Daniela Krajčová nakrútila prvý slovenský film o utečeneckej téme. Pre náš portál poskytla rozhovor.
Nakrútili ste prvý film o téme migrantov. Na Slovensku je táto téma niekedy až „strašiakom“ na ľudí. Chcelo to odvahu pustiť sa do spracovania tejto témy?
Téme migrantov som sa venovala už dlhšie, asi od roku 2009, kedy som začala chodievať do pobytového tábora v Rohovciach 2-3 krát mesačne ako dobrovoľníčka a vytvorila som spolu so žiadateľmi o azyl animáciu “Slovenčina pre žiadateľov o azyl”, ako aj neskôr iné krátke videá, animácie s touto témou, viedla som workshopy s utečencami v tábore, ale často aj v Bratislave, napríklad v Starej Tržnici na Nedeľnej paráde, či na iných miestach. Tieto práce som tvorila ako výtvarníčka a boli prezentované hlavne v galérii. Vo filme Persona grata som sa však snažila prvý krát zachytiť túto tému filmovou rečou pre diváka v kinosále. Pri tvorbe scenára mi pomohla Renata Mitášová, aby sa mi to podarilo a film bol zrozumiteľný.
Hlavného hrdinu krátkeho filmu – Faisala, poznáte aj osobne. Ako ste sa spoznali?
Spoznali sme sa asi v roku 2014, keď som chodievala pravidelne asi 3 krát do týždňa do tábora v Rohovciach a viedla som tam tvorivé workshopy. Asi rok som ho stretávala v tábore, zúčastňoval sa aj workshopov a aktivít v Bratislave. Bol vždy veľmi priateľský, otvorený, snažil sa komunikovať. Po roku dostal doplnkovú ochranu a presťahoval sa do Bratislavy. Vtedy som sa aj rozhodla, že spracujem jeho príbeh ako animovaný film.
Prečo sa ako mladý chlapec rozhodol ujsť z rodnej krajiny?
Jeho život bol v ohrození, bol z bohatej rodiny, čo bolo v Afganistane nebezpečné, na čo doplatili životom viacerí členovia jeho rodiny.
Čo Vás motivovalo k tomu, aby ste jeho príbeh priniesli na filmové plátno?
Chcela som ukázať konkrétny jeden osud utečenca žijúceho na Slovensku, aby ho ľudia spoznali a vcítili sa doň viac, ako len pri všeobecných údajoch a správach o utečencoch v médiách. Chcela som, aby pochopili, že sú to ľudia takí ako my, s túžbou po jednoduchom pokojnom živote. Príbeh každého utečenca je plný drám, zažili veľké traumy v krajine pôvodu, prekonali ťažkú cestu do Európy, na Slovensku ich takisto čaká veľmi ťažká situácia, keď musia prejsť nielen náročným azylovým procesom, ale aj neustále usilovať o prijatie v spoločnosti a bojovať s predsudkami. Osud každého jedného by si zaslúžil byť s filmovaný. Ja som si vybrala Faisala, lebo bol napriek všetkému pozitívny, snažil sa komunikovať, spoznávať nových ľudí, bol otvorený.
Z filmu má človek dojem, že hlavný hrdina má v sebe obrovskú ľudskosť a je veľmi pokorný. Aký je človek?
Ako som písala, Faisal je otvorený človek, ktorý sa snaží komunikovať, vďaka čomu si tu našiel veľa priateľov a ľudí, čo mu pomáhajú.
Naša spoločnosť je doslova paralyzovaná, že migranti u nás nebudú pracovať, len žiť na náš úkor, Faisal je však človek, ktorý študuje, chce viesť dôstojný život, pracovať… a takých príkladov je mnoho. Čo myslíte, prečo vzniká v spoločnosti takáto trauma?
Veľmi k tomu prispeli médiá, ktoré takýto strach v ľuďoch vyvolávajú. Ľudia možno nemajú toľko príležitostí k prirodzenému stretnutiu s ľuďmi z iných kultúr, utečencov tu v podstate nevidno, a tým skôr si utvárajú skreslené predstavy o nich.
Stretávate sa aj dnes s Faisalom? Ako sa mu darí?
Áno, stretávame sa občas. Študuje na strednej škole (obchodná akadémia) denné štúdium, uvidíme, či sa mu ju podarí dokončiť, lebo učitelia naňho kládli nároky ako na každého iného slovenského študenta. Popoludní stále pracuje v obchode s Perzskými kobercami na Obchodnej ulici.
Váš krátky film ste spracovali netradičnou technikou – obrazmi, ktoré sa podľa vyrozprávaného deja menia na animačnom stole a sú zachytávané fotoaparátom. Ako vznikla myšlienka takéhoto spracovania?
Venujem sa animácií už niekoľko rokov, vyskúšala som si rôzne techniky, preferujem, ak môžem animáciu vytvárať rukodielne, klasickou kresbou či maľbou. Animačný stôl má veľkú výhodu, ak chcem jeden obrázok viac krát prekresliť, animovala som na ňom už aj moje predchádzajúce filmy, suchým pastelom na papier, kriedou na čiernu tabuľu, tušom na priesvitnú fóliu, kresba do piesku, a iné.
Aký tím ľudí s Vami spolupracoval na tvorbe filmu?
Renáta Mitašová mi pomohla ako dramaturg pri tvorbe scenáru. Michal Novinski skomponoval hubu, piesne do filmu naspievali dvaja Afgánci žijúci na Slovensku, Azim Farhadi a Bashir. Agata Jeleneková a Jana Brezinová sa podieľali na produkcii filmu. Film produkčne prevzala produkčná spoločnosť NOVINSKI. Igor Baar pracoval na zvuku, Faisal nahovoril svoj komentár, Ben Pascoe pomohol s anglickým prekladom, štúdio 727 vytvorilo farebný grading a DCP. Róbert Karovič dohliadol na grading a pomohol mi s titulkami a exportom.
Koľko obrazov ste museli vytvoriť, aby to pokrylo krátkometrážny film?
V animácii je 137 obrazov. Na filme som začala pracovať pred 4 rokmi, celý proces bol veľmi zdĺhavý, oproti tomu výroba samotnej animácie bola pomerne rýchla, trvalo mi to asi 3-4 mesiace.
Veľmi sugestívnym výrazovým prvkom vo filme je hudba. Jej autorom je skúsený hudobný skladateľ Michal Novinski. Prečo hrá hudba vo filme takú dôležitú úlohu (nielen podmazovú)? A ako vznikla Vaša spolupráca?
Bola som veľmi rada, že Michalovi sa film páčil a súhlasil, že pre film skomponuje hudbu. Napadlo mu, že vo filme by mala znieť autentická afgánska hudba, nahrali sme dvoch Afgáncov žijúcich na Slovensku, Azima Farhadiho a Bashira, obidvaja krásne spievajú a hrajú. Ich piesne znejú vo filme. Hudba veľmi pomohla, aby sa divák viac vžil do príbehu, dala mu silný emocionálny náboj.
Snímka Persona grata je v kinách premietaná spoločne s islandským filmom A dýchajte pokojne. Ide tiež o utečeneckú tematiku, aj keď ide o celovečerný hraný film. Mali ste možnosť vidieť tento film? Ako na Vás zapôsobil?
Žiaľ, nevidela som ho ešte.
Oba filmy – aj keď sú rozdielne spracovaním a formou, nespája len utečenecká téma, ale aj odkaz na ľudskosť v spoločnosti. Myslíte si, že v dnešnej dobe ľudskosť absentuje?
Ľudskosť je v každej dobe veľmi potrebná, myslím, že ju treba pripomínať neustále.
Myslíte si, že je dôležité otvárať prostredníctvom umenia – vo Vašom prípade filmu (v kombinácii s výtvarným umením) – otvárať pálčivé témy, ako napríklad utečeneckú tému?
Nepoužila by som výraz pálčivá téma. Utečeneckú tému vnímam ako sociálnu tému, ľudskú. Vo svojej tvorbe sa snažím dať priestor ľuďom, ktorí sú na okraji, nie sú v centre záujmu, ale obohatí nás, ak ich budeme počúvať.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Foto: NOVINSKI, archív D.K.
