„Festival je výsledkom tímovej práce celej Štátnej filharmónie Košice. Dramaturgiu koncertov, výber umelcov či nových lokalít koncertov intenzívne konzultujeme, čo na mňa vyvíja pozitívny tlak dokázať si moje nápady obhájiť. Stále mám aj na pamäti celú históriu festivalu,“ hovorí organista a dramaturg festivalu MOFIS Štefan Iľaš, podľa ktorého je jednou z hlavných úloh podujatia premyslenou dramaturgiou vzdelávať publikum a ukazovať celú šírku organového repertoáru.
Medzinárodný organový festival Ivana Sokola /MOFIS/ je najstarším organovým festivalom na Slovensku. Jeho zakladateľom a dlhoročným dramaturgom podujatia bol sólista Štátnej filharmónie Košice, Ivan Sokol a Vy ste po ňom a jeho pani manželke prevzali dramaturgiu. Je to veľká pocta a zároveň zodpovednosť? Ako sa v tejto úlohe cítite?
MOFIS má za sebou už vyše 50 rokov svojej existencie. Keď ho Ivan Sokol v roku 1970 založil, ešte som ani nebol na svete. Keď nás v roku 2005 nečakane opustil, s organom som v podstate ešte len začínal. Festival som začal v plnej miere vnímať až po mojom príchode na košické konzervatórium a vtedy mi ani nenapadlo, že niekedy budem jeho súčasťou. Moja dnešná pozícia neprišla zo dňa na deň, ale je výsledkom dlhoročnej spolupráce, ktorá začínala registrovaním na koncertoch, cez určité administratívne povinnosti, až po prevzatie dramaturgickej štafety po Geru Sokol, manželke zakladateľa festivalu, čo si nesmierne vážim. Pri mojich úlohách však nie som sám. Festival je výsledkom tímovej práce celej Štátnej filharmónie Košice. Dramaturgiu koncertov, výber umelcov či nových lokalít koncertov intenzívne konzultujeme, čo na mňa vyvíja pozitívny tlak dokázať si moje nápady obhájiť. Stále mám aj na pamäti celú históriu festivalu. Pri príprave publikácie “50 ročníkov Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola”, ktorá vyšla minulý rok, som podrobne preštudoval každý jeden koncert, dohľadal každého umelca, prečítal každú recenziu. Je až neuveriteľné, aké osobnosti dokázal Ivan Sokol pritiahnuť do Košíc, a to v časoch normalizácie! Odvážne dramaturgie koncertov nám môžu byť inšpiráciou. Z jeho rozhovorov v novinách či príhovorov v bulletinoch sa môžeme dozvedieť, že žiaľ, nie všetko sa mu podarilo dosiahnuť. Teraz je na nás dovŕšiť jeho odkaz, ale zároveň transformovať MOFIS na moderný a atraktívny festival, ktorý bude príťažlivý pre všetky generácie poslucháčov, od detí predškolského veku až po seniorov.
Skôr, ako sa dostaneme k samotnému programu tohto ročníka, ktorý sľubuje zaujímavý program a mimoriadnych organistov – nielen slovenské, ale i zahraničné mená, poďme k Vašej osobe. Rovnako ako mnohí ďalší, aj Vy ste objavili organ popri štúdiu klavíra. Ako to teda bolo, čím Vám učaroval? Svetom farieb? Rôznych možností, ktoré klavír nemá? (klaviristi prepáčia, však?) Prečo ste sa preň definitívne rozhodli?
Moje definitívne rozhodnutie pre organ bolo viac menej čisto racionálne. Veril som, že ako organista mám väčšiu šancu presadiť sa, keďže organistov je menej ako klaviristov. Na druhej strane som na klavír nikdy nezanevrel, skôr sa môj záber ešte časom rozšíril aj o historické klávesové nástroje ako čembalo či clavichord.
V jednom rozhovore pre náš portál významný zástupca strednej generácie interpretačného umenia, organista Marek Vrábel, povedal, že organisti po celý svoj život zažívajú adrenalín. Prídu na koncert a v tej chvíli sa len zoznamujú s hudobným nástrojom – nevedia vlastne, čo ich čaká. Rovnako, organ – to je celoživotné štúdium rôznych historických nástrojov, pričom nikdy nemáte šancu naučiť sa ich všetky absolútne do detailu. Ako je to s Vami? Čo všetko na cestách zažívate?
Asi najviac zažívam pocity nadšenia zmiešané so zvedavosťou. Teším sa na nové miesta, nových ľudí a najmä na objavovanie nových organov. Ako správne spomínate, nie je v ľudských silách spoznať všetky nástroje, preto si vychutnávam každý moment, či už pri historických alebo aj modernejších nástrojoch.
Posúvajú Vás zahraničné cesty a kurzy v interpretačnom umení?
Áno, i keď počas posledných dvoch rokov to bolo náročnejšie. O to viac sa teším, že hneď po skončení festivalu ideme so spolužiakmi z Mníchova na týždňovú cestu po severnom Nemecku. Študoval som už na viacerých zahraničných školách a všade bolo bežné, že sa priamo na škole počas semestra konali interpretačné kurzy s renomovanými umelcami. Okrem toho som od školy často získal finančnú podporu na realizáciu ciest za spoznávaním nástrojov či účasť na majstrovských kurzoch. To sú všetko drobnosti, ktoré prispievajú k umeleckému rozvoju. Rozmanité možnosti majú aj študenti na Slovensku. Vďaka programu Erasmus+ je možné ísť študovať do zahraničia a získať tak neoceniteľné skúsenosti. Štipendiá na medzinárodné mobility poskytuje aj FPU. Možností je veľa, žiaľ, študentov je nejako pomenej.
Zastupujete našu mladú generáciu sólistov – organistov, ktorým sa podarilo presadiť aj vo svete. Viete už porovnávať domácu scénu aj našu. Ako je to s kultúrou na Slovensku a ako vo svete? Ešte stále máme čo doháňať alebo sme na tom celkom dobre?
Je to veľmi široká téma na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď. Aj v zahraničí existujú extrémne rozdiely a jednotlivé oblasti kultúry sú v rôznych krajinách na rozličnej úrovni. Jedným z pálčivých problémov slovenskej kultúry je financovanie. A tým nemyslím len často nedostatočnú podporu zo strany štátu, ale najmä takmer neexistujúcu podporu zo strany súkromného sektora. Má to aj určité legislatívne dôvody, ale kým v zahraničí sa mnohí podnikatelia doslova predbiehajú v podpore aktivít v ich meste, u nás je situácia, až na zopár výnimiek, opačná.
Vyššie položená otázka sa týkala kultúry skôr vo všeobecnosti. Poďme teraz tematicky k organu. Máme na Slovensku šikovných, talentovaných interpretov? Prečo je to častý jav – napokon, Vy sám ste toho príkladom, že mnohí po skončení Konzervatória, študujú následne v zahraničí?
Myslím si, že motivácia ísť študovať do zahraničia je u každého študenta iná, preto sa neodvážim dať nejakú univerzálnu odpoveď. Skôr môžem hovoriť o mojich pohnútkach. Dôležitým impulzom bola moja účasť na organovej akadémii v Stuttgarte. Počas nej som mohol vidieť prístup a odbornosť viacerých zahraničných pedagógov, spoznať materiálnu a nástrojovú vybavenosť školy a stretnúť organistov doslova z celého sveta. Cítil som potrebu vyjsť z mojej bubliny a odísť preč. Ešte dôležitejšia a významnejšia bola podpora mojej profesorky Emílie Dzemjanovej. To, že organisti po skončení konzervatória odídu študovať do zahraničia vnímam pozitívne, majú na to množstvo objektívnych a subjektívnych dôvodov. Otázka a problém spočíva podľa mňa niekde inde. Prečo sa po štúdiu nevracajú späť? Organisti väčšinou nepôsobia ako koncertní hráči, ale ako cirkevní hudobníci a situácia v cirkevnej hudbe na Slovensku je žalostná. Som presvedčený, že hlavným dôvodom týchto problémov sú neexistujúce pracovné pozície pre cirkevných hudobníkov. Teraz sa vymýšľajú rôzne pseudoriešenia, ktoré, aby som im nerobil reklamu, radšej ani nebudem menovať, avšak hlavná príčina ostáva neriešená a ignorovaná.
Viete si predstaviť, že jedného dňa sa vrátite a budete sa živiť len tým, čo máte bytostne najradšej – hudbou? Vidíte v dnešnej dobe zmysel v kultúre a umení?
Predstaviť si to viem, ťažšie je to s realizáciou. Vedel by som sa s mojim vzdelaním na Slovensku adekvátne uplatniť? Samozrejme, spolu s manželkou o tom uvažujeme, ale momentálne táto možnosť nie je na stole. Mám ešte pred sebou niekoľko semestrov štúdia a osobných cieľov, ktoré chcem pred prípadným návratom domov dosiahnuť.
Poďme už teraz k festivalu. Medzinárodný organový festival Ivana Sokola bol spočiatku súčasťou festivalu Košická hudobná jar, dnes sú to dva samostatné, plnohodnotné festivaly. Zdá sa, že festivalový život v Košiciach kvitne. Myslíte si, že tieto festivaly si zaslúžia svoje osobitné miesto a samostatné fungovanie?
Obe podujatia dokazujú, že majú svoje miesto na festivalovej mape Európy a ich kvalitatívna úroveň z roka na rok stúpa. Nepoznám presné dôvody rozdelenia a osamostatnenia festivalov v roku 1991, no vnímam tento krok pozitívne. Obyvatelia Košíc a východoslovenského kraja tak majú bohatý celoročný festivalový program.
Od roku 2006 sa dokonca okrem Košíc konajú aj v Spišskej Novej Vsi, Poprade, Kežmarku, Rimavskej Sobote, Sabinove a v ďalších mestách, kde sa tešia veľkej pozornosti. Prečo je podľa Vás dôležité prinášať kultúrne podujatia aj do regiónov?
Prinášať kultúru do regiónov je jedným z poslaní Štátnej filharmónie Košice. Organizovať organové koncerty v rámci organového festivalu aj mimo Košíc bolo jedným z cieľov Ivana Sokola. Počas prvého ročníka koncerty odzneli aj v iných mestách, no v nasledujúcich ročníkoch sa od tohto cieľa z rozličných dôvodov upustilo. Jedným z nich bol aj nevyhovujúci stav nástrojov. Bol by som rád, ak by sa MOFIS podarilo okrem určitej výchovnej funkcie upozorňovať na hodnotu historických nástrojov a byť v maximálnej miere nápomocný pri ich záchrane.
Úvodný koncert festivalu bude v Dóme sv. Alžbety a sólistom bude výnimočný interpret Rainer Oster. Špecializuje sa na nahrávky barokového obdobia – uvedie nielen Bachov repertoár, ale zaujímavo znie (pre mňa osobne) aj Poulenc a jeho Concerto g mol pre organ, sláčikový orchester a tympany. Koncert otvorí skladba v premiére. Čím bude tento koncert dramaturgicky špeciálny?
Pôjde o jedinečné spojenie priestoru, nástroja, skladieb a ich interpretov. Veď v Dóme sv. Alžbety účinkoval orchester Štátnej filharmónie Košice počas organového festivalu naposledy 10. mája 1977. Tým, že priestorové možnosti Dómu nedovoľujú účinkovanie veľkého symfonického orchestra, zároveň sme nechceli hrať malé barokové organové koncerty, ktoré by predsa len vyzneli lepšie v podaní špecializovaných súborov na starú hudbu, padla voľba na zaujímavú kombináciu dvoch skladieb pre organ a sláčikový orchester. Osobne sa teším na slovenskú premiéru Concerta pre organ a sláčikový orchester od Jona Laukvika. Rainer Oster bol Laukvikovým žiakom a odohral aj svetovú premiéru 7. februára 2016 vo veľkej koncertnej sále HMDK v Stuttgarte.
Rainer Oster sa predstaví aj na recitáli v Kežmarku. Repertoár, ktorý však bude hrať, bude zameraný na romantizmus – odznejú diela Brahmsa, Mendelssohna, Schumanna. Pozná publikum aj organové diela spojené s týmto historickým obdobím?
Určite áno a diela tohto obdobia sa tešia mimoriadnej obľube. Rainer Oster pri jeho návšteve Slovenska v roku 2018 mal tú možnosť spoznať nástroj v Novom evanjelickom kostole v Kežmarku, ktorý ho okamžite uchvátil. Je to výnimočná situácia, keď interpret pozná konkrétny nástroj, na ktorom bude hrať koncert. Toto poznanie sa odráža aj na výbere skladieb, ktoré sú ušité na mieru pre tento organ od firmy Rieger z roku 1894.
Ako je to s organovou literatúrou – jej popularizáciou v súčasnosti? Nemá ju laické publikum zväčša späté poväčšine s barokovým obdobím?
Je to možné, ale neviem to adekvátne posúdiť, keďže som k tomu nevidel žiadne štúdie či prieskumy. Keď sa nad tým zamyslím, je dôležité rozlíšiť, či sa pozeráme na laické publikum v nejakom hoc aj provinčnom nemeckom mestečku, kde v kostole hráva študovaný organista, alebo sa pozeráme na laické publikum u nás. Väčšina ľudí sa s nejakou formou kultúry a organovou hudbou stretáva len v kostole počas bohoslužieb. Študovaný a adekvátne platený organista v zahraničí svojím pôsobením výrazne vplýva na miestny kultúrny život. Na Slovensku hrávajú aj v niektorých katedrálach amatéri, ktorí ledva dokážu sprevádzať, nie to ešte viesť, spev veriacich. V takom prípade nemôžeme očakávať, že budú hrávať koncerty s repertoárom všetkých štýlových období. Ďalší aspekt je nástroj, ktorý je v tom ktorom kostole k dispozícii. Na historických barokových pozitívoch by sme hrali veľké Regerove opusy asi ťažko. Tu vidím jednu z úloh Medzinárodného organového festivalu Ivana Sokola. Premyslenou dramaturgiou vzdelávať publikum a ukazovať celú šírku organového repertoáru.
Ďalšou významnou osobnosťou, ktorá sa predstaví na festivale, bude slovenská interpretka – Bernadetta Šuňavská, absolventka Hochschule für Musik und Darstellende Kunst Stuttgart v Nemecku. Rodáčke z Levoče sa podarilo preraziť medzi európsku špičku. Ste na ňu ako jej kolega – organista hrdý?
Samozrejme. S Bernadettou Šuňavskou sa v istom slova zmysle spája môj doterajší umelecký život. Chodieval som na hodiny klavíra k rovnakej učiteľke na ZUŠ v Levoči, taktiež sme obaja boli v triede Emílie Dzemjanovej na košickom konzervatóriu. Prvé dva roky môjho štúdia v Nemecku som dokonca študoval priamo u Bernadetty a momentálne študujem u ďalšieho jej bývalého profesora, Bernharda Haasa v Mníchove. Bernadetta Šuňavská tak bola a stále je v mnohých ohľadoch mojím vzorom. Jej usilovnosť, pracovitosť či ctižiadostivosť nám bola počas štúdia na konzervatóriu opakovane dávaná za vzor. Jej úspechy sú výsledkom neprestajnej tvrdej práce, ktorú si mnohí neuvedomujú. O to viac si vážim čas strávený štúdiom v jej triede.
Prečo domácich interpretov, ktorí sa presadili aj vo svete – medzi nimi napríklad aj pani Šuňavská, vídame na Slovensku zriedka? Je to problém stavu hudobných nástrojov alebo skôr nie sú príležitosti?
Toto je veľmi citlivá téma a tých dôvodov je viacero. Netýka sa to iba organistov, ale výkonných umelcov všeobecne. Na jednej strane sú s angažovaním umelca zo zahraničia spojené zvýšené finančné náklady. Na strane druhej mám pocit, a to zdôrazňujem slovo pocit, že niektoré osobnosti a organizátori organových koncertov trpia Dunning-Krugerovým efektom. Následná konfrontácia so skutočne špičkovými svetovými interpretmi môže byť náročná. Ďalší aspekt je istá zaužívaná forma barterového obchodu a to nie je problém len na Slovensku. Stačí si pozrieť mená vystupujúcich umelcov na rôznych festivaloch, zistiť, aké festivaly organizujú a kto na nich vystupuje. Často je tá zhoda mien až neuveriteľná. Tento fenomén sa však najlepších svetových festivalov netýka. Ale najobjektívnejší dôvod je nedostatok príležitostí. Síce máme na Slovensku už viacero festivalov, no v priemernom nemeckom či francúzskom meste je ročne viac organových koncertov ako na celom Slovensku. Síce som to nepočítal, ale som si takmer istý, že je toto tvrdenie pravdivé. Totiž, na západe sú organizátormi organových koncertov hlavne samotní cirkevní hudobníci. Každý väčší kostol tak ponúka celoročné kultúrne podujatia a množstvo koncertov. To je niečo, čo mi na Slovensku bytostne chýba. Je síce pekné, že sa v nejakom kostole, kde majú aj kvalitný nástroj, odohrajú 3-4 koncerty v rámci organového festivalu, no zvyšok roka sa potom v danom kostole či regióne nedeje absolútne nič.
Významným hosťom festivalu bude François Espinasse, ktorý sa predstaví ako koncertný umelec a zároveň bude viesť aj workshop. Tohto roku bude novinkou, že bude organizovaný nielen pre aktívnych, ale aj pre pasívnych účastníkov. Na koho popud táto myšlienka vznikla? Budú môcť teda prísť nielen interpreti, ale aj nadšenci, tí, ktorí majú radi organové umenie a počúvať výklad majstra?
V prvom rade je Workshop určený študentom organovej hry, ale o to viac nás poteší účasť laikov. Skupinový vyučovací proces nie je naším výmyslom a forma pasívnej účasti býva na podujatiach tohto typu štandardom. Najmä začínajúci študenti tak môžu získať množstvo informácií len počúvaním iných skúsenejších žiakov, bez potreby nacvičenia často úzko profilového repertoáru. V takom Francúzsku je skupinové vyučovanie bežné aj na umeleckých školách.
Workshop bude venovaný skladateľovi a interpretovi – Césarovi Franckovi pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia. Čím je pre Vás osobne jeho dielo také podmanivé? Viem, že keď sa povie meno tohto skladateľa, každý organista zbystrí pozornosť, napokon, jeho význam v skladbe pre organ je nepochybný, ale zase, na druhej strane, aj jeho jediná symfónia je dielo mimoriadneho významu. A pritom za svojho života ho široká verejnosť nepoznala, uznania sa dočkal až po smrti…
Je dôležité pripomenúť, že Franck skomponoval svoje najznámejšie diela, ako spomínanú Symphonie, Variations Symphoniques či husľovú sonátu, až v posledných rokoch jeho života. Aj pre organ začal komponovať až vo veku okolo 30 rokov. Ja sám nevnímam Césara Francka iba z pohľadu jeho organových kompozícií, ale ako komplexnú osobnosť. Pre organovú tvorbu Francka, ale aj ostatných skladateľov a organistov tohto obdobia, bol rozhodujúci aj jeden z najlepších organárov histórie – Aristide Cavaillé-Coll. Celková koncepcia, technické a zvukové inovácie podnietili tvorbu pre tento nástroj a tvoria jeden zo základných kameňov vtedajšej francúzskej organovej školy. Toto obdobie a aj osobnosť Césara Francka silne poznačili ďalší vývoj kráľovského nástroja.
Mladú generáciu budú na festivale reprezentovať rakúsky organista Johannes Zeinler a holandský interpret Adriaan Hoek. Obaja predstavia Bachovu organovú tvorbu. Koncerty sú venované pamiatke Ivana Sokola, takže majú duchovný podtext. Predstavíte nám ich?
Pamiatku Ivana Sokola si chceme pripomenúť jedinečným a v slovenskom kontexte ojedinelým dramaturgickým počinom – uviesť kompletné organové dielo Johanna Sebastiana Bacha počas nasledujúcich desiatich rokov. Každý rok uvedieme dva koncerty, jeden v Košiciach a druhý v partnerskom meste festivalu. Rozdelenie Bachových skladieb do jednotlivých koncertov sme prevzali od Andreasa Josta z jeho projektu «Bach am Sonntag» v Grossmünster v Zürichu. Hlavným princípom preňho bolo rozdelenie chorálovej hudby v priebehu liturgického roka. Preto má aj prvý koncert Johannesa Zeinlera v Prešove podtitul Advent a druhý koncert série v podaní Adriaana Hoeka v Košiciach má podtitul Vianoce. Chorálové skladby sú následne vhodne doplnené voľnými dielami. Okrem toho k sérii patria koncerty so špecifickou tematikou. Napríklad Rané dielo, Taliansky Bach, Toccaty či Clavierübung III. Až po ukončení všetkých príprav na tento projekt som narazil na rozhovor Etely Čárskej s Ivanom Sokolom pre Hudobný život z roku 1985. V ňom sa prihovára za koncepčnú dramaturgiu koncertov a spomína, ako v zahraničí spoznal prax, že v rámci i niekoľkoročného cyklu sa dramaturgovia snažia priblížiť kompletné dielo autora, napríklad Bacha či Messiaena, čím sa koncerty môžu stať aj pútavým výchovným projektom.
Okrem nich sa ešte obaja interpreti predstavia aj na samostatných recitáloch – ak si ich človek dohľadá, zistí, že ide o talentovaných umelcov. Máme im čo na Slovensku z pohľadu hudobných nástrojov čo ponúknuť? Staráme sa o vzácne pamiatky dostatočne?
Na Slovensku máme výnimočne vysoký počet historických organov. Pán Andrej Štafura, pracovník SAV špecializujúci sa na výskum historických organov, v jednom rozhovore spomínal štatistiku z roku 2011 v ISO Journal, podľa ktorej pripadá na Slovensku približne 2 500 obyvateľov na jeden historický organ. V Poľsku je to zhruba 4 700, v Španielsku až 18 000. Dokopy máme teda okolo dvetisíc historických nástrojov. Žiaľ, prevažná väčšina z nich sa nachádza v zlom, možno polovica až v kritickom stave a sú nehrateľné. Pri pamiatkach na Slovensku sa odhaduje investičný dlh vo výške 5,5 miliardy eur. To sú tak neuveriteľné čísla, pričom nebadám nejaký zlepšujúci sa trend. V pamäti mi utkvel príhovor Ivana Sokola v bulletine 31. ročníka MOF z roku 2001, kde kritickým tónom upozorňoval na katastrofálny stav historických organov. Stále premýšľam, čo by som mohol urobiť, aby sa tento trend zmenil, no zatiaľ som nenašiel uspokojujúcu odpoveď. Samozrejme, niekoľko historických nástrojov sa každý rok opraví, ale ich počet je nedostatočný. Výnimočnú činnosť v tomto ohľade vykonáva festival Slovenské historické organy, ktorý vznikol už v roku 1992 a jeho cieľom je prostredníctvom koncertov podnietiť záujem o historicky vzácne organy a iniciovať ich záchranu.
A na záver: ste rád, že tento festival prežil? Mali sme tu koronu, dnes prežívame obdobie neistoty – v susedstve je vojna, ľudia nevedia, aké obdobie ich čaká z pohľadu energetickej krízy… Čo im môže organová hudba ponúknuť?
Verím, že organová hudba dokáže poskytnúť každému práve to, čo v danom momente potrebuje – nádej, útechu, potešenie či zamyslenie. Aj vďaka bohatej palete interpretov, nástrojov či skladieb, ktoré zaznejú na tohtoročnom festivale, si každý dokáže nájsť niečo pre seba. MOFIS to počas svojej existencie nemal ľahké a súčasné krízy nie sú jediné, ktorým musel vo svojej histórii čeliť. No môj vnútorný hlas mi hovorí, že festival čaká dlhá a svetlá budúcnosť.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Jean M. Laffitau
