Keď sa debutový album vydarí, chcete ho počúvať znova a znova. Skladateľ Juraj Růžička dokazuje, že aj v jednoduchosti je krása. Za predpokladu, že do nej vložíte osobné príbehy, využijete invenciu a prehovoríte na poslucháča súčasnou, nie komplikovanou hudobnou rečou. Vypočujte si album AURORA.
Poznáte pieseň Richarda Straussa Morgen? Je to jedna z tých nádherných skladieb, ktoré sa vás dotknú, nájdete v nej pokoj a zmier. Pomalé tempo a zdanlivá jednoduchosť s tou ozajstnou krásou a neuveriteľnou hĺbkou skladby, v ktorej sa spieva: „A zajtra bude opäť svietiť slnko.“ Práve touto piesňou sa inšpiroval v prvom tracku Into the Dream svojho debutového albumu AURORA skladateľ Juraj Růžička, hudobný skladateľ, aranžér, skúsený filmový orchestrátor a ocenený koncertný klavirista.
Album obsahuje dovedna 11 skladieb a rovnako ako k Straussovej piesni Morgen, si od prvého počutia vybudujete na ňom istý typ závislosti. Chcete stále znovu a znovu počúvať ten vnútorný pokoj, ktorý v dnešnej dobe tak chýba. A pritom sú to „len“ rozložené akordy na klavíri, iste s harmonicky odlišným pôdorysom ako to napísal Strauss. Čo spája Růžičku s touto skladbou, je to prekrásne, mimovoľné plynutie a maximálnej dynamike mezzoforte a neuponáhľanosť. Ako keď sa na okamih zastavíte a cítite každou bunkou nehybnosť, pocit ticha a zároveň nadčasovosť. Môže za to celková atmosféra skladby a samozrejme, jej štruktúra. No a v neposlednom rade, čisté, priam éterické vokály skladateľovej manželky – speváčky, dirigentky a orchestrátorky Michaely Rózsa Růžičkovej.
Juraj Růžička predstavuje svoj nový magický album AURORA
V rozložených akordoch počujeme presne ten typ jemnej, pomalej melodickej línie. Využitím techniky minimal music, nie však repetitívnej hudby, sa od prvého momentu do skladby ponoríte. Autor využíva súčasnú hudobnú reč – množstvo modálnych zvratov, ktorých spájajúcim elementom sú rozložené akordy. Opakovanie dvoch motívov, s variáciami, následne arpeggiá – to vo vás vyvolá túžbu, pokoj, vnútornú vyrovnanosť a presne ten pocit ako u Straussa: svet sa zastavil a vy si prajete, aby v tomto bode aj ostal. Modulácie sú silným výrazovým prostriedkom, s ktorým skladateľ dokáže pracovať mimoriadne efektne, pritom nie vypočítavo. V úvode počujeme tritónus a v momente, ak si chceme na istý harmonický pôdorys zvyknúť, zmení sa. A pritom to nie je kalkul – je to príjemná, súvislá plynúca vrstva meniacich sa harmónií (presne ako u Straussa, ale vypovedaná súčasnou rečou). Druhú vrstvu tvoria nastupujúce vokály a následnú, nežnú tretiu, elektronické efekty – vkusné, neprepálené, len ako podmaz.
V rovnakej nálade vás zanechá aj ďalšia kompozícia – Time Capsule. Tak, ako aj pri prvej skladbe, dominantný je klavír. Čo je však výraznejšie a zreteľnejšie, je práca so zvukom a priestorom. Verte, že taký magický dozvuk ste ešte nepočuli. Poznáte ten pocit, keď hrá orchester a ešte ani poriadne nedopovie tému, nenechá divákov (ani hudobným nástrojom, a hráčom už vôbec nie) nadýchnuť sa a už dostanete do tváre ďalšiu necitlivú šupu? Tak toto je hudba, ktorá vás obkolesí v priestore a nechá vás dýchať. Zrazu ju počujete akoby „surround“ efektom. A cítite sa blažene.
To, že ide o osobné výpovede skladateľa, je zrejmé od prvej kompozície albumu. Růžička postupne odhaľuje svoj svet prostredníctvom hudby. Tak, ako cítite ticho, zastavenie a mystickosť v prvej skladbe, rozjasní sa jeho myšlienkový tok v druhej. Nežná melódia sa postupne dramatizuje, aby sa opäť vrátila v závere k tichšej výpovedi a v závere akoby s nevypovedanou otázkou. Sú to všetko diela, ktoré môžete prejsť na prvýkrát iba tak, v tichej meditácii, no na druhý objavíte postupne jeho bohatstvo. To sa skrýva v jemných detailoch, v nuansách, v práci s harmóniou, rozvíjaní akordov, ktoré nikdy nejdú tým smerom, akým by ste si to možno priali vy. No aj tak všetko dokonale funguje a zapadá do seba. Povedať „minimalistickými“ prostriedkami tak veľa a s takými emóciami – to dokážu len máloktorí autori.
V tretej skladbe AURORY sa nečakane zmení zvuk. Nie, že by skladateľ opustil klavír, no experimentuje s elektronickým zvukom. Mäkký, jemný zvuk klavíra akoby z diaľky, je transformovaný do tónu, aby nerušil, ale uspával.
Album vznikal desať rokov a najstaršia skladba na albume, je nežná uspávanka s názvom Angel z roku 2014 v období narodenia jeho prvého syna, a najnovšia skladba z konca roku 2023, Lullaby for the Soul je skomponovaná v ťažkom období, kedy Jurajovi zomrel milovaný otec. Uspávanka je treťou skladbou albumu, je to snivá, transcendentálna, tichá meditácia. Opäť ju musíte počúvať niekoľkokrát, aby ste sa dostali do tých nuáns v štruktúre, ktoré ostávajú na prvé počutie skryté. Je to zvukom klavíra, ktorý uspáva a dopriava pokoj odchádzajúcej duši. Uspávanka pre dušu je však rozvinutá, okrem ústrednej melódie v pravej ruke a opojných rozložených akordoch v ľavej, čo sa zdá byť jednoduchý prostriedok, no v tomto podaní rozhodne nie je, počujeme rozvinutie témy. Behy sú až improvizačného charakteru. Otvárajú nový priestor myšlienkam, aby sa mohol opäť vrátiť úvodný model, no v pozmenenej forme. Autor sa vie pohrať s rytmom i harmóniou, občas v melodike zaznievajú príjemné synkopy, no sprievod, ten, ktorý je taký láskavý a uspáva vás, lebo je „hojdavého“ charakteru, neustáva. Aj s moduláciami sa dokáže vysporiadať – sú odvážne, no nikdy nie rušivé. Významotvorné prvky v rozlúčke sú aj hlboké tóny klavíra, ktoré vyjadrujú smútok. Distant Voices je ďalší výlet do magických stratosfér, ktoré vznikli v spolupráci s Michaelou Rózsa Růžičkovou.
Tentoraz sú vokály odvážnejšie, je ich viac, nielen dofarbujú atmosféru, ale vytvárajú novú súvislú vrstvu. Je to čistý, jasný, krásny soprán – speváčka má klasické vzdelanie vo vokálnom umení, takže vie, ako hlas posadiť do vyšších polôh, aby bol znelý, no zároveň neforsírovaný. Vo výškach to vie málokto a k ezoterickému (v tom najlepšom a najkrajšom slova zmysle) ladeniu hudby sa nesmierne hodí. Ak aj samotný skladateľ pociťuje isté paralely so spevom Lisy Gerrard, je to možno len príbuzná atmosféra, ktorú vokálom Michaela dokáže vyvolať. Altovo sfarbený hlas Lisy vyvoláva (aspoň vo mne) temnejšie pocity, kým svetlý soprán unikátnej farby autorovej manželky, sa dotýka človeka iným spôsobom. Rozhodne v ňom nie je ponurosť. Paralelné linky melódií, ktoré vyspievala, sú odlišné, jedna vo výškach, ďalšia rozvíja melodiku v stredných a spodných polohách, no vždy je to jasná, sopránová farba. Tieto dve línie prichádzajú akoby z diaľky – je to ohromujúci efekt, pri ktorom máte dokonca pocit, že často vznikal s prvkom improvizácie. Má v sebe voľnosť, ľahkosť, v tých dvoch linkách vás vždy bude baviť hľadať rozdiely a fascinovať to, ako do seba zapadajú. Proste taký nenápadný, neprekomplikovaný Bach v súčasnom, modernom štýle. Čo vás v ňom prekvapí, je unikátny zvuk klavíra a elektronických nástrojov, ktoré slúžia na dofarbovanie atmosféry. Vznikol nahratím skladby na MG pásku? Tí skôr narodení budú poznať, mladá generácia už len z archívnych fotografií na FB. No týmto dodal špecifickú atmosféru, je to ďalší nový pohľad na zvukovosť – čo všetko sa v dnešnom svete s ňou dá robiť, sme zrejme netušili.
Absolútna a programová hudba – to bol vždy večný spor. A hoci k na Aurore nenájdete žiadny presný program, odčítate ho priamo z hudby. Face in the Mirror je témou nostalgická kompozícia, ktorá sa však postupne rozvíja v hravú vec. Akoby ste v zrkadle pozorovali tvár a vždy ju vidíte inak. A opäť je to chytľavý motív, ktorý sa variuje zvukovo. Skladateľ dokázal objaviť v sonorike bohaté možnosti, a pritom v zachovaní jemnosti skladby. Jej rozvíjanie je na princípe minimal-music, je to hypnotický typ hudby, do ktorej sa môžete ponoriť – a všetko je dovolené. Vidieť svoju tvár v odraze, najprv sa s ňou nevedieť stotožniť, ale neskôr v nej nájsť to, čo máte radi. Aj tradičná harmónia postačí skladateľovi na to, aby dokázal ten motív, neustále sa navracajúci, rozvinúť. Elektronikou zafarbené vysoké klavírne tóny akoby ukazovali na to, že to, na čo sa v zrkadle dívame, je realita, ale vzdialená a odlišná.
Aj Beautiful Memories vznikla nahrávaním na MG pásku. Ten analógový zvuk vám zrazu prinesie také bohatstvo, že máte pocit, že ste vstúpili do iného sveta. Sú to všetko krásne kusy – čo je však podstatné, sú prijateľné aj pre dnešného poslucháča, ktorý má zo súčasnej hudby hrôzu. Treba mu proste ukázať, že sa to dá aj bez atonálnych zvukov, premyslene, ale citovo, melodicky a harmonicky bohato, pritom bez toho, aby bola hudba spiatočnícka. Čo vyčítajú mnohí teoretici skladateľom, ktorí využívajú tradičné prostriedky v hudbe, je práve spiatočníctvo a skostnatená tradícia. Lenže tento album nie je o tradícii. Je to výpovedi človeka, ktorý v dnešnom hektickom svete hľadá svoje miesto a vnútorný pokoj a zároveň nám niečo chce povedať. Hľadajte tieto spomienky a nájdete prekrásny svet. Občas smutný, občas hravý, občas étericky náladový, no vždy túžiaci po pokoji v duši.
Simple Serenity hovorí za všetko. V jednoduchosti je krása a to, čo všetci v dnešnej dobe hľadáme – pokoj. Vnútorný, nie však monotematický a nudný. Štruktúra skladby je síce jednoduchá, no tie jemné variačné prvky, ktoré vás nerušia, no posúvajú hudbu aj k dramatickým (no nie sentimentálnym či tragickým momentom), je povznášajúca. Pulzujúci rozložený akord v ľavej ruke a oproti nemu rastúca melódia, ktorá akoby občas nemala konca. Neriadi sa pravidelnosťou, nie sú v nej naivné prvky, ale jednoduché a krásne.
Skladba Angel, ktorá nasleduje, je venovaná prvému synovi skladateľa. A hoci nezačína práve anjelským motívom, no v hlbších polohách a skôr filozoficky, téma, ktorá sa vám odhalí po introdukcii, je prežiarená šťastím a anjelskou nevinnosťou. Práve ňou prehovára anjel – nový človek, ktorý prišiel na svet. Je interpretačne precítená, s peknými agogickými momentmi. Dojemná a všeobjímajúca. Najkrajší je moment, keď sa vo vysokom registri ozvú tóny s hallovým efektom – rozplývajú sa do priestoru a dotýkajú sa duše. Možno by ste čakali v tejto skladbe jednoliatu, plynúcu kompozíciu, ale práve v závere sa tón motívu zhutní – na dynamike, farbou k nej pridáva aj odlišný, farebný register.
Jedna z mojich najobľúbenejších (okrem prvej skladby Aurory a mnohých ďalších) je Breathing. Z dvoch úvodných akordov, ktoré nechá doznieť v priestore, by sa možno, na prvý pohľad, nedalo očakávať veľa. Spôsob, akým sú interpretované, vytvára moment pravidelnej pulzácie – počujeme vždy pauzu, respektíve ligatúrou zviazaný znejúci jeden akord, v ktorom dych postupne slabne. A potom ďalší a ďalší nový nádych. Tento model plynie počas celej skladby, no pridaním sláčikových nástrojov a vokálu Michaely (tento raz atmosféricky, podfarbujú náladu), sa vrstvy rozšíria. Táto viacvrstvovosť je dnes dobre známa napríklad z filmovej hudby, no v tomto prípade je čitateľnejšia. Zreteľnejšia – odkaz hudby je jasný aj bez obrazu, pretože je oprostená od komplikovaných tvarov. Je zvláštne, ako sa dá hudbou dokázať, že jednoduchšie napísaná hudba je náročnejšia na napísanie. Rozpumpovať celý orchester s pestrou paletou bicích nástrojov, s revúcimi trombónmi, medovo znejúcimi sláčikmi, to zase nie je nič nové pod slnkom. No spraviť kompozíciu s jedným klavírom bez zbytočných virtuóznych partov a vymyslieť k nemu výrazové a farebné možnosti, ktoré sú invenčné, novátorské, to zase je vcelku raritné. Lebo k tomu treba kreativitu a nielen šablóny.
Predposledná skladba Aurory Timeless Solitude si vás podmaní v prvom rade zvukovosťou a pritom je to taký nápad, jednoduchý, že si druhí môžu trieskať hlavu o múr, že im to nenapadlo. Una corda pianino – obyčajné pianíno, nahraté zblízka, takže zreteľne počujete kladivká, skrátka taký preparovaný klavír na moderný, nový spôsob. Je to ako John Cage skombinovaný s Enyou a klavírnym partom, za ktorým sedí zrelý umelec, vie presne kedy nechať motív v repetitívnej funkcii, aby zanechal intimitu a kedy rozvinúť jeho emócie a výraz. A môžete sa zamýšľať ako to bolo vytvorené, no ten pocit a farebnosť, nové dimenzie klavíra, ktoré zrazu dostávajú nový kontext, všetky tie myšlienky tou krásou prevalcuje. Niekedy skrátka netreba ani vedieť, len sa nechať unášať. Napríklad k poslednej skladbe albumu. Viete, ak počúvate takú nádheru, zrazu vám je ľúto, že končí. Nie, že by ste si ju nemohli pustiť ešte raz, ale máte pocit, že tieto príbehy by nikdy nemali končiť. Rising Sun – vychádzajúce slnko, taktiež s vokálmi manželky skladateľa. Tak, ako úvod bol inšpirovaný hudbou Straussa, tak Rising Sun vznikol na základe inšpirácie piesňou „Zdes khorosho“ od Sergeja Rachmaninova. Iste, nechýbajú ani akordy evokujúce hudbu tohto autora, ale i tak víťazí lyrika a vnútorný svet hudby. Asi by bola dobrá rada v tomto prípade – všetko vyrieši postmoderna! Citácia a hotovo. Růžička si však vybral komplikovanejšiu cestu – vytvoriť pocit približujúci sa tomuto dielu, vypovedaný súčasnými postupmi.
Túto hudbu dnes potrebujeme – jej zastavenia, čistú krásu, nápady, ktoré vás tak účinne odtrhnú od reality a dovolia snívať, počúvať, nechať sa objať krásou, ale i clivotou. Nikdy však nie nebezpečnou, aby vás stiahla na dno. Je to mimoriadna platňa, ktorá si zaslúži obdiv – za nápady, za možnosti, ako rozvíjať sonoriku jediného nástroja, bez tých násilných prvkov, ako je to dnes in. Vypočujte si Auroru, odmení sa vám tým, že sa konečne zastavíte a dosiahnete vnútorný pokoj. Aj bez tých lacných meditácií, ktoré dnes tak v hojnej miere ponúkajú komerčne úspešní koučingovia a ezoterici s prapodivnými kameňmi a šialene farebnými mandalami. Toto je totiž skutočné umenie a to má pravdivú silu a výpoveď.
Zuzana Vachová
Foto: Archív autora J.R.
