Piaty abonentný koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu priniesol dobre postavenú dramaturgiu, hosťujúceho dirigenta z Austrálie a výnimočného sólistu.
Koncert sa začal dielom slovenského skladateľa Petra Zagara, ktorého kompozičný rukopis je spoznateľný okamžite. Jeho fúzia tradičných postupov s modernými vyúsťuje do špecifickej sonoriky, ktorá je taká charakteristická, že už po odznení témy viete, že ide o Zagarovo dielo. Tak to bolo aj v prípade Blumentálskeho tanca č. 6, ktorý má až tri rôzne verzie. Prvý tanec bol napísaný pre sláčikový orchester (1999), o rok neskôr skladateľ zmenil inštrumentáciu kompozície (verzia pre violončelo a klavír) a počas tohto koncertného večera znel tanec v úprave pre dva hoboje, dva lesné rohy a sláčikové nástroje. Toto obsadenie nebolo náhodné: pôvodne totiž na koncerte mala znieť aj Mozartova Sinfonia concertante KV 364 pre sólo husle, sólu violu a totožné obsadenie, ktoré uspôsobil aj slovenský skladateľ. Fakt, že Mozarta nakoniec nehrali, vôbec nepôsobil rušivo a toto obsadenie dobre podporilo klasicistickú líniu celého koncertu.
Zagar vie mimoriadne invenčne pracovať s témou, ktorú dokáže v rondovej forme prinavrátiť v hudobnom toku, keď to už poslucháč možno ani neočakáva. No najmä aj v komornejšom obsadení vie dosiahnuť pomerne objemný a najmä podmanivý zvuk, ktorý dáva do kontrastu s jednotlivými nástrojovými skupinami. Je melodik a orchester jeho tému interpretoval s intelektuálnym pochopením, s patričnou dynamikou, výrazom – dosiahol tú meditatívnu rovinu, aká sa pri Zagarovi očakáva. Nebol však neustále jednoliaty a v štruktúre kompozície sa hráči pod vedením austrálskeho dirigenta Benjamina Bayla nestratili.
Mimochodom, na každom abonentnom koncerte znie v Slovenskom rozhlase aspoň jedno dielo slovenského skladateľa, čo je chvályhodné. Napokon, ktorá, ak nie verejnoprávna inštitúcia by mala podporovať slovenskú hudobnú kultúru?
Od úvodného opusu sme sa dostali k sólistovi – trubkárovi Stanislavovi Masarykovi, ktorého čakalo so vzrušením plné hľadisko. Koncert pre trúbku a orchester Es dur, WoO / S49 skladateľa Johanna Nepomuka Hummela je síce jedným z najhranejších diel (okrem mnohých klavírnych), no určite ho nepočujeme tak často v našich končinách. Všetka pozornosť sa sústreďuje na sólistu, pretože interpretovať celý Hummelov koncert intonačne bezchybne, precízne a s takou noblesou a zároveň ľahkosťou, pritom dbať na každú jednu frázu, to chce skutočne kvalitného sólistu. A takým Stanislav Masaryk nepochybne je – či už po technickej stránke, ale aj výrazovej. Presvedčil o tom publikum na koncerte. Hummelov koncert kladie na interpreta naozaj vysoké nároky.
V prvej časti Allegro con spirito ešte pred nástupom sólistu vyrušili nečisté flauty, aj keď treba vyzdvihnúť, že orchester ako celok pod vedením Bayla zachoval estetické hodnoty interpretácie klasicizmu. Svižné, zrozumiteľné, vyspievané témy zneli v intenciách tohto historického obdobia. Už od prvej trioly a fanfárovitej témy trúbky bolo úplne zjavné, že Masaryk patrí medzi výnimočných interpretov. Kvalita jeho tónu, intonačná bezchybnosť a výraz, s akým hral, dynamika, oblúkovité, veľmi pekne a vyvážene zahraté frázy, krásne pianissimá, pri ktorých ste až zatajili dych – to všetko nasvedčovalo tomu, že je s týmto dielom nielen zžitý, ale je aj excelentný interpret. Každú jednu frázu plynulo ukončil do decrescenda, trilky hral vyvážene a čisto, každý jeden motív v jeho podaní bol precítený a azda jediné, čo bolo rušivým momentom, bola dynamická nekompaktnosť zo strany orchestra. Nie vždy sa totiž podarilo trubkára celkom podporiť, respektíve zosúladiť v jeho sólach. Ak hral v piane, no jeho tón bol vždy dostatočne nosný, orchester pod taktovkou hosťujúceho dirigenta nie dostatočne prispôsobil tieto dynamické zmeny a niekedy sa stalo, že niektoré skupiny nástrojov doslova interpreta v dynamike „prekričali“ (a neboli to ani tak sláčiky, skôr dychy a najvypuklejšie sa tento problém prejavil v druhej, pomalej časti). Hummel, napriek tomu, že je to, prvá, rýchla časť koncertu, rozvíja v témach aj lyrické motívy, s ktorými si Masaryk poradil bravúrne: jeho silnými stránkami boli nielen výborná technika, ale najmä kultivovaný tón a nádherný výraz – v tom dostal priestor najmä v pomalej časti koncertu Andante. Najmä dlhé tóny zahral bezchybne a opäť s neobvyklou intonačnou čistotou. Záverečné svižné Rondo (Allegro) si vyžaduje technicky zdatného interpreta schopného zahrať trilky a obtiažne pasáže v rýchlom tempe a Masaryk opäť preukázal, že medzi takýchto hudobníkov nepochybne patrí.
Až na maličkosť, akou bola občasná zvuková nekompaktnosť orchestra, ktorú si však človek dokázal odmyslieť, pretože výkon sólistu bol naozaj unikátnym zážitkom, možno považovať toto vystúpenie za jedno z najlepších tejto sezóny.
V roku 2020 si pripomíname 250. výročie narodenie Ludwiga van Beethovena, preto aj dramaturgia pružne zareagovala na túto skutočnosť. Zrejme celý rok sa bude niesť v znamení tohto génia a v tento večer sme si mohli v druhej časti koncertu vypočuť Symfóniu č. 1 C dur, op. 21.
Hoci v nej zreteľne cítiť ešte vplyv Mozarta či Haydna, predsa len už Beethoven pracuje omnoho odvážnejšie s harmonickými postupmi. V tento večer sa však stalo čosi nevídané. Po príchode členov orchestra a následne i dirigenta, ktorý dal zrejme priskoro pokyn na nástup, v prvom takte nenastúpila (odhadom) polovica orchestra. Dychy (flauty, hoboje, klarinety, fagoty) bolo počuť len čiastkovo, skupinu sláčikov len veľmi neisto, aj to nie všetky. V druhom takte sa už hudobníci spamätali a v treťom takte pri crescende už konečne znel orchester v plnej paráde a obsadení, akom ho aj skladateľ predpísal. Kde sa stala chyba? Sú minimálne dve možnosti. Nekoncentrovanosť hudobníkov. Privčasný pokyn na nástup zo strany dirigenta. To je však trošku alibistický predpokald, pretože niektorí hráči ho zaznamenali a koncertmajster Štefan Filas bol rovnako pripravený a dával pokyn telesu na nástup, no mnohí ho neregistrovali. Pritom nemožno povedať, že rozhlasáci majú zlých hráčov, práve naopak. No chytiť sa až v treťom takte, je v spojitosti s Beethovenovým výročím priam fatálna chyba. Čestne priznávam, že táto šokujúca skutočnosť spôsobila, že takmer celú prvú časť Adagio molto. Allegro con brio môj mozog akosi odmietal prijať. Bol v nej citeľný „beethovenovský šmrnc“ a temperament, rovnako dirigent zvolil vhodné energické tempo. Z hľadiska interpretácie dominovala skupina prvých huslí, ktorú má teleso na výbornej interpretačnej úrovni. Vo výraze nechýbala vznešenosť, ľahkosť a radosť, ktorá je v diele nemeckého klasicistu rezonuje ešte ako vplyv Mozarta.
V druhej Andate cantabile con moto, našťastie, nezvolil dirigent rozvláčne, pomalé tempo, ktorou by skladateľovo dielo rozbil. Témy tak mohli sólové nástroje jasne vyspievať. Naopak, v tretej časti sa mohol Bayl odvážiť nastaviť latku aj vyššie, pretože časť Menuetto. Allegro molto e vivace si priam predurčuje podstatne rýchlejšie tempo (v podstate totiž ide o Scherzo). Naopak, čo však treba pochváliť, bol zrozumiteľný a čistý výraz, ktorý sa v klasicizme vyžaduje (aj keď práve v tejto časti Beethoven už začína prekračovať klasicizmom dané limity a s harmonickými postupmi narába na tú dobu mimoriadne revolučne). Tretia časť vyniká mimoriadne frekventovanými dynamickými zmenami, ktoré pod vedením dirigenta (ktorého práca bola v tomto smere mimoriadne precízna) interpretoval orchester veľmi presvedčivo. Finále (opäť – dalo by sa aj v rýchlejšom tempe), v ktorom je tak významne citeľný Haydn, sa vydarilo orchestru na výbornú, takže nešťastný úvod sa podarilo napraviť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: RTVS – Slovenský rozhlas – Milan Krupčík
