Čím viac ľudí bude s radosťou a vášňou kresliť, tým väčšia je pravdepodobnosť, že z toho radu vznikne špičkový umelec,“ hovorí lektor kresby a maľby Mgr. Art. Ján Baláž, ktorý rozbieha v Trnave kurzy kreslenia pre deti s názvom – Rozkresli sa Trnava a tvrdí: „Chcem v ľuďoch odbúrať predsudok, že kresliť môže len umelec.“

Ste vyštudovaný výtvarník, všetci však vieme, aké je ťažké uživiť sa umením (vo všeobecnosti) na Slovensku. Je tento chlebíček ťažký? Čo konkrétne robíte Vy?
Neviem, ako veľmi ťažké je uživiť sa umením, neskúšal som to. Štyri a pol roka som učil na Súkromnej umeleckej škole animovanej tvorby v Bratislave a potom som sa vrhol do sveta reklamy a animovaných videí. V CUBE to CUBE a CUBE studio. Teraz rozbieham MAKUKI atelier. V zásade som komerčák, ktorý však vie, kto je Maurizio Catelan…

Pôsobíte v oblasti dizajnu – je to komerčná záležitosť alebo v práci využijete aj výtvarný cit, Vaše schopnosti, talent, skrátka, poviete si, že Vysokú školu výtvarných umení ste neštudovali nadarmo?
Najväčšie mentálne schopnosti som nadobudol na Katedre pedagogiky výtvarného umenia na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity – týmto sa klaniam svojej Alma mater no.1. VŠVU prišlo až potom a bola to pre mňa dôležitá lekcia. Šok však prišiel, keď som začal robiť v reklame a zistil, že väčšina postupov a spôsobov, ako som dovtedy premýšľal nad nejakým vizuálom, jednoducho v komerčnej sfére nefunguje.

V Trnave otvárate Makuki ateliér, kde budete realizovať kurzy kreslenia pre deti aj dospelých. Ako vznikla táto myšlienka? A kde v Trnave je ateliér situovaný?
Ateliér je v priestoroch Nádvoria – centra súčasnej kultúry. Za vznikom MAKUKI je silná emócia a moja impulzívnosť v rozhodovaní. Celé som to zbuchol doslova za pár dní a keď mi zrazu dal Dušan Vančo – riaditeľ Nádvoria, dal do ruky nájomnú zmluvu na podpis, tak som na to pozeral a v duchu sa pýtal: Kokso, nedomrdal si to? Už je to vážne. A teraz ten príbeh a emócia: vytváral som kresbu pre jednu pani z okolia Trnavy pre jej manžela, ako darček k narodeninám. V pondelok po oslave sa mi vrátilo toto: „Práve dnes som rozmýšľala, že každého, koho v živote stretnete, stretnete z nejakého dôvodu. Vy ste bol pre mňa cudzí človek, ktorému som dala zadanie na darček pre manžela. V jednom obrázku ste vystihli úplne do poslednej bodky to, čo som očakávala. Manžel odbalil obraz a hodinu vkuse plakal. Povedal mi, že sa mu v sekunde premietlo celé jeho detstvo a že nechápe, ako môže jeden obraz vyvolať takúto silnú emóciu. Nech by to maľoval ktokoľvek iný, nedopadlo by to takto. Chcem Vám poďakovať, že som Vás spoznala.” Toto bol ten spúšťač a spomínaná pani je tiež účastníčkou prvého kurzu, takže Trnava môže ďakovať za Makuki pani, ktorej meno nemôžem zverejniť…

Projekt Rozkresli sa Trnava znie naozaj lákavo. Veríte, že sa ho podarí rozbehnúť tak, aby vzbudil záujem u ľudí, ktorí sa predtým trebárs o výtvarné umenie až tak nezaujímali? Je pravda, že ani dospelí ľudia dnes nemajú žiadne zmysluplné trávenie voľného času a keď prídu z práce, jedinou voľbou je televízia, a treba povedať, že často súži len ako kulisa, aby zaspali na gauči… Takže myšlienka je to naozaj dobrá…
MAKUKI je hlavne o kreslení ako remesle. Chcem v ľuďoch odbúrať predsudok, že kresliť môže len umelec. Je to kravina a je to šialene elitárske. Tiež to, ako zlyháva naše školstvo pri vedení deciek k umeniu je šialené. A už keď sa niečo začne v škole na túto tému podnikať, tak je to väčšinou na… Predstav si prázdne ihrisko a dokola kopec chlapcov a chlapov všetkých vekových kategórií. Niektorí drtia hladkací telefón, iní pijú pivo alebo debatujú. A teraz príde profi ligový hráč s loptou v ruke. Menší chlapci by si najradšej zakopali hneď, chlapi sa trocha okúňajú, aby sa nestrápnili. Ale profík chlapcom povie, tak a teraz vám porozprávam o histórii futbalu a z vás starých, kto nevie, kto bol prvým trénerom Barcelony, nech ide rovno domov, pretože ste futbaloví barbari. Chápeš, úplná kravina. Prídem, hodím loptu na trávnik a pome, kopeme si. Wou, ty si dobrý, takúto podobnú fintu používal Maradona, vieš kto to bol chlapče, poď ukážem ti ho na YT a možno sa od neho niečo naučíš. Tým, že chlapci od malička kopú do lopty, si vytvárajú vzťah k tomu športu a až neskôr začnú riešiť, ktorému klubu fandia a tie podobné veci okolo. Tým, že kreslíš, vytváraš si vzťah k tejto disciplíne a všetkým tým veciam okolo. A môžeš to robiť ako amatér alebo ako hobík, profík či virtuóz. Čím viac ľudí bude s radosťou a vášňou kresliť, tým väčšia je pravdepodobnosť, že z toho radu vznikne špičkový umelec. Tvoriť umenie je aj tak mentálna záležitosť, remeslo je len prostriedok na vyjadrenie.

Tvrdíte, že kresliť sa dokáže naučiť každý, pokiaľ sa mu ruky náhodou nedostali pod cirkulárku. Stojíte si za týmto tvrdením?
Áno, je to moje presvedčenie. Ani tie ruky v cirkulárke nemusia byť problém, dá sa kresliť aj ústami či nohami, ale to už ja nedokážem naučiť.

Chcete učiť úplných začiatočníkov – je to náročný proces? Deti sú síce učenlivé, no predsa, vyžadujú osobitý prístup… Aký je ten Váš?
Začiatočník je tabula rasa, takže pre učiteľa úplná výhra. Prístup je vždy individuálny a vyvíja sa počas celého trvania môjho pedagogického pôsobenia na konkrétneho človeka. Snažím sa vždy vychádzať z pochopenia toho druhého.

Pedagógovia sa nie príliš lichotivo vyjadrujú o dnešnej generácii detí. Tvrdia, že sú nepozorné, neučia sa, dokonca je medzi nimi veľa hyperaktívnych detí. Ako udržať pozornosť a koncentráciu týchto žiakov?
Toto sú také bulšity zaužívané. Dnešné decká to zvládnu, ako každá iná generácia. Udržať pozornosť a koncentráciu deciek je oveľa ťažšie, ako v časoch, keď sa dávali facky a trhali vlasy, ale to je problém učiteľov, ak čakajú, že decká budú sedieť s rukami za chrbtom a ani nepípnu, aby nedošli domov modrinové. Väčší problém sú aj tak vždy rodičia, ktorí devalvujú autoritu učiteľa pred deťmi. Ak sa učitelia sťažujú na deti, tak si vlastne sťažujú na rodičov. Tie decká sú len zrkadlá.

Plánujete sa špecializovať na grafiku alebo budete učiť aj maľbu?
Osobne chcem lektorovať len kresbu a možno watercolour techniku. Ale v MAKUKI ateliéri plánujem aj jednodňové kurzy zamerané na kresbu komixu, kresbu produktového alebo transport dizajnu, maľba na textil atď. Všetko záleží od lektorov, s ktorými budem fit osobne aj profesne. Je sa na čo tešiť.

Rozbiehate aj kurzy kreslenia pre dospelých. Pre akých ľudí sú tieto kurzy určené?
Pre úplných začiatočníkov, ktorí sa vždy chceli naučiť kresliť, ale sa toho báli, boli frustrovaní z prvých výsledkov, alebo si na to ešte nenašli čas. Kopec ľudí odrádzajú klasické kurzy, kde im naskladajú na stojan hrušku, čajník, kocku a drapérku a začnú im vysvetľovať perspektívu, priestor atď. Je to kopec info naraz a môže to viesť k zbytočnej frustrácii. Predstav si dieťa. Niekde od prvého roka si čmára po papieri, potom sa dostane k hlavonožcom od hlavonožcov k protinožcom a odtiaľ hoci aj na planétku XYQ. Potom to dieťa príde do školy a pani učiteľka povie, ty ale pekne kreslíš, šup s tebou do ZUŠky. A ono tam ide a začne kresliť zátišia. Ale pred tým si možno 6, možno 10 rokov len tak fantazijne kreslilo. A túto fázu nemôžeme ignorovať. Takže najprv dospelákov, ktorí nekreslili dvojciferné číslo rokov naučím, ako sa nebáť prázdneho papiera a zbavím ich predsudkov, že kresliť môžu len umelci a potom to už pôjde raz-dva.

Ak medzi deťmi objavíte talent, budete sa mu venovať špeciálne? Odporučíte rodičom, aby dieťa dali na VŠVU, respektíve, budete ho viesť k tomu, aby sa uňho vzťah k umeniu prehlboval?
Áno budem a nemusí to byť len dieťa.

Máte už skúsenosti s učením? Vyžaduje si to dávku trpezlivosti na oboch stranách?
Áno, okrem VŠVU mám aj pedagogické vzdelanie a učil som 4,5 roka na umeleckej škole. Vyžaduje si to dávku za dávkou trpezlivosti.

Tvrdíte, že kreslenie je ako meditácia – alebo spoveď. Veriacich by slovo meditácia možno pobúrilo, ale vo všeobecnosti je zjavné, kam tým mierite.
Neviem, čo všetko veriacich poburuje. Tiež som veriaci a som so slovom meditácia fit.

Do akej miery sú Vaše diela osobné? Je náročné vložiť sa do umeleckého diela tak, aby ste odhalili sám seba?
Náš rukopis, to sme my. Naša gestikulácia, prochemické tance, to sme my. Naša kresba, to sme my. Nie je kam uniknúť, všade odhaľujeme samých seba. Tvoj výtvor, aj ten komerčný, to si TY. Otázka je len jedna, či je tu niekto, kto chce v tebe čítať.

Z každého umeleckého diela, zvlášť z výtvarného, musí byť cítiť emóciu. Otázka potom je, ako to príjme percipient a či pochopí zámer umelca. Nechávate voľný priebeh chápania svojich diel?
Ja som hlavne komerčák, takže by som to nenazýval dielami, ale vizuálmi. “Umenie” nerobím už niekoľko rokov. Moja personálna definícia umenia je: “Umenie je emócia, ktorú nedokážeš oklamať” a to je jedno, či je to dielo výtvarné, hudobné či literárne. Ak sa pred ten kus umča postavíš a nič na teba z toho nejde, tak je to prúser. Samozrejme to predpokladá, že nie si výter a nepristupuješ k umču už z predsudkom, že je to pizdovina. Musíš dať tomu dielu, čas, aby na teba chvíľu rozprávalo a ak je to dobré umčo, tak ono prehovorí.

 

Zdroj foto: archív J. Baláža

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno