Divadelná sezóna 2022/2023 vyvrcholí v Opere Národného divadla Košice vo štvrtok 22. júna premiérou poloscénického uvedenia opery Gaetana Donizettiho ANNA BOLENA, ktorou Opera NDKE po veľkom úspechu opernej inscenácie Roberto Devereux o anglickej kráľovnej Alžbete I. uzavrie veľkolepú tudorovskú trilógiu Gaetana Donizettiho strhujúcim príbehom jej matky, Anny Boleynovej. O dlhoočakávanej premiére sa dramaturg Stanislav Trnovský rozprával so šéfdirigentom Opery NDKE Petrom Valentovičom.
Marcel Prawy bol rakúsky operný guru, tzv. Opernführer der Nation (operný sprievodca národa) a povedal o tejto hudbe: „Na juh od Álp hrajú orchestre každú Donizettiho notu s posvätnou úctou ako nemecký orchester hrá Parsifala v Bayreuthe.“ Cítiš to tiež tak?
Belcanto štýl je veľmi náročný, pretože by sme mohli povedať, že tam nič nie je, ale je tam toho veľmi veľa. Už len napríklad, keď druhé husle hrajú sprievod k árii, znie to banálne, ale v celej súvislosti je to jedna geniálna kompozícia. Samozrejme záleží veľmi aj na orchestri, ktorý hrá. Čím to hráči lepšie poznajú, tým viac sa vedia k hudbe priblížiť. Neustále sa menia tempá a všetko závisí od textu a od spevákov. Dirigovať belcanto je veľmi náročné, človek musí byť veľmi pozorný na spevákov. Keď máme viacero obsadení, tak je podľa mňa správne, keď si každý spevák vytvorí kadenciu, tempo, ktoré vyhovuje jemu, pretože je to celé postavené na speve. Nechcem povedať, že orchester má sekundárnu úlohu, nie je to tak, ale do určitej záleží práve na spevákovi, či to bude belcanto alebo krásny spev a na tom to musíme postaviť.
Anna Bolena je považovaná za akýsi medzník v Donizettiho tvorbe, keďže skladateľ prišiel s novou invenciou. Vnímaš to tiež tak, že tam bol akýsi prielom medzi tým, čo vzniklo pred touto operou, to znamená Rossini, Bellini alebo aj Donizettiho skoršie diela. Je tam základná belcantová štruktúra, je tam scéna, recitatív, ária, cabaletta atď. V čom teda spočíva hudobná invencia tejto opery?
Do určitej miery je to orchestrácia. Napríklad ženský zbor, ktorý je pred záverečnou scénou, Chi può vederla, využíva grancassu ako sólový nástroj, ktorý má určité sóla a podmaz ako smútočný pochod, čo bolo dovtedy nevídané. A takisto orchestrácia nie je taká jednoznačná, že všade hrajú všetky dychy naraz, ale napríklad majú sólo klarinety, ale je to veľmi farebne napísané. Takisto si myslím, že to harmonicky posunul na vyššiu úroveň, pretože mal hudobnú invenciu. A myslím si, že úspech opery nie je len v hudbe, ktorá je prekrásna – árie, záverečná scéna, duety aj ouvertúra sú veľmi krásne – ale je tam tá dramatickosť, ako je to vystavané od začiatku do konca, cez zbory, cez duety atď. Každé jedno číslo je uzavretým číslom, a to je štýl, ktorý vtedy bol a skoro každá ária má aj cabalettu. Ale zaujímavé je aj to, že nie každá cabaletta je rýchla, väčšinou v Belliniho aj v skorších operách je to tak, že najprv začne pomalá ária a potom cabaletta – druhá časť je rýchla. Dielo je novátorské aj v orchestrácii, v invencii, v nápadoch a samozrejme tá dramatickosť, vyvrcholenie celej opery spočíva v poslednej scéne, ktorá je neuveriteľne prekomponovaná, menia sa tempá, nálady, myslím, že je to na svoju dobu veľmi moderné a veľa skladateľov z toho vychádzalo. Neskoršia Donizettiho tvorba, ale aj Bellini a raný Verdi z toho veľa čerpali.
Anton Korenči: Človek a jeho psyché sa nedá zjednodušiť na zopár adjektív
Myslím, že tam určite hrá rolu aj dramatický oblúk, sú tam zaujímavé scény, kde vidíme cez dramatickú aj hudobnú linku vnútorný svet a motiváciu postáv, ako je napr. v duete v druhom dejstve medzi Annou a Giovannou Seymour, alebo finále prvého dejstva, sextet, ktorému predchádza trojnásobný výkrik Anny: „Giudici ad Anna!“
Ešte by som povedal, že jedna zaujímavá a novátorská vec je, že Anna Bolena je soprán a Jane Seymour je tiež pôvodne písaná ako soprán. Neskôr vznikla tradícia, aby sa odlíšili tie dva hlasy, tak Jane Seymour bola považovaná za mezzosoprán, má tam aj nižšie tóny, a čo je veľmi zaujímavé, v duete spieva Anna Bolena spodný hlas a Jane Seymour je tam vyšší hlas. To je tiež novátorské, že tie farby sa menia a to dovtedy nebolo. Keď je tenor, tak sa to tak bežne robievalo, skladatelia to tak písali, že tenor je vyššia tercia alebo sexta a sopránový hlas je pod ňou a keď sú dva soprány, tak to znie úplne inak, ako keď máte medzi sebou tú sextu rozdiel. To je tiež jedna z tých novátorských vecí, že nižší hlas spieva v duete vyššie.
Myslím, že je aj tradíciou posledných desaťročí, keď sa Jane Seymour obsadzuje mezzosopránom, aby sa farbou hlasu odlíšila od titulnej hrdinky. Vieš si predstaviť aj takú konšteláciu, že by Jane Seymour spieval soprán, ktorý by mal samozrejme na to daný rozsah?
Určite áno, pretože je to svojím spôsobom písané sopránovo, dokonca sú tam písané C, ktoré nie sú samozrejme v partitúre, keďže to je mezzosoprán, alebo taký zwischenfach spevák, ktorý má aj nízke tóny aj vysoké. Naša Mirka Havryliuk je ten prípad, ten typ speváčky, ktorá má aj vysoké tóny, ale aj tie hlboké. Napríklad v druhom dejstve v árii tam má H, ktoré musí plným hlasom spievať a keby to bol soprán, tak by to asi nezvládla, pretože to je mimo rozsahu sopránu.
Pre teba belcanto nie je novým terénom, tu v Košiciach si dirigoval už Roberta Devereux, ale tvoja skúsenosť siaha ďaleko do minulosti. Skús nám niečo povedať o tom, aký je tvoj vzťah k belcantu.
Ja som veľmi rád, že som mohol belcanto objaviť vďaka pani Edite Gruberovej, zhodou okolností aj náš prvý koncert bolo finále scény z troch tudorovských kráľovien, robili sme finále z opier Maria Stuarda, Anna Bolena a Roberto Devereux, takže to bol môj prvý kontakt v Európe, pretože predtým som robil Námesačnú, Don Pasquale, Traviatu, Rigoletta, ale toto bol prvý ozajstný kontakt s belcantom a veľmi veľa som sa od nej naučil. Mal som možnosť robiť skoro všetky opery, dokonca aj také menej známe ako La Straniera od Belliniho. Chceli sme robiť aj Donizettiho neznámu operu Gemma di Vergy, no to sa nakoniec nepodarilo. Pre mňa je belcanto niečo výnimočné, pretože tam všetko záleží od spevákov. Pamätám si, ako mi pani Gruberová hovorila, že: „Keď začne ária, Peter, ty nemusíš byť vždy so mnou, stačí keď sa s orchestrom stretneme niekde“ – je to v poriadku, keď to tak pláva a tie harmónie sú také jasné, tam sa toho veľa nedeje. Všetko záleží od speváka, aj spomalenia a zrýchlenia, takže je to veľmi náročný štýl pre dirigenta, pretože musí dávať pozor na každú jednu notu, ktorú spevák spieva, na text aj doprovod. Orchester musí byť takisto veľmi pozorný a vnímavý. Myslím, že keď sa to spojí, výsledok stojí za to. Teraz tu máme veľmi dobrých spevákov a orchester je veľmi citlivý a počúva tú melódiu a potom z toho vznikne jedna krásna hudba, ktorá je vlastne to belcanto.
Lucie Kaňková: Belcanto je absolútny vrchol pre speváka
Sú dirigenti, ktorí sa dajú označiť ako špecialisti na belcanto?
Myslím, že ani nie, skôr ide o to, aký vzťah k nemu dirigenti majú. Poznám zopár dirigentov, ktorí mi povedali, že radšej robia Toscu a verizmus, lebo belcanto je náročné. Vždy to záleží od spevákov, keď sú veľmi kvalitní a muzikálni, tam to ide ľahšie. Keď sú speváci, ktorí majú s belcantom menej skúseností, môže to byť zložitejšie.
Anna Bolena viackrát ukáže svoj vlastný temperament aj sebavedomie v tejto opere, či už je to na konci prvého dejstva alebo v spomínanom duete s Jane Seymour alebo na konci opery, keď po tzv. scéne šialenstva Piangete voi zaspieva fulminantný záver Coppia iniqua, v ktorom odpúšťa novému kráľovskému páru, ale hudba akoby hovorila niečo iné. Peter, aký máš na to názor?
Tá hudba je tam úplne sebavedomá a povedal by som, že až agresívna. Myslím si, že charakter Anny Boleny v záverečnej árii resp. cabalette Coppia iniqua vykresľuje až agresívnu povahu. Po hudobnej stránke je tam nekompromisné tempo a to zrazu skončí, lebo Anna vie, že bude popravená. Hudba je tam taká sugestívna a do určitej miery až agresívna tým, ako je to inštrumentované, aké sú tam ritardandá a kontrabasy, ktoré začnú mať s violončelami obrovské sforzato. Tam je to veľmi jasné a končí sa história jej života, ale v hudbe je to napísané.
Zdroj: redakciu informoval Svjatoslav Dohovič, web editor a PR NDKE
Foto: Joseph Marčinský
