Jedna hlúpa stávka zmení život dvoch priateľov. Xavier Dolan opäť rozpráva príbeh spôsobom, aký už dôverne poznáme.
Nový film mladého kanadského režiséra Xaviera Dolana opäť nesie charakteristický rukopis, ktorým je známy už od svojho debutu z roku 2009 – Zabil som svoju matku. Dej snímky Matthias a Maxime možno rozpovedať jednou vetou: ide o nerozlučných kamarátov, ktorí sa počas nakrúcania študentského filmu pobozkajú. A zrazu sa všetko zmení.
Divák, ktorý pozná filmy Dolana, vie presne čo má čakať od tohto tvorcu, ktorý sa netají homosexuálnou orientáciou. A de facto otvorene svoj životný príbeh vyrozprával v takmer autobiografickom príbehu už vo svojom debutovom filme. Odvtedy jeho filmy nesú takpovediac jednu šablónu: homosexualita, napätý vzťah s matkou, skryté emócie, sebairónia, no tento mladý tvorca je pozoruhodný tým, že jeho diela nie sú klišé. Čaro jeho filmov je aj v konverzačkách, ktoré dokáže dokonale na plátne rozohrať. Veľmi dobre sa mu darí budovať aj charaktery postáv. V scenári, ktoré si spravidla píše sám, nič nezanedbá. Aj Matthias a Maxime sa drží tejto šablóny, ale diváka nenudí. Vždy totiž dokáže niečím prekvapiť.
Jeho ďalší film Imaginárne lásky (2010) síce nemal taký silný kritický ohlas, ale stal sa kultovým pre najmladšiu generáciu filmových fanúšikov. Predal sa do desiatok teritórií a aj na Slovensku patril k najnavštevovanejším artovým filmom roka.
Dolan film chápe ako komplexné umelecké dielo: dômyselne sa hrá s kamerou a veľmi mu záleží na hudbe. V tomto prípade je takmer v každej jednej scéne buď použitý osvedčený rocko popový výber umocňujúci atmosféru snímky a kompozície z pera kanadského skladateľa Jeana-Michela Blaisa. Blais je tvorca, u ktorého nájdete rôzne vplyvy: od histórie (najmä romantizmus), cez francúzsku hudbu – jednoznačne je ovplyvnený najmä Erikom Satiem, no najviac tvorí pod vplyvom minimal music. A tá filmu, ktorý potrebuje naliehavo vypovedať emócie, nesmierne pristane.
Vo filme Matthias a Maxime si dokonca divák zapamätá scény, kedy hudba v estetickej aj výrazovej rovine prevyšovala samotný film. Keď sa po osudovom bozku život Matthiasa obráti o 180 stupňov a zrazu sa jeho ideálny svet (skvelá práca s perspektívnou kariérou, celkom fajn priateľka, bezproblémový život s priateľmi) ukazuje ako svet plný klamstiev, mladík sa v chladné ráno hodí do ľadovej vody a do nekonečna pláva v jazere. Dolan túto scénu ničoty a šoku šperkuje sugestívnou klavírnou hudbou Blaisa. A divák sa ponára a zároveň topí v emocionálnom chaose hrdinu, pričom základný opakujúci sa riff znie v nekonečnej symbióze so zúfalstvom a čím viac sa opakuje, tým viac „brnká“ na nervy diváka. Maxime je však rozhodnutý odísť do Austrálie, kde by začal nový život a oslobodil sa od manipulatívnej matky závislej od drog.
Príbeh dobre funguje ako kombinácia žánrov: má v sebe komediálne prvky, ale najmä dramatické. To, čo sa zdá u mladého tvorcu stokrát opozerané, príjemne plynie a zároveň je schopný vytvoriť to správne vnútorné napätie. V podstate ide ľúbostný príbeh bez jedinej sexuálnej scény, čo sa dnes vidí v kinách málokedy – a špeciálne u mladých filmárov. Ako sme už spomínali, Dolan je vo svojich filmoch mimoriadne osobný. A cítiť to aj v jeho najnovšej snímke. Opäť rieši nielen vlastný negatívny vzťah s matkou, ale najmä „neprebudenú“ sexualitu jednotlivca, na čom v podstate stavia celú snímku. Priateľstvo dvoch hrdinov – Matthiasa a Maxima je ovplyvnené novým tajomstvom, ktoré počas celej dvojhodinovky vrie vo vnútri ako sopka. Divák len čaká, kedy to celé vybuchne. A celé to tak dobre funguje preto, že je pravdivý. A nemá ostych pravdu odhaliť – dokonca pekelne zblízka: keď príde na konfrontáciu priateľov, použije detail kamery, aby divákovi ukázal všetko. Zároveň však neprekročí hranice intimity.
Možno príbeh Matthiasa a Maxima rozpoviete jedinou vetou, no jeho hĺbku a emocionalitu musíte zažiť a vidieť v kine. S takým rozprávačským čarom ho vie vypovedať jedine tento filmár mladej generácie.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: ASFK
