Road movies vždy prinášali dobrodružný zážitok s veľkým priestorom na zamyslenie a analýzu tráum z minulosti. Islandská komediálna snímka Na ceste s mamou podobne vedie svojho hrdinu k sebapoznaniu a odpútaniu sa od predošlého spôsobu života. Podarilo sa režisérovi a scenáristovi Hilmarovi Oddssonovi na tejto ceste vyhnúť žánrovým klišé a sprostredkovať v rámci bohatej histórie žánru originálnu filmovú skúsenosť?
Jon vezie svoju mŕtvu mamu v hrdzavom aute na juh Islandu, kde chcela byť stará žena pochovaná. Syn v strednom veku robí všetko preto, aby jej posledné prianie splnil. Počas jazdy si však uvedomí vlastnú osamelosť, ktorú prežíval ešte skôr, ako jeho mama zomrela.
Akokoľvek pochmúrne môže námet tohto filmu znieť, nálada, ktorú vyžaruje, je predsa len trochu iná a trochu zložitejšia. Autor si divákov nekupuje klasickou islandskou zeleňou a ľadovým vetrom, aby zvýraznil krásnu nehostinnosť krajiny a nám dodal pocit pohodlia v kresle kinosály. Island zahalil do monochromatického závoja, čím zdôraznil jeho inak neuchopiteľnú magickú tvár. Odtiene sivej pridávajú filmu bôľny výraz a zároveň si umelecky vyžadujú kompozičnú presnosť, čím umožňujú vnímať okolie ako neskutočný priestor plný nepredstaviteľných možností a udalostí. Magický realizmus v snímke dopĺňa existenciálnu rovinu, ktorá by bez neho bola neúnosná. Film takto získava kúzlo a humor.
Hrdina Jon cestuje nízkou rýchlosťou v starom aute po nespevnených cestách a na zadnom sedadle sedí jeho mŕtva matka. Odkedy odišla, nevyronil ani jednu slzu, má dosť času na premýšľanie a blízkosť smrti ho privádza aj k uvažovaniu nad vlastným životom. Napriek ťažkej téme film obsahuje množstvo vtipných situácií, ktoré sú dômyselne pripravené a plynú takmer výhradne z obrazových a ruchových vyjadrovacích prostriedkov. Dielo navyše nepôsobí dojmom, že by si režisér Oddsson niekedy potreboval pomáhať k vyjadreniu stavu či myšlienky dialógom. Čokoľvek chce povedať, stačí mu na to iba správne umiestnenie kamery, akcia a strih. Neraz z toho plynie zarážajúca či mimoriadne vtipná pointa.
Nesmiem zabudnúť na zvuk! Obyčajnými ruchmi, ale aj hudobnými motívmi dokáže autor vyjadriť dokonca veľké zvraty v deji a doručiť ich ako prekvapenie. Nejedno pootočenie deja iným smerom má tak omnoho dramatickejší dopad, než ako by to dokázal obsahovo vecný záber navyše či hovorené slovo. Hilmar Oddsson naplno využíva možnosti média a robí nimi skutočné filmové divy. Napriek tomu si jeho snímka uchováva skromnejší festivalový štýl. Ponúka však veľký umelecký zážitok.
Podobne dômyselne získame o hlavnej postave aj informácie o jej minulosti a rovno máme možnosť prežiť emócie dávneho smútku. Odtiene nostalgie autor sprostredkúva tak, aby sme si ich odniesli ako najhodnotnejší balík zážitkov. Práve pri týchto sladko-trpkých pocitoch pre nás začne hlavný hrdina naozaj veľa znamenať a jeho príbeh sa stane zásadným. To všetko s dávkou vtipu.
Vďaka satire je pravda pravdivejšia, dokonca aj smútok je skutočnejší. Humor v tomto filme neodľahčuje tragické skutočnosti, ale robí z postáv skutočných hrdinov, ktorí si navzdory osudu dokážu každé ráno uviazať topánky a vyjsť z dverí svojho domu, aby čelili ďalšiemu dňu. Magickosť, o ktorej som hovoril vyššie, pomáha Jonovi pochopiť význam vlastného života, postupne si odpovedá na všetky dávne krivdy, ktoré sa mu v živote stali, najmä na neúspešný vzťah s bývalou priateľkou. Jon akoby sa smrťou matky dostal z oparu, ktorý mu mátal hlavu posledných 50 či 60 rokov a začína si uvedomovať, čo môže život skutočne znamenať. Škoda, že na to neprišiel už skôr.
Kľúčovou charakteristikou road movie je jeho epizodická štruktúra. Všetky Jonove zastávky na ceste majú pre príbeh zásadný zmysel a každá nám pomáha spoznať hlavného hrdinu. Zatiaľ čo niektoré vedľajšie postavy vnášajú do filmu kúzlo či zábavu, iné sa snažia vojsť s Jonom do konfliktu. Spory, do ktorých sa náš hrdina počas cesty dostane sú však občas slabšie motivované, akoby nás autor chcel nasilu presvedčiť, že Jon do tohto sveta viac nepatrí, no fakticky k tomu nepodal žiaden pádny dôvod. Preto sa stáva, že je na Jona niekto neprimerane zlý, aj keď si také správanie mohol pokojne odpustiť a situáciu riešiť omnoho jednoduchšie a efektívnejšie.
Najkrajšia na celom filme je však jeho duchovná rovina a nevypovedané skutočnosti a myšlienky. Nemrhá sa v ňom slovami, napriek tomu cítiť, ako je dej starostlivo premyslený a má veľký vnútorný rozsah – metafyzický priestor. Samota a biele noci na Islande akoby vzkriesili duchov a iné bytosti, ktoré človeku môžu robiť spoločnosť, keď široko-ďaleko nikoho niet. Niežeby sa autor významnejšie pokúšal divákovi pomotať hlavu hrami s časopriestorom, no aj tak som si po projekcii kládol otázku, čo z videného malo reprezentovať skutočnosť a čo zastupovalo Jonove predstavy a jeho vlastný svet a nevysporiadané zážitky z minulosti.
S nadšením zisťujem, že Na ceste s mamou môže byť viac než len festivalovou jednohubkou a oplatí sa filmu venovať väčšiu pozornosť, alebo ho dokonca vidieť opakovane. Prináša dobrý pocit zo sledovania a objavovania detailne premyslenej akcie a obrazových významov. Postavy sa nepresúvajú z bodu A do bodu B cez prázdne a hluché strihové sekvencie a film si vie zaslúžiť divácky záujem poctivým a naplneným príbehom. Do výberu tohtoročnej prehliadky SCANDI sa snímka dostala plným právom a nebude mať ťažkosti nájsť si svojich divákov.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Film Europe
