„Našli sme si k sebe cestu a uvedomili sme si, že nemusíme byť tri oddelené súbory, ale môžeme spolu vytvárať niečo, čo je zmysluplné, estetické, ideovo hodnotné a zároveň medziľudsky blízke,“ hovorí o projekte Carmen dramaturgička Činohry Slovenského národného divadla Miriam Kičiňová.
Mirka, Vy ste sa počas koronakrízy podieľali na vzniku projektu Carmen. Hovorila som už za operu s dramaturgom Marekom Mokošom, aký je Váš pohľad na okolnosti vzniku tohto projektu? Predsa len, každý má iné vnímanie, každý to inak cíti, je zrejmé, že ste nemali počas korona obdobia domáci komfort, ale tvorivé a aktívne obdobie, čo sa odrazilo aj na Carmen. Ako vznikla myšlienka dať dokopy všetky tri súbory?
V istej fáze korona obdobia sme spolu s Marekom Mokošom a Evkou Gajdošovou, dramaturgičkou baletu, trávili veľa času a keď už sme ho pospolu trávili, vznikla myšlienka, prečo by sme aj niečo pospolu nevytvorili. Išlo už v podstate o tretiu fázu online projektu SND doma, čo mal byť v našich predstavách divadelný záznam, ale zároveň by to nebol úplný záznam. Ideálne by bolo, ak by sme to mohli online streamovať, ale na to by sme museli mať iné podmienky na skúšanie. Celé sa to vlastne zrodilo na tomto mieste, kde teraz sedíme (kaviareň Libresso v priestoroch Slovenského národného divadla – pozn.red.), lebo sme tu v apríli spoločne dlho trávili čas a v máji ešte viac. Bavilo nás hľadať priesečníky troch umení a našich troch súborov. Hľadali sme cestu, čo dokážeme vytvoriť vo zvláštnom, obmedzenom režime aj s menším počtom ľudí a v akých priestoroch. Ukázala sa aj sila nášho technického supportu. Chlapci, ktorí u nás spolupracujú na live cinema inscenáciách, sa do toho pustili s odvahou a pokorou, čakajúc, ako sa to vydarí. Vo vnútri bola obrovská podpora. Z jednej strany technická a samozrejme, aj ľudská a prajná. A nehovorím o umelcoch, ktorí mali naozaj chuť niečo robiť a nové vytvoriť. Aj my sme sa učili, ako vôbec vymyslieť tento formát, hoci som si vedomá, že to nie je správne slovo, ale iné adekvátne mi nenapadá. Istý pretlak, že potrebujeme tvoriť, ktorý sme mnohí počas korony pociťovali, sa práve v Carmen podarilo premeniť na zážitok. V tomto malo toto obdobie istý vnútorný zmysel pre túto inštitúciu. Našli sme si nejakú cestu k sebe a uvedomili sme si, že nemusíme byť tri oddelené súbory, ale môžeme spolu vytvárať niečo, čo je zmysluplné, estetické, ideovo hodnotné a zároveň medziľudsky blízke
Zároveň to však je projekt, ktorý je výnimočný práve tým, ako dokáže spájať súbory, pretože pri Carmen si divák predstaví známy operný titul, možno trošku aj sprofanovaný. V tomto projekte sme však počuli Violončelovú suitu pre šesť čiel, čo je už samo osebe zvukovo zaujímavé a za Činohru ste vybrali zaujímavé texty, ktoré netradične prepájajú dejovú líniu…
Hudobnú časť navrhla violončelistka Katka Zajacová z orchestra Opery SND, ktorá priniesla práve túto úpravu Suity pre šesť violončiel. Následne postavil baletný majster a choreograf Igor Holováč tanečné choreografie a spoločne s Marekom Mokošom sme začali hľadať cesty, ako by sa to dalo pospájať s textami Mlieko a med od Rupi Kaur. Snažili sme sa nájsť, čo ktorá zložka dokáže v rámci príbehu popísať alebo vypovedať. Myslím si, že v Carmen každý dokáže nájsť inú optiku prežívania vzťahu. Na ten príbeh sa totiž dá veľmi rôznorodo nazerať, teda je to údel ženy, ktorá si prekráča totálne zraňujúcim vzťahom.
Vráťme sa však ešte k tomu žánru. Vy ste už naznačili, že ťažko Carmen pomenovať – vieme, že to nie je ani film, ani divadlo. Ako by ste tento projekt nazvali? Aký je to korona útvar?
Je to korona performancia divadelno-televízneho rázu s prvkami filmovej mágie.
Tak to je výstižné a ešte to má aj eleganciu…
Ešte stále hľadáme na to ten správny termín. Sme si vedomí, že to nie je film, pretože na to by sme museli mať iné technické zázemie a iný spôsob strihovej skladby. Zároveň by sme museli menej priznávať divadlo. Tiež to nie je natočené divadlo, pretože to využíva prvky, ktoré umožňuje film, teda kameru, strih a postprodukciu. Teda nie je to ani rýdze divadlo, ktoré by sa dialo v čase a priestore. Nie je to ani záznam inscenácie, ktorá by sa diala v konkrétnom čase a priestore, pretože sa natáčali jednotlivé časti a ex post sa čistili, dorábali a dotvárali. Mohli by sme to teda označiť ako filmovo-divadelnú performanciu, ale ešte si pozriem teatrologické slovníky, či už na to nie je nejaký termín, lebo Nemci na to už určite majú pomenovanie (úsmev).
Bola zo strany umelcov vôľa, keď ste ich na tento projekt oslovili? Ako spolupracovali umelci zo súborov?
Určite bola z ich strany veľmi veľká vôľa a chuť pracovať. Teraz si uvedomujem, že niektoré časti sme mohli aj pokojne rozšíriť, pretože ľudia by mali energiu ísť do čohokoľvek v momente, keď sa začali postupne uvoľňovať opatrenia. Musím povedať, že pre mnohých to bolo aj prvé medzisúborové postretanie sa. Bolo krásne pozorovať, ako si každé umenie nesie niečo, na čo je zvyknuté a ako sa inak pozerá na to iné umenie. Zrazu sme museli hľadať iný jazyk a porozumieť si. Napríklad Táňa Pauhofová, ktorá má skúsenosť s tanečným divadlom, vie porozumieť Damanimu (Damani Campbel Williams – tanečník Baletu SND – pozn.red.), ktorý sa prvýkrát stretáva s činohernou herečkou. Bolo na jednej strane trochu absurdné vysvetľovať činoherné motivácie tanečníkovi, ale bolo to nutné. Zároveň sme chceli od Táne Pauhofovej alebo od opernej speváčky Moniky Fabiánovej pohybové prvky. S tým intenzívne pracoval Igor Holováč. V istom bode sme sa však všetci učili niečo nové. Napríklad Monika Fabiánová sa prvý krát ocitla na javisku spolu s Alexandrom Bártom. Vznikla istá interakcia, čo si môžu k sebe dovoliť, z hereckej stránky, a tiež v strete tých dvoch umení. Kedy je už napríklad tej akcie priveľa, na úkor pozornosti, kedy je už nutné spevácky prejav utlmiť. Do toho ešte vstúpil tanec, kedy bolo potrebné navzájom sa rešpektovať, ale zároveň nikoho neukrátiť. Bolo tam množstvo detailov, ktoré sme museli psychologicky prepracovať, aj keď sa v prvý moment nemuseli zdať dôležité, ale kamere neunikli.
Violončelisti podali interpretačne brilantný výkon a keď som tak sledovala tanečné výkony a prednesy hercov, nie celkom som si dokázala predstaviť, ako ste dokázali zosúladiť nahrávanie. Mohlo sa stať, že teleso zahralo svoj part a hudobníci boli spokojní, ale tanečníci nie… Stretávali ste sa počas prípravy projektu Carmen aj s takýmito situáciami?
Presne to sa nám dialo a učili sme sa, kedy vlastne môže byť ostrá. Ako dramaturg činohry sa stretávam so situáciami, kedy scény opakujeme viac krát. Občas to môže byť i fyzicky vysiľujúce. Ale je to normálne. Rovnako pre hudobníkov sú opakovania bežné, no pre tanečníkov sú tieto opakovania fyzicky náročné. Pred ostrou boli možné iba technické skúšky, aby sa pred ostrou nevyčerpali. Tanečné party boli tak náročné, že ostrú nebolo možné opakovať niekoľko krát za sebou bez oddychu. V prvej fáze si každý svoj part skúšal sám. Teda aj tanečníci aj herci na reprodukovanú hudbu. Keď však prišlo na scénu sexteto, ukázalo sa, že hrajú v inom tempe. Igor Hlováč musel teda prispôsobovať choreografiu. Veľmi rýchlo sme pochopili, že všetko musíme začať skúšať spolu, lebo sa nikdy nezladíme. Takže po prvej fáze individuálnych skúšok sme začali skúšať spoločne.
Takže violončelové sexteto chodilo na baletnú sálu?
Áno a rovnako aj činoherci. Dokonca aj kameramani prišli na skúšku, aby mali predstavu, čo sa bude diať a vedeli pripraviť technické riešenie, postavenie kamier atď. Lenže teória je jedna vec a prax druhá. Napríklad, museli sme si zvyknúť, že nastavovanie kamier a svetiel trvá istý čas, kameraman, ktorý s kamerou voľne chodil, sa musel naučiť, v ktorých momentoch a kde môže snímať. Mnoho vecí sme sa museli učiť za pochodu, vlastne až do záverečného momentu. Sexteto hralo naživo vo všetkých obrazoch, rovnako to bolo i s tancom a činohrou. Iba záverečné tanečné číslo je jediné, kde sme zvuk nahrali vopred. Bol to kompromis. Bolo totiž pre tanečníkov také rýchle a technicky náročné, že sme sa chceli vyhnúť tomu, že ho nebudeme schopní natočiť či zopakovať po sebe viac krát v rovnakom tempe. Máme nahraté dve verzie a dodnes sa sporíme, ktorá by bola vhodnejšia. Pre bežného diváka je to nerozpoznateľné, pretože ide len o stotiny sekúnd. Ale pre tanečníkov sú to zásadné veci. To sú všetko nové veci, ktoré sme sa za pochodu navzájom o sebe dozvedali. Teda to, čo je pre ktorý ansámbel dôležité. Kde je pre činoherný súbor dôležitá psychológia, poznať motivácie, rozumieť im, vedieť ich dostať navonok, že v tanci sú zase rozhodujúce tempo a rytmus, mnohé detaily, presnosť prvkov, ktoré určujú celkové vyznenie a mnohé ďalšie… Za toto som vďačná.
Boli ste pri finalizácii projektu?
Strihal a upravoval to náš kolega Jarko Mackov, video artista z Činohry SND, ktorý u nás v divadle robí všetko, čo súvisí s kamerou, videom a so strihom. Sedeli sme pri ňom spolu aj s Marekom Mokošom a akonáhle nám ukázal, čo všetko je možné s materiálom spraviť, už zapracovala kreativita a zjavilo sa to, čomu by sme povedali “filmárska mágia”. Veľkú mieru a zásluhu na tom má Marek, keďže je režisér. Ja som do toho zasahovala z pohľadu dramaturga. Pri záverečnom strihu bol pri našej spoločnej rozprave aj Igor Holováč, aby sa ustrážili všetky tanečné veci. Napríklad, my sme mali predstavu, že tanečník musí byť v detaile, aby isté prvky vynikli, ale ukázalo sa, že je to iba naša predpojatosť. Sú veci, ktoré môžu byť pokojne aj v zábere celku a nemusíme pracovať ostentatívne s detailom. Mali sme v sebe totiž takú prirodzenú úctu a potom sme zistili, že akonáhle funguje vzťah celku a detail, je to dobré. Niekedy sme sa v záverečnej fáze strihu tvorivo sporili o zábery, kto a koľko záberov ešte chce alebo nie, aby sme niektoré zábery nepoužívali nadmerne, či koľko efektných záberov a prvkov je akurát. Myslím si, že sme našli taký rozumný kompromis a spokojnosť všetkých tvorcov.
Ale treba uznať, že práve ten záber ku Carmen svedčí, lebo je to odkaz na toto dielo a predstavuje pomyselnú arénu. Zároveň tými zábermi priznávate, že je to nakrútené v divadle, pretože sú tam zábery do hľadiska a divákovi je zrejmé, že ste to nakrúcali počas korona obdobia…
To bol tiež zámer. Chceli sme sa hrať so sextetom, ktoré nám plávalo prázdnym javiskom a zároveň prázdnym hľadiskom. Bavilo nás využiť moment prázdnej činohernej sály a chceli sme to dostať na obraz. Navyše, ešte je sála Činohry aj červenej farby, čo tiež patrí ku Carmen. zároveň sme v projekte ukázali aj arénu, prepadlisko, akýsi vlastný život javiska a hľadiska.
Malo by pokračovanie projektu aj po korona období zmysel alebo je naviazané na čisto toto obdobie? Dozvedela som sa totiž, že mnoho umelcov zo SND by rado participovalo na obdobnom projekte, ak by ste sa opäť ako dramaturgovia pustili do voľného pokračovania…
Verím, že to nebol posledný projekt. Teraz už poučenejší by sme vedeli pracovať ďalej. Závisí to od možností prevádzky skúšok i hrania. Idey zatiaľ zbierame v hlavách.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: SND, Peter Brenkus, Rastislav Štúr
