„Diváci si v tom prostredí môžu predstaviť trebárs aj Florenciu, teda prostredie, v ktorom podobné diela vznikali,“ hovorí o projekte Lettere amorose Jakub Mitrík. Koncert zaznie v rámci festivalu Viva Musica! v Záhrade Domu Albrechtovcov.

Lettere amorose je projektom slovenského lutnistu Jakuba Mitríka a jeho súboru pre starú hudbu Le nuove musiche, v rámci ktorého si k spolupráci prizvali herečku Judit Bárdos, dvojnásobnú držiteľku ocenenia Slnko v sieti a nominácie na filmovú cenu Český lev. Lettere amorose sú príbehom nešťastnej lásky. V diele sa prelína Ovidiov text – ľúbostný list kráľovnej Dido venovaný Aeneovi, s ranobarokovou hudbou, ktorá zaznie na historických nástrojoch v originálnej zvukovej podobe.

Súbor Le nuove musiche sa venuje tzv. historicky poučenej interpretácii ranobarokovej hudby. Pri interpretácii využíva kópie historických nástrojov a v rekonštruovanej Záhrade Domu Albrechtovcov sa predstavia: Jakub Mitrík – chitarrone, Pierre Pitzl – baroková gitara, Stano Palúch – barokové husle, Lucia Krommer – viola da gamba, Lenka Molčányiová – zobcová flauta a sopranistka Hilda Gulyás. A zrejme aj Margit Schultheiss – arpa doppia. To však je ešte v štádiu riešenia a ako nás informoval tvorca projektu, finálne obsadenie sa dozvieme v piatok.


Zhovárali sme sa s Jakubom Mitríkom, ktorý stojí nielen za vznikom projektu Lettere amorose, ale aj výskumu a uvádzaniu diel, ktoré ešte na Slovensku nezazneli.

Ako ste dramaturgicky postavili projekt, ktorý zaznie v rámci koncertu na festivale Viva Musica?

Projekt Lettere amorose, ktorý hráme s mojím ansámblom Le nuove musiche, predstavuje antickú literatúru, v podaní Ovidia. Ide o list kráľovnej Dido, ktorá píše Aeneovi. Ide o veľmi tragický príbeh, na konci ktorého sa chystá spáchať samovraždu. Dielo je doplnené o ranobarokovú hudbu v obsadení, v akom znie veľmi zriedkavo. Diváci budú počuť chitarrone, baroková gitara, arpa doppia, husle, viola da gamba, zobcová flauta a spev.

Musíme k tomu samozrejme povedať, že ide o dobové nástroje…

Samozrejme, bude to interpretované na dobových nástrojoch. Takisto predstavíme skladby, ktoré publikum až tak možno nepozná, ale snažili sme sa ich vybrať tak, aby boli stráviteľné, a nie extrémne komplikované. Skrátka, to najlepšie z toho obdobia, no zaujímavé, ktoré ľudia nepoznajú, ani tí, ktorí barok pravidelne počúvajú. Snažili sme sa to nakoncipovať tak, aby aj tí, ktorí zatiaľ barokovú hudbu nepočúvajú, to u nich vzbudilo záujem o hudbu tohto obdobia.

A nie je to práve naopak? Neprežíva baroková hudba v súčasnosti renesanciu? A ešte k tomu interpretovaná na historických nástrojoch, poučeným štýlom interpretácie…

Určite, že je to v súčasnosti je trendom. No my sa snažíme objavovať menej populárnych skladateľov a diela, ktoré nie sú také známe. Samozrejme, zaznie aj Monteverdi, ale napríklad aj Sigismondo d’India, taliansky hudobný skladateľ, ktorého tvorbe sa dlhodobo venujeme. Koncom leta vydáme aj cédečko, ktoré sme nahrali. Je venované práve jeho tvorbe a Petrarcovým Sonetom, ktoré zhudobnil. Bol to vlastne súčasník Monteverdiho, ktorý bol vo svojej dobe veľmi populárny, ale v dnešnej dobe je tak trošku zabudnutý. Aj to je náš cieľ, prečo sa tejto tvorbe venujeme. Tak isto diela ďalšieho skladateľa – Tarquinio Merula. Jeho monodické skladby sú akoby zabudnuté. Celkovo, je veľa tvorby, ktorú možno hrať a je pekná. Snažíme sa to robiť podľa vtedajších požiadaviek autorov, hlavne čo sa týka nástrojov.

Asi nielen rešpektovanie hudobných nástrojov zohráva rolu, ale aj frázovanie, dynamika, estetika diela…

To určite, ale kľúčovú rolu zohrávajú aj nástroje, ktoré autori požadovali. V tomto prípade by tam pokojne mohla byť aj harfa a dve lutny navyše v celom obsadení. Autori presne popisujú, na čo ten ktorý nástroj slúži v danom ansámbli. Napríklad theorba je sčasti aj basový nástroj, takže ak sa spojí s barokovou gitarou a violou da gamba, vytvára to charakteristický zvuk, ktorý sa v súčasnosti často nahrádza iba čembalom. A to je veľká škoda, pretože to dielo stráca kolorit a bohatosť farby, ktorá v tej dobe hrala prím. Vtedy bolo mnoho amatérov a profesionálov, ktorí sa stretávali a zaujímala ich antická hudba. Zaoberali sa tým, ako sa mohla interpretovať antická dráma a keď hovoríme o histórii okolo roku 1600, adaptovali to na lutny. Nástroj, na ktorý hrám, sa volá chitarrone, je to istým spôsobom echo na grécku kitharu, ktorá, samozrejme, vyzerá úplne inak. Názov chitarrone ako vtedajší novodobý vynález, však už vznikol pod týmto vplyvom, hoci na rozdiel od lutny má predĺžený dvojmetrový krk na struny. Zaujímavá je aj história vzniku barokovej gitary, ale aby som to zhrnul, zaznie najlepšia hudba tej doby s najlepšou antickou poéziou. Tie diela boli inšpirované ranobarokovými operami, ktoré sú pre dnešného diváka možno náročné, lebo sú to relatívne dlhé diela, v recitatívnom štýle.

A zrejme sú aj náročné na chápanie, hoci hudobne sú to krásne diela. Ako ste riešili spleť postáv Vy?

Opery sú náročné, lebo kým divák pochopí, kto je koho otec, a kto dcéra a kto koho zabil (úsmev)… Chceli sme dosiahnuť dramatický ťah, to je jedna vec a zároveň zrozumiteľnosť. Preto sme niektoré časti z listu vynechali a myslím, že aj vďaka tomu bude to dielo pre ľudí zrozumiteľné.

K interpretácii Vám praje aj vizuálne prostredie – koncert sa uskutoční v Záhrade Domu Albrechtovcov. Je to pre Vás dôležité, že sa to bude realizovať v prírodnej scenérii?

Diváci si v tom prostredí môžu predstaviť trebárs aj Florenciu, teda prostredie, v ktorom takéto diela vznikali a inšpirovali vtedajší hudobný svet. Vo všeobecnosti sa diela už skôr recitovali v sprievode hudby, vo veľmi podobnom duchu, ale snažíme sa to sprístupniť dnešnému človeku, aby sme takpovediac nezabili prvotný záujem.

Judit Bárdos, foto: Matúš Tóth

Aká bola spolupráca s Judit Bárdos? Patrí dnes medzi vyhľadávané herečky, má dobrý prejav a je to celkovo zaujímavý zjav. Musela preniknúť do hudby a pochopiť ju, však?

Judit je skvelá herečka a interpretka týchto textov. Hudba je tak postavená, aby reflektovala pocity a nálady textov.


Ešte na záver otázku: v ansámbli máte známeho hudobníka, barokového gitaristu Pierre Pitzla, ktorého poznajú všetci priaznivci hudby tohto obdobia. Predstavíte ho?

Pierre Pitzl je fenomenálny barokový gitarista, ktorý žije vo Viedni. Nahrával s Magdalénou Koženou pre Deutsche Grammophon, má aj svoj ansámbel Private Musicke, a pravidelne s nami hosťuje. Je to skrátka svetová špička v barokovej gitare a jeho hru sa určite oplatí počuť.

 

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Viva Musica


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno