou fyzickým vyčerpaním, psychickým vysilením a v niektorých prípadoch aj dobrovoľne.
Divadelný román má byť vtipný, aj zábavný, smiechom cez slzy, ale je predovšetkým dôkazom nezmyselnosti diktátorského systému. Hoci na tlačovej besede v SND bolo skôr deklarované, že je to humorný náhľad do zákulisia divadla s jeho chaosom, intrigami, hereckými manierami a celým tým technickým a umeleckým nesúladom, ktorý predchádza naštudovaniu hry, v konečnom dôsledku vnímam finálny tvar skôr ako kritický pohľad na systém so všetkými jeho nuansami rebélie, aj podriadenosti, úlisnej prispôsobivosti sa vedeniu, ako aj úbohej bezmoci tých, ktorí chcú žiť v pravde.
Chaos vizuálny a tematický ešte podporí aj množstvo postáv a predovšetkým fakt, že herci ich hrajú hneď niekoľko. Bulgakov „vpašoval“ do svojej hry obľúbený fenomén diabla (skrytým diablom je tu drzý a ostentatívny Kocúr (Dano Heriban), nárokujúci si byť všade, diablom je tu aj Riaditeľ Nezávislého divadla, od rozhodnutí ktorého sú závislí všetci jeho zamestnanci, ale aj pokútny Redaktor i Režisér Nezávislého divadla v jednej osobe herca (Richard Stanke) vo všetkých polohách skryte evokujúceho vodcu Stalina, nezmyselne a amatérsky zasahujúceho do deja hry Maksudova velikášsky a trápne cenzurujúceho text autora. Aj zakladajúci členovia Nezávislého divadla tzv. „stará garda“ sa v snahe udržania sa na svojich postoch cíti potrebu vyjadriť „kulantne“ k autorovmu textu a svojským alibistickým spôsobom ho s divadelným „šarmom“ a teatrálnou „noblesou“ zmiesť zo stola. A hoci sú občasne situácie a výroky vtipné, z témy ide skôr mrazivá obava, než rozpustilá divácka radosť. To kuriózne divadelné a teatrálne prevalcovali skôr zápisky z osobného života Bulgakova.
Herci sa v civile vyjadrili, že sa im táto hra bude hrať s radosťou a v mnohých prípadoch je to zo spôsobu ich herectva aj evidentné, vskutku sa v jednotlivých postavách vyžívajú. Snáď najvypuklejšie to potvrdili Táňa Pauhofová (Ľudmila Silvestrovna Priachinová, prvá herečka Nezávislého divadla, Literátka), ktorá rozkošnícky aplikuje vo svojej postave herecké maniere „skúsenej“ herečky, podobne Diana Mórová (Augusta Menažrakiová, sekretárka Ivana Vasilieviča, Polyxéna Toropecká, sekretárka Aristarcha Platonoviča, Literátka) využívajúca svoju kreatívnu komediálnu polohu hnanú až na hranicu zámerného karikovania postavy, Martin Šalacha (Gavril Stepanovič, vedúci vnútornej správy Nezávislého divadla, Literát, A.P. Čechov) svojou predimenzovanou hrou na grotesknosť figúrok, každé úlisné a nástojčivé gesto mu môžme veriť, nenápadnejší, ale tiež v postave vedome trápny je Michal Režný (Miša Panin, dramaturg Nezávislého divadla, Literát, William Shakespeare), Dano Heriban (Kocúr, Zlatý kôň) si tiež svoju rolu ležérne užíva (u publika zrejme sledujúceho TV seriál Horná Dolná vyvoláva takmer ako jediný mierne salvy smiechu, ťažko povedať, či je to v tomto prípade bonus) a napokon Richard Stanke (Ivan Vasilievič, riaditeľ Nezávislého divadla, Iľja Ivanovič Rudolfi, redaktor, Xaver Borisovič Iľčin, režisér Nezávislého divadla) so svojim samozrejmým humorným herectvom profilujúc „karikatúry“ svojich postáv. Prirodzeným herectvom zaujmú Alexander Bárta (Sergej Leontievič Maksudov), vždy profesionálna Jana Oľhová (Jelena Bulgakovová) a tiež vždy osobitý a svojský Ľuboš Kostelný (Foma Striž, režisér Nezávislého divadla, Literát, Lope de Vega). Menej nápadnými sú postavy Anežky Petrovej, posl. VŠMU (Jevlampia Petrovna, režisérka, Literátka) hoci sa v charaktere svojej postavy – režisérky správa nútene nápadne a Richard Autner (Peter Bombardov, herec Nezávislého divadla, Literát, Izmaša, Jean-Baptiste Poquelin Moliér), vizuálom vskutku nápadný.
Prvá , tzv. „rozbehová“ časť inscenácie, ktorá mala nastoliť tému, „rozdať karty“, určiť prostredie, navodiť atmosféru a naznačiť smer sa napriek nasadeniu a dôslednosti hereckých výkonov akosi „zasekla“ v istom type monotónnosti a výpovednej vlažnosti, s absentovaním avizovaných humorných polôh a niektorých divákov počas predstavenia, aj počas pauzy „vyhnala“ z divadla v rozpačitom sklamaní „zo straty času“. Druhá mala byť s nástupom „zlatej gardy“ zrejme vygradovaním inscenácie a na chvíľu sa vskutku zdalo, že prišlo osvietenie (hoci netrvalo dlho). Každý z protagonistov, ktorí mali k dispozícii mimoriadne limitujúci časový priestor, museli z neho maximum vyťažiť a tak sa spoľahli prirodzene na svoju hereckú skúsenosť. Zakladajúci členovia Nezávislého divadla – Martin Huba si opäť získal divákov so zámerným hraným pátosom a veľkým ušľachtilým gestom, Emil Horváth vsadil na svoju bravúru temperamentného a nervného hrania, Emília Vášaryová sa zhostila so ženskou eleganciou mimického minimalizmu a verbálnej dikcie, Božidara Turzonovová vytiahla svojho žolíka seriózneho nadhľadu a Zdena Studenková vytasila koketné a ostentatívne náročky prehrávané zbrane svojej okázalej komiky. Napriek týmto piatim „žiarovkam“, ktoré vizualitou (všetci vo výrazne žltej) i excelentným herectvom osvietili javisko, nemôžem sa ubrániť pocitu, že k dokonalosti predstavenia stále čosi nevypovedané, nezadefinované, neformulované chýbalo. „Cirkusové“ efekty prskania žiaroviek, či šľahajúce plamene ohňa z truhly výtvarne na moment zapôsobia, ale neboli novinkou.
Divadelný román v SND je inscenácia, na ktorú som sa mimoriadne tešila, ale predčasné radosti zvyknú spravidla na veľkých očakávaniach zlyhať. Bežný divák sa totiž v tom chaose postáv i neznalosti divadelnej mašinérie stráca a divadelník znalý pomerov sa v nej nenájde. Akoby na nedivadelníka toho bolo trošku priveľa a na divadelníka zas primálo. Divadelný román v režijnej koncepcii SKUTRa je inscenácia, ktorú si netrúfam a ani nechcem jednoznačne odmietnuť, lebo si to nezaslúži, ale z toho istého dôvodu ju nedokážem ani jednoznačne prijať. Je to inscenácia s estetickou výtvarnosťou, zväčša s kvalitnými hereckými výkonmi, s trochu netradičnou réžiou a nadčasovou témou. Napriek týmto superlatívam jej chýba emočná intenzita, ergo hlbšia penetrácia do duše a má zároveň akosi nevybalansovaný „tajming“ . Odhliadnuc od týchto skutočností, chcem veriť tomu, že jej pomôže práve čas.
Barbara Brathová
Zdroj foto: Činohra SND – Ctibor Bachratý
Preklad Alena Morávková
Réžia a dramatizácia SKUTR
Preklad dramatizácie Miro Dacho
Dramaturgia Miro Dacho
Scéna Martin Chocholoušek
Kostýmy Alexandra Grusková
Hudba Petr Kaláb
Obsadenie
Sergej Leontievič Maksudov Alexander Bárta
Ivan Vasilievič (riaditeľ Nezávislého divadla), Iľja Ivanovič Rudolfi (redaktor), Xaver Borisovič Iľčin (režisér ND) Richard Stanke
Zakladajúci členovia Nezávislého divadla Zdena Studenková Božidara Turzonovová Emília Vášáryová Emil Horváth Martin Huba
Ľudmila Silvestrovna Priachinová (prvá herečka Nezávislého divadla), Literátka Táňa Pauhofová
Augusta Menažrakiová (sekretárka Ivana Vasilieviča), Polyxéna Toropecká (sekretárka aristarcha Platonoviča), Literátka Diana Mórová
Jelena Bulgakovová Jana Oľhová
Jevlampia Petrovna (režisérka), Literátka Anežka Petrová (poslucháč VŠMU)
Gavril Stepanovič (vedúci vnútornej správy Nezávislého divadla), Literát, A. P. Čechov Martin Šalacha
Foma Striž (režisér Nezávislého divadla), Literát Lope De Vega Ľuboš Kostelný
Peter Bombardov (herec Nezávislého divadla), Literát, Izmaša, Jean-Baptiste Poquelin Molière Richard Autner
Miša Panin (dramaturg Nezávislého divadla), Literát, William Shakespeare Michal Režný (ako hosť)
Kocúr, Zlatý kôň Dano Heriban
Herci a Herečky Nezávislého divadla Oliver Asztalos (poslucháč VŠMU) Patrícia Balajová (poslucháč VŠMU) Barnabás Balla (poslucháč VŠMU) Bence Hégli (poslucháč VŠMU) Veronika Horváthová (poslucháč VŠMU) Laura Jankurová (poslucháč VŠMU) Viktória Jurištová (poslucháč VŠMU) David Kakaš (poslucháč VŠMU) Katarína Krajčovičová (poslucháč VŠMU) Veronika Lackovičová (poslucháč VŠMU) Veronika Meszárosová (poslucháč VŠMU) Timotej Taraba (poslucháč VŠMU) Martin Toman (poslucháč VŠMU) Michaela Trokanová (poslucháč konzervatória)
