Vymyslieť inšpirujúci program na Silvestra, ktorý by sa rovnako so cťou dal uvádzať aj na Nový rok, sa podarilo tohto roku v Slovenskej filharmónii. Operetné gala malo esprit, energiu a najmä bolo tiež radostnou prehliadkou odľahčených operetných melódií i krásnych sól.
Nášmu prvému orchestru sa darí vytvoriť každý rok pútavú dramaturgiu, s obmenami, ktorá privíta na Silvestrovské a Novoročné koncerty návštevníkov. Aj tohto roku vypredala všetky koncerty, vrátane verejnej generálky. Predohry, piesne zbory skladateľov – Johanna Straussa ml., Franza Lehára, Franza von Suppého, Emmericha Kálmána a Gejzu Dusíka, to je nepochybne príťažlivý repertoár. Veselý, no pritom nie prvoplánovo, emocionálny, výrazovo pestrý a najmä energický, hodný uzavretia roka starého a vítania toho nového.
Pred orchester sa postavil dirigent Peter Valentovič, za sólistov lákali mená – sopranistka Eva Katráková Bodorová, tenorista Miroslav Dvorský, z inštrumentalistov prvý koncertný majster Slovenskej filharmónie Jarolím Emmanuel Ružička a nechýbal Slovenský filharmonický zbor, ktorý pripravil zbormajster Jan Rozehnal.
Ešte pred začiatkom Novoročného koncertu zaznela hymna SR a následne predstúpil pred publikum generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner. Objasnil dramaturgiu večera venovanú žánru operety, následne pozdravil orchester, v skratke zhrnul celospoločensko-politickú situáciu, ktorá nie je práve priaznivá, no záver jeho prejavu bol pozitívny, inšpirovaný Babičkou Boženy Němcovej: „Šťastný to národ, ktorý má takúto nádhernú kultúru“.
Názov koncertu Operetné gala veľa napovedal – večer sa ani nemohol začať vhodnejším titulom ako predohrou k titulu Netopier Johanna Straussa ml. Rýchle tempo, komický nádych, razantný nástup v predohre a následne množstvo chytľavých melódií – to je predohra Netopiera. Valentovič udržal napätie a energiu, orchester precízne pracoval s dynamikou, dychové sóla boli pekne členené a vyspievané. Orchestrácia tohto diela je dômyselná a preto aj napriek „ľahšiemu“ žánru dokáže pri kvalitnej interpretácii priniesť príjemné počúvanie. Keď Strauss toto dielo skomponoval, spôsobil šok konzervatívnej spoločnosti – ide totiž o vtipnú spoločenskú satiru, ktorá sa odráža aj v predohre. Je to koncentrovaná zmes dobre vystavaných melódií, je z nej cítiť atmosféra plesu, ale najmä vtip. So všetkými výrazovými zložkami pracoval orchester výborne – bol to energický a vtipný úvod, plný života, ako sa patrí.
Netopierom sme pokračovali. Pieseň z druhého dejstva operety Netopier Adele Mein Herr Marquis je pre soprán a zbor. Eve Katrákovej Bodorovej táto úloha pristala ako uliata. Vie presne, akú mieru herectva si pri koncertných uvedeniach operetných kusov môže dovoliť. V piesni je samotná zápletka humorná a v sólovom parte je zahrnutý aj smiech protagonistky – komornej, ktorá sa bez dovolenia svojej panej vyberie na zábavu (v požičanej róbe), no stretne tam jej manžela. S pohŕdavým smiechom mu objasňuje, že ona by nemohla byť obyčajnou komornou. Smiech vo výškach a výraz, ktorý speváčka tomuto partu dokázala dať, ale najmä jej herecký prejav a gestá, vytvorili hneď na úvod náladu, akú si prajeme mať nielen na Nový rok, ale vždy. V speváckom prejave boli vyššie party operného charakteru, no stredné sopranistka uspôsobila žánru. Jej výrazový prejav rastie, spevácka technika sa zdokonaľuje, koloratúry má čisté, pohyblivé party bezchybné, jej hlas je farebnejší a kvalitne objemný – dokázala ním komfortne naplniť celú sálu. Dirigent Valentovič dbal o nuansovanie partitúry, v ktorej sú dialogické party dychových nástrojov so spevom – nechal ich vyniknúť a dôsledne diferencoval skupiny orchestra, aby sa sólové party (zvlášť tie, zvýrazňujúce humor), nestratili. Aj zbor bol presvedčivý: v dobre odhadnutej dynamickej hladine, výrazný, mal v sebe prvky irónie, smiech v podaní členov Slovenského filharmonického zboru bol uveriteľný, rytmicky presný a vyvážený.
Straussa ml. striedali melódie jedného z najobľúbenejších a najslávnejších autorov operety – Franza Lehára. Z operety Paganini sme počuli Gern hab’ ich die Frau’n geküsst v podaní Miroslava Dvorského. Je to tenor, ktorý je vždy vo veľmi dobrej kondícii a najmä – bratia Dvorskí vždy disponovali prirodzenou dávkou muzikality. Preto spôsob frázovania Dvorského bol pekne tvarovaný, v kulminačných bodoch hlas nechal zaznieť – jeho výšky sú isté a podmanivo kovové, no pritom využil aj mäkký, lyrický hlas v tejto piesni. Najkrajšie boli momenty spomalení, v ktorých bola prekrásne vyspievaná kulminácia emócií. Peter Valentovič je typ dirigenta, ktorý dokáže dýchať so sólistami – orchester mal plne pod kontrolou, nielen čo sa týka dynamickej hladiny, ale i frázovaní sólistov. Je to vždy zážitok, keď sa pred hráčov postaví umelec, ktorý dokáže v súlade riadiť orchester, sólistov a napokon, i zbor.
Nasledovalo technicky i výrazovo náročné husľové sólo z Paganiniho v podaní Jarolíma Emmanuela Ružičku. Hra tohto huslistu je mimoriadne osobitá, subjektívna – melódie tvaruje svojsky, jeho vnútorná pulzácia je presná, no často si dovoľuje v plynutí melodiky tempové odchýlky a výrazné dynamické kontrasty. Je to jeho individuálny štýl – napokon, každý sólista, ak dospeje k tomu, že už má svoj rukopis a je rozpoznateľný, prekročil métu štandardného, klasického interpreta. Ružička vie svojím emocionálnym prejavom chytiť za srdce. Jeho technika je pritom brilantná, tóny, aj v tých extrémnych polohách intonačne čisté, trilky súmerné a dychberúce, jeho husle spievajú – aj v tom najtichšom pianissime. Z clivého sóla prechádzal do tanečného rytmu so sprievodom orchestra, pričom husle sa dokázali niesť v sále v akejkoľvek dynamike. A samozrejme, farebne – je to unikátna, špecifická práca s farbami, ktorou si dokáže poslucháčov podmaniť. Inak tomu nebolo ani na Novoročnom koncerte.
Humor, dojemné piesne o láske, ale i výnimočné inštrumentálne výkony – to boli základné charakteristiky tohto koncertu, ktorý pokračoval Tancom a piesňou Hany Vilja, o Vilja z Lehárovej Veselej vdovy. Orchester mal veľmi dobrý ťah a presné nástupy, sugestívny bol aj výkon zboru – vyrovnaný, výrazovo precítený, frázy boli v jeho podaní pekne ucelené. Striedanie nálad, vnútorná dráma – je nielen na orchestri, ale najmä na zbore, ktorý bol pripravený na tieto koncerty precízne a spieval s potrebnou dávkou istoty. Sólistku Evu Katrákovú Bodorovú nepomýlili ani intonačné nečistoty v dychových nástrojoch, pokračovala vo svojom parte v pomalom tempe s precíteným, prekrásnym výrazom. V tóne sa jej podarilo dosiahnuť vrúcnosť a kvalitné, legátové frázovanie, aj vo vysokých tónoch potrebnú zaoblenosť tónu bez ostrosti. Na tomto koncerte dokázala, že sa profiluje v skvelú speváčku – jej hlas rastie, odhaľuje nové farby a jej skúsenosti na pódiách prispievajú aj k tomu, aby práve vo výškach dosiahla kultivovanosť a estetiku. Bol to určite jej najlepší výkon večera.
Aký by to bol Novoročný koncert bez Straussovho valčíku Na krásnom modrom Dunaji? Nuž tak, počuli sme ho na Nový rok aj v podaní Viedenských filharmonikov a prístup nášho orchestra bol predsa svojský. Valentovič síce viedol hudobníkov precízne, aj spomalenia boli precítené, no predsa sa v interpretácii vyskytli ešte príliš ťažkopádne tóny a strojenosť. Málo spevnosti, nie dostatočne precítená dynamika (najmä zbytočne hlučné forte) a nedostatok ľahkosti síce boli mínusom, zato pekná práca s agogikou a rytmická presnosť vyvážili tento interpretačný výkon. Bol to skrátka taký „Prešporácky“ valčík, nie viedenský.
Prvú polovicu večera uzavrela jedna z najviac uvádzaných piesní Heia, heia in den Bergen ist mein Heimatland z Čardášovej princeznej Emmericha Kálmána. Tomu sa povie uzatvorenie večera ako sa patrí. Sopranistka, o ktorej je známe, že má maďarské korene, túto pieseň poňala špecificky. Jej temperament sa prejavil v tmavších farbách, frázovaní a výrazných portamentách, klasický, kultivovaný prejav, aké spravila počujeme od operných speváčok, nahradila živelnejším – ať naturálnejším. No pritom dodržala pomalé tempo, len zdôraznila vnútorné napätie a charakter piesne týmito špeciálnymi výrazovými prvkami. Najviac sa vynímali pri sóle klarinetu, ktorý rovnako uspôsobil štýl hry temperamentu skladby. Po zrýchlení sa k sólistke a orchestru pridal zbor a bol to pompézny a zároveň nostalgický záver prvej časti večera – ten typ, ktorý vás núti naspäť a rátate minúty, kým sa prestávka skončí.
Druhá časť pokračovala v slávnostnom duchu – fanfárami, ktorou sa začína Predohra k operete Ľahká kavaléria Franza von Suppého. Úvod bol zahratý s potrebnou mohutnosťou, mal slávnostný charakter, krátky motív bol vyhratý čisto a zreteľne. Fanfáry, opakujúce motív, obohatili rýchle figúry v dychoch a prekrásne zahratý part hlbokých sláčikov. Rýchla časť bola predelom, zreteľne artikulovaným, ktorý spustil známy melodický motív, harmonicky obmieňaný, stupňovaný, filharmonikmi efektne vygradovaný. Je to ďalší príťažlivý kus, v ktorom sú prekrásne sóla – tento orchester má kvalitných hráčov, aby ich vyhrali spevne a potrebnou vrúcnosťou. Samozrejme, záver znel s potrebnou gradáciou a pompéznosťou.
Vstupný zbor z operety Grófka Marica a ária Sylvie boli ďalším bodom programu. Úvodná orchestrálna časť bola tanečná, boli v nej prvky maďarského folklóru a zbor sa po inštrumentálnom úvode pripojil s potrebnou razanciou vo frázovaní. Podarilo sa mu priblížiť k výrazu typických maďarských ľudových tancov. Kontrastná lyrická časť so sólami na drevených dychových nástrojoch uviedla zmenu nálady, v ktorej nastúpila aj sólistka. Bodorová získala skúsenosti v operete, zvlášť v tvorbe Kálmána, v Národnom divadle Košice, takže v prejave jej nechýbala sebaistota. Tak v sóle, ako i ďalšom parte, ktorý spievala so zborom. Dokázala odhadnúť mieru, aby sa nad zborom jej soprán niesol, no zároveň nebol príliš dominantný. V jej frázovaní nechýbala živelnosť a blízkosť hlasu týchto piesní – nikdy nevyznejú presvedčivo ani pekne, pokiaľ ich speváčky spievajú operným hlasom. Tie tempá, farby, agogiku a výraz, skrátka, treba mať v krvi. Dirigent výborne vystupňoval tempo v orchestri, aj s pauzou v code vytvoril úžasnými emóciami nabité číslo.
Z tohto titulu znelo aj slávne tenorové sólo, pieseň Tassila Wenn es Abend wird. Mäkké, no pritom dostatočne objemné nasadenie tónov vo výškach, citlivé frázovanie v pomalom tempe predviedol Miroslav Dvorský. Bol to prekrásny lyrický kus, pieseň, ktorú ste možno už stokrát počuli, no vždy si ju radi – a v dobrej interpretácii vypočujete znova. Má v sebe zvláštnu nostalgiu, túžbu, ale pritom je jej charakter plný nádeje.
Po romanticky ladenom čísle sme prešli do svižnejšieho – dramaturgia prestriedala operetné diela tak, aby koncert nestrácal na dynamike a pestrosti. Vstupný zbor operety Vojvodkyňa z Chicaga Charleston, charleston! Emmericha Kálmána mal v sebe jazzové rytmy a hoci spravidla klasickým orchestrom robí problém zahrať tieto skladby s drivom, tentoraz mu nechýbal temperament a skutočný jazzový nádych. Bol správne rýchly a energický, s prirodzenou akcentáciou a plný feelingu. A zábava patrí k jazzu a tancu – pomyselná pauza publikum tak trošku pomýlila, no ešte nasledovalo opakovanie, záver skladby – aj zbor v ňom ukázal, že vie spievať aj iné žánre ako klasiku.
Kálmánovo dielo striedal Lehár a jeho Zem úsmevov pieseň Dein ist mein ganzes Herz hlavného hrdinu Princa Su-Čonga, sme počuli dojemnú pieseň. Hoc v orchestri mohol dirigent udržať spočiatku tichšiu hladinu, aby poslucháči dostatočne počuli lyrický úvod Dvorského, neskôr, keď pridal sólista na dynamike, vynikol dostatočne. Sú to všetko krásne melódie, z ktorých vanie srdcervúci cit. Tenorista patrí medzi staré školy – je to veľký typ hlasu, ktorý sa na takéto diela hodí. Jeho piána sú znelé, výšky a gradácie majú v sebe dramatizmus, okrem toho je mimoriadne muzikálny. Ten malý rytmický „disbalans“ s orchestrom bol cielený, pekne vyspievaný a emočne vypätý.
Opäť sme sa vrátili ku Kálmánovmu dielu – operete Bajadéra, introdukcia a tanec z 2. dejstva jednoznačne naznačili, že sa blíži záver koncertu. Je to orientálnou hudbou ovplyvnené dielo, čo sme počuli v tonalite – zvlášť v bezchybne zahratom flautovom sóle, ale i zborovom parte, ktoré boli zreteľné inšpirácie pentatonikou. Zbor uchvacujúco spieval najmä piánové party, s vyváženosťou a presnosťou a hoci sme v orchestri počuli aj rytmické nepresnosti, celkovému efektu skladby to neuškodilo.
Silvestrovské koncerty, ale aj tie Novoročné, to musí byť aj tak trošku šou. Radosť a zábava, popri dôstojnom programe, nechýbali. Z tohto pohľadu bola triumfom pieseň Giuditty Meine Lippen, sie küssen so heiss – je z poslednej Lehárovej operety Giuditta. Katráková Bodorová je typ spontánnej speváčky, ktorá intenzívne komunikuje s publikom – gestami, mimikou a tancom. A samozrejme, ten patrí aj k tejto piesni. Poznáme ho napríklad už v podaní slávnej Anny Netrebko, po ktorej mnoho speváčok opakuje. Bodorová to však nemusí – je silnou osobnosťou, jej šarm a vtip vie vložiť do piesní aj bez toho, aby mala akýkoľvek vzor. Skladba, so zmenami temp, si doslova žiada, aby sa speváčka pohybovala medzi publikom a muzikantmi – tak spravila aj sopranistka a bol to atraktívny výkon plný spontánnosti a vtipu. Odviesť takýto tanečný a herecký výkon popri speve, si žiada nielen typ osobnosti, ale i dobrú kondíciu. Sopranistka má v sebe jedno i druhé – vie presne, akými ženskými zbraňami, spevom i tancom zvádzať nielen mužskú, ale i ženskú časť obecenstva.
Záver patril dvom číslam Hrnčiarskeho bálu Gejzu Dusíka – zboru Ej, to je mrcha chlap, ktorý nechce tancovať a Piesni o rodnej zemi. Ako by mohla táto pieseň na záver chýbať – zvlášť pri takejto príležitosti. Bol to taký typický, Prešporácky Nový rok v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie.
Zuzana Vachová
Autor foto: Ján Lukáš
