V rámci cyklu Stará hudba zaznel v Stĺpovej sieni Slovenskej filharmónie jeden z koncertov 25. ročníka festivalu Dni starej hudby.
Na koncerte v pondelok 12. 6. 2023 o 19.00 vystúpil jubilujúci súbor pre starú hudbu Musica aeterna pod dlhoročným umeleckým vedením Petra Zajíčka spolu so zborom Czech Ensemble Baroque Choir.
Skladba prešporského rodáka Johanna Sigismunda Kussera nám pripomenula, ako veľmi potrebujeme zdôrazňovať svetu, ale aj u nás doma, našu históriu. V rozsiahlom, pedantne zostavenom bulletine, v ktorom boli citované informácie opreté aj o výskum hudobnej historičky Jany Bartovej, sa dozvedáme, ako sa Kusser z dnešnej Bratislavy dostal do Stuttgartu a následne do Paríža. Tam sa mal vzdelávať u Lullyho a osvojiť si v tej dobe populárny francúzsky štýl. V roku 1682 venoval zbierku francúzskych overtúr – suít vojvodovi z Wüttembergu a o rok nato vyučoval francúzsku hudbu. Nech už sú polemiky o jeho získaní týchto schopností a reálnom pedagogickom vedení zo strany Lulyho akékoľvek, jedno je isté – Kusser francúzsky štýl ovládal, o čom svedčí aj dielo, po ktorom (nie po prvý raz) siahol súbor Musia aeterna.
Je s ním oboznámený – v roku 2016 vznikla dokonca pozoruhodná nahrávka diela Ouvertures de théâtre „Apollon enjoué“ pod vedením Petra Zajíčka a ansámblom Les Menus-Plaisirs du Roy (založil ho v roku 1989 Jean-Luc Impe spoločne s Catherine Daron). Interpretácii súboru Musica aeterna na koncerte priala akustika. V Stĺpovej sieni Slovenskej filharmónie je vhodná na plnohodnotný zážitok zo starej hudby v historicky poučenej interpretácii. Nie je to priestor, ktorý by zvuk pohlcoval, naopak, dozvuk hudby je v nej mimoriadne nosný a príjemný. Občas sa síce mohlo stať, že sa zlieval (čím poslucháča prinútil pozornejšie počúvať), najmä v rýchlejších tempách a tutti častiach, no i tak vytváral takmer až efekt chrámovej akustiky.
Prvá časť Suity č. 1 a mol zo zbierky francúzskych overtúr-suít, Ouverture, vynikala prehľadne členenou formálnou štruktúrou – od úvodnej témy v pomalom tempe, s charakteristickými spomaleniami, akcentmi, v ktorých hráči orchestra jednotne frázovali (a vynikli v nich čisté a zvučné ozdoby na husliach) k rýchlej, svižnej, k opakujúcej sa téme, naznačujúcej tanečný charakter diela. V ďalšej, pomalej časti vynikla transparentnosť polyfonickej štruktúry diela. Hoci niektoré interpretácie v súčasnosti uprednostňujú podstatne vláčnejšie tempo a vytvárajú tým až trúchlivú náladu, aj za účelom dosiahnutia väčšieho kontrastu, Zajíčkovo poňatie ostalo pri „zlatej strednej ceste“, no s akcentovaním detailov zodpovedajúcej štýlovo čistej interpretácii. Touto voľbou tempa súbor dosiahol nielen kompaktnosť a zvukovú homogénnosť, ale zachoval aj charakter diela. Kusserove skladby sa všetky začínajú francúzskou ouvertúrou a potom nasledujú suitové tance, striedané časťami s programovými názvami. Evokujú divertissements, hudobno-scénické formy, kombinujúce hudbu, spev, tanec. Práve to mal na zreteli súbor pod vedením Petra Zajíčka, nikdy v interpretácii nevybočil z charakteru hudby a z estetiky prejavu bolo každým tvarovaním frázy zrejmé, že funkcia hudby – tejto konkrétnej skladby, bola aj spoločenská.
Čo bolo príznačné pre interpretáciu, bola nielen dobrá artikulácia, ale najmä elegancia, ktorá je pre francúzsky barok potrebná. Jednotlivé časti skladby dokázali v podaní súboru vyniesť tanečný charakter v rytmike a frázach – melodické línie priam svietili. Je to dôkaz, že ak sa do nich nebúši s takou teatrálnou energiou, ako to dnes robia niektoré barokové orchestre, dá sa aj kultivovanosťou a eleganciou zachovať štýlová čistota.
Vedúci súboru dbal o rytmickú pulzáciu, ktorá bola zreteľná a nosná už od prvej časti – Ouverture, rytmickú líniu stabilne udržiavalo basso continuo (prekrásny zvuk dobového čembala). Občas stalo, že skupiny sa vychýlili z jednoty a jednotlivé nástrojové skupiny nehrali spolu, no napokon ich dokázal dostať do precíznej rytmiky. Zvlášť druhá skladba koncertu nebola homogénna, spočiatku vykazovala v jednotlivých skupinách v diele Lullyho nedostatočnú rytmickú súhru, no druhá polovica koncertu už bola pregnantná, umelecký vedúci Peter Zajíček nedirigoval od huslí, ansámble viedol precízne a striktná rytmika bola citeľná.
Lineárne vedenie hlasov bolo podporené bohatým zastúpením dychových nástrojov – súbor využíva dobové nástroje, intonačne čisté a rytmicky dôsledné boli flauty, miestami menej intonačne presné dobové hoboje. Výstavba jednotlivých častí kompozície bola premyslená nielen z pohľadu hudobnej formy, charakteru tanca, no tento súbor vynikol najmä z pohľadu dosiahnutia balansu. Každé jedno sólo bolo zreteľné, vyspievané – či už sa téma niesla v dychoch alebo sláčikových nástrojoch, nezanikla. Mnoho na týchto mini-divadelných dielach robí práve pestrá inštrumentácia a invenčný spôsob, ako skladateľ necháva jednotlivé nástroje sólovo (niekedy len s bassom continuom) vyznieť. Preto sólové party oproti tutti boli tie, ktoré najviac poslucháč vnímal – dodávali v podaní súboru hudbe lesk a svižnosť, ale najmä príťažlivú melodickosť a krásne farby.
Je priam neuveriteľné, ako diela tohto skladateľa nedokážeme „predať“ do sveta. Ak sa začítate do niekoľkých zmienkach na internete, všade ho označujú ako rodáka z Prešporku, v zátvorke nezabudnú dodať, že ide o dnešnú Bratislavu. Niektorí ho označujú za skladateľa maďarského pôvodu, ďalší nemeckého. Jeho kompozície sú na úrovni, ktorá je porovnateľná s vtedajšími vrcholnými predstaviteľmi európskej hudby, preto je ťažko pochopiteľné, že znie tak zriedka – skôr sa radi a pohodlne utiekame k menám, ktoré sú vo svete všeobecne známe. Asi preto, že aj sú svetové, len v tom prípade sa k našej hudobnej kultúre staviame pomerne macošsky a malomeštiacky zároveň. Nič nové pod slnkom…
Dramaturgicky dobre premysleným (a nepochybne aj cielene takto zostaveným) oblúkom, sme sa dostali k dielu Jeana-Baptiste Lullyho. Na koncerte sme počuli chaconnu so zborom Chantons tous, en ce jour, ktorá predstavuje finále 5. dejstva opery Amadis de Gaule (1684). Francúzska opera – tragédie lyrique, libreto ktorej je adaptáciou stredovekého španielskeho príbehu, prináša v hudbe charakteristické farebné a náladové odtiene svetla a tmy. Klesajúce a stúpajúce melódie sólových nástrojov predstavujú typickú prácu s náladami, ktoré sa prostredníctvom práce s intervalmi odrážajú v hudbe. Či už sú to témy bukolické alebo o láske, tragické – okamžite ich z hudby rozpoznáte. Záverečná grand chaconna síce spočiatku nemala potrebný ťah, no nástupom Czech Ensemble Baroque Choir (zbormajsterka Tereza Válková) dosiahli obe telesá veľmi dobrú rovnováhu. Party spevákov boli vyspievané čisto a zreteľne, bez náznaku romantického prejavu, orchester ich nechal vyniknúť, no nie na úkor hudby. V dobre nastavenom tempe vynikli party spevákov i sólistov českého ansámblu (Pavla Radostová – soprán, Romana Kružíková – soprán, Lucie Karafiátová – alt, Ondřej Holub – tenor, Jiří Miroslav Procházka – bas).
Medzi súbormi bola počuteľná súhra – českí speváci vedia, ako prirodzene vyniknúť, bez silených operných nánosov, sólové hlasy boli kultivované, vo výškach svietivé, no vo frázovaní bez pátosu, speváci inklinovali k zdržanlivej dynamike, v zborových partoch v interpretácii zaujala vyváženosť. Tak, ako v celej opere, aj v závere je znateľná skladateľova práca s náladami – kým tutti časti majú oslavný charakter, sólové, sprevádzané continuom a spravidla jedným sólovým nástrojom, majú rozprávačský, intímny charakter. A samozrejme, rytmika orchestra, neustále pulzujúca, dodávajúca vzletný charakter záveru opery.
Zvuk dobových tympanov otvoril druhú časť večera – Charpentierovo Te Deum je dielo oslavného charakteru (alebo aspoň za také je vo všeobecnosti považované, aj vzhľadom na príležitosti, pri ktorých znie), ktorým súbor Musica aeterna oslávil svoju päťdesiatku. A spravil to veľmi odborne a štýlovo. Už populárny inštrumentálny úvod diela, ktorý orchestre hrávajú priam hrubozrnne, až pochodovo, s dominantnou trúbkou v téme a modernými tympanmi, znel v ich podaní s úplne odlišným zvukom a frázovaním. Historické nástroje spravia svoje, rovnako ako i majstrovské naštudovanie umeleckého vedúceho Petra Zajíčka. Nie natoľko ostrý bodkovaný rytmus, skôr mäkké, plynulé, melodicky príťažlivé frázovanie so zachovaním majestátneho charakteru, rovnako ako i úvodné sólo tenora, bez toho štandardne hrdinského, silene oslavného prejavu, spravilo zo Charpentierovej obľúbenej skladby skutočne unikátne počúvanie. Zrazu sa v plnej kráse objavil pôvodný účel diela – skladateľ ho pravdepodobne písal pre jeden z parížskych kostolov, nie pre kráľovský dvor. Chválospev zrazu vynikol vo svojej duchovnej podstate – v plnom zvuku pri nástupe českého ansámblu v molovej tónine (h mol). Ten moment bol pamätný, precítene interpretovaný – ak by znel v chráme, ešte viac by vynikol charakter hudby. Opäť v sebe nemal ten oslavný punc, no myšlienkovo hlboký, presiaknutý hymnickosťou, blízkou k liturgii, nie korunovačným aktom. Zodpovedala tomu aj inštrumentálna odpoveď a najmä tempo – pomalšie, než zvykneme počúvať. To je moment, kedy už po prvých taktoch viete, že táto interpretácia je vedená s odbornosťou a kontextom, dlhoročným štúdiom, rešpektujúca okolnosti vzniku a charakteru diela. Či už z pohľadu vokálneho telesa alebo inštrumentálneho.
Vokálnemu súboru sa podarilo dosiahnuť priam dokonalú rovnováhu s inštrumentalistami, ktorí zase rešpektovali spevákov – ich frázy, dýchanie a hrali v prekrásnom balanse. Rovnováhu a transparentné vyniknutie nuáns zapísaných v partitúre, najmä polyfonické úseky boli prehľadné, jasne artikulované. Pritom poslucháč nemal pocit, že sú to party „vydreté“, no plynuli z čistej muzikálnosti oboch súborov. Problém tejto skladby spravidla je, že cítite každý jeden tón, úpornú snahu muzikantov hrať bodkovaný rytmus, presné nástupy v polyfónii, akoby predpísanie spomalenia na záver fráz, ozdoby spevákov, no popri tom všetko sa vytráca radosť z hudby a ozajstné muzicírovanie.
Počas tohto večera sme sa však nedočkali akademickej interpretácie, a to bol hlavný bonus tohto koncertu. Charpentierovo Te Deum znelo nielen dobovo a s ohľadom na jeho pôvodnú funkciu, ale vyniklo aj vo svojej intimite v sólových partoch, duchovnej sile, majestátnosti zborových partov, a pritom sa to dirigentovi Zajíčkovi podarilo dosiahnuť bez vonkajších dramatických efektov a teatrálnosti. Bola to inteligentná a muzikálna oslava výročia tohto súboru.
Zuzana Vachová
Foto: Dominik Janovský
