Keď pri clivých pesničkách srdce zabolí a tých veselých sa vám chce tancovať, je to záruka, že v skupine sa stretli ozajstní profesionáli, ktorí hrajú pre radosť.
Folklórna hudba – a to nielen slovenská, ale napríklad aj rusínska, poskytuje pre muzikantov obrovské pole možností, ako jej dať inú tvár. Variovať hudobné nástroje, melodiku, ale najmä rytmiku. A v tom má skupina BANDA neobmedzené spektrum, je v rytmike kreatívna a výsledok je chytľavý a priam očarujúci. Okrem toho, ďalším plusom je, že BANDA nesiaha po „populárnych“ ľudovkách, ktoré si vyberá do svojho repertoáru. Tie, čo si chlapi v krčme pri desiatej borovičke „spievajú“, od nich na koncertoch nebudete počuť. Ich raritný repertoár je originálny, írečitý a ešte k tomu má zmenenú štruktúru. Ťažko povedať, či ide o world music, pretože v tomto žánri sa miešajú rozmanité hudobné štýly a hudba nadobúda odlišné kultúrne konotácie. V podaní formácie BANDA však vždy počujeme folklórne piesne obohatené, respektíve variované o rôzne prvky, čím hudbu obohacujú, no žánrovo nemenia. Prístup muzikantov je progresívny, inovujú zvuk a najmä rytmiku, ale pritom zachovávajú podstatu ľudovej hudby – napokon, sú to všetko folkloristi, ktorí sa rozhodli šíriť našu nohatú tradíciu ďalej, len k nej pridať čosi navyše.
V rámci Kultúrneho leta sa námestie pri Eurovea zaplnilo do posledného miesta – to už bol prvý signál, že Slováci naozaj javia záujem o folklór. Skupina Banda hrala v tradičnom zložení Samo Smetana (spev, husle, mandolína), Eva Brunovská (spev, klávesy), Alžbeta Lukáčová (spev, ústna harmonika, cimbal), Ivan Hanula (spev, viola), Peter Obuch (spev, kontrabas) a Igor Ajdži Szabo (spev, bicie). Už inštrumentálne zloženie napovedá, že na rytmiku dáva kapela akcent a práve tá tvorí novú sviežosť pesničiek. Skvelú prácu odviedol kontrabasista Peter Obuch, ktorého akcentácia spolu s bicími nástrojmi a zároveň pohyblivosť, akú na nástroji doslova „vyčaroval“, dodala piesňam grády a najmä tie v rýchlom tempe dostali novú tvár a temperament. Líder Samo Smetana okrem spevu dokázal tradičné „primášske“ umenie na husliach, pričom jeho cifrovanie nebolo virtuózne, ale o to originálnejšie. S piesní vyberal motívy, ktoré varioval tak, aby nechal vyznieť ostatných členov formácie. A pri takomto inštrumentálnom zložení bolo veru aj čo počúvať: za cimbalom často nevídame ženu, no cimbalistka Betka Lukáčová tento technicky náročný hudobný nástroj zvládala presvedčivo, vynikla najmä v úvodných partoch či sólach. Rovnako violista Ivan Hanula podčiarkol folklórny charakter piesní typickým zemitým štýlom zvukovosti. Pri Eve Brunovskej publikum mohlo oceniť najmä spev, ktorý mal svoju charakteristickú ostrosť vďaka využitiu hrudného registra.
Ak by ste od BANDY čakali nejakú kultivovanosť tým, že sa snažia tradičné piesne obohatiť o nový zvuk, mýlite sa. Naopak, formácia striktne zachováva ľudové tradície a ich hudba má presne ten výraz, aký sa pri folklóre žiada. Pri clivej balade, pri čepčení dievčaťa hral na husliach Smetana tak, že človeku až srdce stislo. Azda žiadne piesne nemajú v sebe toľko srdcervúcej clivoty, ako práve slovenské ľudové.
Výborne vystavaná dramaturgia koncertu, kde sa striedali myjavské piesne či piesne z oblasti Podpoľania, clivé balady s pesničkami v rezkom tempe či typické žatevné, mali jedného spoločného menovateľa: všetky mali komunikatívny charakter. Darmo ich slová publikum nepoznalo, keďže BANDA si odrhovačky nevyberá, vďaka Samovi Smetanovi, ktorý koncert komentoval a povzbudzoval obecenstvo do spevu, všetci odhodili zábrany a spievali spolu a svorne: „Eeej, mam tu som“. Neopakovateľná atmosféra spoločného refrénu možno trošku zatienila do bodky zachovanú tradičnú ľudovú interpretáciu piesne z Podpoľania: frázovanie, prízvuk, typická krásna mäkká slovenčina, keď mať vyplakáva dumajúc, kde jej syn môže byť a do toho famózny tanečný rytmus v refréne, kde je prízvuk na druhej dobe, vyvolal v obecenstve doslova eufóriu. A potvrdil, že piesne z Podpoľania patria suverénne medzi tie najkrajšie. No ale nesmieme vynechať ani oblasť Kopaníc – aby sa nedajbože ľudia z tohto regiónu nenahnevali, znela aj myjavská pesnička. No spomedzi tých najpeknejších aj tak vynikla rusínska, v ktorej bola citeľná typická nostalgia, krásny viachlas a inštrumentácia, ktorá sa priam vrýva pod kožu.
BANDA má naozaj bohatý repertoár – aj žatevná pieseň s voľným tempom, ktoré na pohľad znie ako jednoduchá, no pri interpretácii sa objavia rôzne úskalia, znela v ich podaní bezchybne. Sú to všetko totiž „páni muzikanti“, ktorí si môžu dovoliť aj taký úlet, že spravia z tradičnej ľudovky reggae. A práve to ich robí výnimočnými. Pohrávania sa s rytmikou, pritom zachovávanie tradícií – to si naozaj môžu dovoliť iba takí hudobníci a speváci, ktorí majú folklór v malíčku, snažia sa o zachovanie tradícií a zároveň mu dávajú pridanú hodnotu navyše.
Zuzana Vachová
Foto: autorka
