Alma a Gustav Mahler: Manželstvo v piesňach je doposiaľ to najkreatívnejšie, čo nám divákom v online priestore v čase pandémie tvorcovia ponúkli. Ukazuje sa, že aj v tme sa dá nájsť svetlo.

Pandémia priniesla do našich životov zásadnú zmenu, s ktorou sa snaží vysporiadať aj umelecká obec. Prinášať témy, ktoré by publiku „uväznenom“ v online priestore poskytli pridanú hodnotu a zároveň ju spracovať tak, aby suplovali aktuálne neexistujúci, vzácny kontakt so živou hudbou, performanciou a všetkým tým, čím dýchajú koncertné sály a divadlá, si vyžaduje obrovskú dávku invencie inscenačného tímu. A nielen tímu tvorcov, ktorí stoja za novým dielom, pretože hovoriť o „oprášenej“ inscenácii akéhokoľvek, už uvádzaného diela, by bola v súčasnosti trúfalosť nezodpovedajúca reálnemu stavu. Ďalší tím – režisér, kameramani, strihač, zvukár sa podpisujú pod produkciu diela a snažia sa nám ho obsahovo a formou sprostredkovať tak, aby nestrácalo na umeleckej kvalite. Ak sa tento bod mení na remeselnú výrobu alebo sa zanedbá čo i len jeden zásadný detail (prípadne je v tíme človek, ktorý preň nemá cit), môže byť vyššie spomenutá invencia autorov akokoľvek nedozierna, divákom sprostredkované dielo online stráda.


Štátne divadlo Košice prinieslo 21. decembra 2020 prostredníctvom projektu online živé umenie divákom novú inscenáciu diela, ktorá bola výsledkom spolupráce všetkých troch súborov – opery, baletu a činohry. Alma a Gustav Mahler – Manželstvo v piesňach, ako už je zrejmé z názvu, otvára tému, ktorá bude pre každého diváka vždy atraktívnou. Nie je to len samotný hudobný skladateľ, dirigent, vizionár Gustav Mahler, ale aj jeho takmer o 20 rokov mladšia žena Alma. Táto navonok kontrastná, rozporuplná a pritom milujúca sa dvojica dala tvorcom Štátneho divadla Košice priestor nielen po hudobnej stránke, ale v umne vystavanej dramaturgii ho dokázali popretkávať osobnými, intímnymi príbehmi z ich života.

Manželstvo v piesňach spája na jednom javisku drámu, hudbu a tanečné umenie, dômyselne využijúc aj okolité priestory interiéru divadla. Autormi inscenácie sú riaditeľ opery Roland Khern – Tóth, riaditeľ činohry Anton Korenči, ktorý je zároveň aj režisérom a generálny riaditeľ ŠDKE Ondrej Šoth, o pohybovú spoluprácu sa postaral šéf baletu Andrej Petrovič, za nápadom uviesť tento príbeh stojí dramaturg Stanislav Trnovský. Príbeh starnúceho umelca, ktorého dirigentské umenie oceňovali také osobnosti ako Hans von Büllow či Johannes Brahms, ponúkli šéfovia súborov v čistote, opierajúc sa o historické pramene. Našťastie, divákom ukázali spracovanie bez novodobých nánosov o nekalých úmysloch Almy Marie Schindlerovej. Ako príklad môžeme uviesť dnes populárnu publikáciu The Alma Problem, ktorá sa v intenciách zvráteného 21. storočia snaží zvrátiť mýty o Alme Mahlerovej, medzi iným tvrdiac, že za ušľachtilou, umeleckou dušou ženy, najkrajším dievčaťom Viedne, sa v skutočnosti skrývalo monštrum. Vraj len túžila byť slávnou skladateľkou, no všetko, čo sa jej podarilo v živote, bolo, že sa stala múzou pre slávnych mužov. Dokonca vraj Mahlera nikdy nemilovala…

To, že Alma mala v sebe veľký potenciál pre hudobnú tvorbu, ukazujú tvorcovia inscenácie Manželstvo v piesňach hneď prvou hudobnou ukážkou – piesňou Almy Mahlerovej Bei dir es ist traut (S tebou sa cítim dobre) z cyklu Päť piesní v interpretácii Tatiany Hajzušovej. Hoci dnes sú často uvádzané jej piesne aj v orchestrálnych úpravách (je to skôr tak trošku senzácia), dočkali sme sa jej v pôvodnej verzii – s klavírnym doprovodom, čím bola ešte viac zdôraznená komorná atmosféra príbehu a jeho sila. Dirigent Peter Valentovič sa predstavil aj ako výnimočný klavirista, ktorý nechal dostatočný dynamický priestor na to, aby vynikla speváčka, pritom v medzihrách vyspieval klavírny part. Čo však bolo mimoriadne prezieravé, bola voľba tempa. Táto pieseň býva, zrejme v intenciách Mahlerovej hudby s hlbokým filozofickým odkazom, hrávaná v pomalšom tempe, ako volil Valentovič. Pritom samotná Alma predpisuje v piesni „Nicht langsam“. Vďaka rýchlejšiemu tempu skladba nestratila na kompaktnosti a obaja interpreti mohli s tempami pracovať. Hajzušová zaujala čistou intonáciou, pekným frázovaním (najmä dôsledným zakončovaním), plynulými oblúkmi a prejavom oprosteným od nadmerného vibráta, takým nevyhnutným práve v piesňovej tvorbe. Pieseň zaznela v momente, kedy Mahler zakázal svojej budúcej manželke komponovať – respektíve stanovil si to ako podmienku. Paralelne k piesni korešpondoval aj dej inscenácie: mladučká Alma (Vanda Tureková) na jednom z umeleckých večierkov v roku 1901 stretáva Mahlera (Peter Čižmár). Doposiaľ sa všetko odohráva na javisku, bez zbytočných kulís, čo umožňuje divákovi absolútne, bezvýhradné ponorenie sa do intímneho obsahu listov, ktoré čítajú dvaja hlavní protagonisti.

Z kompozičného hľadiska bola podstatne príťažlivejšia ďalšia pieseň skladateľky, ktorá zaznela v druhej polovici diela – Die Stille Stadt (Tiché mesto) rovnako z cyklu Päť piesní. Jej harmónia je pozoruhodne progresívna, v tejto piesni dokonca používa tzv. Tristanovský akord, vnútornú drámu a clivotu dokázala stvárniť s obdivuhodným citom. Ak by sa aj našli popierači jej talentu a tvrdili by, že slávu si získala len vďaka menu Gustava Mahlera či vzťahmi s veľkými umelcami ako boli Walter Gropius, Franz Werfel, Gustav Klimt, Alexander Zemlinsky či Oskar Kokoshka, tak potom aj táto pieseň je dôkazom, ako bravúrne dokázala zhudobňovať texty (samostatnou kapitolou sú textové predlohy, ktoré boli spravidla mladícky rebelské a odvážne). Opäť znela v interpretácii sopranistky Tatiany Hajzušovej, ktorá part presvedčivo zvládla – výrazovo aj výškovo, hoci piesne sú písané pre mezzosoprán.

Ďalšou postavou, ktorá sa objaví na javisku, je spevák Mahlerových piesní – Jiří Rajniš. V jeho podaní znela aj slávna Liebst du um Schönheit (Keď miluješ pre krásu) a hoci by sa mohlo zdať, že Rajnišov sýty barytón nebude korešpondovať s citovo preexponovanými Rückertovými veršami, zaujal prepracovaným výrazom, precítenými a vyváženými, dlhými tónmi, ktoré dokázal udržať v piane. Aj s variabilnou metrorytmickou štruktúrou si poradil mimoriadne dôsledne a najmä prirodzene.

Dramaturgicky vhodne medzi Mahlerove piesne zapadá aj ukážka z jeho symfonickej tvorby, pretože v období, kedy si bral za manželku starnúci skladateľ mladé dievča, začalo jeho vrcholné tvorivé obdobie. Píše trilógiu symfónií, historicky správne teda počujeme úryvky zo Symfónie č. 6, zhudobnený motív Almy Mahlerovej (stále sa k slovu nedostáva orchester, za klavírom sedí Peter Valentovič a scéna je úsporne nemenná). Samotný Mahler raz povedal, že toto jeho dielo ostane pre ľudí záhadou, no na rozdiel od trebárs siedmej symfónie je hrávaná určite častejšie. Ako dirigent Valentovič interpretoval úryvky v klavírnom výťahu so sebaistotou a najmä pochopením odkazu skladateľa, z hudobného nástroja dokázal dostať potrebnú farebnosť. Scéna pri klavíri dáva inscenácii akýsi civilný rozmer zhovárania sa, voľného dialógu medzi manželmi, ktorý je dopĺňaný hudbou a pritom je angažovaný aj samotný klavirista. Aj to dáva divákovi pocit reálnosti – nielen tejto, ale aj ďalších scén. Umocňujú ho herecké výkony Vandy Turekovej ako Almy a Petra Čižmára ako Mahlera. Zvlášť ženská predstaviteľka uchopila postavu mladej umelkyne bravúrne – veríte jej všetky škály emócií, ktoré stvárnila, od šťastia, rozmaru, cez pocity hlbokého žiaľu nad smrťou dieťaťa, lásky, ktorú prežíva, ale aj nemohúcnosti. Pri Čižmárovi je zjavná vizuálna podoba – zámerná štylizovanosť. Jeho prejav je dostatočne dramatický, no postava nemá priestor, aby sa prejavila v polohách, v akých Mahlera z histórie poznáme – nie je tajomstvom, že sa prejavoval despotickým až tyranským správaním, nazývali ho podivínom a vytýkali mu nespoločenskosť. Ak sa v Manželstve v piesňach tieto jeho črty neprejavujú prvoplánovo, režisér Korenči ich sprostredkúva cez trpiacu Almu.

Čo sa týka piesňovej tvorby, z ktorej vychádzali aj Mahlerove symfónie, počuli sme ešte dve piesne z cyklu Chlapcov zázračný rohLob des hohen Verstandes a Wo die schönen Trompeten blasen (Tam kde krásne trúbky znejú). Skladateľ v tomto cykle nachádzal inšpiráciu starými ľudovými piesňami a v mnohých piesňach nájdeme aj vtip. Nikdy sa však „otrocky“ nedržal slova pri zhudobňovaní – išlo mu vždy o celistvosť a význam obrazu, ktorý správne interpretoval aj Jiří Rajniš. A tak v jeho výraze nachádzame potrebný humor, pekne vyspievané kantilény, no v prvom rade spev oprostený od operného prejavu. V piesni Oft denk’ ich, sie sind nur ausgegangen (Často si myslím, že si len vyšli von) z ďalšieho slávneho cyklu Piesne o mŕtvych deťoch, sme počuli vnútorný zápas, clivotu, trúchlivosť – dramatické úseky vo forte dokázal Rajniš vyspievať bez pátosu tak, ako si to piesňová interpretácia vyžaduje. Každá jedna scéna dokreslená Mahlerovou piesňou obsahovo doplnila diania na scéne.

Okrem javiska režisér a scénograf (Pavol Juráš) využívajú aj priestory hľadiska. Skladateľov rozlúčkový prejav s členmi Viedenskej dvornej opery, kde pôsobil ako dirigent a riaditeľ, vidíme z lóže. V hľadisku sa odohráva aj odhalenie nevery Almy s Walterom Gropiusom (Gennaro Sorbino – sólista baletu ŠD).

Na ploche jednej hodiny divákom ŠDKE dokázalo ponúknuť nielen strhujúci, silný príbeh Almy a Gustava Mahlera, ale aj jedinečnú syntézu umení. Z intímneho, komorného predstavenia s piesňami a klavírnym sprievodom, sa inscenácia plynulo mení na veľkolepé symfonické dielo. Introdukciou je pritom ticho, ktoré bolo pre samotného skladateľa veľkou inšpiráciou, tak ako aj jeho polyfónia vznikala pod vplyvom dôsledného počúvania okolitých zvukov. Nik iný ako sólistka baletu Štátneho divadla Košice Eva Sklyarova so svojím plastickým výrazom by nestvárnil lepšie Almu Mahlerovú. Jej výrazová tvárnosť siaha od šťastného 20-ročného, spurného, no bezstarostného dievčaťa, až po trpiacu matku, milujúcu, obetavú, ale i nešťastnú a zúfalstvom zmietanú ženu. Pohybovo bezchybná „femme fatale“ v ostro červených šatách, sa zmieta medzi milencom (Gennaro Sorbino) a starnúcim manželom, geniálnym, no nepochopeným skladateľom, ktorého obdivuje a kedysi s ním bola šťastná (Maksym Sklyar). Tanec sumarizuje celý príbeh – je symbiózou tanečného umenia, prostredníctvom ktorého sú vyrozprávané všetky emócie postáv, za znenia 4. časti Mahlerovej piatej symfónie. Adagietto preslávil najmä film režiséra Luchina Viscontiho Smrť v Benátkach.


Hoci orchester nebol v plnom obsadení, zvukovo sa pod taktovkou Petra Valentoviča podarilo vytvoriť dobrý súzvuk a potrebné napätie. Vďaka precíznej práci dirigenta sme mohli vnímať jednotlivé farby, čistotu a mäkkosť melodických fráz. Orchestrálny úvod k piesni Der Abschied (Rozlúčka) z cyklu Piesne o zemi navodzoval atmosféru finále. Sólistka opery ŠD, mezzosopranistka Myroslava Havryliuk vystúpila v záverečnej scéne – 4. časti 2. symfónie „Urlicht“ (Prasvetlo). Jej interpretácia bola vyvážená a precítená – nájsť výraz a rovnováhu potrebnú pre Mahlerov špecifický rukopis, dodržať jeho kontinuitu legát a pružnosť fráz, vôbec nie je pre speváčky jednoduché. Havryliuk akoby sa pre Mahlera narodila. Doposiaľ žiadny repertoár jej tak enormne nepristal ako práve vizionárske dielo – Prasvetlo. Aj keď treba podotknúť, že intonačne a rytmicky nepresné nástupy plechových dychov (trúbky) pomerne výrazne naštrbili éterickú atmosféru symfónie, potom už orchester pod taktovkou Valentoviča získal na istote. Mali nasadené dobré tempo, vďaka čomu nestratili ťah a podarilo sa im dosiahnuť žiadanú expresivitu. Tmavšia farba sólistky ušľachtilo niesla filozofickú myšlienku svetla ako večnosti, jej výraz bol krásne vyrovnaný, dynamické odtiene dokázala udržať v hladine vnútornej drámy – bol to veľkolepý záver.

Alma a Gustav Mahler: Manželstvo v piesňach je doposiaľ to najkreatívnejšie, čo nám divákom v online priestore v čase pandémie bolo ponúknuté. Ukazuje sa, že aj v tme sa dá nájsť svetlo, pokiaľ tvorcovia dokážu spojiť sily a myslieť inak. Napokon, už vizionár a filozof Mahler to napísal vo svojej symfónii…

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Joseph Marčinský


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno