O koncert, ktorý znel pod taktovkou Roberta Jindru a vyhotovovala sa z neho nahrávka, bol veľký záujem zo strany divákov.

Začiatkom marca sme si pripomenuli 200. výročie narodenia Bedřicha Smetanu a Štátna filharmónia pri tejto príležitosti uviedla jeho ikonické dielo Má vlast (18.4.2024) pod taktovkou šéfdirigenta telesa Roberta Jindru. Pri tejto príležitosti košická filharmónia v marci spustila crowdfundingovú kampaň so zámerom vydať vinyl so živou nahrávkou tohto koncertu. Tá bola už po 14 dňoch od spustenia úspešná, takže ako úvodom koncertu oznámila generálna riaditeľka Štátnej filharmónie Košice, Lucia Potokárová, limitovanú edíciu 200 vinylov vydá.


Aj o koncert, ktorý znel pod taktovkou Roberta Jindru a vyhotovovala sa z neho nahrávka, bol veľký záujem zo strany divákov. Marketing tejto inštitúcie vie, ako vzbudiť v dnešných divákoch záujem. Okrem diela, ktoré u nás znie pomenej, zato v Čechách pravidelne a mne osobne sa vždy v hlave rozsvieti červená kontrolka, keď ho u nás hrajú, ponúkla košická filharmónia podporovateľom kampane aj večeru so šéfdirigentom či exkurziu po zákulisí košickej filharmónie. Robert Jindra si skrátka získal srdcia Košičanov – nielen hudbou, repertoárom, osobitým prístupom k partitúram, budovaním špecifickej zvukovosti orchestra, taktiež svojou silnou osobnosťou a prirodzeným šarmom.

Dielo Má vlast je mimoriadne špecifické. Akokoľvek sa snažia zahraničné orchestre, hoc aj svetových mien, s hosťujúcimi dirigentmi, interpretovať ho, vždy v ňom akosi cítite „cudzí“ element. Je prevedené v množstvách nahrávok, no osobne som presvedčená, že k ideálu interpretácie sa dostane práve český dirigent. Cíti nuansy Smetanovej hudby, motívy ľudovej hudby, predovšetkým jeho obrazotvornosť, tak silne prepojená s týmto dielom, sa viaže na krajinu, ktorú dôverne pozná. Iste, je pravda, že Má vlast znie aj v za hranicami Čiech, má v sebe totiž aj univerzálny odkaz a nepochybne je výzvou pre dirigentov preniknúť do jej špecifickej zvukovosti, ale najmä poetickosti. No a napokon, je to aj technicky náročný kus – šesť symfonických básní kladie vysoké nároky na hráčov, rovnako tak na dirigenta. Pochopiť jednotlivé skladby, nájsť v nich dramatický oblúk, tvarovať ich postupne tak, aby dosiahli kulmináciu, skrátka, stvárniť jej obsah tak, aby sa aj poslucháčovi zrazu vytvárali vďaka hudbe tie obrazy, ktoré Smetana v skladbe hudbou vyjadril, si žiada mimoriadny prístup ako dirigenta, tak i hráčov.


Už úvodný Vyšehrad je výzvou. Slávne sólo dvoch hárf musí mať istú vnútornú meditáciu a pokoj, no zároveň krásu a majestátnosť. Obrovskou dilemou je tempo. Nie je nič horšie, ako keď sa zahrá Vyšehrad akoby z rýchlika, takmer pripomínajúc etudu (áno, aj také interpretácie sú). Jindra dodržal tempové označenie Lento, v úvodných frázach malo sólo kulminačný vrchol v arpeggiách, priam ste cítili tú vnútornú pulzáciu a pokoj. Tempo nebolo ani príliš pomalé, ani rýchle, šéfdirigent nešiel do extrémov. No samozrejme, pracoval s ním. Nástup dychov bol presný, v hladine pianissima. Špecifická zvukovosť, ktorou celé toto dielo oplýva, sa vydarila už v prvej symfonickej básni. Orchester dobre vystihol pokoj tejto časti, drevené dychy nastúpili s pekným guľatým tónom. Sláčiky hrali v jednotnom, homogénnom zvuku a hoci pri gradácii zvádza skladba k pochodovému rytmu (a často aj neúmernému zrýchleniu), šéfdirigent Jindra týmto smerom nešiel. Prioritou preňho bol kultivovaný, zároveň spevný tón a pekne viazané legáta. V miestach, kde iné orchestre už gradujú (a niekedy neúnosne), priklonil sa skôr k elegantnej, delikátnej zvukovosti, a potom mala neskoršia kulminácia skutočný zmysel. Nebolo to však prehnané, nekriticky hlučné fortissimo, ale dramatický, majestátny, esteticky krásny zvuk, po ktorom opäť vedel zvýrazniť vracajúci sa motív v kontrastnej inštrumentácii (flauta, hoboj, klarinet…). Tempo menil až v Allegro, presne v zmysle partitúry a asi najviac ma potešilo, že melódiu v sláčikoch sme počuli ako súvislú a plynulú. Nie je nič horšie, ak sa táto pasáž hrá v bodkovanom rytme a vyvoláva pocit pochodového, vojenského partu, navyše, je nevkusne rozdrobená. Ťažká doba a následná osminová pauza k tomu zvádzajú, dokonca aj k ostrému staccatu, no Jindra preferoval oblúkový typ spevnosti. Výsledkom bola krásna, zbytočne neuponáhľaná hudba s príťažlivou melodikou. A mala aj potrebnú drámu, bez zbytočnej zvukovej opulentnosti. Prekvapili aj plechové dychy, ktoré hrali so stopercentnou istotou, fanfárovité úseky zneli čisto, sebavedomo, s neprepálenou dynamikou.


Poslucháčom sa odhalila veľmi transparentná partitúra a zvukové bohatstvo, ktoré šéfdirigent nenechal zaniknúť. Jednotlivé vrstvy, sóla a skryté protitémy zneli sýto, farebne a v štruktúre skladby vždy znelo, logicky, zvukovo i dynamicky odstupňované. Najkrajšie bolo, ako Jindra dokázal obrazy vypovedať a dopovedať. Jeho pauzy pred kontrastnými úsekmi boli veľavýznamné. Keď nastúpilo napríklad flautové sólo, nechal ho zaznieť s predchádzajúcim, kulminačným charakterom hudby do pianissima so spomalením až do úplného ticha. Len málokto z dirigentov nechá obecenstvo počúvať, ale i dopočúvať. Tak, ako potrebujú hudobníci svoj nádych, rovnako i obecenstvo ho potrebuje – a vystihnúť tento okamih, dokáže skutočne len málokto. Spravidla je to okamžitý, ďalší part, bez toho potrebného ticha, ktoré je taktiež súčasťou hudby.

Sóla drevených dychov zneli spevne, s dodržanou dynamikou, flauty a hoboje viedol do pekného, guľatého forte, aby sa v pianissime ako ozvena ozvali klarinety, následne horny. Kontrasty boli prekrásne modelované, s tremolami sláčikov a citlivými spomaleniami dokázali priam uniesť poslucháča do iných sfér. Precízne nástupy hráčov košickej filharmónie, ich pedantnosť, no zároveň nesmierna muzikalita, ktorú z nich Robert Jindra dokáže dostať, boli zjavnou známkou toto, že filhamonici hrali na maximum (koncertný majster Mátyás Mézes). A nepochybne nielen preto, že z koncertu sa vyhotovovala nahrávka. Ikonické dielo znelo zrazu s novým obsahom. Tak napríklad, Vyšehrad sa dá zahrať aj nesmierne nudne a jednotvárne, no v Košiciach získal nový obsah, ktorý bol naplnený kontrastným dejom a neustále premenlivými náladami. To je moment, keď vás zrazu hudba vtiahne natoľko, že vnímate každý jeden detail, ale i ten spomínaný, povestný dramatický oblúk, ktorý tejto skladbe nesmie chýbať. Leitmotív, ktorý sme počuli množstvo krát, znel vždy inak – v novej farebnosti, v rozmanitých odtieňoch výrazov, tempách, ale zároveň tvoril jeden veľký, zmysluplný obraz.

Pri Vltave to spravidla v publiku zašumí. Iste, všetci si spomenieme na hodiny Hudobnej výchovy a obrazy rieky, ktoré k výkladu programu hudby patrili. Možno až dnes si naplno uvedomujeme, aké bohatstvo sa v tejto symfonickej básni skrýva. Jemné, pohyblivé sóla fláut, ku ktorým sa pridá klarinet, v protipohybe, dosiahli vzácnu rovnováhu. A tá zvuková opojnosť, ktorú vyvolajú ako prvé kontrabasy s témou vo violončelách, aby sa v prvých husliach ozvala známa téma, zrazu znie po všetkých tých rokoch úplne inak. Orchester mal dobre vystupňovaný zvuk a Jindra nastavil obdivuhodne rýchle tempo. Prekrásne boli tvarované odťahy v melodickej línii a tým, že bolo nepatrne rýchlejšie, sa udržal v téme potrebný pohyb. A samozrejme, pulzácia, ktorú celý čas cítime, a možno ani nie tak hudobne plnohodnotne vnímame, no neustále je v hlbokých polohách sláčikov prítomná. Až teraz som si uvedomila, ako Vltave nepristane spomalené tempo, ku ktorému dirigenti inklinujú. Pohyb rieky musí byť neustále prítomný a predsa je to živel, nie statický obraz, na ktorý sa dívate. A hlavne, nikdy sa z tejto hudby nestane niečo, čo je neodpustiteľné: ťažkopádna hudba hraná po taktoch. V prípade ŠF sa podarilo dosiahnuť kultivovanosť zvuku, plynulosť a zároveň drámu, nie však nad hranice únosnosti. Šéfdirigent mal orchester vždy pod kontrolou, nedovolil v dynamike presiahnuť posluchovo vkusnú mieru, v sále znel aj v kulminačných momentoch orchester s vycibreným, pekným zvukom. A samozrejme, dal si obzvlášť záležať na pianissimových úsekoch – boli precítené, ladné a zvukovo vyvážené. Skrátka, aj keď ste cítili za jednotlivými časťami rozvíjanie týchto príbehov, vzhľadom na osobné nazeranie dirigenta a jeho zmysel pre dramatično, nikdy sa od pôvodného zmyslu a obsahu neodklonil.

Osobitou kapitolou sú ľudové prvky v tejto rozsiahlej kompozícii. Presne to je častou otázkou, ako „cudzí“ dirigenti, ktorí český folklór a tance necítia, dokážu vôbec pochopiť podstatu tohto diela. A interpretovať ju, samozrejme, bez afektu a bez dychovky (lebo aj také počúvame, dokonca z domácich zdrojov, ani ďaleko chodiť nemusíme). Šéfdirigent sa vyhol echtovnej ľudovej veselici tak, že na jednej strane jej zanechal temperament v rytme, no v melodických motívoch uspôsobil výraz a interpretáciu artificiálnej hudbe. Zachoval teda spevnosť, no skultivoval ju, čím sa z nej vytratila zemitosť a zapadla medzi krásnu, ústrednú tému tejto časti. Aj tú interpretoval osobito, podliehala bohatej inštrumentálnej a tematicko-motivickej práci, čo Jindra s orchestrom veľmi dobre stvárnili. Obdivuhodné boli modulácie, ktoré zrazu mali význam, boli zdôraznené – napokon, žiadna modulácia sa v kompozičnom postupe neudeje len ako náhodilý proces. No koľko málo umelcov si ju aj uvedomuje, všakže.

Spomienky na hodiny Hudobnej výchovy a dramatický záver Vltavy evokovali v časti poslucháčov, že sme sa dopracovali do finále, ktoré nepatrične odmenili potleskom. Mrzia ma takéto reakcie, lebo vyrušia dirigenta, hudobníkov a napokon i zvyšnú časť obecenstva. Pomstychtivú Šárku na nich! Pred prestávkou teda nasledoval príbeh o bojovníčke Šárke. Bájka je príbehom rozzúreného dievčaťa, ktorá prisahá pomstu celému mužského pokoleniu, lebo ju milenec podviedol. Vynikajúci dramatický zvuk orchestra v rýchlom tempe líčil jej vnútro, aby hudba postupne stíchla a prešla do vrúcneho lyrizmu. Prichádzajúceho Ctirada so svojimi zbrojnošmi modeloval dirigent ako echový zvuk prichádzajúci z diaľky, no postupne silnejúci. Poetickosť diela sa zmenila v skladbu, ktorá sa venuje reálnemu deju a postavám, nie mystickým obrazom. Napriek tomu však aj v tejto časti ostalo líčenie príbehu, ktoré bolo nesmierne živé a plastické. Sólový klarinet podal výnimočne krásny výkon. Bol spevný a zároveň plný nehy, následne opakujúci sa tanečný motív postupne zoslaboval svoju intenzitu a pred znamením lesného rohu bolo počuť dôrazný, ligatúrou viazaný tón fagotu v hlbokých polohách, predznamenávajúci tragédiu. Každá jedna nuansa v tomto príbehu vynikla, každé sólo bolo vypracované a malo v príbehu svoje miesto. A keď po signále – znamenie lesného rohu, dievčatá odpovedajú a vrhnú sa ku krvavému činu, vraždeniu, aby dokonali pomstu Šárky, prišla ozajstná dráma. Opäť však nie dynamicky neúnosná – orchester pod vedením dirigenta poznajú limity sály Domu umenia, aby dynamickú hladinu presne odhadli. Aj tento príbeh bol rozprávaný s nádychmi a predelmi. A človek si uvedomí, aké sú tie rozpovedania v celkoch podstatné – rovnako, ako aj v reči potrebujeme občasnú pauzu, tak i v zhudobnených príbehoch je nevyhnutné nadýchnuť sa. A Smetanovo dielo rozhodne nemožno vypovedať na jeden nádych. Príbeh, tak i hudba, majú svoje zákonitosti, inak sa stanú pre ľudí nezrozumiteľnými. Práve tieto prirodzené zákonitosti v zrozumiteľnej artikulácii Jindra chápe a dodržiava – v žiadnom z obrazov či príbehov Smetanu sa netreba ponáhľať a vypovedať ho skratkovito.

Ako štvrtá v poradí zo 6-dielneho cyklu, znela symfonická báseň Z českých luhů a hájů – kreslenie citov pri pohľade na českú zem. Forte plechových dychov pripomenuli majestátnosť a hrdosť, aby sa úvod preklenul do lyrickej vrúcnosti. Spev, ktorý pre Smetanu znel odvšadiaľ, mal v sebe veselosť i melanchóliu. Dômyselnosť, s akou skladateľ dokázal striedať tutti úseky oproti farebným sólam drevených dychov, fascinuje aj dnes. A pritom nechal poslucháčom voľnosť, svoje obrazy im nevnucoval. Súčasťou tejto básne je aj fúga, začínajúca sa témou vo vysokých polohách huslí, aby na ňu postupne nadviazali ostatné sláčikové nástroje a v ďalšej vrstve sa rozvíjajúce dychy. Znela s ľahkosťou, úžasnou priezračnosťou vedených hlasov a rytmickou pregnantnosťou. No pritom nie matematicky. Jindra ju povýšil do mystického obrazu, ktorému nechýbala poézia. A samozrejme, k tejto básni a prírode automaticky patria lesné rohy. Poznáte ten pocit, keď viete, že sa majú ozvať horny, s mäkkým, spevným tónom a prestanete dýchať, kým nedohrajú. A buď sa to preklopí na jednu stranu alebo radšej na tento zážitok čo najskôr zabudnete. Koncentrácia a interpretačné výkony sólistov boli počas tohto večera vskutku zážitkom.

Neustále sa zvyšujúca zvuková kultúra Štátnej filharmónie Košice, schopnosť diferencovať dynamiku a cítiť vnútornú intenzitu hudby tak, aby sa poslucháč stal jej súčasťou, bola v prevedení tohto diela ukážková. A to, na čom spravidla stroskotajú mnohé orchestre – postupná gradácia, sýte farby a majestátnosť tohto diela (spočívajúca aj v mnohých detailoch, na ktoré špeciálne v tejto časti Smetana upozorňoval) s vyvrcholením dvoch záverečných častí Tábor a Blaník, v Košiciach rozhodne nechýbalo.

Košičania uchopili túto partitúru na skvelej hráčskej a technickej úrovni, s príbehmi a obrazmi, ktoré mali zmysel a boli výpovedné. Nikdy, ani vo veľkých dramatických úsekoch však netlačili „na pílu“ a neskĺzli do neprirodzene forsírovaných úsekov. Pritom to bola hudba dramatická, kontrastná, dokonca s výraznejšími kontrastnými plochami, ako ju spravidla hrať počujeme. No práve preto bola osobitá a mala svoju pridanú hodnotu. Nemôžem si pomôcť, ale vždy viac začínam byť presvedčená, že natoľko komplexný, kráľovský žáner akým je opera, vždy dokáže pomôcť zhudobneným príbehom programových diel. Ukázalo sa to napríklad aj v Šárke –často totiž vídame, že dirigent sa touto krvavou drámou nechá strhnúť do miery neúnosnej pre poslucháča. Potom sa namiesto dramatického efektu dostaví afekt. No ak sa srdcom i dušou venujete opere, nikdy sa nestane, že hudba prekročí silu či tempo únosnosti a estetiky (a nemusí to nevyhnutne súvisieť s faktom, že musíte dbať na výstupy sólistov). Voľnosť, obrazotvornosť a fantázia, ktorej medze Robert Jindra nekladie, spôsobia, že sa jednotlivé obrazy nikdy nezlejú do jednej veľkej symfonickej drámy.

Svedčila o tom aj výstavba záverečných častí – udržať tempo, ale pracovať s intenzitou zvuku a naliehavým výrazom, sa podarilo v časti Tábor. Sebavedomé, no nie prehnané fanfáry, diferencované diely, krásna práca s dynamikou. V tejto časti nesmie byť cítiť nervozita a uponáhľanosť, Tábor je predsa oslavou husitstva, nie pretekom v adrenalíne. Ak nie doposiaľ, práve v tejto časti môžeme „naraziť“ na nie dostatočnú vedomosť hosťujúcich dirigentov, čo sa histórie Čiech týka. Chvála nezlomných pováh husitských bojovníkov, ich odhodlanie a ich hymnus, z ktorého je celá táto časť vystavaná, môže viesť k nesprávnemu výkladu, teda i interpretácii. Dopriala by som vám počuť tú gradáciu, pregnantnú rytmiku s es pauzou pred záverečnou časťou Blaník, ktorá plynulo nadväzuje na Tábor. Pred Košičanov sa postavil najpovolanejší umelec, ktorý dokáže mať pod kontrolou orchester, nedovolí mu prejsť do prílišnej drámy v miestach, keď má znieť sláva. Rozhodne najlepšia interpretácia cyklu symfonických básní Má vlast, akú som kedy počula.

 

Zuzana Vachová

Foto: Jaroslav Ľaš

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno