Vladislav Šarišský: Viva Musica mení pohľad ľudí na klasickú hudbu

„Hudba, okrem toho, že povznáša ducha do výšin a srdce oslobodzuje od problémov, tak by mala byť aj akýmsi záznamom reality, ktorú tu teraz žijeme pre doby ďalšie, ktoré prídu po nás,“ hovorí pre náš portál hudobný skladateľ Vladislav Šarišský, ktorého autorský koncert zaznie v rámci festivalu Viva Musica!

Na aktuálnom ročníku festivalu Viva Musica! Sa predstavíte divákom dvakrát: ako autor hudby k Hlbokomorským rozprávkam a zároveň Vám bude venovaný špeciálny autorský koncert. A to už stojí za povšimnutie, lebo je to prezentácia výlučne Vašej tvorby. Vy ste autor, ktorý pôsobí v rôznych žánroch – dostáva sa mu aj adekvátnej pozornosti?

S Festivalom Viva Musica to nie je prvýkrát, čo spolupracujem po prvýkrát. Napríklad, v roku 2014 som práve od tohto festivalu dostal zadanie, aby som vytvoril hudbu k nemému filmu Upír Nosferatu, ku ktorému som skomponoval celú obrovskú skladbu. Bolo to 95 minút hudby, ktorú sme spoločne na festivale zahrali. Asi pred dvoma rokmi som pre Vivu aranžoval piesne Jany Kirschner pre orchester.

Áno, sú to parciálne veci, ale v tomto prípade hovoríme o autorskom koncerte Vašej tvorby, prezentujúcom Vašu tvorbu, ktorý ma zaujíma…

Sú to možno parciálne veci, ale zároveň obrovské množstvo práce. Ale ten priestor bol venovaný aj mne, pretože ma prezentovali ako autora. S týmto festivalom som však spätý ešte viac, už od úvodných ročníkov. Venoval som mu veľa neviditeľnej práce. Išlo o festival, ktorý začínal a bola vôľa presadiť ho, aby sa usadil. Nielen ja, ale aj s Oskarom Rózsom, v období, keď bol Matej Drlička riaditeľ, nakomponoval som a aranžoval pre festival šialené množstvo materiálov.

Je to festival Vášho gusta? To, ako je dramaturgicky a koncepčne pripravený, akým spôsobom oslovuje mladých ľudí, aby počúvali klasiku, akých hostí pozýva…

Najviac som na tom celom od začiatku oceňoval, že bola vôľa robiť tie „obyčajné“ veci lepšie, alebo dokonca čo najlepšie. Aby bolo ľuďom jasné, že produkcia a interpreti chcú všetko to množstvo práce a energie dopraviť a venovať im ho, už keď sa toho zúčastňujú. Momentálne je tá doba postavená tak, a ja verím, že práve tento festival to mení, že mnoho ľudí, ktorí sú laici a nie sú až takí vzdelaní v klasickej hudbe, no sú vnímaví, citliví, a majú často aj veľmi dobrý vkus, ale aj napriek tomu majú zábrany zúčastňovať sa na podujatiach klasickej hudby. Sami seba nepovažujú za hodných toho, aby sa na týchto podujatiach zúčastnili, lebo tomu v určitom zmysle, nerozumejú. Som šťastný z toho, že existuje taký formát, ktorý dokáže dopravovať aj bežným ľuďom kontakt s týmto prostredím a podržať ich v tušení, že sú hodní toho, aby boli vnímateľní takejto umeleckej kvality. A preto sa mi to páči. No a po tých rokoch sme sa dostali k nápadu môjho autorského koncertu. A či ma to teší? Teší…

Ten koncert bude mať pomyselné dve časti – zaznie tvorba, ktorú robili pre album Erika Rothensteina, Čierna labuť, ale aj kompozícia ANieL z Vašej komornej tvorby. Začnime Čiernou labuťou. Aký príbeh jej predchádzal?

Skladba Čierna labuť, ktorá je na albume Čierna labuť, je priame pokračovanie kompozície Formálna rozluka, ktorá na tom cédečku nie je. Je to akoby druhá časť prvej časti a celá táto dvojčasťová skladba zaznie spolu tak, ako má. Jedna reflektuje dobu prevratu a druhá je komentárom k Formálnej rozluke. Čierna labuť je zároveň istý terminus technicus z psychologického prostredia, ide o známy jav, kedy sa stane nejaká neočakávaná udalosť, ktorá na seba nabalí ohromné množstvo reakcií. Napríklad Ján Palach sa upálil, výsledkom čoho bola vzbura obrovského množstva ľudí. Potom ako vlna si to následne vyžiadalo reakciu vtedajšieho štátneho aparátu. Takáto bezprecedentná udalosť nečakaného charakteru má názov, respektíve zvykne sa nazývať Čierna labuť.

Samotný album Čierna labuť je filozofickým albumom, ktorý sa snaží reagovať na súčasnú pandemickú situáciu. Východiskom pre skladateľov sa stala kniha s rovnomenným názvom autora Nassima Nicholasa Taleba. Autori sa však voľne inšpirovali, čo bolo pre Vás inšpiráciou pre napísanie skladby?

Bolo to inšpirované fotografiou, ktorú zaslal jeden černošský fotograf z Londýna. Išiel v parku okolo jazera a odfotil skutočnú čiernu labuť, ako pláva na pokojnej hladine. Ja som nikdy v živote nevidel čiernu labuť, iba tie biele. Veľmi sa mi to zapáčilo, aj názov, aj celkový tvar, aj keď som si tú fotografiu oživil v mysli, ten príbeh a akciu za ňou, ktorá sa začala diať, v rámci tej rozpohybovanej fotografie. A tá sa v určitom zmysle slova aj stala hudobným programom tej skladby.

Skladba je programová, ale napriek tomu, ako ťaživo o nej rozprávate, nemá pesimistický záver…

Nemá. Ja ako človek som optimista…

Áno, to znelo mimoriadne presvedčivo…

Hoci v slove sa snažím byť pesimista. Pretože ako sa hovorí, všetko zlé sa na dobré obráti (úsmev).

Poďme radšej od filozofie ku koncertu. Okrem týchto skladieb budeme môcť počuť aj kompozíciu ANieL

Je to skladba, ktorá vznikla ako experiment na vysokej škole. Je to skladba z roku 2008, kedy som sa na základe partitúry snažil obhájiť témy a tézy, ktorým som venoval veľa analytického textu v rámci teoretickej práci Polyštylistika ako funkčná stavebná metóda.

To znie „horšie“ ako rozoberať Šostakoviča (úsmev)…

Znie to horšie, ale aj Šostakovič bol konfrontovaný s touto témou. Pre mňa takým reprezentantom polyštýlovej hudby je Alfred Schnittke. Je to celkom môj obľúbený skladateľ, tým ako sa vyjadruje. Narážajú na seba rôzne štýly hudby, klasicistická s barokovou a súčasne s tým znie modálna, niekedy atonálna hudba. Schnittkemu sa tým podarilo dosiahnuť to, že prenos informácií je tak obrovský a koncentrovaný, že to vystihnutie doby, v ktorej žil, je absolútne zreteľné. Človek pri počúvaní jeho hudby dokáže zavnímať toľko detailov, tej doby a miesta v Sovietskom zväze, je to absolútne čitateľná a komplexná správa o dobe a živote na tejto zemi. Je to skvelé, lebo aj v tom vidím jeden zo zmyslov hudby ako takej a umenia ako takého. Hudba, okrem toho, že povznáša ducha do výšin a srdce oslobodzuje od problémov, tak by mala byť aj akýmsi záznamom reality, ktorú tu teraz žijeme pre doby ďalšie, ktoré prídu po nás.

Takže skladba ANieL zaznie opätovne? Kedy bola jej premiéra?

Premiéra bola v roku 2008 a odvtedy ju nehrali. Dôvod je aj ten, že je dlhá a vyžaduje si pomerne veľa interpretov. Je potrebné veľa času venovať nácviku a dnes nerobí nikto nič zadarmo. Získavať peniaze na takéto produkcie je veľmi náročné a tento festival to dokázal zastrešiť. Tento ročník festivalu si vyžiadal určité zmeny, je v istom zmysle oklieštený, na začiatku sme mali variantu vytvoriť autorský koncert zo symfonických vecí. To sa však nepodarilo, lebo nevyšli na to prostriedky. Zistilo sa, že je možné urobiť tento autorský koncert v komornej verzii a hľadali sme repertoár, ktorý by bol vhodný, a našli sme ho.

Dirigovať bude Konstantin Ilievsky, no nie je to Vaša prvá spolupráca. Aký je Váš vzťah s týmto umelcom?

Je to taký zaujímavý jav. My sa s Konstantinom poznáme ešte zo študentských čias, aj keď študoval vo Viedni a ja v Bratislave, ale stretávali sme sa. Študoval, dal sa na klavír, kompozíciu, dirigovanie a spoločne sme strávili veľa chvíľ konfrontáciou nielen života samého, ale najmä hudby.

Spomínali ste, že dielo, ktoré má naštudovať, je dlhé a má veľa interpretov. Je náročné ho naštudovať? Nie je to partitúra, v ktorej je zapísané pre hudobníkov „ad libitum“ a necháte to na ich predstavy a boriť sa s tým dielom?

Nemyslím, že je to niečo zložité. Ctím množstvo bazálnych hudobných pravidiel, až archaických. Sám som muzikant, hrám na klavír, rád interpretujem a teším sa, keď dostanem text, ktorý je možné si dobre ho zahrať. Že mám zážitok ako hráč si ho zahrať, zároveň aj zasvietim, aj pomôžem, podporím a som rád, keď tie kompozície sú vycizelované ako tímová hra.

Takže aj ako skladateľ sa snažíte do partitúry dostať všetky tie detaily?

Tých spôsobov je veľa. Buď to človek zasadí do relatívneho alebo presného času, buď to zasadí relatívneho alebo exaktného intonačného kódu. Ja sa snažím kódovať exaktne, aby bolo jasné, kedy, kde má čo zaznieť. Keď sa teda na to pozrie dirigent, vie exaktne, čo má robiť, všetko, čo sa celý život učil a cizeloval, od nástupu až po jednotlivé schémy.

V tomto si teda musíte s pánom Ilievskym rozumieť, však?

Áno, pretože ho poznám, myslím dobre, jeho tvorba nie je ani nejaká archaická, spiatočnícka, myslím, že je veľmi moderná a všetky techniky komponovania ovláda, čiže má otvorené srdce pre akúkoľvek hudbu akejkoľvek doby, čiže nezaspal v nejakom spiatočníckom pohľade spomienkového optimizmu (úsmev). Bol milý, že naštudovanie mojej skladby prijal okamžite a vôbec sme nemuseli riešiť, či sa do toho vôbec pustí. Myslím si dokonca, že sa na to teší, čo ma teší ešte viac.

Okrem autorského koncertu na festivale Viva Musica zaznie aj Vaša hudba vo Vašom naštudovaní k projektu Hlbokomorské rozprávky. Aká bola práca na tomto projekte? Ako skladateľ ste boli priamo naviazaný na predlohu, čiže ide v podstate o programovú hudbu…

Má to viacročnú genézu. Monika Kompaníková napísala knihu Hlbokomorské rozprávky asi pred šiestimi, siedmimi rokmi (kniha vyšla prvýkrát v roku 2013, pozn.red.) a potom niekto zistil, že nielen ona, ale aj Robo Roth sú laureátmi Ceny Tatrabanky a bolo by pekné, keby z tej knihy vznikla audiokniha, aby ju mohli ľudia počúvať v autách a po domovoch a kade-tade. A ešte keby sa k tomu našiel niekto, kto by k tomu spravil hudobný doprovod. Našiel som sa teda ja a tiež som bol laureát tej istej ceny. A zrejme to boli jednoznačné alibi, neviem už povedať, pre koho, ale vznikol tento projekt. My traja sme dali sily dokopy. Robert Roth to narozprával a ja som k tomu vytvoril to hudobno-bublavé podmorské prostredie. Cédečko audioknihy malo veľký úspech. Prešli asi dva roky a došiel dopyt, aby sa audiokniha predviedla naživo na festivale Pohoda. Celý tvar to posunulo do aktívnej podoby, kde sa text prispôsobil novým podmienkam, vznikli aj samostatné piesne. Prešli ďalšie dva roky a bude to skvelé, keď to spravíme ako koncert pre deti. Už teraz vidím, že sála a celé, ako je to pripravené, umožní celému tomu dielu dosiahnuť divadelný charakter. Bude aj scéna, aj kulisy, aj svetlá, aj všetko, čo na Pohode ešte nebolo. Teraz to bude poňaté viac komplexne.


Je pre Vás ako autora pri komponovaní hudby do istej miery text zväzujúci alebo inšpirujúci?

Text, ktorý čítam, mi odhaľuje nejaký svet okolo mňa a buď sa v ňom cítim dobre alebo sa v ňom necítim dobre. V Hlbokomorských rozprávkach som sa cítil presne tak, ako to ten text opisuje, takže hudbou som sa ho len snažil umocniť. Teda, aby bolo to prostredie ešte reálnejšie, ako je – aby bolo more počuť v ušiach. Môj zámer bol umocniť celú atmosféru.

 

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Zdroj foto: Peter Frolo

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno