V rámci prehliadky Be2Can si publikum mohlo pozrieť jeden z najemotívnejších filmov, aké tento festival ponúkol. Nemecký film Narušiteľ systému je výkrikom po láske. A nahlas kričí aj priamočiaro do duše diváka.
Má 9 rokov, blond vlasy, modré oči, tváričku anjela, je oblečená v ružovom, škaredo nadáva, kričí, občas niekoho do krvi zmláti a sem-tam sa mihne v jej rukách nôž. Systém našej modernej spoločnosti má pre ňu kolónku „narušiteľ systému“ – teda dieťa, ktoré nezapadá do žiadnych nalinajkovaných kolóniek psychológov či sociálnych pracovníkov. Príbeh o tomto dievčatku nakrútila nemecká režisérka Nora Fingscheidt a divákom naservírovala takú intenzívnu dávku pravých emócií vyplývajúcich z obyčajnej túžbe po láske, že každého, kto už je aj citovo otupený, sa táto snímka musí hlboko dotknúť. Ak už teda diváka poriadne nepreplieska. V mnohom tomu prispieva aj herecký výkon Heleny Zengel, ktorá 9-ročnú postavu Bennie stvárnila.
A prečo táto dráma tak zapôsobila na porotu v Berlíne, ale aj divákov? Dôvodov je hneď niekoľko. Režisérka je autentická. To, že hrá divákom na city, nie je výsledkom žiadneho kalkulu, ktorý by na plátne nikdy nefungoval. Ukazuje príbeh týraného dievčatka realistickým spôsobom (a je dobre, že podrobnosti sa dozvedáme len náznakovo, pretože ak by ukázala detaily, to by už zrejme hraničilo s vydieraním diváka), ktoré sa nedokáže vysporiadať s minulosťou, respektíve robí to spôsobom prirodzeným pre dieťa. Kričí v uzatvorenom sociálnom ústave, kde si s ňou nevedia rady psychológovia ani sociálni pracovníci, nieto ešte jej matka, ktorá ju odmieta prijať naspäť do rodiny. A možno sa nájdu takí, ktorí ju budú súdiť, ale aj rozhodnutie diváka necháva režisérka slobodne na ňom.
Ďalšia rovina, v akej filmárka príbeh uvádza, je vzťah sociálnych pracovníkov – áno, to sú tí ľudia, ktorí ju nezvládajú. No nie sú to pracovníci bez duše, ktorí si len potrebujú zapísať do svojich dokumentov popis a pečiatku: spoznávame ich charaktery, aj k nim si diváci budujú vzťah a chápu ich zložité postavenie. Nie sú to mašinérie v systéme, naopak, len samotný systém im nedovolí tie hranice prekročiť, rovnako ako malej hrdinke. Tá s prekračovaním hraníc však zjavný problém nemá, respektíve si ho neuvedomuje. A pravidelne ho narušuje. Dostávame sa do zacykleného kolobehu opakujúcich sa situácií, kedy Bennie putuje z ústavu do ústavu, no režisérka nehádže vinu na plecia ľuďom, ktorí ju majú v starostlivosti. To je také obľúbené a súčasné. Stačí jej dať predsa trošku lásky, keď medikamentózna liečba nefunguje – povedali by slniečkari sťaby odborný návod skúseným pracovníkom, ktorí celé roky pracujú s problémovými deťmi. Stačí predsa jedno vrúcne objatie tohto anjelika! No skúsili by ho zovrieť v náručí a odmenou by im bola poriadna rana päsťou do tváre a pár šťavnatých vulgarizmov navrch zo strany tohto modrookého blonďavého dievčatka. Reakcia? Sublimovali by do éteru čo najkratším možným chemickým procesom.
V prípade Bennie zlyhávajú zložky odborné, ľudské – je to nie tuctový, nie klasický príbeh, ktorý sa na filmových plátnach často neobjavuje a divák má miestami pocit, že sleduje dokument. Navyše, režisérka zvolila pomerne dynamické tempo, čo je veľmi dobrá voľba vzhľadom na pomerne často sa opakujúce situácie – Bennie sa dostáva do nového prostredia, kde spočiatku reaguje uzavreto, pokúša sa zvyknúť si, netrvá to však dlho, vypláva na povrch agresia a krik (najmä v prostredí školy) a končí spravidla v nemocnici. Ťažká neuroleptická liečba, ktorú jej psychiatri „na skúšku“ naordinujú, až vyráža človeku dych. Najkomfortnejším riešením je predsa „zabiť“ aktivitu neurónov, aby sme to dieťa umlčali, nie? Ale isteže, pani doktorka! Natoľko hlúpa nie je ani ukričaná bitkárka Bennie, aby do seba tú mozog ohlupujúcu chémiu brala (poznámka: ak toto čítajú dospelí pacienti dlhodobo nastavení na liečbu s dobrou psychiatrickou diagnostikou, nech, prosím túto poznámku ignorujú).
Nora Fingscheidt je majsterkou vo vyvolávaní protichodných emócií: raz máte chuť v kine plakať, inokedy sa smiať, dokáže vás šokovať, doslova a do písmena vyraziť dych a aj keď si po určitých modelových situáciách dokážete ďalej predstaviť dejovú líniu filmu, nikdy za celý čas nedokážete predvídať záver. A to vás drží v neuveriteľnom emočnom napätí.
Nie, toto nie je jednoduchý príbeh o nezvládnuteľnom správaní dievčatka, ale desivá, psychologická štúdia, ktorá rozohráva niekoľko komplikovaných rovín – vrátane obrazu našej spoločnosti. Napokon, Nora Fingscheidtová na tento film zbierala materiály niekoľko rokov a malá Helena Zengel sa na stvárnenie filmovej úlohy pripravovala celý rok. A pomáhala jej pritom vlastná matka – po ktorej tak vo filme túžila a kričala. Jej správanie, jej rozmýšľanie, jej konanie – to všetko sa odráža aj vo výrazových prostriedkoch filmu. Dynamické tempo, niekedy až dokumentárna kamera, videoklipový strih, kamera sledujúca prostredie z perspektívy hlavnej hrdinky – je mimoriadne expresívna a energická. K vykresleniu atmosféry prispieva aj celková farebnosť snímky a hudba, ktorá vytvára napätie a dokáže presvedčivo vystupovať ako samostatný emocionálny prvok.
Nemecká dráma Narušiteľ systému je výnimočným počinom, ktorého úspech stojí na takmer až zázračnom hereckom výkone hlavnej postavy. V divákovi sa môžu miešať pocity, či k nej má cítiť ľútosť, alebo opačný extrém pocitovej škály, každopádne, málokedy sa stáva, že sa emócie (od bolesti, cez bezmocnosť a zúfalstvo až po agresiu či túžbu) dokážu z plátna dostať priamo do duše diváka a zraniť ju bez toho, že má pocit, že s ním tvorcovia manipulujú. A presne to sa podarilo tomuto filmu. Niekedy sa dokonca neubránite pocitu, že sledujete dokumentárny príbeh dievčaťa alebo film vychádzajúci zo skutočných udalostí.
Film Narušiteľ systému je aktuálne v týchto týždňoch nasadený do slovenských kín. Nie je vôbec potrebné sa ho báť. Nejde totiž o žiadne depresívne výlevy ani ťažké psychologické štúdie. Je to len to, pred čím tak často zatvárame oči – ľudskosť v tej najprirodzenejšej podobe, v akej je odjakživa zadefinovaná.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
