Brat známeho bubeníka Dávida Hodeka sa volá Áron, má 8 rokov a hudbu počúval už v kočíku. Na basgitare začal hrať, keď mal tri roky. Pre náš portál malý, talentovaný muzikant, rodák z Komárna, poskytol exkluzívny rozhovor.
Keď už ako 8-ročný chlapec hráš v Amerike so svetoznámymi hudobníkmi, musím sa Ťa, Áronko, opýtať, kedy si prišiel prvýkrát do kontaktu s hudbou a čo Ťa na nej zaujalo najviac?
Ja si už nepamätám, u nás stále znie hudba. Keď som mal pár mesiacov. Údajne mi Dávid dával MP3 do kočíka, neskôr som stále tancoval – rapoval (smiech)
Tvoj brat Dávid je dnes špičkový bubeník a určite aj on Ťa inšpiroval. Vyskúšal si niekedy aj bicie nástroje? Bavilo Ťa to?
Samozrejme. Keď som chytil prvýkrát bicie, veľmi ma bavili, bola to sranda. Hrali sme sa tak, že Dávid chytil basu a ja bicie, no to mi nejde tak dobre.
V jednom rozhovore si povedal, že si našiel doma na povale basu a vtedy si sám skúsil na nej hrať. Je to pravda? Koľko si mal vtedy rokov?
Dávid má v podkroví izbu, kde má veľa hudobných nástrojov. Nebola to celkom povala, ale podkrovie. Keď som prvýkrát uvidel basu, tak sa mi veľmi zapáčila, bol som zvedavý. Mal som asi tri, možno štyri roky.
Kedy si dostal svoju naozajstnú, prvú basgitaru?
Svoju prvú basu som dostal od Ježiška, keď som mal päť rokov. A teraz mi v januári vyrobili basu na mieru s mojím podpisom. Vyzerá ako basa Jaca Pastoriusa.
Čím sa Ti basgitara zapáčila?
Páčia sa mi aj iné nástroje, ale zatiaľ zostávam pri base.
Vybral si si jazz ako aj Tvoj brat, čo je náročná hudba – pre poslucháčov aj pre muzikantov. Prečo sa Ti práve páči jazz? Iné žánre Ťa nepriťahujú? Rocková hudba, popová…
Nevybral som si len jazz. Páčia sa mi aj iné žánre, ako napríklad R&B, soul, funk, rap, hip-hop a mnohé iné.
V jazze je basa veľmi dôležitá z pohľadu rytmiky, ale zároveň aj veľmi ťažká. Kto Ti v učení v hre na basgitaru pomáhal?
Myslím si, že rytmika je všade dôležitá. Učí ma brat Dávid.
Kedy si po prvýkrát vystúpil pred publikom? Spomínaš si na svoje prvé vystúpenie? Mal si aj trému?
Áno. Mal som trému, ale keďže pri mne bol Dávid, tak som sa až tak nebál. Bola to Jam Session v Bratislave – v klube Hlava 22. Hral som s Radom Tariškom, Dávidom a Bekom Gochiashviliom.
Počula som Ťa hrať na koncerte festivalu Martina Valihoru v Bratislave ešte pred dvomi rokmi a treba povedať, že to bolo špičkové. Máš aj skúšky s hudobníkmi pred vystúpením? Ako sa Ti rozpráva s dospelými ľuďmi?
Áno. Niekedy mám skúšku pred vystúpením, niekedy na to nie je čas.
V Bratislave si vystúpil aj so svetoznámym basgitaristom Richardom Bonom. Ako sa Ti s ním hralo?
Mne sa s Richardom hralo super, je to pre mňa stále veľká inšpirácia.
Poznáš sa aj s Martinom Valihorom, ktorý sa presadil v Amerike a dnes je z neho svetoznámy jazzový bubeník – tak ako Tvoj brat. Fandí Ti Martin? A ako ste sa vôbec zoznámili?
Určite áno, práve jemu môžem ďakovať moju poslednú cestu do Ameriky a aj hranie s Richardom Bonom. Prekvapil ma aj v Amerike a strávili sme spolu pár dní. Bolo to super, veľa sme srandovali.
Dnes Ťa prirovnávajú k profesionálom a hudobní odborníci hovoria, že hráš s ľahkosťou a presvedčivosťou. Musel si veľa cvičiť, aby si sa to naučil?
Je to stále o cvičení, keď veľa cvičíte, tak to ide ľahšie
Ktorých jazzových muzikantov máš rád a ktorí Ťa inšpirovali? Počúvaš aj inú hudbu ako jazzovú? Lebo deti v Tvojom veku ani nevedia, čo je to jazz…
Jaco Pastorius, Stanley Clarke, Richard Bona, John Patitucci a veľa iných. Počúvam rôzne žánre.
S bratom Dávidom a ďalšími skvelými slovenskými muzikantmi plánujete vydať aj spoločné CD. Už sa niečo rysuje? Máš z toho radosť?
Bolo by dobré mať vlastné CD. Muzikanti sú dosť zaneprázdnení, tak nám to ide pomalšie, ale už ho chystáme.
Nedávno si sa vrátil z Ameriky a nebolo to po prvýkrát, bol si tam aj vlani. Ako tam bolo a čo si všetko zažil?
Bolo tam super, veľa výbornej muziky. Stretol som sa s mojimi idolmi a s niektorými som si aj zahral. Dostal som veľa darčekov, ako napríklad: gitara, slúchadlá, zvukovú kartu, software a ponuku študovať na 1500 Sound Academy. Od majiteľa Larrance Dopsona som dostal jeho vlastný push, na čom produkoval dve Grammy ocenenia. Je to pre mňa veľká pocta.
Nedávno si bol pri krste špičkového umelca Dobbieho Powella a tam si si dokonca aj zahral. Aký si mal pocit? A aké bolo vystúpenie?
Bolo to ťažké. Mal som trému hlavne na skúške, ale koncert bol perfektný. Je aj na youtube. Sú to úžasní ľudia.
Akých jazzových hudobníkov svetového formátu si sa ešte stretol? A na koho spomínaš najradšej?
Veľmi som sa tešil na koncert Roberta Glaspera s Chrisa Dava. Prekvapili ma a zavolali si ma na jednu skladbu. Bolo to silné.
V hľadisku bolo veľa známych producentov, ktorí prišli na koncert Dobbieho Powella preto, že Ťa chceli vidieť, vedel si o tom?
Nevedel som.
Máš veľmi veľa followerov, väčšinou z jazzovej brandže, ktorí Ťa obdivujú. Nezávidia Ti trochu kamaráti v škole?
So spolužiakmi sa bavím o inom, napríklad o športe, o hrách a nemyslím si, že mi závidia.
Ak chce dieťa vyrásť na profesionálneho muzikanta a venovať sa hudbe, každý deň aj niekoľko hodín cvičiť. Ako je To s Tebou, Áronko, cvičíš veľa na basgitare?
Je to rôzne. Niekedy len pár minút, inokedy hrám viac hodín. Je to pre mňa zábava.
Deti v Tvojom veku chodia do školy, hrajú sa a ani nesnívajú, že pôjdu do Ameriky a budú tam hrať so svetoznámymi muzikantmi. Chcel by si sa s nimi niekedy vymeniť?
Nechcel by som sa vymeniť so žiadnym dieťaťom. Môžem robiť to, čo mám rád.
Možno raz pôjdeš do Ameriky a budeš tam študovať hudbu. Chcel by si to?
Možno aj áno, ale bolo by mi smutno za kamošmi.
Aké sú Tvoje plány do budúcna?
Chcem sa zdokonaliť v hre na base. Bolo by dobré lepšie rozumieť počítačom, aby som bol lepším producentom, dokončiť CD a naučiť sa po anglicky.
Zdroj foto: Tomas Radics, NK Factory
