Beczałov rozsah je fascinujúci, jeho spodné polohy sú sýte, plné, s prekrásnou farbou, výšky jasné a pevné. Prečítajte si recenziu na mimoriadny koncert Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou šéfdirigenta Ondreja Lenárda s výnimočným hosťom.
Tenor Piotr Beczała patrí v súčasnosti k najvyhľadávanejším lyrickým tenorom súčasnej hudobnej scény. Účinkuje na prestížnych svetových scénach – od Metropolitnej opery v New Yorku, cez Paríž, Londýn, Viedeň, Barcelonu až po Salzburg. Vždy je preto sviatkom, keď sa objaví aj na Slovensku, spomeňme napríklad slávnostný narodeninový koncert Petra Dvorského v SND alebo jeho vystúpenie v rámci BHS. Zrejme aj vďaka dobrým vzťahom šéfdirigenta SOSR Ondreja Lenárda s týmto umelcom, sme ho mali možnosť počuť aj v rámci 8. abonentného koncertu „Večer operných árií“ (21.4.2024). Vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu znel výber árií z opier Verdiho, Pucciniho, Mascagniho, Moniuszka a ďalších, dramaturgiu dopĺňali predohry a intermezzá známych operných titulov.
Večer otvorila Predohra k opere Giuseppe Verdiho Sicílske nešpory. Impozantná hudobná dráma popretkávaná intímnymi časťami – grand opera, má 5 dejstiev a hovorí o tragickom vzťahu otca a syna na pozadí palermskej vzbury. Je to farebné, zvukovo a rytmicky príťažlivé dielo, ktoré sa začína v Largu – rytmickým vzorcom sláčikových nástrojov, ktoré opakujú bicie nástroje. Z nich sa rozvinie krátky melodický motív v klarinetoch a fagotoch. Hneď v úvode sa podarilo šéfdirigentovi Lenárdovi dosiahnuť potrebné napätie a vďaka rytmickej precíznosti a pekne stvárnenou dynamickou hladinou pianissima zvukovú jednotnosť a kultivovanosť. Možno na prvý pohľad sa tento part môže javiť ako jednoduchý, no je k nemu potrebná absolútna súhra a presnosť, koordinovanosť nástrojových skupín a detailné vypracovanie, inak celý ten efekt hneď v úvode stroskotá. Som rada, že v husliach, violách, violončelách a kontrabasoch znel tento trojtónový motív so záverečnou predĺženou štvrťovou notou. Orchestre ju totiž často hrajú v staccate, no potom sa z neho stáva zvukovo tvrdý, nekultivovaný motív. Takto sa krásne zaoblil a mal zmysel, aj s nadväzujúcimi bicími nástrojmi. Spevnosť drevených dychov sa v sále krásne niesla, popri tom ten stabilný rytmický vzorec neustále znel ako stmeľujúci prvok. Úchvatná interpretácia s prekrásnym, melodickým partom flauty, postupné budovanie napätia, ukážkovo tvarované crescendá – bolo to, ako keď nastúpite na vlnu a nechávate sa ňou niesť. Lenárd je skvelý dramatik, dirigent, ktorý má cit pre opernú literatúru – a samozrejme, desaťročia skúseností s ňou. Allegro agitato malo v sebe potrebnú dramatickosť, plnosť zvuku orchestra, spevné sóla, správne tempo a kontrast (očakávaný už z úvodného hudobného diania) modeloval s mimoriadnou presvedčivosťou, výraznými akcentmi. Lyrická téma interpretovaná violončelami znela kantabilne, s peknými, prirodzenými legátami, bodkovaný rytmus bez kostrbatosti, so spevnosťou, melodická línia s triolami bola uchopená s nehou a vyváženosťou violončiel – ten delikátny zvuk fascinoval. Pripravené boli aj plechové dychové nástroje, v mohutnom fortissime boli bezchybné – trombóny, trúbky aj tuba. Práve plechové dychy sú nositeľmi najdramatickejšieho úseku s mnohými moduláciami, ktoré sa šéfdirigent dostatočne zvýraznil.
Na abonentné koncerty pravidelne chodím a SOSR vždy dokáže prekvapiť kvalitným interpretačným výkonom. Predsa, operný repertoár nie je ich hlavnou špecializáciou. No už po prvej skladbe sme vedeli, že hráči SOSR sú pripravení, majú vycibrení každý detail a hrajú s nesmiernym citom. Iste, predohry v sebe môžu mať podstatne dramatickejší náboj ako árie, no i tak je ich potrebné hrať so špecifickou zvukovou kultúrou. Je až neuveriteľné, aký zvuk dosiahli pod taktovkou Ondreja Lenárda, smelo môžu konkurovať operným orchestrom. Keď sa poslucháčovi počas znenia ouvertúry odohráva pred očami príbeh (mimochodom, okrem Sily osudu jedna z najlepších, aké kedy Verdi napísal – aspoň podľa môjho osobného vkusu), vie, že je interpretácia pochopená.
Na scénu už za veľkého aplauzu nastúpil Piotr Beczała s jednou z najkrajších a najdojímavejších tenorových árií opernej literatúry. Quando le sere al placido (Rodolfo) z druhého dejstva Verdiho opery Luisa Miller vyžaduje od speváka mnohé výrazové zmeny, molový, tichý úvod árie spevák postupne tvaroval s vášnivejšími a dramatickými výrazovými prostriedkami. Jeho hlas je objemný, plný, má schopnosť prejsť s lyrického tenoru do dramatického. Hlboký výraz Beczału, jeho dynamické nuansy, dlhé, vysoké tóny, ktoré držal s pevnosťou a absolútnou istotou, nenechali nikoho na pochybách, že máme pred sebou jedného z najlepších tenorov v súčasnosti.
Orchester pod taktovkou Lenárda bol vynikajúcim partnerom hosťa večera. V rytme a frázovaní mu bol oporou, šéfdirigent pozorne sledoval dĺžku fráz, rytmiku absolútne prispôsobil sólistovi, no funkcia orchestra nie je v prípade tejto árie len sprevádzať spev, no zároveň tvoriť istý druh napätia a očakávania. Presne tento výrazový prvok sa v interpretácii podarilo dosiahnuť. Lenárd vedel, kedy orchester stíšiť, kedy jednotlivé motívy a najmä harmonické zmeny, zdôrazniť. Na Slovensku máme len málo dirigentov, ktorý tak rozumejú opernému umeniu a dokážu speváka pozorne sledovať, uspôsobiť mu frázovanie a dynamiku, pritom neostať vždy v piane – skrátka, rozumieť operným dielam a ich dramatickosti. Ondrej Lenárd je v tomto žánri majstrom – dokáže podčiarknuť silu melódie, jej krásu, ktorá môže pôsobiť miestami jednoducho, no práve v tom tkvie jej bohatstvo. Muzikanti pod jeho taktovkou podali skvelý výkon – hneď v prvom čísle sme obdivovali sólového klarinetistu (Peter Richard Maurer), vyvážený zvuk sláčikových nástrojov, cit hudobníkov pre nunasovanie drámy, ktorá postupne stúpa. Ária, ktorá poslucháčov neprestáva dojímať, je zradná v tom, že ihneď v nej vycítite, ak je spevák neúprimný v emóciách. Hosťujúci tenor ich však predviedol s nasadením a pravdivo – aj preto bol jeho spev uveriteľným a presvedčivým.
V programe sme pokračovali áriou Radamesa z prvého dejstva Verdiho opery Aida Celeste Aida. Jedna z najnáročnejších árií, v ktorej je kľúčové frázovanie a samozrejme, záverečný tón b, ktorý skladateľ po opakovaní fráz necháva zaznieť v pianissime s označením „morendo“. Je výzvou aj pre najdokonalejších spevákov nasadiť tento tón a doviesť ho v jeho dĺžke a kráse do postupného „umierania“ v tejto romanci. Spevák preukázal prekrásne, muzikálne frázovanie, jemnosť a zdržanlivosť v záveroch fráz, bolo to úchvatné spievanie. Záverečné morendo na b, ktoré sme čakali, bolo esteticky pekne zaguľatené, bolo zjavné, že tenor nejde nad svoje limity, lebo tón bol spievaný bez forsírovania a napätia.
Mojím absolútnym favoritom večera, čo sa týka inštrumentálnych diel, bola Predohra k opere Sila osudu. Ťažko si spomenúť, ktoré dielo z rozsiahleho operného žánru, dokáže nastaviť pred operou taký dramatizmus a tak presvedčivo predpovedať celý charakter príbehu, ako práve predohra k tomuto dielu. Je nesmierne živá, plná vzrušenia, premenlivých temp, rytmických zmien, ktoré je potrebné hrať s exaktnosťou. Je typická aj výrazovo odlišnými motívmi. Úvod patril razantným fagotom, ale najmú plechovým dychom – trombónom a trubkám – ohlásil jednu z najdôležitejších tém, myšlienku osudu. Uchopiť výraz tónu vo forte, pritom ho nehrať staccatovo, ale s razanciou a silou, no zároveň neuponáhľane, je kľúčové. Pri tejto téme musíte priam skamenieť v sedadle, nedovolí vám ani dýchať. Keď už doznela posledná ozvena plechových dychových nástrojov, šéfdirigent urobil potrebnú pauzu, aby sa ozval známy motív. Spevnosť a výstavba motívu v pulzujúcom 3/8 metre v prvých, druhých husliach a violončelách, je rozhodujúca. Dopriala by som vám počuť to napätie, dynamicky nádherne vystavané oblúky, rytmickú precíznosť jednotlivých skupín a tú takmer nebadanú osminovú pauzu, ktorá však tvorila ten prvok, ktorý v tomto diele musí dominovať. Osud skrátka na vás musí zaútočiť – a ešte k tomu v rýchlom tempe Allegro agitato e presto. V pianissime, s crescendami postupne rástol, kým sa jeho vrchol neobjavil v skupine prvých huslí – rozhlasáci dosiahli ohromný, spevný zvuk, vynikajúcu gradáciu so zreteľnou artikuláciou. Nebolo to unáhlene interpretované dielo so samoúčelným prestom, ani nie ťahavé (aj to sa stáva a je to jedna veľká tragédia, ani nie tak operná ako interpretačná). Lyrická téma v Andantino v podaní drevených dychov (flauta, hoboj klarinet), za neustálej prítomnosti triolového pohybu v sláčikoch, bola prednesená lyricky, s veľkým zmyslom pre kontrast. Členitosť tejto prehohry je pre orchestre najväčším sústom – zahrať ju aj s obsahom, si vyžaduje vskutku kumšt. A hoci je pre toto dielo potrebná energia a zápal, s ktorým ho hrali aj hudobníci SOSR, nesmie sa uponáhľať. Taktovka Ondreja Lenárda bola neomylne presná. Nechal doznieť prvú lyrickú tému, vzápätí rozohral ďalšiu – spevné husle v pianissime a triolový motív osudu vo fagotoch a violončelách.
Farebné, myšlienkovo bohaté dielo s témami jednotlivých hrdinov opery, je harmonicky a orchestrálne mimoriadne bohaté, len treba tá krásu aj na povrch zemský dostať, pravda. Stretli sme sa s transparentným prevedením tejto partitúry, s vyhratím a pochopením každej jednej nuansy. Orchester fascinoval mäkkým zvukom, jednoliatosťou skupín, vyváženosťou, Lenárd je dirigent, ktorý dokáže strhnúť muzikantov. V rýchlych, dramatických častiach a gradáciách do mohutného zvuku, v lyrických v srdcervúce, krásne, vrúcne témy (party sólových nástrojov boli prvotriedne, rovnako tak fanfáry plechových dychov, ale aj ich pianové úseky boli na kvalitatívne vysokej úrovni), orchester fungoval ako jeden veľký, dobre nastavený živý organizmus. Asi by som to z úcty k hosťujúcemu tenoristovi nemala takto otvorene demonštrovať, ale za mňa jednoznačne vrchol večera.
Nasledovala ária Dona Alvara z 3. dejstva zo Sily osudu, La vita è inferno all’infelice, otvorila ju clivá téma klarinetu s tremolami sláčikových nástrojov. Úvod k tejto árii tvorí samostatná Romanza pre klarinet a je to bezpochyby to najkrajšie, čo kedy (nielen) Verdi skomponoval. Klarinetové sólo sa mení na rapsodické, technicky i výrazovo náročné (Peter Richard Maurer), je v ňom napísané všetko, o čom Don Alvaro spieva o svojej zúfalej láske, vydanej na milosť nezmieriteľnému osudu. Dialogické party s ústredným motívom klarinetu pokračovali aj v árii, neskôr i v ďalších drevených dychoch (fagot) a hudobníci SOSR preukázali v týchto intímnych sólových partov obrovský zmysel pre spevnosť a empatiu so sólistom. Spievanie tejto árie si vyžaduje mimoriadny tenor dramatických kvalít, spinto hlas. Tenorista predviedol kontrasty vo výraze, nie je to typ hlasu, ktorý spieva len veľké, objemné forte, ale interpretuje i prekrásne, vyvážené pianissimá. Práve v tom je najväčšia sila tejto árie. Jeho tóny v dramatických častiach boli sústredné, koncentrované, bez zbytočného crescenda, no pritom s obrovským precítením. Šéfdirigent nechal speváka plne vyniknúť – bol mu sprievodom nesmierne citlivým, pozorne sledoval jeho voľné, muzikálne frázovania tak, aby spoločne tvorili hudobnú súhru. Bolo úchvatné dívať sa na Ondreja Lenárda, keď pri dlhých tónoch držal taktovku a díval sa na tenoristu, aby vycítil blížiaci sa záver frázy a následne dal pokyn orchestru. Ani si nie som celkom istá, či vôbec máme v našich končinách dirigenta, ktorý takto majstrovsky dokáže viesť orchester s operným sólistom a spolu s ním dýchať. Až na jednu približujúcu sa výnimku, rozhodne nemáme.
Prvú polovicu večera ukončilo dielo Stanisława Moniuszka Aria z kurantem, ária Štefana z 3. dejstva opery Straszny Dwór (Strašidelný zámok). Štefan, spomínajúc na svoje detstvo, maľuje obraz idylického Poľska. Dramatické dielo sa vďaka osobnému, hlboko intímnemu spevu pôvodom poľského speváka menilo na jeho vyznanie. Charakteristickým znakom tejto árie je tanec – polonéza, interpretovaná na zvonkohre. Je to nezvyčajne farebný a emočne silný moment tohto diela a hoci ide o 8-taktovú, opakujúcu sa tému, dáva jej nielen novú farbu, ale i národný význam (je písaná tradičným štýlom tohto tanca). K téme sa pridali ďalšie nástroje, ktoré farebnosť rozvili a podčiarkli – flauta, harfa, a známy motív sme počuli aj v sláčikoch. Sugestívne prihováranie sa postavy k matke naberalo v spevákovom podaní na čoraz väčšej dramatickosti, nikdy však nie forsírovaného tónu. Z prejavu bolo zrejmé, že má ešte dostatočné rezervy.
Druhá časť koncertu sa začala Intermezzom z Pucciniho opery Manon Lescaut. Ak sa má vyjadriť hudobne smútok v duši, nešťastná láska ústiaca v tragédiu, ktoré toto Intermezzo pred tretím dejstvom opery predznamenáva, tak potom je to presne táto hudba. Sólové violončelo v úvode, ktoré dopovedali violy, bolo interpretované s pekným legátom, s dušou, aj keď na konci v spodných polohách stratilo farbu. Violy sa dobre napojili, aby sólo part prevzali prvé husle –znelé a spevné. Tempová zmena z Lento na Andante sa vydarila s presným nástupom a mäkkým zvukom harfových arpegií. Presne tento vrúcny a zároveň rezignovaný, mäkký zvuk by mal orchester v tejto skladbe dosiahnuť, šéfdirigent nespravil až takú zásadnú zmenu, ponechal naďalej rozvláčne tempo – v tejto hudbe sa priam musíte utopiť. Nebola to však hudba dirigovaná „po taktoch“. Spôsob, s akým hráči pracovali s agogikou a gradáciami, bol dychvyrážajúci. Za plného zvuku sme počuli tie zmeny v tempe, ktoré melodika musí mať, inak by sa stala len bezduchou výpoveďou. Orchester dosiahol špecifickú zvukovosť, ktorá je pre tohto autora typická – poznáte tú omamnosť jeho zvuku, jeho piánissimové úseky, silne vnútorné, tragické a postupné, takmer nebadané gradovania, ktoré sa, ani neviete ako, opäť vrátia do introspektívnosti. V tej chvíli som bola nesmierne hrdá na náš orchester, ktorý dokáže byť nielen skvelým partnerom hosťovi svetového formátu, ale dokáže zahrať aj tieto kusy opernej literatúry kvalitne, s vysokou kultivovanosťou a homogénnosťou zvuku, nesmiernou muzikalitou a zmyslom pre dramatično.
Nasledovala ária Cavaradossiho z 1. dejstva opery Tosca Recondita armonia – jedna z dvoch úžasných tenorových árií tejto opery (druhú, E lucevan le stelle, sme počuli v rámci prídavkov). Tak, ako ostatné árie v pomalom tempe, Beczała si nezjednodušil ani túto. Lyrický tenor v tomto čísle naplno využil, jeho schopnosť kreovať citové, romantické frázy, ešte aj s rezervou vo výškach, je neuveriteľne príťažlivá pre poslucháča. Využil plnohodnotný, objemný tón, na rozdiel od druhej, spomínanej árie, v ktorej je potrebné pracovať s pianissimovým spevom.
Ária Cheniéra zo 4. dejstva opery Andrea Chénier Umberta Giordana je taktiež priestorom pre lyrické, dojemné party, v ktorej sa šéfdirigent držal pomalého tempa. Oblúky v melodike so sofistikovanou partitúrou a vycibreným zvukom orchestra (v orchestrácii je preferovaný delikátny zvuk, len s jemnými dramatickými nuansami a krátkymi sólistickými vstupmi), boli vskutku zážitkom. Lyrika tenoristu, schopná dramatických tónov, no predsa nevybáčajúca z pôvodného obsahu árie, bola čistá, spevák do prednesu nepridával afektovaný výraz ani nič navyše, čo by nebolo v notách. A predsa bol jeho prejav plný emócií, dynamických kontrastov, no priamo plynúcich z hudby, nie umelo doplnených výrazových prvkov. Navyše, jeho hlas má bohaté farebné možnosti, takže to ani nepotrebuje. Mne osobne jeho prístup konvenoval – často je práve výraz kľúčový, nie obľúbené vysoké tóny, ktoré sú triumfom tenoristov.
Mascagniho Intermezzo z opery Cavalleria rusticana otvorilo záverečnú, pomyselnú časť koncertu. Na jednej strane má táto hudba v sebe priam božský pokoj, na druhej anticipuje napätie – presne v tom tkvie nádhera tohto žánru, že hudba dokáže predpovedať dianie v opere. Skĺbiť tieto dva protichodné elementy vo výraze, sa podarilo orchestru, pritom hudba bola jasná a ohraničená. Neprekročila emócie, ktoré by ju dostali do neprirodzených citových výkyvov. Vďaka stabilnému tempu a zvuku, postupne budovaným napätím, sme sa dostali k prirodzenej gradácii, bez nutnosti šokovať publikum.
Ária Turiddu z 1. dejstva opery tejto opery, Mamma, quel vino è generoso, je dielo s typickými talianskymi melodickými motívmi, ale i vyhrotenými emóciami. Čistotu melodických línií v prejave zachoval, vo vrcholoch sa v pevných bodoch, vo výškach oprel o tón, no vždy s kultivovanosťou a krásou. Vášeň, utrpenie, prosby k smútiacej matke a pokánie sa v tejto árii snúbia, sú to extrémne premeny výrazov v niekoľkých minútach, ktoré spevák stvárnil. Sú typy interpretácií, ktoré emócie v tejto árii preháňajú, nezachováva sa tým úprimnosť výpovede. A tej sa poľský tenor v prvom rade držal. Bonbónikom na záver koncertu bola ária Calafa z 3. dejstva opery Turandot Nessun dorma. Beczałov rozsah je fascinujúci, jeho spodné polohy sú sýte, plné, s prekrásnou farbou, výšky jasné a pevné. Bol to mimoriadny koncert s vďačným publikom, ktoré si vypýtalo tri prídavky.
Zuzana Vachová
Foto zo skúšky: Peter Sivanič
