„Záverečné finále pre mňa predstavuje, že ten svet nie je taký zlý a stále je šanca očistiť ho od zla. Zabudnem na svet, aký je dnes a aké negatíva nám prináša. A odchádzam úplne očistený,“ hovorí o finále Wagnerovho Parsifala, ktoré spolu s predohrou zaznie na Košickej hudobnej jari Robert Jindra, šéfdirigent Štátnej filharmónie Košice.
Na Košickej hudobnej jari vystúpite s unikátnym programom. Wagner, Strauss a Bruckner – to sú veľké mená a náročný repertoár. Traja skvelí autori na jednom koncerte, tri výnimočné diela, ale veď, napokon, od Vás sa nedá čakať tradičný koncert, čomu sa všetci tešíme. Ako vznikla dramaturgia tohto koncertu? Odvíjala sa od 200-ho výročia Brucknera?
Dramaturgia vznikala tak, že hlavným bodom bolo uviesť dielo Brucknera, ktorý tohto roku slávi dôležité výročie. Priznám sa, že k tomuto skladateľovi som dlho mal akýsi indiferentný vzťah, pretože nebola to v prípade jeho diel láska na prvé počutie. Zamilovanie do jeho hudby neprišlo ihneď, nezaľúbil som sa okamžite, skrátka, nebol som ním očarený. Moja cesta k Brucknerovi trvala veľmi dlho. Až v posledných pár rokoch som k nemu získal veľmi silný vzťah. Tento skladateľ tvoril dokonalú symfonickú formu, dá sa považovať za isté vyvrcholenie romantickej a symfonickej tvorby. Už v tej chvíli som však rozmýšľal, ako by som k tomuto skladateľovi pridal autorov, ktorí sa k nemu hodia. Bruckner je totiž veľmi špecifický a chcel som, aby to malo hudobný zmysel a dramaturgickú logiku. Veľmi som chcel uviesť Te Deum, lebo inklinujem k vokálno-inštrumentálnym dielam, či už ide zbory alebo sólistov s orchestrom či klavírom, táto kombinácia ma veľmi baví. Farebnosť je pre mňa veľmi atraktívna. Keď už sme určili Te Deum, ktoré má slávnostný ráz, premýšľal som nad jedným mojím dlhoročným prianím. A to uviesť v československom prostredí suitu Richarda Straussa Žena bez tieňa. Patrí medzi najväčšie operné diela, aké vôbec operná literatúra pozná. Je výnimočná nielen svojím obsahom a náročnosťou, ale taktiež svojou gigantickosťou. Využil v opere všetok potenciál hudobných nástrojov, ktoré vôbec možno použiť, je to problematické uvádzať také dielo ako celok. A možno v našom prostredí aj trošku utopické. Symfonická fantázia, ktorú napísal dodatočne po opere, je trošku zjednodušená a v podstate celú operu skoncentroval do 22 minút. To dielo som vždy obdivoval a keď sa naskytne príležitosť, aby som ho mohol hrať naživo, vždy ma dostane do iných sfér svojou výnimočnosťou. Povedal som si, že ak mám možnosť, predstavím ho v našom prostredí divákom, lebo sám za seba ho považujem za vyvrcholenie opernej tvorby Richarda Straussa a možno nielen jeho.
A akou úvahou ste sa dostali k ďalšiemu dielu, ktoré bude na koncerte uvedené?
Akonáhle sa mi podarilo presvedčiť pani riaditeľku Potokárovú, aby sme Straussa uviedli, začal som premýšľať nad ďalším mojim veľkým želaním, no tá spojitosť sa ponúkla sama. Žena bez tieňa je zaujímavá svojím príbehom, ktorý je veľmi komplikovaný a tvári sa ako novodobá Čarovná flauta, plná rôznych abstraktných postáv z inej ríše. Má rozmer ľudský i filozofický. Samozrejme, Strauss obdivoval Richarda Wagnera. Pre mňa je Wagner, či už ho niekto nenávidí a zatracuje alebo bezmedzne miluje, jedna z najdôležitejších postáv európskej hudby. Vytvoril nový pohľad na divadelno-hudobný svet, ktorý nechcel oddeľovať. Jeho Gesamtkunstwerk znamená, že akákoľvek zložka, ktorá je v hudobno-dramatickom diele použitá, teda nielen hudobná, výtvarná, scénická, svetelná, príbeh text, musí byť v jednom celku. Každá zo zložiek má rovnocennú hodnotu a žiadna nedominuje. Parsifal je dielo výnimočné, mystické, o ktorom panuje legenda, že sám skladateľ si prial, aby sa nehralo nikde inde len v Bayreuthe. V posledných rokoch som z viacerých zdrojov počul, že to ani nebolo jeho prianie, ale skôr prianie Cosimy Wagnerovej. Istú výlučnosť diela však nemožno spochybniť, nedá sa uvádzať ako štandardné repertoárové dielo. A hlavne, toto dielo nie je opera.
A k tomu smeruje aj ďalšia moja otázka. Parsifal je vrcholné dielo Wagnera, odznie jeho predohra a finále. Nie je jednoduché zaradiť ho z hľadiska hudobnej formy. Je to podľa Vás hudobná dráma, opera, oratórium? Prekračuje hranice týchto foriem?
Je to mystická hra. Oficiálny názov, ktorý stojí aj v rukopise partitúry, je slávnostná zasvecujúca hra. A myslím, že ten výraz je veľmi presný. Parsifal, tak ako mnoho Wagnerových diel, má v sebe zabudovaných mnoho dvojzmyslov, symbolov, filozofických významov a je silne duchovný. Dlho som sám zisťoval, či bol Wagner veriaci človek. Nie je to jednoznačné a ako sa hovorí, Wagner v prvom rade veril sám v seba. No Parsifal je veľmi duchovný, kľúčová v ňom je téma vykúpenia, ale duchovnosť nájdeme aj v ďalších jeho dielach. Dej Parsifala je veľmi neuchopiteľný a Wagner v hudbe vybočuje z toho, čo dovtedy napísal. Využíva akordy, ktoré evokujú východný svet, znejú tam Veľkonočné zvony, ktoré majú zvukové špecifikum a veľké zborové scény, ktoré môžu pripomínať oratórium. Druhé dejstvo už môže evokovať operu a hudobnú drámu. No ani jeden z týchto žánrov nie je typický vo svojej podstate. Je to, akoby skombinoval všetky postupy, ktoré celý život používal a zúročil ich v Parsifalovi. To dielo je vskutku výnimočné a musí aj výnimočne znieť. Po Prsteni Nibelungov, ktorý je popretkávaný leitmotívmi, v Parsifalovi si vystačil s pomerne malým počtom leitmotívov. Po Ringu to bolo veľké prekvapenie, aj čo sa týka výstavby. Je to dielo, ktoré sa nedá zaradiť do žiadneho žánru a premýšľam, či vôbec existuje umelecké dielo, ktoré má taký hlboký presah.
Šéfdirigent a hudobný riaditeľ Maďarskej národnej opery Kocsár Balázs mi po interpretácii Parsifala, kde zaznelo celé dielo, povedal, že človek vo Wagnerovej hudbe nesmie zanedbať ani jediný detail. Je to aj preto, že na rozdiel od iných Wagnerových diel je Parsifal akoby statický – emócia je od prvej chvíle až po záver statická, tá istá. Povedal: V Parsifalovi nemáme kam odísť, niet úniku… Súhlasíte?
Určite áno. Kým Ring bol Wagnerov pokus, Parsifala už písal s väčšími skúsenosťami. Po premiére Ringu už presne poznal akustické parametre Bayreuthu, je teda špecifickým dielom aj z tohto pohľadu, že ho písal pre Bayreuth. Nikdy nezabudnem, keď som videl Parsifala práve tam. Orchestrisko je zastrešené, všade navôkol je absolútna tma, a do tej tmy sa ozvú prvé tóny Parsifala. Jednoduché, unisonové.
To je až neuveriteľné, ako z obyčajného rozloženého kvintakordu spravil takú krásnu hudbu…
A to je veľmi jednoduchý začiatok a v ten moment začnem levitovať. Mňa hudba odnesie niekam do vyšších sfér. Predohra Parsifala je pre mňa kľúčová záležitosť a musí vás dostať hneď od začiatku. Mám takú skúsenosť, že ak sa to nestane, už sa to v priebehu diela nepodarí. Postupne sa dostávate medzi všetky časy sveta na obláčiku až do finále, kde sa prelínajú všetky hlasy. Finále Parsifala je pre mňa hudba, pri ktorej prídem o hlas, prestávam rozprávať. Pripadám si pri tom ako Rusalka v druhom dejstve.
Čiže onemiete, chápem, to sa stáva pri tomto Wagnerovom diele. Ak sa počúva s otvoreným srdcom, očistí človeku dušu. Pre mňa je toto podstata Parsifala, a pre Vás?
Parsifal je pre mňa dielom, ktoré nás má povzniesť. Z divadelného a hudobného hľadiska ponúka hudbu a myšlienky, pri ktorých, keď zatvoríte oči a opustíte všetky vonkajšie vnemy, ktoré vás v poslednej dobe rušia, alebo negácie, ktoré máte v sebe nahromadené, po odznení dokážete odísť z divadla s čistou mysľou. Záverečné finále pre mňa predstavuje, že ten svet nie je taký zlý a stále je šanca očistiť ho od zla. Zabudnem na svet taký, aký je dnes a aké negatíva nám prináša. A odchádzam úplne očistený.
Čo bude podľa Vás najťažšie z hľadiska interpretácie Wagnerovho diela? Napokon, košická filharmónia si pod Vašim vedením vyskúšala Wagnera hrať. Bol to náročný proces? Ako sa budete snažiť dosiahnuť V Parsifalovi želaný zvuk a plynulosť hudby?
Nikdy „nestrieľam“ dramaturgiu len tak do vzduchu a nie som dirigent, ktorý si len chce plniť svoje sny. To v žiadnom prípade. Skôr rozmýšľam o tom, ako rozvíjať programom teleso. Je to však veľmi tenký ľad, lebo ľahko sa človek môže dostať do bodu, kedy orchester vystresuje, než povznesiete ďalej. Pred dvoma-tromi rokmi by som sa ešte neodvážil takýto náročný program zostaviť, pretože sme sa ešte tak dobre s hudobníkmi nepoznali. Dlho som sledoval body, o ktoré sa môžeme oprieť a ktoré zlepšovať technicky alebo interpretačne. Myslím si, že v túto chvíľu nastal ten správny čas, kedy si môžeme trúfnuť spraviť ten krok o trošičku ďalej. Samozrejme, cítim to ako výzvu, dramaturgiou som sa snažil orchester niekam posunúť. Iste, odo mňa sa asi nedá očakávať repertoár typu Dvořákova 9. symfónia. Necítim sa ani kompetentný a nerád by som si dovolil povedať, že chcem vychovávať publikum. Každopádne chcem, aby do nášho prostredia prichádzali aj tituly, ktoré nie sú bežnou súčasťou repertoáru. Myslím si totiž, že recyklovanie repertoáru vedie k istej stagnácii. Každý prirodzene, keď hrá to isté dielo tretí či štvrtý krát si povie, že to už predsa pozná. No keď sa stretne s novým titulom, musí sa pripravovať, nájsť problematické časti, objavovať. Motivuje to aj hľadať, a nielen hudobníkov, ale i divákov.
Plne súhlasím, ak naše orchestre neustále v sezónach recyklujú mnohé tituly, už je poslucháč z nich unavený, nemá ho čo prekvapiť.
Je to nezdravé. Ako príklad uvediem filmové prostredie. Osobne milujem tvorbu Larsa von Triera a zvlášť jeho film Melanchólia. No keby som si ju pozrel v pondelok, piatok a potom na ďalší týždeň v stredu, viem, že ten účinok sa nedostaví. Sila sa z filmu vytratí, aj keď samotný film nestráca hodnotu. No opakovaným pozeraním sa stráca jeho sila a vážnosť. A tá je pre mňa prioritná. Hrať stále to isté dokola deformuje vkus divákov.
Poďme aj k iným dielam, lebo Parsifal je nekonečný príbeh. Ako má potom poslucháč, po tomto zážitku, počúvať Richarda Straussa? A potom ďalšia otázka. Symfonická fantázia z opery Žena bez tieňa vznikla preto, aby spopularizovala samotnú operu. Vykazuje invenčné prvky Straussa v inštrumentácii a orchestrácii. Je Strauss pre košickú filharmóniu novým autorom?
Nemyslím si, že Richardom Straussom by košickí filharmonici vstupovali do neznámych vôd. Nedávno hrala Štátna filharmónia Košice Smrť a vykúpenie a sám som videl pred rokmi symfonickú báseň Don Juan. Samozrejme, náročnosť partov a to, aby to nebol iba obrovský hluk, je už výzva. Tých nôt je v Straussových dielach strašne veľa, no nesmie sa z toho stať len gigantický, monštruózny hluk. Musí to byť stále hudba. A pri tomto autorovi sa musí dbať o to, aby hudba nebola prvoplánovo hrmotná a hlučná. V hudbe treba vždy hľadať krásno. Ak sa Mahler, Strauss alebo, koniec koncov, i Bruckner, postaví len na opulentnom zvuku, tak ja si nepripadám ako v kultúrnej sále na klasickú hudbu, ale skôr ako na diskotékach. V takom prostredí ani nedokážem byť, nieto ešte sa na niečo sústrediť. Hudba má byť kultúrny sviatok. A práve Straussova suita k hlučnosti trochu navádza, sú tam gradácie, pri ktorých k tomu inklinujú umelci. Ale na druhej strane tá suita je sofistikovane napísaná, je to „highlight“ melódií a častí celej opery. Dielo pôsobí farebne a kontrastne, je pozitívna. Nestrhne človeka do negatívnych myšlienok.
Robert Jindra: Šéfdirigent ŠFK prináša nový pohľad na veľké opusy
Symfonická fantázia sa začína trojtónovým vzostupným motívom (podobne ako u Wagnera), v spodných polohách dychových nástrojov a iste, s iným výrazom, dynamikou a tempom. Ústredná časť je založená na melódii z orchestrálnej medzihry prvého dejstva, v ďalších častiach sa predstavia kľúčové momenty opery, aj sólo ústrednej postavy na trombóne, až po orchestrálnu gradáciu v závere…
Sólo predstavuje duet, ktorý je na začiatku tretieho dejstva. Ide o dve ústredné postavy Baraka a jeho ženy, pričom barytónového speváka, farbiara Baraka tam supluje pozaunové sólo. Keď je poslucháč znalec opery, tak ním až mykne, lebo trombónové sólo pôsobí trochu ako paródia na ľudský hlas. Ten zvuk je iný, naviac, ária je vnútorná, postava plače nad stratou. A keď človek zrazu počuje pozaunu, vždy z toho trošku počuť tak trochu dychovku.
Samotný Strauss hovorieval: Nikdy sa nedívajte na trombóny, lebo ich tým len povzbudíte…
To je ono! A preto budem musieť dať pozor na to pozaunové sólo, aby neznelo ako na nejakej vidieckej tancovačke alebo hudba pri kolotočoch, ale aby to skutočne evokovalo ľudský hlas. Myslím si však, že fantázia bude po Parsifalovi osviežením. Chcel som odľahčiť atmosféru a uviesť dielo typu prskavky, ale náročnej. Odľahčím to trošku, aby som vysvetlil podstatu dramaturgie. Je to niečo ako Pucciniho triptych. Každá z tých častí je iná, poslaním obsahom a hudbou, no spojnica ostáva a tou je duchovno. Bruckner je silne duchovná hudba, Wagner tiež a medzi nimi je Strauss, ktorý pokračoval vo wagnerovskej línii. To prepojenie bolo vytvorené zámerne – Bruckner tiež bezmedzne obdivoval Wagnera. Jeden smer je však romantický a druhý striktne operno-symfonický. Čiže nebola to jediná myšlienka, ktorá určila dramaturgiu tohto koncertu. Rozmýšľal som nad ňou dosť dlho a spojnica je mnohovrstvová.
Teda hlavnou myšlienkou tohto koncertu je uviesť operu v „kocke“ prostredníctvom týchto dvoch diel a ukázať prepojenie medzi jednotlivými autormi. Záver koncertu bude patriť Brucknerovej veľkolepej skladbe Te Deum. Okrem veľkého orchestra si žiada zbor a sólistov, v neposlednom rade organ. Ako vyriešite pódiové limity pri tomto diele?
Brucknerovo Te Deum je veľkolepé, monumentálne dielo, no v samotnej orchestrácii nevybáča zo štandardov. Už som to dielo videl hrať aj s 18 primami, samozrejme, v tomto počte sláčikov to hrať nemôžme, ani by to nebolo vhodné voči priestoru. Sme tu zvyknutí hrať veci ako Dvořákovo Stabat Mater a je to v rámci nášho limitu únosné. Nerealizovateľné by bolo pre nás hrať Mahlera, Symfóniu číslo 8, ale ja mám už dlho naplánovanú jeho Druhú symfóniu a verím, že sa mi to podarí spraviť.
No to určite vymyslieť musíte, na tom ja osobne trvám!
Nebojte sa, ja to nejako vymyslím! Musí to mať hudobný komfort a parametre zachované tak, aby dielo vyznelo v plnej kráse.
Vráťme sa k Brucknerovi. Te Deum si vyžaduje nielen dobrú pripravenosť zboru, ktorý má hneď v prvej časti kontrastné pasáže, ale i tých najlepších sólistov a samozrejme, precíznu prípravu hráčov. Hrali ste už toto dielo? Aká bude príprava?
Robil som Wagnera aj Straussa, ale Brucknerovo Te Deum nie. Brucknera som si skúsil nedávno pri interpretácii jeho Štvrtej symfónie, ktorá je jeho najromantickejšou. Robil som ju s Olomouckou filharmóniou a potom so SOČR, takže Te Deum bude môj druhý Bruckner.
Teším sa na Vaše podanie, lebo prinášate nový pohľad na diela. To, že máte bohaté skúsenosti ako operný dirigent, dokážete zúročiť aj vo veľkej symfonickej tvorbe…
Ja sa toho, že som operný dirigent, nikdy nezbavím.
A vďaka tomu sú tie diela iné. Podľa mňa, každý dirigent sa má snažiť o subjektívny pohľad, samozrejme, s rešpektovaním partitúry. Poďme však k druhej časti, ktorá je pokojná, má kontemplatívny, prosebný charakter. Tenor Peter Berger je za mňa skvelým výberom. Je v nej tenorové sólo aj krásne husľové. Kto bude koncertným majstrom?
Koncertným majstrom bude Maroš Potokár a čo sa týka sólistov, zvolil som si tento štvorlístok sám. Pani riaditeľka Potokárová je voči mne neuveriteľne ústretová a môj výber nikdy neneguje, ani nespochybňuje. Mám teda možnosť vybrať sólistov, aby mi spolu sedeli zvukovo. Sopranistkou bude Olga Bezsmertna, mezzosoprnistkou Štěpánka Pulčáková, štvoricu dopĺňajú páni – tenor Peter Berger a bas Tijl Faveyts. Možno Te Deum vyzerá ako prskavka, ale obsah tejto skladby je veľmi silný. Od zboru a sólistov sa teda žiada nielen technika, ale i hudobná inteligencia. Prvou voľbou bol Peter Berger, ktorý vie nielen spievať, ale i predniesť svoj part. A potom som postupne dopĺňal kvarteto. Nikdy nefunguje kombinácia, ak je jeden hlas lyrický a oproti nemu stojí dramatický. Hlasy by mali byť rovnocenné. Som rád, že to vyšlo takto a viem, že sú to všetko umelci, ktorí nebudú spievať len noty, ale i obsah.
Tretia časť je v tónine d mol – Brucknerovej obľúbenej. Považujete túto časť za apokalyptickú?
Určite je tam niečo také cítiť. Neviem, či by som použil slovo apokalyptická, ale určite zapôsobí na priaznivcov Brucknera. A tí mi určite neodpustia, keď do tejto časti vsuniem operu. A predpokladám, že sa na mňa zosype veľká kritika.
Určite nie! Ja som naopak potešená, že sú tam tie prvky, pretože potom vynikne vnútorná dráma, nie veľké fortissimo, ktoré nemá obsah…
Presne to sú tie momenty, keď hudba nemá byť hlučná a veľmi nahlas. Ak to tak robia niektorí a myslia si, že je to strhujúce, mňa osobne to neoslovuje. Myslím, že táto časť je omnoho vnútornejšia, citová a nie je pri nej potrebný krik.
Štvrtá časť sa začína opakovaním druhej časti, no po tenorovom sóle a následne basovom, sa rozvinie vo vrúcne emócie. Povieme si niečo o tejto časti viac? Prípadne, predstavíte basového speváka, ktorý je sólistom berlínskej opery?
Spoznali sme sa v Essene, spolupracoval so mnou pri predstavení Prsteň počas jedného večera, čo je highlight diela Prsteň Nibelungov. Podarilo sa zladiť jeho diár s naším koncertom, čomu som osobne veľmi rád. Je to taktiež spevák inteligentný, ktorý nielen spieva noty, ale aj obsah.
Chorál finále je zhodný s hlavnou témou Adagia Brucknerovej 7. symfónie. Ako chápete duchovnú podstatu Brucknerovho diela?
Ak chceme Te Deum chápať len ako slávnostnú prskavku a vsadí sa na opulentnosť zvuku, potom sa vytratí jeho duchovná podstata. Bruckner nie je autor, ktorý sa dá ľahko a na prvé počutie pochopiť, v jeho dielach cítiť hlbokú vieru, ale je skrytá vo vnútri štruktúry skladieb. Preto sa chcem vyhnúť mohutnému zvuku a veľmi dúfam, že sa mi to podarí, lebo to bude môj debut týmto dielom, nikdy som Brucknerovho Te Deum nerobil. A hoci text je priamo ukotvený a jednoznačný, opäť sa doň pokúsim dostať nejaký príbeh. Už mi postupne dozrieva v hlave a hoci niekto môže tvrdiť, že je to akási barlička, mne to pomáha dostať do hudby niečo navyše. Nechcem hrať noty, ktoré síce pôsobia veľkolepo, pretože viem, že divák sa po druhej časti začne nudiť.
Jedným slovom, môžeme povedať, že budete to koncert silný, plný emócií, vášní, ale aj duchovnej hudby. Aký máte Vy ako dirigent vzťah k týmto dielam?
Dramaturgia tohto koncertu vznikala dlho. Neposkladal som diela tým spôsobom, že by som si k nim sadol pri raňajkách a už pri obede bola hotová. Bol to program, na ktorom mi veľmi záležalo a chcel som do Košíc priniesť troch výnimočných autorov, ktorí vo svojej dobe predstavovali svojou tvorbou revolučný posun. Či už to bolo v rámci divadelnej tvorby alebo symfonickej hudby, opernej. Chcel som publiku uviesť diela, ktoré ľudia nemajú možnosť počuť. Nie som si istý, či Parsifal vôbec niekedy na Slovensku zaznel, ale som presvedčený, že Straussova Žena bez tieňa nie. Je to teda prvýkrát, čo sa v povojnovej histórii objaví interpretácia tohto absolútne výnimočného diela. A Brucknerovo Te Deum je vyvrcholením jeho tvorby, je obľúbeným opusom, v zahraničí často uvádzaným. Diváci teda majú možnosť prísť vypočuť si tri veľmi zaujímavé, výnimočné diela, ktoré sú filozofické a silne duchovné. Zároveň sa však môžu tešiť na večer plný pestrofarebnej hudby, ktorý nebude jednotvárny. Môžu si užiť pestrú hudobnú a dynamickú paletu. Verím, že nášmu orchestru to prinesie ďalšiu métu, ktorú zdoláme. Teda, nielen, že koncert vyvolá silný účinok u publika, ale že to prispeje aj k formovaniu nášho orchestra.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Foto: Štátna filharmónia Košice
Viac o koncerte sa dozviete na nasledovnom linku: https://www.sfk.sk/podujatie/bruckner-200
