Ministerka kultúry je najslabší článok v hre, tvrdia zástupcovia kultúrnej obce

Petícia za otvorenie kultúry má čoraz viac podpisov a hlasy za uvoľnenie opatrení v segmente, na ktorý sa zabudlo, už započul až samotný premiér. Čo sa podarí vybojovať umelcom? K aktuálnej situácii sa vyjadrili Ladislav Fančovič, Andrej Werner, Zuzana Mistríková a Peter Olejár.

Rok 2022 je tretím pandemickým rokom, do ktorého sme vstúpili a aj keď sa situácia v ostatných segmentoch zlepšuje, na kultúru sa úplne zabudlo. Postupne, ale isto, sa stávame krajinou, v ktorej je nekultúrnosť normou a bežným štandardom. Ako inak si vysvetliť skutočnosť, že od 3. januára 2022 fungujú obchodné domy, hotely, fitnes centrá, gastroprevádzky, povolené sú bohoslužby, no divadlá, kiná, koncertné sály a kluby sú stále zavreté?

Kultúrny sektor akoby nemal svojho pána – vždy v tieni skrytá ministerka kultúry Natália Milanová akoby neexistovala. I keď sa pandemická situácia objektívne zlepšuje a na Silvestra sme sa mohli lyžovať na slovenských svahoch, na novoročné koncerty sme do sál nemohli ísť (všetko sme poctivo sledovali online), pritom je objektívne dokázané, že práve na koncertoch klasickej hudby sa vírus šíri minimálne, respektíve vôbec. Ľudia dodržiavajú všetky pravidlá, nekomunikujú medzi sebou, nekonzumujú jedlá ani nápoje. Akékoľvek argumenty je však zbytočné predostierať, pretože hlas, ktorý by sa za kultúrnu obec mal ozývať, je stále ticho. Je to hlas šéfky rezortu kultúry, ktorá by ako prvá mala upozorniť, že nastavené pravidlá sú pre všetkých zástupcov – zriaďovanej a najmä nezriaďovanej kultúry, absolútne diskriminačné. A priamo ona by sa mala ozvať, nie jej komunikačný odbor.

Za predstaviteľov kultúrneho sektora sa predsa len našlo pár ľudí, ktorí jasne sformulovali svoje myšlienky a zverejnili petíciu, v ktorej žiadajú „1. čo najrýchlejšie sa vrátiť ku Covid semaforu pre kultúrne podujatia s primeranými a spravodlivými opatreniami a umožnenie fungovania kultúrneho života v rozsahu podľa aktuálnej regionálnej pandemickej situácie a so zohľadnením druhov jednotlivých kultúrnych podujatí, 2. umožniť všetkým tým, ktorí sa tak rozhodnú, ponechať na prechodné obdobie aspoň troch kalendárnych mesiacov zatvorené kultúrne prevádzky a ponechať im možnosť čerpať štátnu pomoc, a 3. prizvať zástupcu kultúrneho sektora (nielen ministerstva kultúry) do konzília odborníkov pri všetkých otázkach, ktoré sa týkajú kultúry.“

V priebehu pár dní petíciu, ktorú sformulovali Slavomíra Henčeková, Lumír Mati, Andrej Werner, Tibor Zelenay a Pavol Smolka, podpísalo takmer 7-tisíc ľudí a podpisy neustále pribúdajú, hlasy umelcov silnejú. Dokonca sa vyjadril aj samotný pán premiér Eduard Heger na svojom osobnom profile FB. Slová z jeho úst, po tom, čo vláda neposkytla žiadne kompenzácie umelcom za uplynulé obdobie lockdownu od 25. novembra 2021 až doposiaľ, no najmä po tom, ako sa doteraz o kultúru ani len vzdialene nezaujímal, vyznievajú rozpačito, až jalovo. No povedzte, kto uverí nič nehovoriacim sladkým frázam – bez konkrétnych činov o tom, ako veľmi je kultúra pre vládu dôležitá?!

Pokiaľ na Slovensku sa ľudia nemohli dostať na žiadny vianočný ani silvestrovský kultúrny program, v susednej Viedni či Budapešti – čoby za rohom, nepochybne áno. Len pripomíname – tam je totiž kultúra, aj keď s obmedzeniami, otvorená. Zrejme vedia ako na to, stačí odpozorovať už vymyslené, odpísať od suseda – napokon, niektorí vo vláde či dokonca vysokí ústavní činitelia v tejto činnosti už zrejme bohaté skúsenosti majú…

Citujeme slová premiéra Hegera zo statusu na FB: „Ministerka kultúry dnes predstavila nový kultúrny semafor a vyžiadal som si aj odborné stanovisko z ministerstva zdravotníctva, aby sme kultúrne podujatia mohli bezpečne otvoriť s prihliadnutím na epidemickú situáciu. Kultúra je pre moju vládu dôležitá. Je to práve kultúra, ktorá nás podnecuje kriticky myslieť, rozširuje naše vnímanie emócií a sveta okolo nás. Viem, že pre váš sektor je pandémia likvidačným tornádom a ďakujem vám, že ste doteraz rešpektovali opatrenia a mnoho umelcov verejne podporilo očkovanie.

Očakávam, že príslušné rezorty budú do konca tohto týždňa komunikovať, za akých podmienok otvoríme divadlá, koncertné sály a kiná. Verte mi, budem jedným z vašich prvých divákov.“

Zrejme by si politici mali uvedomiť, že to, čo ľudia v pandémii zažívajú, je skutočné a reálne ovplyvňuje ich životy. A preto znepokojivé stanoviská a FB statusy o tom, že v myšlienkach sú s nimi, nenahradia skutočné činy, pre ktoré už by aj bolo načase.

Petíciu za opätovné otvorenie kultúry inicioval a podpísal aj hudobník Andrej Werner, ktorého sme oslovili. Podľa neho je súčasný stav neúnosný: „Otvárajú sa ubytovacie zariadenia, reštaurácie, obchody, služby starostlivosti o telo a nikto z kompetentných sám z vlastnej iniciatívy nevystúpil na obranu tých, čo pracujú v oblasti kultúry. Mrzí ma osobitne, že sa tak iniciatívne nestalo zo strany ministerstva kultúry. Uvedomujem si, že obnoviť kultúrne aktivity v plnom rozsahu nebude v súčasnosti možné, a preto treba dotknutým subjektom poskytovať odškodnenia, no na druhej strane, aby kultúra bola zatvorená ako celok, považujem za absurdné. Veď nezávisle na epidemiologickej situácii, koľko divákov sa môže nakaziť na koncerte v Slovenskej filharmónii pri obmedzení kapacity, v režime OP a s respirátormi? Tu nejde predsa o žiadnu reštauráciu, kde respirátor v určitý moment musí „ísť dole“. Alebo pri vianočnom / novoročnom koncerte open air pri dodržiavaní rozostupov a opäť v režime OP s respirátormi? Je mi súčasne jasné, že nie je čas na niektoré typy kultúrnych aktivít napr. v podobe koncertov s tisícmi divákov, a preto by mala byť zachovaná aj možnosť odškodnenia,“ upozorňuje Werner. Zároveň dodáva, že kultúra funguje s určitými obmedzeniami v susedných štátoch, no poukazuje aj na iný problém, a to dodržiavanie opatrení a ich dôslednú kontrolu: „Možno je to tým, že nie sme národ Mozarta, Dvořáka, Chopina a Liszta, ale to je príliš silné a zjednodušujúce tvrdenie. Domnievam sa, že problém v súčasnosti tkvie nie v nastavení opatrení (tie sú dostatočné), ale v ich dodržiavaní. Nerobím si ilúzie, že v každej reštaurácii, hoteli, fitness, neesenciálnom obchode atď. sa realizuje dôsledná kontrola dodržania pravidiel. Napríklad v takom Rakúsku je to úplne iné. Opatrenia sa kontrolujú dôsledne, a preto aj kultúra môže, aj keď s obmedzeniami, fungovať ďalej. Ak opatrenia nedodržiavame, sami zabíjame (nielen) kultúru.“

Na otázku, či je odhodlaný iniciovať stretnutie s ministerkou, nemal jednoznačnú odpoveď: „Domnievam sa, že určite má snahu veci pomôcť a aj na riešení jej rezort pracuje, no jej politický výtlak nie je tak silný, ako by bolo potrebné, a preto je asi potrebné stretnutie na vyššej úrovni, ak sa veci nezmenia. Nie som však vedúci predstaviteľ iniciatívy v kultúre, fungujem skôr ako dobrovoľný poradca. Nechápem však, prečo oblasť kultúry nemá svojho zástupcu pri nastavovaní opatrení.“

Čo sa týka rokovaní s ministerstvom či vládou, umelcov by podľa Andreja Wernera mohla zastrešiť Hudobná únia Slovenska, ktorá presadzuje záujmy zástupcov kultúrnej obce.

Virtuózny klavirista, saxofonista a pedagóg Ladislav Fančovič petíciu podpísal, lebo to vníma ako jednu z mála možností vyjadriť sa k veľmi smutnému prístupu ku kultúre v našej krajine: „Veľmi dúfam, že sa k nej pridá nielen každý umelec, ale aj všetci ostatní, ktorých povolania súvisia s umeleckým svetom. V posledných týždňoch začínam mať pocit, že tento problém trápi podstatne menej ľudí ako tomu bolo pred rokom, čo by bolo dosť alarmujúce. Za absurdný výsmech celému nášmu sektoru považujem bizarný fakt, že na jednej strane nám od konca novembra zakázali robiť našu prácu bez akejkoľvek kompenzácie strát a na strane druhej tu máme astronomické sumy, ktorými sa bez mihnutia oka dotovala očkovacia lotéria alebo najnovšie odmeny za “poslušnosť“ seniorom. Toto sú veci, ktorým by pred rokom asi nikto neuveril. Mňa osobne to cele znechutilo do takej miery, že som od začiatku lockdownu ani neotvoril klavír. Jedinú hudobnú motiváciu, ktorú momentálne mám, je moje štúdium klasického saxofónu na Fontys Academy of performing Arts holandskom Tilburgu, kam pravidelne bez problémov cestujem. S výnimkou jedného týždňa sa celý semester prezenčne učilo. Okrem množstva nových poznatkov, ktoré mi to už druhý rok dáva, to v posledných mesiacoch vnímam aj ako možnosť nadýchať sa slobodného a hlavne kultúrneho vzduchu.“

Kultúrne povedomie sa s diplomom kúpiť nedá

Ako nám ďalej potvrdil Fančovič, ktorý pravidelne cestuje do zahraničia, v okolitých, a minimálne čo sa týka kultúry, oveľa vyspelejších krajinách, je kultúra prirodzenou súčasťou života. Prejavuje sa to tým pádom aj v pandemických opatreniach. „To, že za posledné týždne nepadlo vo vyjadreniach vlády o kultúre resp. hromadných podujatiach ani slovo, hovorí úplne jasne o absolútnom ignorovaní celej tejto sféry. Ale snáď ešte smutnejšie je to, že tento stav vypovedá veľa o kultúrnom povedomí ľudí, ktorí by mali národ viesť dopredu. Zrejme to v mnohých prípadoch bude aj preto, že táto nadstavba sa s vysokoškolským diplomom kúpiť nedá,“ spravodlivo sa pre náš portál rozhorčil Ladislav Fančovič.

Ak by sa mal stretnúť s ministerkou kultúry, spraví to rád, dokonca jej osobne veľmi rád vysvetlí, čo pre hudobníka znamená prakticky dva roky nehrať a čo to znamená pre vývoj celej kultúrnej obce. Fančovič však nemá pocit, že by ministerstvo kultúry chápalo a presadzovalo svoju dôležitosť vo vývoji celej našej spoločnosti.

Rovnako ako mnohí ďalší hudobníci, aj klavirista oceňuje novovzniknutú Hudobnú úniu, ktorá podľa neho urobila neskutočne veľa práce pri vysvetľovaní a ochraňovaní všetkých povolaní pracujúcich v kultúre. „Podarilo sa im s neskutočnou námahou vydobyť pre kultúrny segment aké také kompenzácie za rok 2020. Je priam tragické, že bolo nutné ministerstvu kultúry a ostatným súvisiacim ministerstvám vôbec vysvetľovať, kto sú ľudia pracujúci v kultúre a v akých režimoch fungujú. Ale ani v roku 2021 sme nemohli 5-6 mesiacov pracovať, a človek by očakával, že po minulom roku to ministerstvo pochopí samo od seba, ale vyzerá že nie. Zrejme pokiaľ nikto nekričí, tak si ministerstvo myslí, že je všetko v poriadku. Za mňa by som ale ocenil oveľa aktívnejší, ostrejší a kritickejší prístup našich oficiálnych inštitúcií.

Petíciu podpísala aj filmová producentka Zuzana Mistríková, ktorá pre náš portál potvrdila, že aktuálny stav považuje za neúnosný: „Sme jediná krajina, ktorá má zatvorené kiná. Ľudia z Bratislavy cestovali po celý čas do Brna na večeru a do kina – na Matrix, Gucciho či Spidermena. Z južného Slovenska cestujú do Maďarska, zo Severného do Poľska. Svedčí to o tom, že ľudia kultúru potrebujú, čo je skvelé. Na druhej strane ide o klince do rakvy slovenskej filmovej infraštruktúry. Úprimnú sústrasť kinám a distributérom (keď už príjmy nechýbajú štátu). Poviem príklad – nový film o Spidermanovi má na celom svete fenomenálny divácky úspech. V Čechách videlo film počas prvého víkendu 176 000 divákov. Čuduj sa svete – aj na Slovensku je distributér, ktorý za licenciu na film zaplatil. A už mu je pravdepodobne nanič. Kým na Slovensku niekto povolí otvoriť kiná, kým tieto budú schopné reálne otvoriť, kým budú distributéri schopní pripraviť program, bude film dávno na internete… Iný distributér napríklad spravil slávnostnú premiéru filmu Gucci, investoval do marketingu viac ako 40 000 eur a na druhý deň sa zavreli kiná. A to všetko po už takmer dvoch rokoch živorenia a bez akýchkoľvek kompenzácii pre distributérov. A s vedomím, že všade okolo môžu premietať.“

Ako ďalej konštatovala Zuzana Mistríková, v roku 2019 získali slovenskí producenti za distribúciu svojho filmu v priemere 50.000 EUR. V roku 2021 v priemere 9.000 EUR. Film vzniká roky a sú to často jediné peniaze na prevádzku producentov – pokiaľ z nich prípadne ešte nedofinancovávajú samotný vznik distribuovaného filmu.

Mistríková upozorňuje aj na štatistiky návštevnosti kín, ktoré sa negatívne odzrkadlili na tržbách: „V roku 2020 prišlo do slovenských kín na všetky premietané o 63,78% divákov menej než v roku 2019, tržby boli nižšie o viac ako 23 miliónov eur. Výpadok je v roku 2021 je ešte vyšší. Nepíšem o tom, o koľko menej sme my všetci, ktorí sme súčasťou filmovej infraštruktúry, zarobili. Píšem o tom, koľko na jej fungovanie chýba. Začína to byť fatálne. Rozpad infraštruktúry znamená prepad celej oblasti na mnoho rokov. To nie je možné „zažnúť“ stlačením vypínača. Nesťažujem si. Všetci sme robili a robíme všetko preto, aby sme to zvládli. V kultúre, gastre, športe… a najmä v zdravotníctve. Ja viem, že nik z politikov  pandémiu nezavinil. Stačí sa však rozhliadnuť okolo aby sme pochopili, že pandémiu síce nezavinili, sú zodpovední za škody, ktorým sme mohli predísť. Na ľudských životoch, na psychickom zdraví obyvateľov, na hospodárstve tejto krajiny a na prehlbovaní už tak dosť hlbokej krízy hodnôt. Jedným z jej dôkazov je, že pri otváraní prakticky všetkého si nik ani nespomenie na kultúru. A pritom je kultúra a vzdelanie jediným východiskom z krízy. Preto som sa rozhodla podpísať petíciu.“

Popri všetkom sa vyskytol aj ďalší problém, ktorý „v tichosti“ prechádza spoločnosťou, no slovenským filmovým tvorcom enormne sťaží nakrúcanie nových diel. Jediný, kto v súčasnosti môže podporiť tvorbu slovenských filmárov, je Audiovizuálny fond. RTVS je z hry von, pretože nie je politická vôľa riešiť financovanie RTVS, čo v praxi znamená žiadnu podporu pre televízne či filmové projekty zo strany verejnoprávnej televízie. Zuzana Mistríková reaguje: „Za filmových tvorcov si popritom všetkom dovolím „poďakovať“ (všetkým politickým garnitúram) za „pochopenie“ zmyslu verejnoprávnej RTVS a vytrvané politické kupčenie s jej financovaním. RTVS aktuálne zastavila akékoľvek financovanie filmovej a nezávislej televíznej tvorby.“

Potrebujeme silnejšieho hráča…

Herec a zakladateľ agentúry Divadelný Svet Peter Olejár, ktorý spolupracuje s Divadlom Kontra, tiež podpísal petíciu: „Pandemické pravidlá sú nastavené nelogicky, kontraproduktívne a neférovo. Kultúra na Slovensku zomiera. Ľudia si od živej kultúry odvykajú, umelci odchádzajú. Do toho ešte rastie inflácia, som zvedavý, kto si prípadne kúpi drahší lístok do divadla. Nikto s tým nič nerobí, cítim, ako keby nás kompetentní obetovali v tejto pandémii, pretože niečo zavreté byť musí, aby sa nepovedalo a najslabší lobing z ministrov má práve to naše, tak budeme zavretí. Ako sa hovorí – držať hubu a krok. To ale nebudeme.

Olejár, ktorý bol nútený pracovať ako elektrikár v zahraničí, nechápe, ako je možné, že okolité krajiny majú kultúrne stánky otvorené, no na Slovensku, napriek porovnateľným počtom prípadov covidu, ostávajú stále zatvorené: „A nikto sa to ani nesnaží vysvetliť, lebo sa to nedá. Veď nie sme zavretí v komunizme, že nevidíme čo sa deje za hranicami… V decembri sa nám zrušili pripravované kultúrne akcie, do ktorých sme vkladali nádej. Tak som radšej odišiel z tohto marazmu, na týždeň si privyrobiť do zahraničia ako pomocný elektrikár. Normálne som nemal chuť sa vrátiť. Život ľudí je neporovnateľný s tým u nás, vyvrcholilo to našou jednodňovou zastávkou v Poľsku, ktoré má porovnateľné čísla v pandémii s nami. Ľudia normálne žili. Kultúra je otvorená. Poliaci nám dokonca povedali vtip. Skąd wiesz, że Słowak wszedł do restauracji? Na twarzy ma dziób!“

Nemyslí si, že má význam stretávať sa s ministerkou kultúry Natáliou Milanovou: „Pani ministerka je najslabší článok v hre. Potrebujeme silnejšieho hráča na našom čele. Ktorý buchne po stole, keď treba,“ hovorí pre náš portál Olejár. Problém vidí aj v tom, že na Slovensku nemajú umelci inštitúciu, ktorá by ich zastrešovala a vyjednávala za nich – či už s vládou alebo samotným ministerstvom kultúry: „Nič také čo by malo silu. Niečo jednotné. Ale je niekoľko inštitúcií, ktoré sa snažia. My patríme do Klubu nezávislých divadiel. Uvidíme, či náš hlások, ktorý ale silnie, bude napokon vypočutý, alebo ľudia na Slovensku kultúrne zvlčia.“

Veríme, že celá táto iniciatíva kultúrnej obce nebude márna a aj vďaka nátlaku médií vyprovokuje kompetentných k činom.

Spracovala: Zuzana Vachová
Zdroj foto: ilustračná: fotomontáž – redakcia mojakultura.sk