Ak vás lákajú prírodné motívy a scenérie a máte pocit, že kiná vám neponúkajú v tomto smere dostatočný zážitok, film Piesne zeme od nórskej dokumentaristky Margreth Olin je presne tým, čo hľadáte.
Režisérka sa dokumentárnemu filmu venuje už takmer 30 rokov a v rodnom Nórsku za svoje diela získala množstvo cien. Novinku si dokonca pod svoje producentské krídla vzal slávny Wim Wenders, a tak mala škandinávska autorka naozaj skvelé podmienky na preskúmanie ľudského vnútra, nórskej prírody aj hraníc filmového zobrazenia.
Plátno v kine prenesie divákov a diváčky do nórskeho údolia Oldedalen pod Jostedalským ľadovcom, najväčším vnútrozemským ľadovcom v Európe. Malá dedina uprostred údolia je totiž rodiskom režisérky, ktorá sa sem rozhodla vrátiť za svojimi rodičmi. Autorka do filmu vstúpi iba v úvode, aby rozhýbala prúdy rodinných spomienok a emócií previazaných s úchvatným miestom.
Film pozostáva z prológu, štyroch kapitol podľa štyroch ročných období a samozrejme epilógu. Snímka neskrýva svoj zámer zaznamenať kolobeh a opísať vývoj vnútorného postoja človeka zoči-voči prichádzajúcej zmene. Kompozícia diela, ktorú jasnejšie naznačil už len Kim Ki-duk s doslovným titulom Jar, leto, jeseň, zima… a jar (2003), prezrádza, že režisérkin dôvod návratu spočíva v jej obavách z nepredstaviteľnej straty, ale aj vo viere v nový začiatok.
Autorka si v jednom z rozhovorov pre médiá zaspomínala na čas skorého detstva, kedy sa s Jørgenom, svojim otcom (hlavným protagonistom filmu) prechádzala po horách a ľadovcoch. V istej chvíli sa započúvala do zvukov prírody a zdalo sa jej, akoby z hlbín ľadovca vychádzala hudba hraná orchestrom. Keď o tom povedala svojmu otcovi, nezasmial sa, ale s nadšením sa opýtal: “Aj ty to počuješ?”
Tento zážitok nám režisérka sprostredkúva už v úvodnej časti snímky. Zvuky ľadovca, ozveny jemného praskania ľadu, doslova počujeme ako masou zamrznutej modrej vody prenikajú tenké praskliny, pod ním duní mohutný pomalý dych zeme a žblnkot jasnej ľadovej vody prerastá do burácania, ktoré nás oslobodí od hluku moderného sveta. Naozaj silné dojmy navodzujú filmári u publika, a to sa lampa premietačky sotva stihla zahriať.
Jar
Jørgen spomína na svoje detstvo a životaschopnosť, ktorú si od útleho veku zachováva, hoci ho počas života trápili mnohé neduhy. Sledujeme starca, ktorý s mladíckym krokom zdoláva nórske hory a popri ňom na zem dopadajú svalnaté vodopády, plné ľadovcovej vody. Autorka sa zvukovou aj obrazovou alchýmiou snaží divákovi dodať energiu. Strieda široké celky v pohyblivých zámeroch na majestátnu prírodu s veľkými detailmi starnúceho ľudského tela či miestnej fauny. V tejto kapitole sa množstvo zimou prepustenej energie prelieva do života a štartujú sa nové procesy v plnej sile. Dokonca ani starý muž nevykazuje známky únavy.
Leto
Energia sa premieňa v život. Filmárov v tejto fáze zaujíma rozmanitosť jeho foriem a estetické aspekty prírody. Snažia sa cez jej krásy nadobudnúť a u diváka vyvolať akýsi vnútorný stav beztiaže, keď snímajú okrem rozľahlej prírody a drobných živočíchov aj čisto nefiguratívne obrazy, založené na geometrii, farebnosti a hre svetelných lúčov. Montáž pohyblivých a statických záberov navyše občas vyvoláva až halucinačný zážitok – nie nutne nepríjemný.
Filmári pozorujú priestor okolo seba a nachádzajú v ňom nové možnosti zobrazenia reality, skúmajú odrazy vodnej hladiny a možnosti zobraziť drobného človeka v objatí živlov. Istým spôsobom kapitola reflektuje kalokagatický vrchol života človeka aj vo vzťahu k prírode. No je to zároveň fáza, v ktorej nastáva aj prvá životná borba a ťažkosti.
Jeseň
Človek završuje svoje dielo a obzerá sa za tým, čo v živote dosiahol. Stále má dosť sily, aby si dal všetko do poriadku, má však na zreteli blížiaci sa koniec. Žltnúca príroda je hotovou pastvou pre objektív kamery. Na jeseň je aj vzťah autorkiných rodičov vo fáze najviditeľnejšej vrúcnosti, vyjadrujú svoj strach zo smrti toho druhého. Najmä pre matku režisérky je predstava, že by prišla o svojho manžela neznesiteľná a vo filme vyjadrí prianie, že by radšej odišla zo sveta skôr ako on, hoci je o deväť rokov mladšia.
Režisérka v rozhovore pre Film Fest Report porozprávala ako pár hodín po premiére filmu Piesne zeme pod holým nebom v rodnom Oldedalene, kde jej rodičia obdržali standing ovation od nadšeného publika, sa jej mame urobilo nevoľno a o dva dni neskôr zomrela na následky krvácania do mozgu.
Autorka sa svojim filmom snaží nájsť pokoj a presvedčiť samú seba, že kolobeh prírody nemusí byť len smutný, ale aj krásny, a príbeh za týmto filmom, je práve tým príbehom, na konci ktorého môže k takémuto stavu dospieť.
Zima
Duch Jørgena nestarne, dokazujú to metaforické zábery na zamrznutú plochu fjordu, po ktorej hladko kĺže myseľ človeka s nestarnúcim entuziazmom. Telo však raz musí pozemskú púť ukončiť.
Sláčikové hudobné motívy napodobňujúce pulz vetra a dunivého vzdychania planéty znejú výraznejšie pri vzletných záberoch na úchvatnú krajinu. Kamery sa z rôznych uhlov snažia vstrebať obrazy pred sebou, umelci s ich pomocou predvádzajú jedinečné výkony a my môžeme mať Nórsko doslova ako na dlani – videné dostatočne z blízka, aby sme nemali dojem, že sa dívame na satelitné snímky, ale z takej výšky, aby nás rozľahlosť pohltila. Moderná filmová technika tu neustále naráža na hranice toho, čo sa ešte dá zobraziť a je zážitok to sledovať. Obraz aj zvuk studenej prírody akoby vháňali do pľúc čerstvý vzduch.
Filmári sa pri snímke Piesne zeme nebáli skúsiť experimentovať a v mnohých prípadoch z toho vznikli naozaj unikátne zábery, no zároveň možno vo filme nájsť aj pomerne dosť samoúčelných obrazov, ktorých nadväznosť na spomínané témy je nejednoznačná a reprezentuje viac vôľu ukázať krásu, než podporiť myšlienku. Charakter režisérkinej domoviny to však svojim spôsobom dokáže obhájiť, keďže je to naozajstný kus raja. Ekologický podtón snímky je neprehliadnuteľný.
Nový film od Margreth Olin je o malosti človeka, ktorý svoju veľkosť nadobudne vtedy, keď dokáže svet okolo seba obdarovať starostlivosťou, láskou a dobrotou úplne prirodzene, tak, ako to robí užitočný hmyz zvetrávajúci pôdu. Človek, ktorý toho nie je schopný a svoju prvú lásku – prírodu, iba využíva a ničí, ten je na tomto svete iba parazitom.
Oveľa väčší význam má však pre autorku kamerou zbierať lahodnú úrodu symbiotického žitia zmierlivého, pominuteľného, skromného, láskavého človeka a večnej prírody.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe
