„Aj môj otec je bandurista. Má 79 rokov a stále aktívne hrá. Som na to veľmi hrdý. Mal som toho najlepšieho učiteľa, o akom som mohol snívať,“ aj toto okrem iného prezradil nášmu portálu ukrajinský bandurista a skladateľ Volodymyr Voyt, ktorý bude vo štvrtok 18. augusta vystupovať na úvodnom koncerte World Music Festivalu Bratislava.

Aká bola úloha a funkcia bandury a banduristov počas ukrajinskej histórie a aká je teraz, obzvlášť vo vojnových časoch?


V dnešnej dobe sa veľa banduristov vybralo do sveta. Podobnú situáciu história zaznamenala aj v časoch prvej a druhej svetovej vojny. Vtedy bolo banduristov oveľa menej, no po prvej svetovej vojne sa mnoho hráčov z Ukrajiny, vrátane takých osobností ako boli Vasyl Jemec či Mychajlo Teliga – najvýznamnejší banduristi tých čias, ocitlo v bývalom Československu. A práve tu sa písali dejiny tohto nástroja. Napríklad prvý repertoárový notový zborník pre banduru vyšiel v roku 1926 v Prahe. O dva roky budeme oslavovať storočnicu tejto udalosti. Druhá svetová vojna takisto od základov zmenila princípy tejto hudobnej kultúry. Keďže skupina banduristov z Kyjeva bola vyvezená na nútené práce do Nemecka ako ostarbeiteri, dostali sa tam aj žiaci geniálneho banduristu Hnata Chotkevyča, napríklad majster bandury, legendárny Zinovij Štokalko, dostali sa tam tiež Chotkevyčove rukopisy a vzácne historické nástroje. Nikto z nich sa už po vojne nevrátil do ZSSR. Vďaka tomu sa podarilo zachrániť mnohé z predvojnového umenia hry na banduru, ale zároveň sa objavilo aj veľa nového, to, čo sa predtým nepodarilo uskutočniť na Ukrajine. Vzniklo mohutné banduristické hnutie v exile. Jeden z dvoch nástrojov, ktoré predstavím počas festivalu v Bratislave, bol skonštruovaný práve vďaka tomuto povojnovému hnutiu. Predstavitelia tohto hnutia navrhli nové modely a nové štandardy bandury, ktoré si zaslúžia veľkú pozornosť a úctu. Neviem, akú stránku v histórii bandury napíše táto strašná vojna, ktorá práve prebieha, no my, banduristi, sme vďační za každú možnosť predstaviť svoj ukrajinský nástroj a ukrajinskú kultúru mimo ukrajinského územia.


Aké druhy bandúr sa zvyčajne používajú v ukrajinskej hudbe a aké sú medzi nimi rozdiely – napríklad medzi kyjevskou a charkovskou bandurou?


Základný rozdiel medzi kyjevskou a charkovskou bandurou spočíva v tom, že v prípade tej kyjevskej majú hudobníkove ruky presne určené funkcie – ľavá ruka hrá basy, pravá zodpovedá za melódiu. Takýto nástroj sa ľahšie ovláda, preto si inteligencia na začiatku 20. storočia všímala hlavne kyjevskú banduru. Keďže všetci v tom čase hrali na klavíri, ovládnuť nástroj, ktorý má podobnú funkcionalitu, pre nich nebolo ťažké. Charkovská bandura na rozdiel od kyjevskej nemá presne určené funkcie, ľavá aj pravá ruka môže hrať čokoľvek, ruky si možno meniť a ľubovoľne kombinovať. Koniec koncov, charkovská bandura je vlastne novou paradigmou tohto nástroja a až taký génius, akým bol jej konštruktér Hnat Chotkevyč, ju dokázal precítiť, pochopiť a uviesť do praxe. Sám hrával na husle a bol vzdelaním inžinier, zároveň však aj veľký znalec bandury a virtuózny hráč na ňu, ktorého doteraz nikto neprekonal. Napriek tomu v 20. storočí všetky továrne na hudobné nástroje, celý systém bol orientovaný predovšetkým na kyjevskú banduru, pre ktorú skladatelia komponovali skladby a vydávali sa notové zápisy. Charkovská bandura sa rozvíjala, hlavne vďaka niekoľkým nadšencom, najmä za ukrajinskými hranicami.


Existuje nejaký príbuzenský vzťah medzi kobzou a bandurou?

Vzťah medzi kobzou a bandurou dobre ilustruje jeden žartovný artefakt. Zachovala sa stará pohľadnica zo začiatku 20. storočia, na ktorej je fotografia lirnika (hráča na liru, čiže nineru – poznámka autora) a pod ňou nápis: Kobzar s bandurou. Existuje mnoho vedeckých teórií o tom, čo je to kobza, odkiaľ pochádza a z čoho sa vyvinula. Ani jeden z týchto vedcov však nedokázal ostatných stopercentne presvedčiť o svojej verzii, hoci často majú veľmi silné argumenty. Napríklad náš najznámejší kobzar, ktorý sa volal Ostap Veresaj a hral na dvanásťstrunovom nástroji, ktorý aj dnes nazývame kobzou, a ktorého repertoár zapísal do notovej osnovy veľký ukrajinský skladateľ Mykola Lysenko, tak práve tento Veresaj svoj nástroj sám nazýval „bandura“. Historická pamäť tieto dva nástroje spojila dokopy a aj skutoční odborníci majú problémy presne určiť čo a ako sa má volať. Je nepochybné, že kobza a bandura sú príbuzné nástroje, ak predpokladáme, že sú rôzne. Ale čo ak je to jeden a ten istý nástroj?

Sú nejaké rozdiely v použití bandury v tradičnej ľudovej hudbe, na stredovekých dvoroch a napríklad pri klasickej hudbe a v súčasných hudobných štýloch?

Rozdelenie bandúr na rôzne druhy nie je až taká stará záležitosť, aj keď sa v súčasnosti používa viacero názvov. Existujú nástroje pôvodné, potom ich odvodeniny, ktoré vznikli prirodzeným spôsobom, ako napríklad tie, ktoré sa vyrábali v spomínaných pracovných táboroch v Nemecku. Tretiu skupinu tvoria také nástroje, ktoré boli prinesené zvonka, čiže niečo, čo vzniklo z dôvodu ideologického tlaku. Na to, aby bolo možné spievať „novú“ sovietsku hudbu, bolo potrebné zhotoviť univerzálny unifikovaný nástroj – vlastne to bolo podobné ako so všetkou „ľudovou“ tvorbou v časoch Sovietskeho zväzu. Dejiny však nakoniec postavia veci na svoje miesta, čo potvrdzuje aj veľký autentický hudobný vývoj vo svete. Bandura sa k svojmu dnešnému symbolickému statusu dostala prostredníctvom kobzarstva (kobzari, podobne ako lirniki, boli slepí ľudoví speváci epických historických piesní – poznámka autora). Ten, kto kobzarov najviac spropagoval vo svojej tvorbe, bol geniálny Taras Ševčenko, ktorý aj svoju hlavnú poetickú zbierku nazval „Kobzar“. Z historických prameňov vieme, že pri šľachtických dvoroch slúžili a muzicírovali konkrétni banduristi, dokonca sa zachovali aj ich mená. Najchýrečnejší z nich boli záhadný Albertus Długoraj (známy tiež ako bandurista Vojtašek) a Tymofij Bilohradskyj, žiak slávneho lutnistu, ktorý sa volal Silvius Leopold Weiss a ktorý udržiaval vzťahy aj s J. S. Bachom či Georgom Philippom Telemannom. Bohužiaľ, nezachovala sa žiadna Bilohradského skladba. Ani vývoj samotného nástroja nie je celkom jasný. Ja sám napríklad používam banduru charkovského typu, ktorej základy položil Hnat Chotkevyč. A hoci Chotkevyč bol človekom avantgardy a chýba mu barokový prístup, považoval interpretačné umenie za „jazyk bandury“. Je to podobné, ako keď Nikolaus Harnoncourt hovorí o hudbe ako o „jazyku zvukov“. Súčasní banduristi, keď sa ocitnú na javisku, ponúkajú publiku najčastejšie sovietsky povojnový typ nástroja a spôsobu hry na ňom, počas ktorej sa snažia imitovať MIDI, chcú mať rovnakú farbu, dynamiku, napodobňujú presný elektronický rytmus. Takým spôsobom však nivelizujú princípy a zákonitosti hudby, a nechápu, že MIDI bude vždy presnejšie, rovnakejšie a rýchlejšie ako oni. To, čo sa dnes väčšinou hrá, je alebo brutálny PR gýč, alebo jednoducho easy listening pre banduru.

Sovietska pohľadnica s banduristkami

Na internete sa dajú nájsť rôzne informácie o represiách voči banduristom v časoch ZSSR, dokonca sa spomína muzikologický kongres, ktorý sa mal konať v 30. rokoch 20. storočia v Charkove. Vraj naň prišli stovky slepých banduristov a nakoniec boli všetci popravení. Aké boli podľa vás príčiny a následky takého konania zo strany sovietskeho komunistického režimu?

O tomto sa písalo a píše veľmi veľa, vznikli filmy aj knihy s touto tematikou. Známy je celý rad mien banduristov alebo ľudí spájaných s hrou na banduru, ktorí boli v 30. rokoch zastrelení. V prvom rade by som chcel opäť spomenúť Hnata Chotkevyča. Niektorí jeho žiaci boli vystavení represiám alebo boli donútení zmeniť svoju špecializáciu či svoje povolanie. Zastrelili aj nevidiaceho kobzara Ivana Kučuhuru-Kučerenka, ktorý bol vôbec prvým nositeľom titulu národný umelec Ukrajinskej sovietskej republiky. Toto je pre okupačný režim také typické: najprv odmeniť a vyznamenať, a potom popraviť. Na základe dokumentov je známe, že sa pripravoval taký kongres, ale dokumenty, ktoré by dokazovali, že sa aj naozaj konal a skončil sa hromadnými popravami, sa nepodarilo objaviť. Tak ďaleko ešte zatiaľ nie sme. Represie voči banduristom, kobzarom a lirnikom sa však začali ešte pred sovietskou okupáciou. V čase ruského cárstva bolo používanie ukrajinského jazyka, spev piesní, či divadlo obmedzované rôznymi vyhláškami a zákazmi. Dôsledky represií voči banduristom v 30. rokoch boli také, že tradícia hry na kobzu bola prerušená. Chotkevyča zastrelili neďaleko Charkova, pochovaný je v spoločnom hrobe. Jeho rodine oznámili, že bol odsúdený na desať rokov bez práva na písomný styk s hrozbou, že „nasledovať môže vyhnanstvo na sever“. Najzaujímavejšie je, že dnes zažívame čosi podobné. Jeho nástroj, charkovská bandura, je spojená s mestom Charkov. Toto historicky prvé hlavné mesto Ukrajiny v súčasnosti ničí ruská armáda. Mnohé, čo sa stalo v našich dejinách, sa bohužiaľ opakuje.

Foto: Oleh Grib

Kedy nastalo obdobie renesancie hry na banduru v 20. storočí a aká je situácia dnes – je to ešte stále populárny hudobný nástroj na Ukrajine?

Ako som už spomínal, bandura sa teší veľkej popularite. Napríklad časopis Billboard zverejnil moju fotografiu s bandurou v rukách a k tomu krátky článok. Siuzanna Iglidan sprevádzala na bandure speváka Johna Legenda na ceremoniáli udeľovania cien Grammy v apríli tohto roku, čím zároveň vzdala poctu svojej rodnej krajine, naďalej sužovanej ruskými útokmi. Banduru možno v súčasnosti nájsť vo svete naozaj často. K oživeniu záujmu o hru na tomto nástroji v 20. storočí došlo vďaka skladateľom, ktorí boli v úzadí, ale bez ktorých by sa celý rad hráčov na výslní nikdy nesformoval. Je to podobné ako príbeh Kanta a Leibniza: Leibniz je na prvý pohľad druhoradá postava, ale bez neho by Immanuel Kant nebol. Najpopulárnejšia verzia bandury bola vyrobená v továrni na hudobné nástroje v Černihive. Bol to nástroj, ktorý navrhol a skonštruoval významný hráč na banduru, lutnista Ivan Skljar, ktorý viedol orchester kapely, kde hrám posledných 10 rokov – je to slávny ukrajinský ľudový zbor pomenovaný po Hryhorijovi Verjovkovi. Na pôde súboru vznikol nástroj, ktorý má všetky tóniny, čo umožňuje sprevádzať zbor. Toto je druhý nástroj, na ktorom plánujem hrať na festivale. Bude to skvelá možnosť zoznámiť sa s jeho zvukom a porovnať si ho s charkovskou bandurou, a tak môžu poslucháči zistiť, ktorý zvuk im je bližší. 

Foto: Sasha Maslov

Ako som sa dozvedel, aj váš otec je bandurista. Ako sa staval k tomu, že chcete ísť v jeho stopách – podporoval vás? Mám tomu rozumieť tak, že je to do určitej miery dedičné hudobné povolanie, ako to je pri indických, západoafrických alebo rómskych hudobníkoch? 

Áno, aj môj otec je bandurista. Má 79 rokov a stále aktívne hrá. Som na to veľmi hrdý. Mal som toho najlepšieho učiteľa, o akom som mohol snívať. Môže byť veľa učiteľov, ale prvý učiteľ je veľmi dôležitý. Otec ma vždy veľmi povzbudil – v prvom rade svojim príkladom. Mám rád a pamätám si všetky piesne, ktoré mi od detstva spieval, mal som možnosť dotknúť sa najlepších nástrojov, videl som do zákulisia Kyjevskej kapely banduristov, ktorá ma vtedy – ako malého chlapca – veľmi zaujímala. Otec osobne poznal veľa hráčov na banduru, ktorí mali niečo spoločné s prerušenou tradíciou hry na kobzu, o ktorej sme hovorili. Okrem toho k nám chodili na návštevu aj ďalší slávni banduristi, nielen z Ukrajiny, ale aj z ukrajinskej diaspóry, z krajín Severnej a Južnej Ameriky, Západnej Európy, alebo z Austrálie. Preto som už od detstva túžil stať sa banduristom. Či by som to mohol prirovnať k rodinám hudobníkov rôznych etník, kde sa hra na jeden nástroj dedí z jednej generácie na druhú, to neviem. Na rozdiel od tradičných hudobníkov, mám hudobné vzdelanie: špeciálnu hudobnú školu, konzervatórium, ašpirantúru… Takže v tomto prípade nedošlo k odovzdaniu, a teda aj zakonzervovaniu poznatkov. Bolo to dlhé a dôkladné štúdium hudby ako predmetu aj ako umenia vo všeobecnosti. Všetko má svoje plusy a mínusy. Taký je život!

Čo si myslíte o fúziách hry na banduru s modernými zvukmi – jazzom, rockom, popom, či hiphopom? Ako príklad môžem uviesť album Winter Nights, ktorý nahral Al Di Meola s ukrajinským banduristom Romanom Hrynkivom. Deje sa niečo podobné aj na súčasnej ukrajinskej scéne?

O využitie bandury v rôznych hudobných štýloch som sa ja osobne snažil od študentských čias. Svojho času sme nahrali pieseň s ukrajinskou rockovou skupinou Okean Eľzy. Táto pieseň bola politická, takže bandura v nej zohrávala svoju prirodzenú rolu, nebola použitá len ako farebné spektrum. Hudbu Al Di Meolu som počúval oveľa skôr, ako vyšiel album Winter Nights. Podľa môjho názoru jeho najlepšími nahrávkami sú živý album Friday Night in San Francisco s Johnom McLaughlinom a Paco de Lucíom z roku 1981 a tiež bezkonkurenčný koncert na Monterey Jazz Festivale v roku 1986, keď Al na 40 minút úplne „rozbije“ halu. Ospravedlňujem sa, ale podľa mňa Al neskôr už nič podobné neurobil… Winter Nights je len jeden z mnohých vianočných albumov, ktoré vyšli v Severnej Amerike v roku 1999, kde hrá bandurista z Ukrajiny Roman Hrynkiv a stály člen di Meolovej kapely Herman Romero. Treba si však položiť otázku, kedy vlastne hviezdy nahrávajú vianočný album? Buď taký album umelec ešte zatiaľ nevydal, alebo ide o zárobok – či pre umelca alebo nahrávaciu spoločnosť – v tomto prípade Telarc. Z hľadiska dejín bandury to, bohužiaľ, nie je podobne prelomový album ako projekt z roku 1995 – Stanley Clarke Trio, Al Di Meola a Jean-Luc Ponty – The Rite of Strings. V prípade Winter Nights bandura dodáva svoju charakteristickú farbu do už hotového aranžmánu. Podľa mňa dôvod prítomnosti bandury na tomto albume je ten, že jedna z najpopulárnejších vianočných melódií vo svete je Carol of the Bells – čiže naša ukrajinská pieseň Ščedryk, ktorú zaranžoval Mykola Leontovyč, zavraždený sovietskym režimom. Toto je jediné, čo majú spoločné Winter Nights s bandurou a s Ukrajinou. Zvyšok sú totiž jarné, a nie zimné piesne, ako sa píše na obale. Podľa mňa ide o mierne zmanipulovaný produkt pre západné publikum, ktoré niektoré melódie jednoducho nepozná. Nie som zástancom toho, čo sa deje s bandurou na popovej scéne. Je to rovnaké ako kedysi na cárskom dvore, keď tancovali s bandurou v rukách, potom vypili za pohárik, ktorý stál na nástroji… Mená týchto banduristov, ktorí sa správali ako šašovia, sa nezachovali, ale dnes si na nich spomíname v kontexte nevkusu, gýča a prejavovania túžby zapáčiť sa „pánovi“ akýmkoľvek spôsobom. Bandura je často prostriedkom, je to jednoduchý spôsob, ako získať slávu. Aj keď na nej ledva hráte, stanete sa známym ľahšie, ako keby ste na rovnakej úrovni hrali na klavíri alebo gitare, prípadne inom nástroji. Na druhej strane, boli aj takí kobzari, ktorí sa dostali na špičku world music scény. Bandura je dnes populárna ako nikdy doteraz – zároveň to však spôsobuje problémy.

Je hra na bandure niečo, čo by sa dalo považovať za typicky ukrajinský zvuk?

Zvuk bandury je zvuk, ktorý sprevádza každého obyvateľa Ukrajiny už od narodenia. Je možné, že niektorí si to ani nevšímali, a iným mohol aj liezť na nervy, pretože dokonca aj vysielanie ukrajinského štátneho rozhlasu (dlhý čas po skončení druhej svetovej vojny to bola jediná ukrajinská rozhlasová stanica) sa začínalo každé ráno o šiestej zvučkou, hranou na bandure. Každé ráno túto melódiu hrával učiteľ môjho otca Andrij Bobyr – najprv naživo, neskôr celé desaťročia z nahrávky. Táto znelka bola vlastne inštrumentálna verzia piesne „Reve a stoná Dneper široký“, zhudobnených veršov básnika Tarasa Ševčenka, mimochodom, človeka, ktorý má zrejme postavených najviac pomníkov po celom svete – aj v Bratislave jeden máte. Tieto znelky možno považovať za prvé minimalistické skladby pre bandury (tak ich nazývali mladí ukrajinskí skladatelia), ktoré vznikli v čase, keď sa v hudbe termín minimalizmus ešte ani nepoužíval. Ja začínam svoje vystúpenia práve touto skladbou. Rád hrám hudbu, ktorá vznikla v avantgardnom období vývoja bandury, ale aj minimalizmus, etno-barok fusion, renesanciu a podobne. Hrám tiež voľné a štruktúrované improvizácie (napríklad podľa grafických partitúr), či experimentujem so zvukom a farbou tónu.

Staré latinské príslovie hovorí, že keď zbrane rinčia, tak múzy mlčia. Platí to aj pre súčasnú situáciu s vojenskou agresiou Ruska na Ukrajine? Sú ukrajinskí hudobníci, vrátane banduristov, potichu alebo naopak – dáva im hudba silu v boji? Vznikajú aj nejaké nové piesne?

Salvador Dalí raz povedal: „Skutočný umelec je ten, kto dokáže nakresliť extrémne scény uprostred púšte. Skutočný umelec je ten, kto dokáže uprostred besnenia trpezlivo nakresliť hrušku.“ Vždy ma zaujímalo, ako skvelí umelci (v širokom zmysle slova) dokážu reagovať na určité udalosti, situácie.

Reagujú okamžite alebo po určitom čase, keď je situácia už o niečo jasnejšia? Hneď na začiatku ruskej invázie na územie Ukrajiny vzniklo veľa novej hudby a možno to počuť v našich rádiách. Vlastenecké piesne, i piesne o dnešku. Niektorí banduristi ich spievajú aj s bandurou. Ale najcennejšie pre mňa bolo to, že sa spievalo aj v tých najťažších chvíľach. Môžem to ilustrovať ešte takto: moji priatelia Taras Stoľar a Taras Kompaničenko, ale aj môj študent Arsenij Titenko sú teraz v zákopoch aj s bandurou. Najsilnejšie piesne, ktoré zneli počas tejto vojny, sú Оj u luzi červona kalyna – stará hymna ukrajinských sičských strelcov, ktorá má už 100 rokov (nahrala ju tohto roku aj skupina Pink Floyd ako podporu Ukrajine – poznámka autora), a to, čo spievala banduristka Kateryna Ptaška na území oceliarní Azovstaľ v Mariupole. Neboli to novotvary, boli to staré piesne, ale chvíľa a miesto, kde sa spievali, boli stelesnením toho, čo cítime. Bolo to pravdivé.

Aký bol váš osobný príbeh počas tejto vojny? Vraj ste museli utiecť z Kyjeva a nechať tam svoje nástroje – kde teraz vlastne žijete?

Momentálne sme opäť doma v Kyjeve, no je pravda, že asi týždeň po začiatku ruského útoku na Ukrajinu sme odišli k rodičom mojej manželky, ktorí žijú pri Ľvove. Útekom by som to nenazýval, to je príliš silné slovo. Spočiatku sme si mysleli, že nebude treba nikam odísť, dokonca sme si so ženou aj zvykli na to, že treba uprostred noci bežať do krytu, ktorým bola obyčajná pivnica susedného domu, hoci s dvojročným dieťaťom na rukách a v čase, keď ešte vonku mrzlo, to nebolo také ľahké. Prvý týždeň sme skoro nič nejedli, nemali sme ani hlad, ani sily. Celý ten čas som nebol schopný počúvať hudbu, vôbec žiadne hudobné zvuky. Náš dom stojí na sídlisku na okraji mesta a z najvyšších poschodí vidieť dediny Irpeň a Buča ako na dlani. Videli sme priamo z okien, ako postupuje front. No keď v našom 27-poschodovom dome zostali ľudia len v nejakých piatich-šiestich bytoch, pochopili sme, že prišiel čas odísť. Získali sme lístky na vlak, iba zázrakom sa nám podarilo dostať na stanicu a ďalším zázrakom do vlaku. V kupé pre štyroch ľudí nás nakoniec cestovalo 15, z toho 4 deti. Ja sám som sedel na cudzom kufri na chodbe. Na niektorých úsekoch cesty bolo potrebné vo vlaku vypnúť svetlo a mali sme zakázané používať aj mobily, aby nás nebolo vidno. Vlak išiel úplne potme. Cesta, ktorá zvyčajne trvá päť hodín, tentoraz trvala deväť. Koľajnice boli poškodené a trať sa musela meniť, pretože most v Buči bol zničený a obsadený nepriateľskými vojskami. Nevzal som si so sebou ani jednu z mojich bandúr, dokonca ani počítač. Mali sme na cestu zabalené len dva ruksaky a tašku s jedlom na cestu. Ak by som mal väčšiu batožinu, tak sa jednoducho nezmestíme do vlaku. Išli sme a nevedeli sme, či sa ešte vrátime, či sa ešte vôbec bude kam vrátiť, alebo či sa uvidíme s rodičmi. Po krátkom pobyte v okolí Ľvova som sa pripojil k môjmu hudobnému súboru a išli sme na turné po západnej Európe. A hoci sme nepočuli žiadne výbuchy, na srdci nám bolo ťažko. Moja rodina zostala na Ukrajine, v Kyjeve zostali moji rodičia, príbuzní a priatelia. Celý svet sa otvoril pre Ukrajincov, no my sme túžili len po jednom – vrátiť sa domov! Na konci mája sa náš súbor vrátil na Ukrajinu, a o niekoľko dní neskôr sme sa s rodinou vybrali naspäť do Kyjeva. Našťastie, náš byt sme našli nepoškodený. Od začiatku júna sme teda znovu doma, no hoci mám momentálne dovolenku, nikam necestujeme. Dcérka začala chodiť do škôlky, ale keď sa ozvú sirény počas leteckého poplachu, tak škôlkari sa musia presunúť do úkrytu.

Foto: Oleh Grib

Ako súčasná situácia s vojnou ovplyvnila váš vzťah k ruskej kultúre a ruským umelcom? Prenáša sa táto vojna aj na „kultúrny front“? Existujú napríklad nejaké zákazy týkajúce sa hrania ruskej hudby na Ukrajine a naopak? Ako vaši kolegovia hudobníci z Ruska reagujú na túto situáciu a ovplyvnilo to nejako váš vzťah k nim?

Ruský teroristický vpád na Ukrajinu zmenil všetko. Ja sám za seba nevidím do budúcnosti žiadnu perspektívu na umeleckú spoluprácu alebo účinkovanie v Rusku. Kontakty s mnohými ruskými umelcami sa skončili už v roku 2014, skončili sme s turné i koncertmi na ich území. Ruskí umelci k nám v súčasnosti ani nemôžu pricestovať, bol zavedený vízový režim. Po 24. februári 2022 sa ruskí umelci rozdelili: niekto vojnu potichu odsúdil (ale je ich veľmi malý počet), niekto – ako napríklad známy popový spevák Filip Kirkorov – vojnu naopak podporil. Ale toto sú len malé ryby, treba hovoriť o takých menách ako Gergiev a Netrebko a o ich aktivitách po celom svete. Nemôžeme teraz počúvať ruskú hudbu, hrať ich skladateľov, dokonca ani počúvať ich reč. Všetko je inak ako bolo predtým, opona spadla.

Vráťme sa teraz k príjemnejším emóciám. Váš koncert na World Music Festivale v Bratislave bude špeciálny – budete hrať nielen svoj vlastný repertoár pre banduru, ale jeho súčasťou bude aj spolupráca s umelcami z Poľska (trio Wernyhora) a Slovenska (Michal Smetanka). Počuli ste už niekedy ich nahrávky a ako to podľa vás bude fungovať na pódiu?

S Michalom Smetankom sme sa stretli v Kyjeve iba desať dní pred začiatkom vojny. Prechádzali sme sa po meste, pili kávu a navštívili niekoľko múzeí. Michal mi dal svoje dve cédečka. Môj nový priateľ ma veľmi podporoval a ponúkol mojej rodine všemožnú pomoc v čase, keď sa v mojej vlasti začali diať hrozné veci. Teraz sa objavila skvelá príležitosť stretnúť sa a hrať sa spolu naživo. Pozeral som a počúval aj poľskú skupinu Wernyhora na YouTube, sú veľmi prirodzení. Som nadšený! Toto je veľká príležitosť pre nás, pre bratov Slovanov, hrať a spievať na jednom pódiu v tomto ťažkom období. A som rád, že mám túto príležitosť!

 

Zhováral sa: Vladimír „Potkan“ Potančok, redaktor Rádia_FM – relácia Hudba sveta_FM, World Music Festival Bratislava

Zdroj foto: Volodymyr Shuvayev, titulná: Oleh Grib

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno