Slovenský trubkár presvedčil v rámci festivalu Viva Musica! v klasickom repertoári a v druhej polovici koncertu sa obklopil skvelými jazzovými muzikantmi. Počas jedného večera tak došlo k unikátnej symbióze dvoch hudobných svetov.
Predposledný koncert festivalu Viva Musica! priniesol opäť nezvyčajnú, o to však lákavejšie postavenú dramaturgiu pozostávajúcu z prepojenia klasickej hudby a jazzu. Toto spojenie v súčasnosti už nepredstavuje novinku na festivaloch, o to ťažšie sa hľadajú interpreti, ktorí by dokázali hodnoverne a najmä štýlovo čisto hrať klasický repertoár a s rovnakým sebavedomím sa pohybovať v oblasti jazzovej hudby. Trubkár Juraj Bartoš tieto kritériá nepochybne napĺňa a preto koncert s názvom Juraj Bartoš: Classics & Jazz – Viva Musica! festival 2020, ktorý vopred neprezradil podrobne celý program (najmä jeho druhú časť pozostávajúcu z jazzových kompozícií), ani hostí, sľuboval nečakané prekvapenia.
Publikum sa ich, samozrejme, aj dočkalo, napokon, ak sa na jednom pódiu stretnú interpreti odchovaní na klasickej škole, čerpajúci z dlhoročnej tradície postavenej na škole majstra Bohdana Warchala spoločne so špičkou jazzových muzikantov, uznajte, že takáto fúzia sa ani nemôže skončiť inak ako spontánnou energiou, ohromujúcou muzikalitou, bravúrnymi improvizáciami – a to všetko stmelené precíznou orchestrálnou klasikou.
Dramaturgicky mimoriadne umne vystavaný koncert v prvom čísle predstavil Slovenský komorný orchester pod vedením Ewalda Danela. Vivaldiho Sinfonia pre sláčikový orchester a basso continuo G dur, RV 146 je obľúbeným, divácky atraktívnym kusom. Teleso sa interpretáciou snaží priblížiť štýlovej, barokovej estetike – nielen rovným, bezvibrátovým tónom, ale aj špecifickou, terasovitou dynamikou (kde sa vo forte žiadalo možno trošku viac pridať, aby vynikol kontrast).
Barokovou hudbou sme pokračovali, tentoraz mal „hlavné slovo“ sólista – trubkár Juraj Bartoš. Koncertom pre trúbku a sláčikový orchester c mol talianskeho skladateľa Alessandra Ignazia Marcella večer nadviazal na Vivaldiho taliansky štýl kontrapunktu. Marcellov spôsob kompozície je totiž „presvetlený“ a odľahčený na spôsob benátskeho barokového koncertu. Čo sa týka sólového nástroja, zvlášť v koncertoch dáva skladateľ veľký priestor dychovému partu (či už je to hoboj alebo trúbka).
V prvej časti Andante spiccato zvolil orchester pod vedením Danela vhodné tempo – mnohým ansámblom sa totiž (najmä v súčasnosti) stáva, že v snahe ukázať svoju virtuozitu, nerešpektujú predpísané tempo a hrajú Andante podstatne rýchlejšie. Frázy v podaní sólistu tak pekne dýchali, hlavnou devízou Juraja Bartoša boli excelentné, vyvážené trilky a krásne zahraté ozdoby. To, že sa v rámci interpretácie objavili aj určité intonačné nečistoty, v tomto prípade vôbec nehralo rolu. Aj tie patria k živým vystúpeniam, no ostali v tieni. Kľúčová totiž bola estetika tónu, celkový výrazový prejav a vynikajúce prednesové schopnosti Bartoša. V pomalej časti Adagio prekrásne vyspieval lyrické témy a ukázal, že s absolútnou sebaistotou vie interpretovať dlhé tóny. Fascinujúca bola najmä jeho striedma, vyvážená emocionalita v interpretácii, ktorá je pre barokovú interpretáciu potrebná. V záverečnej Presto dáva Marcello priestor pre sólistu a jeho virtuózne schopnosti, v rýchlom tempe. Juraj Bartoš svoj part vo finále koncertu zahral s obdivuhodnou ľahkosťou. Ako jazzman presvedčil v klasike, napokon, štúdiá a početné majstrovské kurzy mu dali vynikajúci základ, aby fungoval v oboch žánroch s perfekcionizmom a sebaistotou.
Symfóniu č. 1 G dur zvanú „Mannheimská“ od Jána Václava Stamica má Slovenský komorný orchester v stabilnom repertoári a z interpretácie bolo citeľné, že teleso je s kompozíciou dobre zžité. Symfónia, v ktorej Stamic zručne dokázal spojiť prvky talianskej, viedenskej, ale aj českej hudby, no v prvom rade je v nej citeľný dramatický konflikt (Stamic položil základy klasicizmu a v jeho šľapajach kráčali mnohí klasicistickí skladatelia) a oproti barokovej „jednoliatosti“ je výrazovo podstatne pestrejšia. Orchester Ewalda Danela dbal pri interpretácii na štýlovú čistotu, pekne sa vynímali najmä dynamické kontrasty – crescendá a decrescendá a oceniť treba hlavne zvukovú kompaktnosť ansámblu.
Prvú polovicu koncertu venovanú európskej hudbe ukončil Koncert pre corno da caccia/trúbku a sláčikový orchester Es dur pozoruhodného skladateľa predklasicistického obdobia Jana Jiřího Křtitela Nerudu. Toto dielo je familiárne pre talentovaných trubkárov, ktorí sa hlásia do súťaže Concertino Praga, je to totiž povinná skladba. Ide o majstrovský kúsok, melodicky nesmierne zaujímavý. Poskytuje dostatok priestoru pre sólistu, kompozícia je aj rytmicky pestro členená a zo všetkých klasických diel Jurajovi Bartošovi práve táto pristala najviac.
V druhej časti koncertu hudobníci zmenili žáner: od klasiky sa dostali k jazzu. Skladby tvorili takzvané Nevergreens II, teda autorské kompozície, ktoré sa najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nestanú evergreenmi. Slovom aj hudbou sprevádzal Juraj Bartoš a jeho bonmoty počas celého večera výborne bavili publikum. Na pódiu sa okrem SKO objavili vynikajúci jazzoví muzikanti: klavirista Ľuboš Šrámek je nielen technicky výborne podkutý interpret, ale je zaujímavé počúvať jeho originálnu harmóniu, tak aj dôslednú prácu s rytmickou štruktúrou. Rytmickú sekciu na koncerte dopĺňal kontrabasista Juraj Griglák a za bicími nástrojmi bol Dávid Hodek – niekdajšie zázračné dieťa (dnes ho v tomto titule supluje jeho brat Áron).
Ako prvá odznela v podaní orchestra a jazzovej formácie úprava koledy Veselo si spievajme. Charakterom skôr pripomínala európsku kompozíciu 20. storočia. V dlhom intre znela téma v podaní sólo trúbky so sprievodom orchestra s využitím moderných harmonických spojov a nepravidelnej rytmiky (zatiaľ bez klavíra, kontrabasu a bicích nástrojov). Až následne sa pridali ostatní hudobníci a ocitli sme sa v jazzovom svete. Táto fúzia dvoch, na pohľad rozdielnych hudobných žánrov, ktoré však majú toľko spoločné, bola mimoriadne originálna. Napokon, bol to koncert Classics & Jazz. Keď sa hudobníci opäť po improvizáciách (skvelý vstup Ľuba Šrámeka) dostali k téme, pridal sa k nim aj sláčikový orchester.
Prekrásne clivá téma vyspievaná trúbkou Juraja Bartoša sa ozvala v ďalšej skladbe, pod autorstvo ktorej sa podpísal Emil Viklický. Ten sa vo svojej tvorbe rád a často inšpiruje (hlavne) moravskou ľudovou hudbou, čo bolo aj v skladbe Přeletěl ptáček, ktorú aranžoval Juraj Bartoš, okamžite citeľné. Krásne sólo predviedol kontrabasista Juraj Griglák, výrazovo sa hudobníci „naladili“ na clivú nôtu, aj Juraj Bartoš prispôsobil farbu hudobného nástroja, takže zádumčivá atmosféra skladby vynikla o to naliehavejšie. Aranžmán skladby spravil Bartoš s vkusom a zároveň kreativitou – nechal priestor sláčikom, ale zároveň bola v skladbe zreteľná čistota jazzového kvarteta. Dosiahlo sa tým prepojenie dvoch svetov – klasického aj jazzového.
Vyzdvihnúť treba aj zvukovú kompaktnosť oboch ansámblov. Žiadne z nich sa nesnažilo forsírovať zvuk, a obe mali svojbytný priestor. Zvukovo nosné boli sólové nástroje, trúbka sa krásne niesla v historických priestoroch Nádvoria Starej radnice, sláčiky nemali len tú štandardnú, tuctovú sprievodnú funkciu, čo plynulo aj z ich moderných harmonických postupov. Medzi ďalšími kompozíciami zaujala aj premiérovo uvedená skladba You Name It (autor: Juraj Bartoš). Je tiež súčasťou projektu (N)evergreens II a okrem vynikajúceho drivu muzikantov, zaujala svižným tempom, moderným, bopovým charakterom a skvelými improvizáciami Bartoša a Šrámeka.
V modernej, melodicky krásne vystavanej balade Lullaby of Kirkland z pera Ľuboša Šrámeka sa predstavil prvý hosť večera – Milo Suchomel. Kompozícia je súčasťou albumu Altar (Ľuboš Šrámek, Nikolaj Nikitin) a v novom obsadení a podaní Suchomela, ktorý má iný prístup k interpretácii ako Nikitin, nadobudla odlišnú príchuť. V origináli má balada na pohľad intímnejší charakter, hoci je Šrámek dôsledný, moderný autor, ktorý svoje kompozície prepracováva najmä z pohľadu zložitých harmonických postupov, nenecháva prevažovať rácio. Aj Lullaby of Kirkland dýcha obrovskou muzikalitou, jej melodická línia má v sebe spevnosť a bohaté harmonické postupy a prepracovaná rytmická štruktúra poskytujú pre muzikantov unikátne možnosti na improvizácie (nielen samotného autora skladby). Bol to nepochybne jeden z najlepších kúskov koncertného večera.
Ďalším hosťom bol Milan Lasica, ktorý zaspieval pieseň z roku 1940 Ja viem, že ma už nemiluješ, od veľkého, pamätného autora stoviek populárnych piesní, Karola Elberta. Keďže Milan Lasica sa v roku vzniku piesne narodil, na pódiu, humorom sebe vlastným, nezabudol podotknúť: „Tá pieseň je mladá a svieža.“ Z populárneho šlágru sa hudobníkom podarilo spraviť vďaka vkusnej interpretácii „šmrncnutej“ jazzovými frázami opäť skladbu, ktorá aj vďaka sláčikovému orchestru napĺňala víziu koncertu – spojenie dvoch svetov.
Festival Viva Musica! priniesol do historických priestorov ďalší výnimočný koncert: spojenie histórie s moderným svetom. Ten moderný svet však na pevných, historických základoch stavia, aj preto toto spojenie mohlo v takej jedinečnej symbióze fungovať.
Zuzana Vachová
Foto: Zdenko Hanout
