Liptovské publikum opäť potvrdilo, že je otvorené aj náročnejším, súčasným štýlom hudby.
Tretí festivalový deň v Liptovskom Mikuláši priniesol priaznivcom jazzu ďalší workshop s Ľubošom Brtáňom na tému nahrávacieho štúdia, ktorý viedol aj masterclass v predchádzajúci deň. Gitarista, rodák z Liptovského Mikuláša, sa venuje rôznym projektom, zužitkováva svoje štúdiá v Grazi (Kunst Universität) na sprostredkovania ďalším záujemcom, ale i publiku. Počas všetkých troch dní trvania Mikulášskeho Jazzového Festivalu bol hlavným ťahúňom nočných jam session v klube v Kultúrnom Dome. Dokázal byť nápomocný novým tváram, ktoré sa prvýkrát posadili na pódium, viesť ich a usmerňovať tak, aby po niekoľkých minútach získali stabilitu a istotu. Vďaka Brtáňovej dobrej znalosti štandardov sa tieto jam sessions zmenili na skvelé hranie, zábavu, ale zároveň aj skúsenosti pre nových interpretov.
Od siedmej hodiny večernej nás v Dome Kultúry čakali Baron Haze – ďalšia mladá jazzová formácia, ktorá má česko-slovenské zázemie. Frontmanka kapely Simona Hulejová, ktorá si umeleckým menom hovorí Sella Luna, ho založila spoločne s basgitaristom Marekom Pachom. Dvaja muzikanti sa stretli počas štúdia na VOŠ a Konzervatóriu Jaroslava Ježka v Prahe, zostavu dopĺňa česká gitaristka Kateřina Hošková, vynikajúci klavirista a klávesák Robin Galia a bubeník Pavel Plašil, cimbalista z Čiech. V niektorých skladbách im na pódiu hosťoval trubkár Oskar Török. V skladbách predstavili harmonicky zaujímavé témy, svoj vlastný repertoár, ktorý sa koncentruje v interpretácii na pregnantnú, údernú rytmiku. Sú to všetko mladí ľudia, preto je logické, že sa uberajú štýlom, ktorý je dnes mimoriadne populárny. Novodobý fusion si žije vlastným životom, podlieha rôznym vplyvom v hudbe. V speve Simony Hulejovej je cítiť školený hlas, jej spôsob práce s tonalitou, rôznymi harmonickými tónmi, ktoré dokáže veľmi prirodzene dostať do melodickej línie, je pozoruhodný. Potrebuje síce ešte vyzrieť v prejave a výraze najmä vo výškach, ktoré niekedy zneli až muzikálovo, žiadala by sa sofistikovanejšia práca s tónom, no i tak sa jej vystúpenie zmenilo na mimoriadne tvorivé.
Najviac presvedčila v scatoch – vedela tému rozospievať do nových melodických línií, priamo nadväzovala na inštrumentálne dianie – mnohé jej improvizácie boli dialogické, rovnako sa jej tematický materiál odrážal v jednotlivých nástrojoch. Vokál má v jej bande dostatočne silné postavenie, no i tak sme počuli mnoho zaujímavých sól – v gitare, bicích, ale najmä klavíri. Klavirista Robin Galia preukázal tvorivosť, nielen počas vokálnych partov dokázal citlivo sekundovať speváčke, ale aj v medzihrách a sólových improvizáciách sa prejavila jeho nápaditosť a zrelosť. Klavír neponímal ako štandardný melodický nástroj, no najmä ako sonórny. Dnes sa klaviristi často inšpirujú Johnom Cageom a jeho nasledovníkmi, preto nechýbali aj hraničné registre, práca s farebnosťou tohto hudobného nástroja, tonálne neobvyklé postupy (niekedy opakujúci sa súzvuk sekúnd alebo atonálny trilok priam drásal nervy, ale zároveň podčiarkoval ponurú atmosféru skladby). Muzikanti flexibilne rozvíjali materiál, často sa zdali ich postupy intuitívne, čo je na mladú kapelu vyspelý prvok. Kompozične ich repertoár ťaží z melodicky príťažlivých, výrazných motívov, úderných, krátkych. Pri dominantnej rytmickej sekcii (práve v rytmike sa dalo badať to, že je to čisto mladá kapela, podliehajúca súčasnej hudbe) však pri stabilnom, opakujúcom sa základe prebiehal v lineárnej štruktúre voľný proces v improvizáciách. Práve tento spôsob práce dokázal v skladbách vytvoriť napätie.
Prišlo aj na folklór, z ktorého speváčka čerpá – vo vokálnom prejave sú zjavné prvky jej základu, z ktorého vyrástla. Simona smerovala pozdrav do obecenstva, kde sedela jej babička – legenda slovenského folklóru Hanka Hulejová. Keď zaspievala prvú pieseň a capella a potom zhudobnenú Holúbky, bolo okamžite zrejmé, kto Simonu celý čas viedol. Mnohí dokonca upozorňujú na podobnosť farieb hlasu medzi Hankou Hulejovou a jej vnučkou. Nezameniteľný spôsob ozdôb melodických tónov, prepájanie hrudného a hlavového registra, výrazovo precítený, diferencovaný prejav, ale najmä jej sila hlasu boli v jej podaní originálne. A najmä sebaistota. Pre región Liptova sú typické trávnice, kosecké piesne, pastierske a ľúbostné, najmä pri trávniciach je podstatná práca s dychom, ktorú speváčka ovláda excelentne. Jej frázovanie bolo prekrásne, kantilénu piesne precítila, legáta nádherne tvarovala. Je zrejmé, že okrem moderného jazzu je práve folklór jedným z pilierov kapely, pretože aj muzikanti dokázali rozvíjať improvizácie v duchu tejto piesne. Napokon, na slovenský folklór môžeme byť právom hrdí, ak sa aj objaví v nových podobách, zvuku a žánroch, je vôbec cenné, že ho zachovávame aj inými formami. Simona je na pódiu živel. Srší temperamentom, energiou, muzikálnosťou, chuťou spievať a tvoriť. Bolo to skvelé, povzbudzujúce, životaschopné vystúpenie.
A na samotný záver nás čakali hviezdy večera, a rozhodne aj celého festivalu. Medzinárodne renomované teleso – speváci Camille Bertault, Médéric Collignon a klavirista David Helbock, prinieslo na podujatie jedinečný, aj keď nie ľahko počúvateľný koncert. Liptovské publikum opäť potvrdilo, že je otvorené aj náročnejším, súčasným štýlom hudby. Všetci traja majú za sebou klasické hudobné vzdelanie, Camille Bertault vyštudovala operný spev a klavír, Médéric je francúzsky jazzový spevák, kornetista a hráč na saxofón, David rakúsky klavirista, s vynikajúcimi technickými dispozíciami a inovatívnym prístupom k hudbe. Je možno tak trošku paradoxom, že títo traja sa stretli len deň pred festivalovým vystúpením pred pár rokmi v zahraničí a okamžite z toho vyšla silná afinita, skvelá chémia na pódiu a vzájomne fungujúca muzikalita. V jazze to však nie je ničím výnimočným, práve schopnosť improvizácie dovoľuje jazzmenom spoločne fungovať vždy v nových hudobných konotáciách. Nie však každý klasicky vzdelaný hudobník má takéto danosti, navyše, týchto troch spája schopnosť skĺbiť rozmanité prístupy – najmä k vokálnemu umeniu, klavirista David je ten, ktorý ich spája, sprevádza a zároveň tvorí vlastné, nové, sonórne bohaté prvky v hudbe.
Medzi Camille a Médericom existuje odlišný prístup k prezentácii súčasného vokálneho umenia, no čo ich prejav zjednocuje, je hudobná zvedavosť a rúcanie tradičných hodnôt. Kým Camille spieva kultivovanejším spôsobom, prezentujúc svoj obdivuhodný rozsah, no pritom úplne oprosťujúc sa od operného spevu, využíva prirodzený hrudný register, jej kolega síce rovnako pristupuje k hlasu ako k hudobnému nástroju, no často siaha po extrémnych polohách. Médericove vokálne improvizácie kombinujú okrem štandardného scatu beatbox, vokalizácie vo vysokom, hraničnom registri, ktoré je schopný využiť ako unikátne výrazové prostriedky. Elektronickými efektmi skresľuje svoj hlas, zosilňuje ho a moduluje, čím vytvára neopakovateľnú atmosféru. Popri tom hrá na rozmanitých nástrojoch, od dychových, cez bohatý aparát bicích či jednoduché pomôcky, na ktorých tvorí tóny. Často sa mu tieto „hudobné nástroje“ zmestia len do vrecka, alebo je to zvuk obyčajnej drevenej palice, ktorým dokáže podporiť rytmickú štruktúru diela, no nielen to. Nahrádza tým pôvodné elektronické efekty v kompozícii – takou bola aj úchvatná verzia skladby od Björk). Sekunduje tým speváčke, ktorá drží melodickú líniu, rovnako je obdivuhodná v scate, v improvizácii jej fantázia nepozná hranice. Je to univerzálny typ umelkyne, ktorá je presvedčivá v performance – presne, ako bola kedysi novátorská Laurie Anderson, tak aj Camille dokáže na scénu priniesť hudobné, vizuálne, herecké umenie, divadlo, pastvu pre oči aj uši. Posúva vokálny jazz výberom piesní, komponovaním svojich vlastných, akoby novodobého šansónu, so silnými výpoveďami. Okrem kaskádových vokálnych scatov v ohromujúcom rýchlom tempe, zvládajúc aj ťažké intervaly s brilantnou čistotou, rozohráva na pódiu množstvo zvukov, príbehov a emócií. Jej interpretácia, to je jedno veľké dobrodružstvo. Ponúka ho zároveň v žánrovo-štýlovej pestrosti, ale aj v kompozíciách, ktoré skladá.
Občas sme počuli melodické šansóny, dojemné a clivé, v pomalom tempe, ktoré zvukovo ozvláštnil Helbock využívajúci klavír ako farebný perkusívny nástroj, aj keď začal prekvapivo spevnou, melodicky príťažlivou introdukciou. Práve tá kombinácia tonálneho a jemne disonantného sveta, ktorú využívali v tradičnom štýle, bola zvukovo obohacujúca. Pri ich hudbe ste sa skrátka nenudili ani jedinú frázu, čaro interpretov spočívalo aj v ich prekvapeniach a vzrušujúcich dobrodružstvách – tonalite, rytme, farbe a harmónii. Komplexne znejúce melódie, napríklad štandard Good Morning Heartache prespievaný vo francúzštine, mal zrazu úplne iný charakter. Spievaný s jemnosťou, čistotou vo vysokých polohách, s klavírnym sólom a sprievodom s bluesovým nádychom, nikdy však nie tuctový. Klavirista oživil tonalitu a zvuk – hudobný nástroj znel v spodných polohách so zadržiavanými alikvotmi a vytváral tak perkusívny nádych. S týmito modernými prvkami však narábal opatrne, aby sa nenarušila celistvosť kompozície.
Pomalé štandardy striedali virtuózne, v rýchlom tempe. Trojica presne vedela, ako dávkovať dramaturgiu koncertu, aby sa publikum vyžilo na pomalých, nesmierne emotívnych piesňach (nikdy však nie pieseň v štandardnom ponímaní), či nechali vyniknúť v speve len Camille, alebo sme počuli pôsobivý duet. Trojica zapôsobila aj Bachovými Goldbergovými variáciami, polyfonické pasáže mali dômyselne v duete podelené. Nielen výrazovo zaujímavá, ale aj dynamicky. Tak, ako sa na barokové skladby patrí, využili princíp terasovitej dynamiky. Počuť toto výsostne inštrumentálne dielo vo vokálnom podaní, bol ohromujúci zážitok. Proste, veľa nôt sa zrazu zmení v smršť hudobnej energie a spontánnosti, ale s dômyselným aranžmánom.
Spomínaná pieseň Björk New World bola azda najintenzívnejším zážitkom. Interpretáciou – úvodným elektronickým introm, ktoré dokázali stvárniť len prostredníctvom klavíra a úderov palíc, vytvárajúcich efektnú náhradu za dunivý elektronický podklad, a následným spevom, približujúcim sa k originálu, presvedčivo emotívne znejúcimi vokálnymi vrstvami a perkusívnymi zvukmi, sa postarali sugestívne hudobné divadlo. Ich posúvanie hraníc hudby, viacžánrovosť a súčasný spôsob nazerania na umenie – vo svojej rozmanitosti, boli fascinujúcim zážitkom. Pamätný určite ostane aj sólový výstup Collignona. Na trúbke využil hraničné tóny, expresionistického charakteru, ku ktorým prispôsobil aj vokálny prejav. Úplne bez slov, len scat, znel zúfalý krik vo vysokých polohách – volajúci o pomoc, priam existencionálne drásavý. Aj táto extrémna poloha emócií je obrazom súčasného sveta, ktorý dokážu títo interpreti stvárniť verne, príbehovo a prostredníctvom silných zážitkov.
Schopnosť zaujať a osloviť divákov – každou jednou skladbou, hoci v náročne vystavanej dramaturgii, to sú charakteristické momenty záverečného koncertu Mikulášskeho Jazzového Festivalu. Ten bude na budúci rok sláviť svoj jubilejný, 20. ročník, preto sa už teraz tešíme, aký program pripravia organizátori Ján Novotný a Martin Budaj. Ak bol 19. ročník v ich ponímaní štandardným programom, potom si neviem dosť dobre predstaviť, akú veľkolepú dramaturgiu predstavia o rok.
Zuzana Vachová
Foto: Pavol Staník
