„Princíp operného diela veľakrát, žiaľ, mizne z našich javísk. Aj z európskych a celosvetových. Niektorí sa nevedia bez toho ani zaobísť a hanbia sa, keby mali vytvoriť niečo klasické. Je to obdobie pomýlenej divadelnej prestíže,“ hovorí pre náš portál v rozhovore operný spevák Peter Dvorský, o ktorom nakrútila film režisérka Iveta Malachovská.

 

Vo filme, ktorý o Vás nakrútila Iveta Malachovská, spomínate na detstvo a na Váš prvý klavír. Aký bol? Hovoríte aj o podpore najmä zo strany otca. Je dôležité, aby deti cítili podporu rodičov v útlom veku?

Absolútne dôležitá je podpora zo strany rodičov u mladého človeka. Aj moja mama to prijala, len ona nebola zo začiatku nadšená. V tom čase sme nehovorili o tom, že budem operný spevák, ja sám som nebol dostatočne znalý a zrelý, aby som to o sebe tvrdil. Počul som nahrávky operných spevákov, zaľúbil som sa do toho, ako sa dá spievať, ako môže muž spievať tak vysoko, krásne a esteticky. Spievať vysoko dokáže každý, ale môže to byť škaredé, no esteticky, to je umenie. Mal som od pána Boha trošku dar a môj otec na mne videl, že stále budem zapárať a vždy ma to bude ťahať k hudbe. Povedali si teda s mamou, že zaplnia náš byt novým nábytkom (smiech), lebo to sa tak o klavíri, pravda, hovorí a nakoniec spravili fantastický počin. Blížili sa Vianoce a oni nám ten klavír kúpili. Nehovorím za seba, lebo sme boli piati bratia a štyria sme do kláves mlátili (úsmev). Bolo to úžasné krídlo strednej veľkosti starej viedenskej značky Schnabel, nádherný nástroj, orechovej farby. Vyhnali nás na výlet a zariadili, aby sa klavír zatiaľ k nám do obývačky doviezol. Keď sme prišli a zbadali ho, bol to pre nás šok. V Hornej Vsi mať klavír? Veď vtedy nikto nemal klavír! Boli tam iba varhany v kostole a birmovný otec môjho otca mal doma klavichord. Otec aj mama mi tým dali najavo, že ma podporujú. Na klavír som chodil až do Novák, no to nebol pre mňa problém. Vracal som sa o ôsmej večer domov, iné deti športovali, ja som chodil na klavír. Bolo to nádherné obdobie. Samozrejme, bavili ma aj iné činnosti, rád som si zahral s kamarátmi futbal, ale akonáhle prišiel klavír do našej rodiny, urobil som čiaru a venoval som sa len hudbe. Niekedy sa stalo, že som bol za klavírom aj do deviatej večera a rodičia ma prosili, aby som už prestal. (úsmev)


No muselo Vás to chytiť. Zrejme to neboli etudy, kvôli ktorým ste za klavírom sedeli do večera, skôr prednesové skladby, však?

Okrem povinných etúd, ktoré som musel hrať, som po večeroch hrával pesničky od Karla Gotta a improvizoval som.


Akordy k pesničkám ste našli sám podľa sluchu?

Všetko podľa sluchu a dokonca kedysi v časopise Beseda vychádzali pesničky v notách, ktoré som si vystrihoval. Otec mi ich dal zviazať! (smiech). Viete si predstaviť, keď zbadal tie moje výstrižky, ako zodpovedne k tomu pristúpil? Mama to všetko potichúčky sledovala a bolo na nej občas vidieť, že ju to aj teší, ale viac, že si robí starosti o moju budúcnosť. Videl som na nej, že ju trápi, čo so mnou v budúcnosti bude. Utešoval som ju, že nebudem komediant, ale seriózny umelec, no v tom čase som ju o tom ešte nevedel presvedčiť.

V jednom rozhovore som čítala, že Vás rodičia viedli nielen k hudbe, ale aj k poslušnosti a pokore. Tú ste nestratili ani ako veľký umelec. Vidíme to dnes na mnohých mladých ľuďoch, ktorí nemajú pokoru pred repertoárom, úctu ku kolegom. Čo sa stane ak umelec stratí pokoru?

Nikdy som si nedvíhal nos hore, ani keď sa mi podarilo niečo dobre zaspievať. Po každom mojom vystúpení, keď som si neskoro večer líhal do postele, v duchu som si povedal, Pane, Ďakujem Ti. Vedel som, že aj zajtra je deň. Nemal som ten pocit, že som vyhral svoj boj v živote. Nikdy som sa neuspokojil úplne, ani som nebol namyslený, jednoducho som to nepociťoval. Ani dnes si to neuvedomujem. Spieval som tak, ako najlepšie viem a spravil som preto všetko. Bol som v tomto ohľade triezvy a vnímavý a vedel som, že jedného dňa sa to môže všetko pominúť. Nemal som dôvod vyvyšovať sa alebo pýšiť sa.

Vo filme odznel jeden Váš výrok, že keď ste videli v divadle prvý krát Čajkovského Onegina, jednak ste týždeň nespali, ale keď ste počuli áriu Lenského Kuda, Kuda, povedali ste si, že raz ju budete spievať. Chytilo Vás za srdce tenorové spievanie. Už ako malý chlapec ste boli taký vnímavý? Dokázali ste cítiť a vnímať operný spev?

Áno, zrejme už v tom veku sa vo mne niečo rodilo, čo napovedalo, že budem tenorový hlas. Mal som dosť vysoko posadený hlas. Nerobilo mi problém spievať vysoké tóny. V tej árii Kuda, kuda je toľko nehy, vrúcnosti, ako poeta, básnik Oľge vyznával lásku a Puškinove texty boli pretkané nádherne skomponovanou Čajkovského hudbou a mňa zobrala tá melódia skôr ako text. Stále mi znela v ušiach a predstavoval som si, že to chcem spievať. Bol som veľký rojko. Mama sa mi smiala, že stále snívam a blúznim (smiech). Na to som jej ani nič nevedel povedať, lebo mala pravdu. Sníval som. Kto nemá sny a neplní si ich, neviem, čo chce v živote dosiahnuť. Majú ľudia sny? Určite, týka sa to aj iných profesií. Tí, čo ich majú, plnia si ich, idú cieľavedome za nimi, takých veľmi uznávam.

Tosca (1987) Peter Dvorský (Mário Cavaradosi) foto Jozef Vavro

Napokon, vysnívali ste si aj La Scalu, dosiahli ste ju…

Samozrejme!

Mnohí kolegovia sa Vám v divadle s úsmevom čudovali a považovali účinkovanie v tomto opernom dome za nepredstaviteľné. Práve v tomto je film veľmi úprimný, že odhaľuje aj to, čo bežní ľudia nevedeli…

Keď som to niektorým kolegom povedal, doslova ma vysmiali, ba aj odhovárali, či tam nejakého Dvorského budú poznať. Hovorili, že vysoko rúbem (úsmev). Zo SND do Scaly. No aj tak som sa tam prihlásil na konkurz. Keď som bol mladý, mal som taký rozsah, že som mohol súťažiť s koloratúrnym sopránom. Edita Gruberová bola fantastická speváčka s dokonalou technikou. Debutoval som s ňou v Lucii di Lammermoor vo Viedenskej štátnej opere. Bol to jej aj môj debut v tomto titule. Spievala úžasne, sám som bol ohromený. Mala taký potlesk, že to nemalo konca kraja. Obaja sme boli na náš spevácky debut veľmi dobre pripravení a mali sme vynikajúce dozvuky a super kritiky. O pár rokov na to vystupovali v La Scale tri dvojice spevákov práve s touto operou. Trikrát Lucia di Lammermoor po sebe. V jeden večer Alberto Cupido, ďalší bol Luciano Pavarotti a potom my – ja s Editou Gruberovou. Boli sme sa s Editou pozrieť na našich kolegov, ako sa im darí a keď sa skončilo predstavenie, Edita do mňa štuchla, potmehúdsky sa usmiala a povedala – čo na nich hovoríš? zajtra im to natreme, nech sa na nás tešia… (úsmev). Aj tak bolo. Neviete si predstaviť, čo vyvolalo naše vystúpenie. Bol to vtedy jej veľký debut, zažila ohromný úspech a mne sa pri nej darilo tiež na jedničku. Bol to náš veľký spevácky sviatok.

Na pódiu okamžite, dokonca aj po rokoch pri interpretačných výkonoch spevákoch ľahko rozpoznáte, či je spevák natur talent alebo je vydretý technikou. U Vás bol ten postup opačný. Už na Konzervatórium ste prišli ako hotový spevák?

To sa nedá povedať, ale mal som dobre posadený hlas, skvelé výšky, pevný tón a dobrý dych. Pedagógovia bojujú o to, aby naučili spievať adeptov nosné a opreté tóny, ako ich správne držať, spievať diminuendo, farebne, elegantne a esteticky. Vypáliť nejaký tón dokáže skoro každý. Našťastie, pani profesorka Černecká ma v ničom nepokazila. Dnes totiž mnohí pedagógovia vedia zničiť spevákov, no profesorka Černecká so mnou pracovala opatrne. Vždy som bol lyrický tenor a strážila ma, aby som dlho pri ňom ostal. Vždy mi hovorila, že na všetko príde čas, keď budeš chcieť byť hrdinom. Niekedy menej býva viac, vravievala.

Korigovala Váš repertoár?

Pokiaľ som bol na škole, tak áno, často, ale keď som už bol slobodný umelec, tak som si postavy hľadal sám. Nechcela, aby som spieval dramatický repertoár. Jediné, čo ma trošku prekvapilo na konci štúdií, aj keď to nebol koniec našej spolupráce, lebo som k nej chodil stále, aj keď som spieval už vo veľkých divadlách, bol výber repertoáru na absolventskom koncerte v Slovenskej filharmónii. Vybrala mi áriu Cavaradossiho E lucevan le stelle a prvú áriu Radamesa Celeste Aida, lebo vedela, že si ich rád spievam. Až neskôr, po dlhšom čase som pochopil, prečo to spravila. Obidve árie sú síce zo spinto lyrického repertoáru, jemne z dramatických titulov, ale samotné árie sú veľmi lyrické.

Keď sa pozriete na dnešnú scénu, dominujú v nej komornejšie hlasy. Napríklad aj na koncerte na Vašu počesť, ktorý usporiadalo SND, sme počuli krásne hlasy, tenory, no ani jeden z nich nemal ten volumen, aký sme počúvali pred desiatkami rokov…

Je to dané aj geneticky. Človeku musí byť daná farba a ešte aj takpovediac ďalší zdroj hlasu, ktorý potrebuje zapnúť pri dramatičnosti a kráse forte či v inej polohe. Mám pocit, že dnes sa rodia viac komornejšie hlasy, ale nepoznáme všetkých okolo nás. Určite sa nájdu aj tí, s tou inou genetikou, s plnými, krásnymi, veľkými hlasmi.

Predaná nevesta (1983) Elena Holičková, Peter Dvorský

A čo hovoríte na produkcie, ktoré sú moderné, minimalistické, s minimom rekvizít?

Mnohé operné domy sú mimo skutočnej reality diela. Dielo z hľadiska kostýmov, scénografie a réžie trpí. Je to veľký zásah do diela a vtedy sa chová inak aj spevák. Často robí herecké a pohybové úkony, ktoré nepridávajú na kvalite spevu a celkového výkonu, skôr uberajú. Operný spevák hrá predsa inak ako činoherný. Komik hrá ešte ďaleko viac. Spevák by potreboval mať väčšiu slobodu v hereckom prejave, aby mohol tvoriť. Vždy musí tvoriť tón a na to potrebuje priestor. Na pódiu predsa preňho vzniká vždy nové dielo. Je to pre operného speváka nová práca.

Vo filme ste to aj naznačili, asi nie ste veľkým priaznivcom moderných operných inscenácií, však?

Nie som. Robil som v západnom Berlíne moderne ponímanú inscenáciu opery Madama Butterfly, ale keď som videl prvý náčrt, ako to bude vyzerať, bol som v pomykove. Potom som si všimol všetky ostatné detaily javiska, farieb, krásnych japonských kostýmov, mímov v čiernom, ktorí zapadali do atmosféry, deja a japonského prostredia, začalo sa mi to páčiť. Na javisku nebol ani jeden stolík ani stolička, ale všetko tam malo svoj význam. V pozadí bol symbol sakury, svetlá boli vymyslené veľmi dobre, veď dobrá inscenácia nepotrebuje veľa rekvizít. Musí byť zachovaný princíp diela, no ten veľakrát, žiaľ, mizne z našich javísk. Aj z európskych a celosvetových. Niektorí sa nevedia bez toho ani zaobísť a hanbia sa, keby mali vytvoriť niečo klasické. Je to strašné. Je to obdobie pomýlenej divadelnej prestíže. Všetci sa pretekajú v tom, kto na javisku spraví väčšiu blbosť.

Vo filme ste vyjadrili kritiku, že mnohé operné domy zošrotujú úspešné inscenácie, ktoré majú diváci radi. Hnevá Vás táto situácia? Ide práve o klasicky spracované diela?

Vo Viedni majú desiatky inscenácií v skladoch, ktoré majú zachované. Keď im dnes publikum povie, že chce Otella, vyberú ho a hrajú ho takmer okamžite. Prečo nie my? My nemáme nič. Nemali sme ani sklad na to, aby sme uložili aspoň tri inscenácie.

Poďme asi radšej k príjemnejším veciam. Film sa okrem Vašej profesnej kariéry venuje aj Vášmu osobnému životu. Naozaj sa Vás Vaša budúca pani manželka Marta ako mladého speváka spýtala, či ste zborový spevák, keď už ste boli známym sólistom Opery SND?

Áno! Ja si nič nevymýšľam! (smiech). Ona bola vždy suvenírka. Je to moja suverénka, ale ja ju volám suvenírka. Bola krásna, mala dlhé, tmavohnedé vlasy, tancovala krásne a aj sa páčila mnohým mojim kolegom, ktorí ju predtým oslovili. Preto reagovala tak, ako reagovala. To zoznámenie bolo, myslím si, správne.

Váš vzťah je vo filme krásne zobrazený, dojímavý…

To má na svedomí Ivetka (Iveta Malachovská – režisérka filmu – pozn.red.). Aj ja som bol dojatý a mal som slzy v očiach, keď som to videl. Hocičo ma nenadchne, ale teraz som bol namäkko.

Vo filme je zobrazená Vaša vzájomná oddanosť, spolupatričnosť, z každej jednej fotky a záberov je zrejmé, že si ju vážite…

Mám sa pochváliť, že je to tak? Stále ju vidím ako pred 47. rokmi. To, že sme sa zmenili, napokon aj ja, nič nemení na našom vzťahu. Ona svoje city nedáva tak najavo ako ja, ale je to veľmi krehká, citlivá duša, na druhej strane je veľmi obetavá a verná žena.

A silná, pretože keď ste boli 300 dní v roku preč z domu…

Stále som si kládol tú otázku. Pýtal som sa, čo som to urobil tej mojej žene, že som ju nechal doma pol roka, rok samú doma? Niekedy sme sa po dvoch mesiacoch objali vo dverách, už mala nachystaný obed a už sa ma pýtala, kedy ideš preč. Odvetil som jej, zajtra.

Napriek tomu, vždy ste sa vrátili domov, nikdy Vás nelákalo, tak ako ostatných umelcov počas éry bývalého Československa ostať za hranicami? Aj keď v tej dobe bolo cestovanie komplikované a videli ste život za hranicami…

Vždy som sa vrátil. Ani raz som na to nepomyslel, že by som sa nevrátil. Cestovanie bolo zložitejšie, ale doložky sa dali vybaviť. Rakúšanov som nezaujímal, no na našej strane už ma kontrolovali. Na hraniciach bol jeden, pred ktorým som vždy musel vybaliť všetko, aj holiaci strojček. Vždy. On doslova nenávidel všetkých, ktorí môžu cestovať, a on nemôže.

Keď už spomíname časy bývalého režimu, spomenuli ste vo filme aj bývalého ministra kultúry Miroslava Válka. Bol to jeden z tých korektných a pracovitých ministrov, však?

Na adresu pána bývalého ministra poviem asi toľko, že istý čas som bol šéfom Hudobnej únie a chodieval som na ministerstvo kultúry na rokovania, kde sa stretávali zástupcovia sekcií, aj mimobratislavských. Veľmi dobre si pamätám požiadavky na adresu ministra a nikdy som z jeho strany nepočul, že niečo sa nedá spraviť. Válek si všetko poznamenal a povedal, že to bude riešiť čím skôr, nikdy nepovedal, že uvidí sa. Stretával som sa s kolegami a povedali mi, že vždy splnil to, čo povedal a nikdy nič nenechával na náhodu. Keď som mu povedal, že by som chcel ísť na súťaž Čajkovského do Moskvy, bez zaváhania povedal áno. Bol to pre mňa krásny deň a ešte krajší bol ten, keď som vo veľkej konkurencii 140 spevákov z celého sveta získal laureáta súťaže a piate miesto. Dovtedy to bol pre mňa najväčší spevácky úspech. Mal som 23 rokov.

Rád spomínate na vystúpenie Montserrat Caballé na Slovensku? Jej koncert bol tiež zorganizovaný vďaka Vašim priateľským vzťahom…

Vzniklo to celé spontánne. Dirigent Rasťo Štúr sa ma spýtal: a čo keby sme pozvali na Slovensko Montserrat Caballé? Vravím mu, musíme mať pripravený projekt a program, vďaka ktorému si ju spoločnosť všimne. Keď mi oznámil, že taký projekt má a vystúpenie sponzorovala spoločnosť Slavia Capital, pri najbližšom spoločnom vystúpení som sa jej spýtal, či by nebolo možné, aby prišla na Slovensko. Okamžite súhlasila. Bola nesmierne milá, pamätám si, že pricestovala v hektickom čase, myslím, že meškalo lietadlo. Všetci čakali nastúpení v divadle a keď sme sa zvítali, vyzeralo to, akoby sa so všetkými poznala roky. Srdečná, každého vyobjímala, Rasťovi Štúrovi povedala „ciao“ a ja vravím, toto je tá spontánna španielska povaha. Dirigent bol pred skúškou nervózny, lebo mal ťažkú áriu, ktorú nikdy nedirigoval, no ja som mu povedal, nech je pokojný. Montserrat ako majsterka v pianissimách spievala krásne a Rasťo Štúr orchester krásne tlmil, hneď po prvej árii pochválila orchester. Potom išli hrať tú ťažkú áriu, myslím, že to bol nejaký francúzsky repertoár a keď ju odohrali, prišla za ním, vystískala Štúra, vyobjímala a povedala: bravo, maestro! Povedala, že nikto mi to tak krásne nedirigoval, ako Vy.

Pán Štúr, keď už ste ho spomenuli, je známy láskavým a obdivným vzťahom k operným sólistom, ich prácu si váži. Raz mi dokonca v jednom rozhovore povedal, že nesmierne obdivuje ich výkony, že dokážu na pódiu stáť a odovzdať pred veľkým publikom náročné interpretačné umenie. Ako ste si Vy vytvorili vzťah s publikom? Je dôležité uvedomiť si, že odovzdávate ľuďom radosť a zároveň koncentrovať sa na interpretačný výkon? Určite, v interpretovi je aj vnútorný tlak, napätie, stres. Ako s týmito emóciami pracujete?

Nechcem to pánom dirigentom nijako zľahčovať, ale oni sú chrbtom k publiku, to za prvé a za druhé, v jame (úsmev). Spevák, samozrejme, musí nejako vyzerať, ale musí si byť vedomý, keď ide niečo spievať a zvlášť, keď má recitál s klavírom. Práve vtedy je spevák takpovediac pred publikom nahý. Musí sa absolútne skoncentrovať na výkon. Keď som spieval recitál v milánskej Scale, neviem, či som nemal väčší rešpekt ako pred premiérou Bohémy. V tom čase som bol už dobre známy a divadlo bolo vypredané. Spieval som slovanský repertoár celú hodinu – Dvořáka, Smetanu, Schneidera-Trnavského. Ľudia v hľadisku mali bulletiny a každá jedna pieseň mala originálny text aj preložený, takže vedeli všetko, čo spievam. Musel som ísť s tým pocitom, že dnes na to mám. Nie je to tak, že spevák má na to každý deň. Psychicky som sa na to pripravoval niekoľko dní a musel som byť zdravotne na tom tak, aby som nezlyhal pri tretej-štvrtej piesni. Spievať piesne je niekedy náročnejšie ako árie. Išiel som tam s tým pocitom, že idem pre to publikum spievať tie piesne rád. Ak by som tam nešiel s pocitom, že idem rád spievať, otočím sa v polovici cesty ku klavíru a idem domov. Musím prísť na javisko a moja tvár im musí okamžite povedať – buongiorno, tu som a idem na to. Talianom sa slovanské piesne páčili a tlieskali ako „blázni“. Tak veľkoryso dokázali prijať slovanský repertoár, že som bol úplne dojatý. Ako prídavok som mal pripravené talianske árie a to som ich dostal. Zaspieval som áriu La donna e mobile a musel som pridávať ďalšie talianske árie, keďže publikum si ich neustále pýtalo. Bol to výsledok prípravy. Tešil som sa na ten recitál, pripravoval som sa naň psychicky, ale keby som to nespravil, radšej ho odrieknem. A to je jedno, či ide o koncert alebo operu. Ak ste videli film, pred premiérou Bohémy som si nalial whisky…

Ale spievalo Vám to, však?

To áno, ale ja som v živote, a to Vám môžem odprisahať, a to je jedno, či je predstavenie v Bratislave, Prahe, Miláne či kdekoľvek na svete, v deň predstavenia nepil alkohol! Ani deň predtým. Alkohol totiž vysušuje sliznice. To, čo som vtedy spravil, bol precedens. Ľudia si o mne pomyslia, že pijem, to je hrozné! No viete si predstaviť, aké nervy som prežíval? O štvrtej poobede sme sedeli na talianskej ambasáde vo Viedni, oni všetci čakali, lebo nemali tenora a divadlo bolo vypredané!

Peter Dvorský pred Viedenskou Štátnou operou

Nie, naopak, tá scéna bola vo filme milá a pravdivá, zaujímavo nakrútená. Ak by ste si mali spomenúť na cenných dirigentov, s ktorými ste spolupracovali počas Vašej kariéry, ktorí by to boli?

Tých skutočne dobrých, s ktorými som robil, by bolo určite viac, ako dvadsať. Medzi nich patrí aj Rasťo Štúr. Určite je to maestro Ondrej Lenárd, v divadle sme dosť často robili predstavenia, pripravoval ma na tituly. Je výborný muzikant, veľmi dobre cíti ľudský hlas a pozná jeho limity. Svetový pojem je Carlos Kleiber a práve on dirigoval môj debut v La Scale. Viete si predstaviť, čo to bolo? Bol to dirigent, ktorý so žiadnym spevákom, s ktorým neskúšal, nerobil. Vtedy porušil svoju zásadu, ja som prišiel na poslednú chvíľu a on to oddirigoval. On bol taký vystresovaný, viac ako ja. Keď sa ma spýtal, či spievam vysoké C v árii a ja som povedal áno, vyzeral, že mu padol balvan zo srdca. Nikto nemá krajšie ruky ako Carlos Kleiber. Ani baletný tanečník nedokáže s rukami to, čo dokáže Kleiber. V jeho prípade už nie je ani taký nevyhnutný očný kontakt. Keď aj spevák je príliš upnutý na dirigenta, to je koniec sveta. Tak sa spievať nedá. Vtedy na premiére vedel, že tá potvora Dvorský ten part ovláda. (úsmev). Mal som taký pocit, akoby sme skúšali stokrát. S týmto istým maestrom sme spolupracovali aj vo Florencii na Traviate, spieval som Alfreda. Carlos Kleiber tam bol celý mesiac, skúšali sme s režisérom Francom Zeffirellim celý čas, venovali sa iba tejto jednej inscenácii. Jednu krásnu slnečnú nedeľu sme sa stretli pred hotelom a Kleiber sa ma pýta, či si nemám chuť zamuzicírovať si. V duchu som sa začudoval, prečo chce muzicírovať, keď to robíme každý deň okrem nedele, no potom mi povedal: vieš, každý po skúške zmizne a nemám s kým muzicírovať. Traviata je nádherná a rád by som si ju s niekým prešiel. Stretli sme sa v divadle, sadol za klavír, začal od začiatku, až kým sme neprišli ku Cabalette, kde som spravil pauzu. Spýtal sa ma, prečo tam robím pauzu, na čo som povedal, že je to taký zvyk, no Kleiber mi povedal, že Verdi to tak predsa nenapísal. Pri opakovaní som držané céčko zaspieval bez pauzy a on ma požiadal, aby som to zopakoval ešte dvakrát. Nerozumel som prečo to mám stále opakovať, tak som sa pýtal, maestro, niečo nie je v poriadku? A on mi vraví so spokojným výdychom, nie, ale keď to sa tak dobre počúva! Keď niečo takéto povie dirigent jeho formátu spevákovi, to je niečo, však?

Ak máte spomenúť operné domy, v ktorých sa Vám spievalo najlepšie a kam ste sa vždy rád vrátili?

Slovenské národné divadlo je pre mňa javisko, na ktoré nedopustím, pretože práve tu som sa naučil niekoľko krásnych postáv. Tu som sa naučil pohybovať po javisku, osvojil som si to, čo je javisko a mal som veľmi dobrých kolegov. Moja generácia mladých spevákov, keď sme prišli do divadla, všetkých si veľmi dobre pamätám, to bola generácia mladých sviežich hlasov. Keď sme mali predstavenie, bolo to, ako Češi hovoria, pozdvižení. Boli to krásne časy a rád som sa vracal do Slovenského národného divadla. Z tých iných javísk boli pre mňa všetky vzácne. V niektorých som spieval raz-dvakrát, v iných 20 či 40-krát. Napríklad Viedenská štátna opera. Vždy som tam rád spieval, lebo som tam mal svoje publikum a mali pekné inscenácie. Rád som chodil aj do Mníchova či Kolína nad Rýnom. V Nemecku som zažil aj modernejšie inscenácie, napríklad aj Simona Boccanegru, nádherne urobená s veľmi sugestívnou scénou s čierno-bielymi kostýmami. Nespieval som v rámci Európy v Poľsku, to je možno taká zaujímavosť. No vo všetkých ďalších okolitých európskych štátoch áno.

A ešte na záver otázka: ako pravoverne stvárniť lyrickú postavu, povedzme aj s prvkami drámy v opernom hlase? Precítene, uveriteľne a tak, aby jej divák rozumel aj bez libreta? Trebárs tak, ako Vy ste rozumeli už ako malý chlapec Lenského árii?

Text je prepojený s hudbou, lebo skladateľ musel s hudobným vyznaním spojiť dva fenomény, tam sa dá nájsť odpoveď. Aj bez textu, z hudby viem povedať, že tu je zlo alebo napätie či neha. Aj symfonické básne majú svoj dej, napríklad Dvořák aj jeho 9. Symfónia z Nového sveta má pre mňa hlboký význam, je v nej veľa textu. Pre mňa bol Dvořák obrovský skladateľ.

Nebol by to rozhovor s pánom Petrom Dvorským, keby som sa nespýtala na Pieseň o rodnej zemi…

Tú pieseň som ukradol! (smiech). Málokto vie, aký dosah má tá pieseň v zahraničí. Spieval som ju na Kanárskych ostrovoch a Španieli tak tlieskali, ako keby rozumeli a asi aj rozumeli. Predtým, ako som začal spievať, povedal som publiku, že spievam o rodnej zemi, o jej najkrajšom kúte, o krajine, ktorú milujem a ktorej som verný. Boli nadšení a kričali bravo na záver. Poznal som jedného pána veľvyslanca z Kuby, ktorý doslova slzil pri tej piesni a po koncerte povedal, že všetci doma spievajú túto pieseň, no v španielskom jazyku. Sľúbil, že to budú spievať aj po slovensky, tak som povedal, dobre, tak spievajte!

 

Ďakujem za rozhovor!

 

Zhováral sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Peter Dvorský film, Ctibor Bachratý

 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno