Najväčší tohtoročný zápas o divácku priazeň začína a jeden z mimoriadne očakávaných filmov roka je tu. Nikto presne nevedel, čo si pod novinkou Grety Gerwig môžno predstaviť.

Príchod Barbie do kín sprevádzal masívny celosvetový marketing, aký sa vidí len raz za čas. Ružové fotky Margot Robbie (Barbie) už niekoľko týždňov možno vnímať nie len z internetu a bilbordov, ale aj z hračiek či oblečenia v rôznych obchodoch. Šialené, ak vezmeme do úvahy, že film ešte len vchádza do kín a videlo ho zatiaľ len minimum ľudí. Obyčajne by tvorcovia a distribútori strávili prvý víkend s očami upretými na monitory a sledovali by, či diváci zaberú alebo nie. V prípade Berbie je už teraz jasné, že to bude úspech, prinajmenšom ten kasový. Ale ako je to s kvalitou filmu? 


S bobtnajúcim ošiaľom zrkadlovo rástla aj skepsa či dokonca odpor voči Barbie a jej popularite vo filmovom svete. Diváci sa samovoľne delili na zvedavcov a principiálnych hundrošov, no ani jeden tábor by s určitosťou nedokázal odhadnúť o čom to vlastne celé bude a či to môže prekonať nejaké očakávania. Greta Gerwig a jej scenáristický kolega Noah Baumbach predviedli, čo sa dá doslova vyčarovať pri správnej dávke kreativity, rozhľadu, zamyslenia a v neposlednom rade aj odvahy. Hoci sa v tom tak trochu sami zamotali. 

V úvode filmu vidíme klasickú blond Barbie pri jej rannej rutine, ktorú je jednoducho radosť sledovať záber po zábere. Barbie sa sprchuje, češe a raňajkuje presne tak, ako to robila vždy, presnejšie, ako to za ňu robili deti, ktoré ju držali v rukách. V expozícii autorka demonštruje úžasnú nápaditosť, pochádzajúcu z nefalšovanej hry, tak ako ju poznáme. Každý, aj ten, kto barbinu nikdy nemal, pochopí hrové žartíky, akých je vo filme neúrekom. Chvályhodné je, že s pribúdajúcimi minútami scenár v tomto smere nestráca dych a servíruje stále ďalšie a ďalšie dôvtipom opantané nápady. Niektoré vtipy sa opakujú so stále novou nadstavbou, prípadne sa tu a tam objaví nečakaný nový gag, ktorý vás vezme naspäť do minulosti na váš koberec v detskej izbe. 


Veselosť filmu teda rozhodne nechýba, možno sa jej časom prejete a možno nie. Väčšina vtipov je určená najmä dospelému publiku a hoci farby propagačného materiálu zvádzajú k rodinnému výletu do kina, Barbie si deti veľmi neužijú. Nie len pre špecifickú satiru, ale aj kvôli náloži filozofie, ktorú tvorcovia razia predovšetkým. 


Je to tak. Farebný svet Barbie plný radosti a gýču sa dostal na strieborné plátna najmä preto, aby zdieľal hneď niekoľko myšlienkových smerov, aké dnes vo svete panujú a panovali aj v minulosti. 

Firma Mattel a jej hračky prakticky od začiatku čelia určitým výčitkám, ktoré prinášajú jednotlivé spoločenské nálady. Výrobca hračiek sa na ne v priebehu dejín snažil a stále snaží reagovať, no zásadne až po tvrdej spoločenskej kritike a svetových bojkotoch. Dnes už v obchode môžeme nájsť Barbie rôznych odtieňov a veľkostí, Barbie, ktorá spĺňa všemožné požiadavky trhu, ale to nikdy nestačí, pretože spoločnosť sa napokon vyvinie k ďalšej „nespokojnosti“ uvedomí si novú pravdu, a tak aj hračky sa musia neustále vyvíjať. 

Ani ideál už nie je dosť dobrý a práve na to sa snaží reagovať aj nový film. Greta Gerwig postupne vymenúva jednotlivé štádiá diskusie o rodovej rovnosti, kladie jedno stanovisko pred druhé a zakaždým ho spochybní a hľadá ďalšie. Obsahom filmu Barbie tak v skutočnosti nie je príbeh (ten je až zarážajúco jednoduchý), ale práve ideová obsažnosť.

Inými slovami nie je nutné sa veľmi zapodievať príbehom. Viac sa oplatí sústrediť na vývoj samotnej filozofie filmu. Gerwig viditeľne uvažuje a zvažuje všetky okolnosti a hľadá to správne univerzálne východisko, ktoré by fungovalo globálne. Nezastáva sa iba práv žien, ale čo-to uzná aj mužom, hoci pri snahe udržať rovnováhu pár krát škaredo zakopne.

Najmä sekvencia o skrytej ženskej sile poľutovaniahodne prerastie do pomstychtivej snahy ublížiť mužom, pretože iba so zraneným a poznačeným chlapom sa dá ďalej zmysluplne pracovať. Hádam nie som príliš hrdý a pred svetom uzavretý, keď neschvaľujem hlásanie „neškodnej“ manipulácie, na ktorú by ženy mali mať plné právo. Všetky slepé uličky všeobecného svetonázoru (okrem tejto pomsty) Greta Gerwig zalepila červenou páskou so zákazom vstupu, no pre jej “láskavú krutosť” je snaha o zastanie sa oboch strán bohužiaľ čiastočne zmarená. Ktovie, možno sa len cítim byť za všetkých Kenov neprávom ponížený a ťažšie tento pocit rozoznávam. Faktom zostáva, že postavy svoje svetonázory menia pomerne často a radikálne, až sa z toho stáva ten najhlavnejší prvok filmu. Rozhodnúť sa, čo si vlastne myslím o ženách a mužoch a ich úlohe v spoločnosti a ako k nejakému názoru vôbec zodpovedne dospieť, sa javí byť tou hlavnou myšlienkou filmovej Barbie, a to, čo predkladá ozaj stojí za zamyslenie. Väčšinou totiž nejde o jednoduché, stokrát omieľané moralistické pravdy. Aj keď sa svet okolo Barbie snaží byť dokonalý, v konečnom dôsledku je to viac na škodu ako na úžitok. Barbie si začína uvedomovať, že byť ženou a ľudskou bytosťou so sebou nikdy neprinesie dokonalosť, a že snažiť sa ju dosiahnuť je zbytočným trápením. 

Popri bohatom slovnom humore tak vo filme zaznie aj množstvo silných životných právd, čo neraz dozrie až do dojímavých scén. Keď si navyše uvedomíme, že film v podstate nemá zápornú postavu a zástupcovia firmy Mattel sa v ňom objavia iba preto, aby bolo jasné, kto si tu sype popol na hlavu, konečné vyznenie z filmového zážitku nemôže byť iné ako príjemné.

Tomu samozrejme dopomáha aj obrazová štylizácia, ktorá silno núti dívať sa na film s určitým nadhľadom, možno s jemným ohrdnutím. Netreba sa tým nechať zmiasť ani zastrašiť. Ručne vytvorené prostredie Barbielandu mala na starosti scénografka Sarah Greenwood, ktorá tvrdí, že množstvo využitej ružovej farby pre film spôsobilo celosvetový nedostatok daného odtieňa. Jej prácou vzniklo filmové prostredie ako žiadne iné a spoľahlivo z neho prúdi zvláštna atmosféra vyumelkovaného, obmedzeného sveta, ktorého hranice a nedostatky ste objavili v momente, keď vám hračky nestačili za vašou predstavivosťou. 

V tomto (ne)dokonalom svete sa pohybuje až prekrásna Margot Robbie a po jej boku vždy stál Ken – Ryan Gosling. Obaja sa náramne zhostili nevinne infantilných úloh a návykovým afektom prispievajú k argumentu, že tento film si dospelý divák užije s ľahkosťou. Okrem hereckého umenia predvádzali aj nemenej chytľavé choreografie či vkusné hudobné vsuvky.  Hudbe celkovo bola venovaná veľká pozornosť a skladby, ktoré naspievali Billie Eilish, Nicki Minaj či Dua Lipa už teraz vo veľkom znejú aj mimo filmu. Soundtrack dokázal opakovane chytiť za srdce a má veľký podiel na celkovom zážitku. 

Barbie Grety Gerwig oplýva nespornými kvalitami, bohatou, cielenou a premyslenou prípravou. Tvorcovia si boli plne vedomí látky, s ktorou pracujú a aký záujem to vo svete vyvolá. Triumfom filmu si boli natoľko istí už pri nakrúcaní, že v samotnom filme zaznie sebavedomá predikcia celosvetového úspechu. Aj keď je Barbie sčasti veľkou reklamou, neznamená to, že to nie je film hodný pozornosti. Tvorcovia na ňom odviedli veľa kvalitnej práce, hoci ho bezmierne presýtili ideálmi, dobrými aj zlými a popri zámere pobaviť, ale najmä moralizovať, poučiť a vyjadriť súdržnosť, sa im možno podarí mužského diváka aj trochu zarmútiť. 

 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Continental film

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno