V rámci série adventných koncertov Slovenská filharmónia uviedla jeden z večerov venovaných výlučne skladateľom, ktorí boli spätí so Slovenskom.
Sólistami koncertu zloženého s pestrého symfonického programu boli: excelentný slovenský trubkár Stanislav Masaryk, sopranistka Mariana Sajko, mezzosopranistka Michaela Šebestová, tenorista Juraj Kuchar a bas Martin Mikuš. Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor (pripravil zbormajster Jan Rozehnal) účinkovali pod taktovkou pravidelného hosťa sezón Slovenskej filharmónie Leoša Svárovského.
Priznám sa, úvodné dve skladby Jána Levoslava Bellu, ktoré otvárali tento večer (14. decembra 2023), vzbudzovali vo mne pochybnosti. Slovenská filharmónia už uviedla v minulosti aj dielo, nie až tak významné, čo sa týka motivickej práce, inštrumentácie či orchestrácie. Niektoré prvky v kompozícii mňa osobne dosť vyrušovali, keďže napríklad Bellove sláčikové kvartetá sú v mnohom novátorské, aj keď je pochopiteľné, že tohto autora treba uvádzať. Aj mnohé jeho duchové skladby sú hlboké, postupmi zaujímavé, jedným slovom prekrásne. Tieto kompozície sú reflexiou doby. Na druhej strane je tiež pravdou, že práve Ján Levoslav Bella sa zaslúžil o pozdvihnutie slovenskej národnej hudby a tento výber príjemne prekvapil: Bellova skladba Vianoce v orchestrácii Ľudovíta Rajtera (upravil ju v roku 1946) je chorálová skladba pre miešaný zbor. Bola písaná na text Pavla Bellu Horala, rovnako ako jeho cyklus piesní Matka nad kolískou. Možno sme od 6-minútovej úvodnej skladby neočakávali veľa, no práve v tomto žánri sa ukazuje Bellova sila. Kresťanská tematika mu bola blízka – po krátkej inštrumentálnej introdukcii sa ozval zbor, v prekrásnom, vyváženom pianissime. V skladbe sa snúbi radosť s vnútorným sebaspytovaním. Má nielen radostné výrazové polohy, ale aj hlboko vnútorné, intímne. Jednotlivé hlasové skupiny zboru mali ucelené frázovania, dobre pracovali aj v kontrapunktických častiach, v kulminačných momentoch spievali v znelom, vyváženom forte, s pekne vypracovanou dynamikou, jediným menším disbalansom boli vysoké polohy sopránov, ktoré nemali dostatok kultivovanosti.
Svárovský podčiarkol túto „dvojtvárnosť“ skladby – jej duchovnú hĺbku, kresťanský rozmer, to, čo bolo s Bellovým životom spojené, po celý život. Práve tieto najintímnejšie miesta v piánach boli najkrajšie. Inštrumentácia pomohla k vianočnej atmosfére, no vo vokáloch ostával skladateľ vo vážnej polohe. Dokonca niektoré modulácie v skladbe prispievali k trúchlivej atmosfére, aby ju vzápätí zmenil na radostnejšie znejúcu harmóniu. Priznám sa, jedna z najkrajších a najemotívnejších skladieb, akú som od Bellu počula. Len v šiestich minútach sa skrývalo viac duchovnej hĺbky, ako dnes počúvame, no nielen v kontexte znejúcej hudby, ale celkovo v dejinách európskej hudby.
Rovnako ďalší program – vianočná kantáta Bellu Uns ist zum Heil ein Kind geboren, napísaná na text z knihy proroka Izaiáša, mala síce spočiatku radostnejší mód, ale skladateľ v nej využíva aj prvky majestátnosti a dramatickosti (obe polohy – vnútornej, tichej, rozjímavej, ale aj jej protipól). Tie podčiarkol ako zbor, tak i orchester – Svárovský vedel udržať ten vzácny balans medzi vokálnym telesom a orchestrom. Asi najsugestívnejšou pasážou bol kánon – v zvučnom forte téma znejúca vo violončelách, podporená kontrabasmi, spolu s mužskými hlasmi. Keď sa v gradácii ozval celý zbor, podporený len medzihrami v orchestri, presne v tomto okamihu bolo cítiť tú slávu a radosť, no nie ten prvoplánový typ veselosti. Bella bol hlboko veriaci človek, katolícky kňaz so skúsenosťami s organovou hudbou, kompozíciou i pedagogickou činnosťou. V niektorých momentoch pripomínala chorály, ktoré bežne počúvame v chrámoch – autor dokázal skĺbiť silnú, pretrvávajúcu tradíciu s aktuálnymi výdobytkami romantického slohu. No tak či onak, silným pilierom ostali chorály, ktoré tvorili ústredný tektonický prvok tejto kantáty. Dynamicky a výrazovo ju Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jan Rozehnal)zvládol na výbornú.
Slovenský trubkár Stanislav Masaryk, pôsobiaci v Čechách, patrí medzi unikátnych umelcov. Nielen svojou kvalitou interpretácie, tónom, ale i prejavom. Svoje kvality už dokázal na medzinárodnej scéne a dnes pôsobí na prestížnom poste prvého trubkára Českej filharmónie. Je to raritný typ interpreta, ktorý nepozná stres či trému, dokáže prostredníctvom svojej prítomnosti na pódiu navodiť atmosféru pohody a radosti z toho, že umenie odovzdáva publiku. Priznám sa, niekoľkokrát mi ušiel jeho koncert či už v Bratislave alebo v Košiciach (s výnimkou jedného v Slovenskom rozhlase, na ktorom som mala to šťastie byť), preto som si jeho hru naplno vychutnala.
Koncert pre trúbku a orchester Es dur od bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela, ktorý je jedným z najpopulárnejších pre tento nástroj. Hummel ho skomponoval v roku 1803 pre viedenského dvorného trubkára Antona Weidingera, ktorý sa zaslúžil o významné inovácie tohto hudobného nástroja. Dáva priestor pre virtuozitu trúbky ako sólového nástroja, v ktorej sa interpret môže ukázať technicky, ale aj výrazovo je nesmierne zaujímavý. To, že ho uvádzajú tak často, má svoj význam. Iste, je to dielo efektné, ale je i výzvou – po technickej stránke, výrazovej, z hľadiska štýlovej čistoty a neposlednom rade, pochopenia kontrastnosti tém a výstavby.
Prvá časť koncertu po predohre v dobre nastavenom tempe Allegro con spirito disponovala potrebnou klasicistickou vyváženosťou orchestra. Sólo Masaryka nechal Svárovský vyniknúť, orchester stíšil do prijateľnej zvukovej hladiny, aby nebol dominantný, no ani „stratený“. Čistý tón, prekrásne frázovanie, ukážkové legáta a mäkkosť tónu trúbky, jej podmanivo krásna farba a alikvoty – už od prvej témy sme vedeli, že Masarykov výkon bude výnimočný. Nielen v vo virtuóznych častiach, ale i lyrickejších. Neprekročil však hladinu vyváženosti medzi „rozumom a citom“. Hummel bol virtuózny klavirista a jeho diela zosobňujú prechod medzi klasicizmom a novou, nastupujúcou romantickou érou. Žiak Mozarta, Salieriho či Clementiho (dokonca sa poznal i s Beethovenom i Schubertom), bol dobre podkutý z hľadiska možností kompozičných techník, ale aj osobitostí a niektorých rano romantických prvkov. Práve tie vystihol Masaryk v kontrastných témach v prvej časti. Majestátnosť, až oslavnosť, virtuózne behy, trilky (súmerné, vyvážené, presné) kontra spevne stavané úseky s nežnou lyrikou. V medzihrách bol orchester (až na jedno počuteľné rytmické zakolísanie) suverénny a presný. Masaryk je typom interpreta, ktorý je absolútne bezchybový, intonačne čistý, ale i nesmierne muzikálny, trioly hrá bez technického, urputného snaženia sa, muzikalitu má v krvi a ohromujúce je jeho dynamické spektrum. Ako to už býva zvykom, aj orchester sa pri takomto sólistovi „vyšpičkoval“ do vynikajúcej interpretačnej kvality. No tak iste – publikum takéhoto sólistu odmenilo búrlivým potleskom hneď po prvej časti. Či už boli nadšení z jeho výkonu alebo tak spravili z nevedomosti, trubkár úctivo poďakoval a bez problémov sa dokázal sústrediť na ďalšiu časť. Ako sme spomenuli vyššie, je to unikátny typ interpreta – jeho pohoda na pódiu je taká nákazlivá, že sa okamžite preniesla aj na publikum.
V druhej, pomalej časti koncertu Andante dominovali dlhé tóny zakončené s rozmanitými ozdobami. V pomalom tempe a využívaním dlhých tónov, dokázal sólista udržať tie nádherné oblúky v kantiléne. Neboli to „len“ dobre a pekne zahraté tóny, no melódia, vyspievaná s vrúcnosťou a precítenou dynamikou. Fascinujúce boli jeho nasadenia v piáne – bezchybné, čisté a pritom znelé. Aj dialogické party s drevenými dychmi boli vyspievané do tých najjemnejších nuáns, plynulo na seba nadväzujúce. Masarykov zmysel pre gradáciu – to je nie niečo, čo je zapísané v partitúre, ale vyplýva to z jeho daností, ohromnej muzikality a stopercentnej technickej kondície.
Finále – Rondo. Allegro, malo skvelý ťah, tak nastavené tempo, na aké si snáď trúfne len máloktorý sólista. Boli to virtuózne behy partu trúbky, ktoré boli v jeho podaní zážitkom. To, čo vyvolalo tento jedinečný hudobný zážitok, bolo stvárnenie „kaskádovitých“ partov (prechádzajúcich rôznymi tóninami, zdobených náročnými trilkami a ozdobami). Iste, boli zahraté čisto, brilantne, cítili ste z nich virtuozitu, ale zároveň boli v Masarykovom podaní nádherne vytvarované a dynamicky vystupňované.
Druhá polovica koncertu bola magická. Koncert uzavrela Missa in d minor Mikuláša Moyzesa, ktorú skladateľ skomponoval v najplodnejšej fáze svojej skladateľskej kariéry v roku 1929. Osobne som sa tomuto výberu veľmi potešila. Moyzesove diela v Bratislave nehrávajú až tak často, napríklad Košice v rámci festivalu Košická hudobná jar, uviedli Ôsmu symfóniu Moyzesa (dokonca znela pod taktovkou mladého britského dirigenta, ktorý si tieto reálie Československa dôsledne študoval), kľúčové dielo v jeho tvorbe, veľmi závažné aj čo sa týka celospoločenského a politického významu, ale i jeho ďalšieho vývoja ako skladateľskej osobnosti. Prečo práve toto významné, sugestívne, vynikajúco skomponované dielo neuvádzajú častejšie, je otázkou (Slovenská filharmónia ho uviedla v roku 2019 pod taktovkou Petra Valentoviča). No nie o tejto symfónii je toto zamyslenie – skôr o kompozičnom a myšlienkovom odkaze tohto slovenského skladateľa, ktorého diela (aspoň podľa môjho skromného názoru), by nepochybne v koncertných sálach mali zaznievať častejšie. Iste, ruka v ruke s touto predstavou kráča problém: edícia jeho diel. Aj táto omša uzrela svetlo sveta vďaka Hudobnému centru. Radšej ani nespomínajme, v akom stave sa nachádzajú mnohé klenoty slovenských autorov, lebo k tomu sa automaticky nadväzuje úloha štátu – a to je už úplne iná diskusia. A zrejme aj márna…
K vnímaniu tejto hlbokej, lyricky ladenej omše, poslucháčom dopomohol sprievodný text v bulletine autorky Zuzany Buchovej Holičkovej – v správnej miere analytický, vyzdvihujúci podstatu, ale pritom aj povzbudzujúci. Slovenská hudba má parametre a kvality, za ktoré sa hanbiť nemusíme a aj Missa in D minor pre sóla, zmiešaný zbor, organ a orchester, je toho dôkazom. Intimita omše je zrejmá od prvej časti Kyrie (v bulletine sme mali kompletný text aj preklad). Krátka introdukcia sláčikových nástrojov, doplnená motívom drevených dychov bola úvodom do zborového partu: hlboké pianissimo vytvorilo tú najintímnejšiu náladu. Dobre pripravený zbor bol vyvážený v dynamike, nebol uponáhľaný, pomalé tempo dovolilo rozjímať, aby ho v tejto silnej duchovnej atmosfére podporili kontrabasy – hráčsky silná skupina Slovenskej filharmónie znela priam podmanivo. Zopakovanie „Kyrie eleison“ už malo dôraznejší charakter – Svárovský dobre pracoval s tempami, agogikou, dynamicky zbor pekne vyspieval oblúkové kantilény, končiace opäť v piane.
Postupne sa odhaľovali v skladbe motívy slovenského folklóru. Moyzes bol autorom, ktorý využíval tieto prvky, no v sofistikovanej nadstavbe. Cítili ste ich vo fragmente motívov, v náladách, no nikdy nie citujúc. Na to bol až mimoriadne skúsený autor. V omši využíva aj farebnú orchestráciu – necháva zaznieť sóla dychov (drevených, plechových, veľký priestor dostali aj violončelá s kontrabasmi , samozrejme, organ – implantuje ich do logického celku, ale pritom dokázali pod taktovkou dirigenta znieť zreteľne). Frekventovane mení náladu, z hĺbky viery, tých najjemnejších, no zároveň sebaspytujúcich sa momentov, prechádza do protipólu, pastorálnych. Spôsob, akým ich Svárovský s orchestrom a zároveň zborom, stvárnili, bol presvedčivý a vystihol charakter.
Kvarteto sólistov – sopranistka Mariana Sajko, mezzosopranistka Michaela Šebestová, tenorista Juraj Kuchar a bas Martin Mikuš, bolo kompaktné výkonmi i dispozíciami. Osobne ma najviac presvedčili mezzosopranistka Šebestová vo vyrovnaných registroch, všetkých polohách s farebným hlasom (hoci sólo koncertného majstra Ewalda Danela neznelo sebaisto v parte, kde znel len mezzosoprán a sólové husle) a tenor Juraj Kuchar. Bol nielen sebavedomý, jeho tenor znel vo výškach pekne, no nie príliš kovovo, v stredných polohách si držal potrebnú stabilitu. Aj výrazovo bol presvedčivý: napríklad v parte Crucifixus bola jeho vrúcnosť v precítenom prejave, nezabudnuteľná. Sopranistka Sajko bola vynikajúca v lyrických polohách, disponuje krásnou farbou hlasu, má v sebe prirodzenú muzikalitu, je pekným zjavom na pódiu, no poslucháčovi nemohlo ujsť, že v stredoch a nižších polohách prechádzala do hrudného registra. Problémy boli aj s frázovaním – frázy neboli celistvé, ako by sa v mnohých jej výstupoch vyžadovalo. V duete s tenorom mal rozhodne naviac práve Juraj Kuchar – plynulosťou frázovania a vyrovnaných registroch. Bas Mikuš bol presvedčivý a znelý vo všetkých výstupoch. V časti Sanctus sa pridali k sólistom aj ďalší sólisti zo zboru SFZ – Helena Škripecká Oborníková, István Hajdu a Marián Hrdina.
Najviac ma však prekvapil zbor, ktorý znel vyvážene – pýchou boli ich pianissimá, ktoré plynulo dokázali rásť v drámu, stupňovanie dynamiky bolo plynulé, bez neželaných skokov. Aj v mohutnejších pasážach zneli vyrovnane (napríklad s trojicou trombónov, po forte sme počuli trombóny aj v peknom, čistom piáne), aj v kontrapunktických úsekoch boli speváci presní a bolo zjavné, že príprava bola precízna. Korunou bolo Agnus Dei. Zbor dostal „zelenú“ a jeho kvality sa ukázali naplno, bez orchestra, až po text Miserere nobis. Presne taký zvuk, homogénny, jednoliaty, s pekne tvarovanými legátami, dychvyrážajúcimi pianissimami, s presnými nástupmi, stabilným harmonickým vyznením, si v tej najhlbšej intimite diela, želáme. Zbormajstrovi Janovi Rozehnalovi sa podaril skvelý výkon.
Dramaturgia tohto večera ukázala, že ak sa naše orchestre odvážia uvádzať slovenskú tvorbu, môžeme na ňu dostať publikum a naučiť ho počúvať aj slovenské diela.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
