Dánska dráma založená na skutočných udalostiach bola jedným z najsilnejších filmov tohtoročnej prehliadky SCANDI. Čaká vás 398 dní mučenia, ponižovania, utrpenia zobrazeného mimoriadne realisticky. A morálna dilema k tomu…
Snímka Vidíš mesiac, Daniel rozpráva príbeh únosu dánskeho fotoreportéra Daniela Reya, ktorého v Sýrii zadržala ako rukojemníka teroristická organizácia Islamský štát. Spoločne s ďalšími cudzincami, vrátane amerického novinára Jamesa Foleyho, sa ocitol vo väzení, z ktorého niet úniku. Film na jednej strane sleduje Danielov boj o prežite, na druhej nočnú moru jeho rodiny doma v Dánsku, ktorí sa snažia vyrovnať sa so strachom a zohnať horibilnú sumu peňazí ako výkupné. Hlavným vyjednávačom medzi teroristami, s ktorými Dánsko ako krajina nekomunikuje a odmieta za Daniela zaplatiť výkupné, sa stáva Arthur, ktorý je jeho cestou na slobodu.
Už od začiatku filmu, napriek rozvíjajúcemu sa krátkemu entré o hlavnom hrdinovi – šikovnom gymnastovi, plnom energie, divák vie, že jeho príbeh vyústi v krutú drámu. Ani nie preto, že tieto udalosti boli medializované a najmä o novinárovi Foleym sa celý svet dozvedel drsné skutočnosti. Dramatická hudba v kontraste s usmiatou a nevinnou tvárou blonďavého hrdinu, ktorý má pred sebou celý „nudný“ život, teda rodina, deti, auto, dovolenky, kariéra, akosi predurčuje, že tento príbeh nebude v súlade s optimisticky nalinajkovanými, štandardnými plánmi šablónovito žijúceho Európana.
Daniel pre náhle zranenie so svojim tímom necestuje a rozhodne sa živiť ako fotoreportér. Lákajú ho destinácie ako Turecko či Sýria, nie však vojnové zóny, zaujíma ho život civilistov. Vo svojich naivných predstavách, že ho miestni ľudia ochránia, sa cíti bezpečne. Počas fotografovania v Meste Azaz ho však unesú teroristi ISIS a Daniel tak od prvého okamihu začne čeliť mučeniu, násiliu, tvrdým ranám – nielen fyzickým, ale najmä psychickým. Z komfortného a príjemného, čistého sveta sa ocitá v protipóle: zrazu existuje vo svete výkalov, modrín a neustáleho ponižovania.
Najväčšou devízou snímky je, že tvorcovia násilie nezobrazujú samoúčelne, takže divák nemá pocit, že je s ním manipulované. Zrazu sa ocitáme vo svete krutých teroristov a film ich zobrazuje natoľko realisticky (rovnako im zodpovedá aj prostredie), že občas dokonca váhame, či sme sa naozaj neocitli v reálnom prostredí Islamského štátu.
Film nestráca na gradácii aj preto, že Daniela prevezú z izolácie do mesta Aleppa, kde stretáva ďalších väzňov a v cele medzi nimi vznikajú priateľstvá. Dobre napísaný scenár (vychádzajúci z výpovedí samotného fotožurnalistu) má v sebe neustále napätie, občas dokonca v cele prináša aj uvoľňujúce a humorné situácie. Druhou líniou snímky, ktorú sledujeme a zároveň sa medzi sebou dômyselne prepletajú, je zúfalá Danielova rodina, od ktorej teroristická skupina žiada výkupné. Obe línie majú v sebe silnú drámu, dokonca tá civilná aj dilemu v podobe morálneho odkazu, či výkupným, ktoré zháňa rodina, nezachraňujú „len“ život človeka, ale zároveň podporujú v globále terorizmus Islamského štátu…
Režisér snímky Nils Orden Apley nakrútil túto drámu aj so zámerom definovania ľudskosti, ktorú cítiť v každej jednej scéne. Čoho všetkého je človek schopný? Kde sú jej hranice? Nevyhýba sa pritom, samozrejme krutým a násilným scénam – napokon, keď si už hlavný hrdina Daniel (v podaní výborného Esbena Smeda) volí smrť, je zjavné, že jej na dne svojich síl. Napokon, vo svete fanatizmu nie je také ťažké dostať človeka na dno, spraviť z neho zviera, pripraviť ho aj o posledné zvyšky dôstojnosti. Nerozhoduje to, že je hladný či smädný, ale to, že už aj zabudol, ako sa správa človek v normálnej civilizovanej spoločnosti a zo strachu podrobuje svoje správanie tým, ktorí mu sľubujú slobodu.
Režisér Aplev za pomoci Andersa W. Berthelsena, ktorý si vo filme zahral vyjednávača Arthura (ďalší mimoriadny herecký výkon), skvele vypointovali každú jednu scénu. Dokážu držať diváka v napätí, cíti každý jeden kopanec nielen fyzicky, ale najmä psychicky. Zároveň súcití s rodinou, ktorej silné medziľudské puto sa postupne rozpadá ako domček z karát.
Vidíš mesiac, Daniel nie je filmom, ktorý je gejzírom emócií. Je totiž až príliš realistickým, krutým, ukazuje beznádej, zúfalstvo, bolesť, ale smerom dovnútra. A preto je takým silným. A téma, ktorú prináša, je témou aktuálnou. To, čo sme doposiaľ videli len v správach, sa nám zrazu odohráva na filmovom plátne. Niekedy dokonca máme dojem, že ide o hraný dokument. Film zároveň otvára oči tým, ktorí v honbe za senzáciami či turistickými atrakciami radi navštevujú nebezpečné lokácie vojnových zón. Ak by niekto aj pochyboval, že „toto sa mne stať nemôže“, tak snímka je skutočným mementom, že táto udalosť sa skutočne stala. A rozhodne o nej treba hovoriť, pretože nemala dopad len na samotného hlavného hrdinu filmu, ale hrozným spôsobom zasiahla aj životy mnohých ďalších.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
