Pred Štátnu filharmóniu Košice sa postavila debutantka Pražskej jari Alena Hron. Prečítajte si recenziu koncertu.
Na časy pandémie zrejme nemožno len tak ľahko zabudnúť. Dokonca, keď sa dnes človek opätovne stretáva s umelcami, ktorí už vystupujú za prítomnosti publika, zrazu si vybaví presne tú atmosféru, aká panovala počas vystúpenia za prísnych pandemických opatrení. Aj český klavirista Ivan Klánský, jedna z najväčších osobností klavírneho umenia vo svetovom meradle, mal recitál v Slovenskej filharmónii. Májový koncert v roku 2021 zostavil z diel, ktoré sú jeho srdcu blízke – na programe večera boli Janáček a Chopin. Dramaturgia koncertu myslela aj na Beethovena, ktorého výročie nemohlo byť v koncertných sálach uctené tak, ako by si tento skladateľ zaslúžil.
Klánský zaručene je „chopinológ“ (nahral kompletné dielo Janáčka a je právom označovaný za špecialistu na interpretáciu Chopinovej hudby, už ako dvadsaťdva ročný sa prebojoval do finále Chopinovej súťaže) a jeho Janáček mi dodnes znie v ušiach – bol to jeden z najsilnejších klavírnych recitálov, aké som kedy zažila. Preto vycestovať na jeho interpretáciu Beethovena do Košíc, mi prišlo úplne samozrejmé. Aj ďalší moment koncertu nazvaného Pod taktovkou dirigentky, bol rozhodujúci. Pred Štátnu filharmóniu Košice sa postavila debutantka Pražskej jari Alena Hron. V našich končinách ešte nie je celkom samozrejmé, aby symfonický orchester viedla žena, aj keď v susedných európskych krajinách sú práve ženy – dirigentky čoraz vyhľadávanejšie. Zrejme trpíme predsudkami a máme v sebe hlboko zakorenené, že túto profesiu by mal vykonávať muž – či už z pohľadu mentálneho, psychického či schopnosti autority. Je zrejmé, že Štátna filharmónia Košice má mladý, progresívny manažment a zmien sa neobáva, napokon, dokazuje to aj repertoárom, ktorý nemusí hneď prilákať masy ľudí. A dokázala to aj týmto krokom – pred košický orchester postavila na jednej strane mladú dirigentku, na druhej etablovaného, svetovo uznávaného sólistu, ktorý má dnes úctyhodných 75 rokov a je stále v excelentnej forme. Je zážitok počúvať ho, dívať sa naňho, je to obrovská osobnosť, pri ktorej je záruka, že akýkoľvek repertoár zahrá čisto, štýlovo, a najmä s citom. Ivan Klánský je ohromný muzikant – cítite to z každej jednej frázy, ktorú zahrá, vidíte, ako komunikuje s orchestrom, dirigentkou, ako dbá na rytmickú pregnantnosť, no hlavne – do hudby pretavuje svoj svet emócií, osobný poetický, hlboko vnútorný. Ako často v rozhovoroch priznáva, práve hudba je preňho emocionálnym svetom, ten racionálny si vynahradzuje učením sa naspamäť telefónnych zoznamov či cestovných poriadkov vlakov. Áno, je o ňom známe, že má fenomenálnu pamäť a aj vďaka tomu nie je skvelý v hudbe, ale i v cestovaní…
V Košiciach sa predstavil ohromnej kondícii. Má brilantnú techniku (je odchovanec pedagogickej školy Valentiny Kameníkovej), odovzdáva ďalej svoje umenie prostredníctvom pedagogickej činnosti a v Beethovenovom Koncerte pre klavír a orchester č. 3 – úvodnej skladbe večera v košickom Dome umenia (vo štvrtok 26. októbra 2023 o 19:00) predviedol poctivú starú školu. To, čo dnes vídame u mladých interpretov, ako s ľahkosťou a v rýchlom tempe zvládajú rýchle behy po klaviatúre, technikou skôr pripomínajúce impresionistické hudobné „maľby“, Ivan Klánský na klavíri nepreferuje. Hrá s obdivuhodnou ľahkosťou, no zároveň počujete znieť plnosť tónov, nikdy nehrá po povrchu v pianissime, rovnako sú jeho akordy znelé, vie sa o ne oprieť – presne, ako sa to pri Beethovenovi vyžaduje.
Tretí klavírny koncert Beethovena (okrem toho, že má spoločnú tóninu s Osudovou Symfóniou), je pokrokovým dielom skladateľa. Sú v ňom síce prvky Mozartovho klavírneho koncertu č. 24, najmä v prvej časti, no skladateľ skomponoval koncert v symfonickej forme, podstatne virtuóznejšie a klavír do orchestra začlenil. Prvá časť Allegro con brio sa začala veľkou orchestrálnou expozíciou – tému uviedli sláčikové nástroje – koncertným majstrom večera bol Maroš Potokár. Dirigentka Alena Hron mala orchester absolútne pod kontrolou – jej gestá boli jasné, zrozumiteľné, je to moderná umelkyňa, ktorá poctivo ukázala každý nástup, vytvarovala frázy dynamicky a výrazovo, no nie veľkými, patetickými gestami, skôr minimalisticky. Viedla orchester ku kontrastom, ktoré sú už v úvode Beethovena v rozpätí od piana po veľké, energické fortissimo. Skladateľ rozvíja ústrednú tému niekoľkokrát, vždy keď zaznela, dbala na to, aby ju orchester vyhral s citlivými odťahmi, crescendami – náhlymi, ústiacimi do výbušného fortissima, presnými nástupmi jednotlivých nástrojových skupín a sólových nástrojov (pekne bolo počuť melodickú flautu), nechala vyspievať aj druhú tému – klarinet a prvé husle (už so zjavnou zmenou tóniny), aby sa orchester napokon vrátil do „stabilného“, jasného c mol. Ak aj tento koncert poslucháči nepoznajú až tak dôverne, vďaka opakovaniam a prácami s témami, sa im ihneď musela ústredná téma dostať do uší. Svoj sólo part ňou otvoril aj klavirista. Úvodné takty v piáne, následné „beethovenovské“ fortissimo v téme a prekrásne, citlivé piáno s nežným, miernym náznakom agogiky. Ivan Klánský nepreferoval romantický typ interpretácie, jeho prístup niesol znaky klasicizmu, no predsa – týmto dielom už Beethoven siaha aj do romantických výrazových prvkov, ktoré boli v interpretácii zreteľné. Nie však prehnané. Jeho rýdza muzikalita bola štýlová. Staccata hral s potrebnou ľahkosťou, nie tvrdo, jeho behy boli čisté, rýchle, pedálová technika (o ktorej si ešte povieme v druhej časti) neprekrývala melodiku. A najmä to, ako kooperoval s orchestrom a dirigentkou. Je to typ interpreta, ktorý od úvodných orchestrálnych taktov počúval, pri dokončení témy orchestrom bol rytmicky presný a dokázal sa (takpovediac) stať jedným z členov orchestra.
Počúvať Ivana Klánského je vždy zážitok. Je to legenda, nechýba mu mladícky duch a dobre sa naňho díva ako na interpreta. Bez toho, aby to zrejme sám chcel, strhne na seba všetku pozornosť – je to poet za klavírom. Ešte aj so stúpajúcich behov v druhej expozícii a v rozvedení, kde mal dlhé sólové vstupy, spravil ozajstný muzikantský zážitok. Beethoven v tejto časti nešetril trilkami – v podaní Klánského boli čisté, vyhraté do absolútnej dokonalosti. To sú momenty, kedy nedýchate. To, ako dokázal vyspievať opakujúcu sa tému, so spevnosťou, s náznakom nostalgie, výrazovo presvedčivú, s frázovaním v prekrásne klenutých oblúkoch – dopriala by som ten zážitok každému, kto ešte tohto majstra nepočul. A samozrejme, kadencia, ktorú napísal samotný Beethoven. V podaní sólistu mala v sebe potrebnú energickosť a búrlivosť, aby potom po dynamickej časti skľudnil výraz do odhaľujúcej sa témy. Autor v nej opäť pracuje s trilkami, dokonca so sériou trilkov, ktoré máte pocit, že nekončia (kiež by ani nekončili v tento večer!), rovnako ako séria arpeggií v Code.
Orchester si počínal veľmi dobre, odviedol rytmickú presnosť, vo výraze dbal na detaily, dynamicky hral v zmysle partitúry, do každého detailu, dirigentka úžasne pracovala s gradačnými prvkami, azda len tympanistovi by sa dalo vyčítať, že jeho forte bolo cez hranicu v mnohých prípadoch. Aj forte sa dá (priam musí) zahrať mäkšie a v citlivejšom balanse s orchestrom (dokonca majú tympany aj v tejto časti predpísané piáno).
Drámu prvej časti striedalo nádherné, romantické Largo. Hoci je písané v durovej tónine, prináša romantickú melódiu a náladu. Mnohí klaviristi v snahe podčiarknuť tento romantický charakter až neúmerne spomaľujú tempo a hoci sa im prekrásnu melódiu podarí vyspievať, namiesto „beethovenovskej“ romantiky, dosiahnu pravý opak. Klánský ani dirigentka Alena Hron však túto chybu nespravili. Largo ostalo skutočným Largom – bez falošného pátosu, s úprimnými, vrúcnymi citmi. V partitúre pre sólistu je dokonca presne označený pedál – je to úspornejšie zaobchádzanie s pedálovou technikou, aby sa melódia nezliala a sólista večera ju striktne dodržiaval. Nádherne spevné boli úseky, keď sólista hral rozložené akordy a postupne sa z orchestra ozývali sólové party drevených dychových nástrojov. Najmä flauta mala bohatý part, ale je nevyhnutné pochváliť aj violončelá, ktoré tému krásne interpretovali. Boli nielen dostatočne znelé, ale dosiahli ten prekrásne „medovo sladký“ zvuk, ktorý u violončiel potrebujeme počuť, najmä v pomalých partoch. Vďaka správnemu nastaveniu tempa potom v orchestri mohla dirigentka pracovať so spomaleniami, zmeny temp v tejto časti nechali vyniknúť lyrický charakter kontrastnej časti.
Rozumná, premyslená výstavba dovolila, aby sa záver ukončil vo výbušnom, dynamickom závere Rondo. Allegro, so záverečnou Codou, ktorá je označená ako Presto. Tento Beethovenov koncert je zmesou rôznych emócií – a presne vo finále má akési logické vyústenie. V téme, ktorá sa neustále v klavíri vracala, sa Klánský vrátil k mozartovskej ľahkosti, no pritom s energickým puncom Beethovena. Opäť bolo cítiť koncentráciu na dialogické party s dychovými nástrojmi. Sóloví hráči orchestra sa snažili o čo najspevnejšie vyniknutie svojich partov, rovnako i klavirista pracoval s členitosťou záverečnej časti. Bolo z nej cítiť optimizmus, životaschopnosť a energiu (a nad tutti úsekmi opäť hlučného tympanistu). A to, čo si na interpretačnom umení ceníme najviac: osobný, individuálny prístup sólistu, ktorý Beethovenovo dielo chápe.
Po takomto výkone, ktorý zjavne motivoval aj hráčov orchestra, si publikum, logicky, vypýtalo prídavok. Takýto klavirista sa z pódia predsa nepúšťa len tak. Český virtuóz zvolil v rámci témy opäť Beethovena – pomalá časť Patetickej sonáty bola poetickou bodkou za jeho vystúpením.
V druhej časti večera sme počuli dielo, po ktorom dramaturgovia tak často nesiahajú – Cherubiniho Symfóniu D dur. Hneď ako sa toto dielo ozve, človek si tak podvedome povie – kópia Beethovena, no s podstatne menšou dávkou fantázie a talentu. Nie, že by Cherubiniho dielo nestálo zato, naopak, v detailoch, spevnostiach tém, sa dá v ňom toho veľa objavovať, ale jeho slabou stránkou rozhodne bolo rozpracovanie tém. Jednoducho, proporčne a formálne prepracované, všetko tam malo svoje miesto, no vždy cítite to ale… No ako dramaturgický počin rozhodne pozoruhodné – na jednom koncerte zneli diela dvoch skladateľov, ktorí sa práve v láske nemali. A to hovoríme taktne…
Jeho jediná symfónia trpí týmito prvkami – Cherubini nebol inovátor, skôr závisí od toho, ako k interpretácii pristúpi orchester. Ten v mnohom po úvodnom pomalom tempe dokázal pomôcť iskrivému Allegru. Mala to byť veselo pôsobiaca, energická hudba a taká v podaní Košičanov aj bola. Dirigentka držala svieže tempo, vďaka čomu sa toto dielo stalo posluchovo zaujímavým. Nápadne podobné postupy s Beethovenom vo využívaní tympanov (ale i ďalšie prvky) a v pohyblivých sláčikoch sme našli „inšpiráciu“ skladateľa ďalšími autormi. Oporou orchestra boli sláčikové nástroje – dokázali si udržať slnečnosť a žiaru, mali majestátne party, ktoré dokázali hrať presvedčivým, extrovertným výrazom. Fragmentovaná téma znela zrozumiteľne, aby sa v v energickej Code emócie vygradovali. Človek až musel prehodnotiť, či ten Cherubini písal naozaj tak málo invenčne alebo bola za tým kvalitná interpretácia plná života.
Pomalú časť Largo – Allegro aj následný Menuet niektorí muzikológovia označujú ako málo nápadité (vrelo súhlasím). Práve v úvode pomalej časti bolo možné nájsť príbuznosť s operným svetom Cherubiniho – materiál znie akoby sa začínala ária. Aj zvukovo bola táto časť komorná, pozostávala najprv z útržkov tém, kým sa neobjavila v celej kráse. Možno aj preto orchester znel málo kompaktne (vidím za tým osobne skôr spôsob komponovania, nie interpretácie). Čoraz kratšie časti, málo práce s témami, menej vrúcnej lyriky, ako by sme si želali, nás doviedli k svižnému Menuetu. Rytmicky nie práve najpresnejšie pôsobil v úvode, ale napokon dosiahol stabilitu. Explozívna, energická, veselá, s bôľnou dušou musím poznamenať, že pomerne málo hudobne zaujímavá (alebo to spôsobil ten predchádzajúci Beethoven – človek nastaví latku kvality a neskôr už je ťažko popustiť). Menuet síce má v sebe vtip a Trio melodramatické momenty (drevené dychy orchestra dobrej kondícii), len to neustále opakovanie človeka hudobne a esteticky nenapĺňalo. Dirigentka Alena Hron pekne pracovala s gradáciou, citlivo s tempami, udržala orchester v napätí, komorné úseky tretej časti vyzneli ešte plnohodnotnejšie, než by si zaslúžili a v tutti častiach nechala orchester vyznieť naplno.
Z hľadiska zvuku, pracovania s témami a jednotlivými nástrojovými skupinami bolo kompozične najzaujímavejšie finále. Allegro assai od violončiel a kontrabasov, cez ďalšie, vyššie sláčikové polohy odhalilo niekoľko vrstiev, aby sa rozvinulo v búrlivý materiál. Dirigentkina taktovka bola pevná, v niektorých momentoch síce ostala téma skrytá, no sólové dychové motívy nechala vyznieť vždy. Z tempa nepoľavila, čo sa prejavilo niekedy aj v nie presnom rytme, no Košičania so cťou dohrali toto zvláštne dielo, sem-tam pripomínajúce komickú operu. Aj o tejto symfónii musíme vedieť, aby sme sa utvrdili, že ju zrejme v budúcnosti až s takým nadšením v repertoári vyhľadávať nebudeme.
Zuzana Vachová
Foto: Jaroslav Ľaš
