Mozartova Gran Partita je darom z nebies

13. novembra 2019

Graciózna Gran Partita pod vedením talianskeho hobojistu Alfreda Bernardiniho uzavrela koncerty v rámci Bratislava Mozart Festivalu.

Počas nedeľného večera (10. novembra 2019) sa v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca stretli nadšenci nielen Mozartovej hudby, ale najmä priaznivci hudby interpretovanej na dobových nástrojoch. Baroková a klasicistická hudba – a najmä dielo Gran Partita je natoľko známe a populárne, že znelo v desiatkach interpretácií popredných telies, no nikdy nemá takú osobitú príchuť, ako keď ju hrajú interpreti na historických nástrojoch.
Ansámbel Schöllnast consort, ktorý na záver festivalu uviedol Mozartovu Gran Partitu, pod vedením špičkového hobojistu Alfreda Bernardiniho, vystúpil v nasledovnom zložení: Alfredo Bernardini – umelecký vedúci, hoboj (IT), Gabriel Grãmesc – hoboj (RO), Róbert Šebesta – klarinet, Herbert Faltynek – klarinet (AT), Katherine Mandl – fagot (AT), Andrea Skala – fagot (AT), Igor Františák – basetový roh (CZ), Giulia Zannin – basetový roh (IT), Krzysztof Białasik – invenčný roh (PL), Tomáš Horkavý – invenčný roh, Juraj Ofúkaný – invenčný roh, Branislav Hóz – invenčný roh a Ján Krigovský – kontrabas. Koncert venovali zosnulému muzikológovi Pavlovi Polákovi, ktorý celý svoj život zasvätil vedeckej činnosti, v minulosti zaslúžil sa o založenie Mozartovho festivalu, bol neúnavným propagátorom jeho diela, skvelým pedagógom, organizátorom – zjavom malý, nenápadný, tichý človek, no srdcom a dušou obrovský… Osobne ma hrialo pri srdci, že si naňho umelecký riaditeľ festivalu Róbert Šebesta spomenul a práve tento mimoriadny koncert mu venoval.

Mozartova Gran Partita je jedno z najkrajších diel autora, ktoré v sebe ukrýva nielen dômyselnosť inštrumentácie využitia dychových nástrojov a kontrabasu, ale aj neuveriteľnú gráciu a krásu v tom pravom zmysle slova. Od prvého taktu po posledný ju poslucháč počúva so zatajeným dychom, pretože skladateľ ju skomponoval s takou invenciou, zároveň jemu vlastnou ľahkosťou (na rozdiel od jeho súčasníkov, kde často krát cítiť tú ťažkopádnosť kompozičnej techniky a trápenie sa pri forme či harmonických postupoch), no na pochopenie a počúvanie táto 7-časťová serenáda nie je vôbec jednoduchá. Vyžaduje si aktívne počúvanie poslucháča, už od prvej introdukcie tutti, ku ktorej sa zapojí hobojové sólo spoločne s klarinetom. Mozart využíva v prvej časti Largo. Molto Allegro synkopické rytmy, čo dodáva kompozícii efektný charakter. Už úvodom je potrebné poznamenať, že súbory toto dielo hrajú bez dirigenta, pričom oporou sa im stáva umelecký vedúci – v tomto prípade to bol taliansky hobojista Alfredo Bernardini.

Na pódiu sa stretli v tento večer vynikajúci interpreti, ktorí vytvorili ansámbel práve z dôvodu takéhoto grandiózneho ukončenia festivalu. A aj keď bolo v niektorých momentoch spočiatku citeľné, že nie sú dokonale zohratí, trvalo to len zopár momentov, kým sa hudobníci opäť dostali do jednotnej línie. Napokon, sú to všetko profesionáli, ktorí dokážu pracovať aj intuitívne a riešiť veci takpovediac „za pochodu“ a o to bol tento koncert autentickejším. V sólo verzus tutti v prvej časti Gran Partity sa krásne vynímali najmä klarinetové a hobojové sóla, pričom aj pre laického poslucháča musel byť zreteľný ten rozdiel, že Mozartova serenáda znie počas tohto večera na historických nástrojoch. Ten špecifický tón je spevnejší a zároveň ľubozvučnejší. A keď sa po sólových partoch ozval celý ansámbel, v Zrkadlovej sieni sa obecenstvo doslova prenieslo v čase do obdobia klasicizmu. Všetci muzikanti hrali s dušou a srdcom – to bolo citeľné od prvého taktu. A samozrejme, s obdivuhodnou technikou. Tak napríklad Mozart „uštedruje“ aj fagotom pomerne náročné party v rýchlom tempe v staccate, čo obe interpretky zvládli s presne s tou, noblesou, virtuozitou a vzdušnosťou, aká je pri Mozartovi doslova žiadaná.

V časti Menuetto orchester dobre vystihol tanečný charakter témy, veľmi dobre zvládol aj kontrastnú druhú tému. Pamätné bude pre obecenstvo určite hobojové sólo vynímajúce sa nad ostatnými nástrojmi, ktoré znelo v podaní Bernardiniho prekrásne. Ďalšia časť, Adagio, je mimoriadne interpretačne náročná z dôvodu rytmickej pulzácie, ktorá v piane nastupuje, kým sa k nej postupne pridávajú sólové nástroje (hoboj, klarinet a basetový roh). Nie je len výrazovo náročná, ale aj rytmicky. Udržať túto „zapeklitú“ synkopickú rytmiku po celý čas a rozvíjať popri nej sóla prepletajúce sa polyfónii, je obrovská výzva pre teleso, ktoré nehráva spolu na pravidelnej báze. Aj preto sa možno stalo, že sa počas koncertu v pomalej časti nepodarilo udržať niektoré nuansy tak, ako si to orchester nacvičil počas skúšok.
Všetko však vyvážili ďalšie časti serenády, vznešený, tanečný charakter časti Menuetto. Allegretto – príbuzný druhej časti a Romance. Adagio, kde sa skladateľ vrátil k pomalému tempu a opäť dal slovo pulzujúcim fagotom. Amadeus bol majstrom inštrumentácii a práve v Grand Partitte dokázal, ako majstrovsky vie narábať s dychovými nástrojmi, využiť ich možnosti naplno, aj tie nižšie položené nielen ako sprievodnú, rytmickú funkciu, ale nadeliť im sóla v momente, kedy by to málokto predpokladal. Aj preto sú jeho diela aktuálne dodnes. Tak napríklad v šiestej časti Tema con variacioni postavil celú časť na šiestich variáciách a interpretuje ich sólový klarinet. Mozart pritom primárne pracuje s rytmickými variáciami, strieda aj sólové nástroje (tému následne preberá hoboj) a pracuje aj s rozmanitými tempami. Šieta časť Gran Partity je azda najinvenčnejšou časťou serenády – je priam Amadeovsky „bláznivá“, kreatívna, jednoducho, každý musí uznať, že princíp variácií, ako ho dokázal povýšiť skladateľ, bol na tú dobu neskutočne nadčasový. A ansámbel Schöllnast consort sa s touto časťou interpretačne vysporiadal brilantne!
V záverečnom Finale. Molto allegro dostáva mnoho priestoru celý orchester, čo aj teleso patrične využilo a s patričnou dynamikou vygradovalo celú kompozíciu práve do záverečnej časti. Nesmieme opomenúť spoločné unisono sólo v podaní hobojistu Alfreda Bernardiniho a klarinetistu Róberta Šebestu, ktoré bolo nádherne vyspievané a doslova sa nieslo celou sálou.
Bol to skrátka graciózny vrchol celého festivalu – nielen vďaka jedinečnej Mozartovej Gran Partite, ktorá je nesmrteľnou serenádou, darom z nebies, ale aj unikátnej interpretácii súboru Schöllnast consort.