Hrať naživo pred kamerami bez publika – to je výzva, na ktorú si trúfa v súčasnosti len málokto. Štátna filharmónia Košice pod taktovkou bývalého, dlhoročného šéfdirigenta Zbyňka Müllera pripravila pre publikum výnimočné Vianoce. Jediná škoda, že koncert neostáva dostupný aj naďalej.
To, že súčasné časy sú poznačené pandémiou a preverujú najmä psychiku našich hráčov, nie je nič nové pod slnkom. Je však pozoruhodné sledovať, ako sa postupne, v jednotlivých fázach, alebo teda vlnách pandémie, jednotlivé telesá s lockdownom a ďalšími opatreniami, vyrovnávajú.
Online priestor pre Štátnu filharmóniu Košice nie je novinkou – napokon, mnoho koncertov, ktoré odprezentovali bez publika a v minulosti pod vedením bývalého, dlhoročného šéfdirigenta Zbyňka Müllera, či už v plnom obsadení alebo v komornom, svedčí o tom, že Košičania neostali nečinní. Dokázali s vypätím všetkých síl, že hoci je to náročné – bez spätnej väzby publika a vzájomnej chemickej reakcie, dá sa fungovať aj v tomto „chladnom“ priestore a vyťažiť z technológií 21. storočia čo najviac, len aby publikum neostalo ukrátené a zároveň sa muzikanti mohli venovať svojej primárnej, bytostne podstatnej činnosti. V tomto prípade totiž neplatí – „ostaňte doma, chránite seba i druhých.“ Nie je však predmetom tejto recenzie objasňovať elementárne skutočnosti, čo sa stane, ak profesionálny umelec vypadne zo svojej hlavnej činnosti čo i len na mesiac.
Skôr je podnetné v tomto ohľade sledovať východ Slovenska a ich neutíchajúce aktivity cez všetky vlny pandémie. Či už hudobníci alebo divadelníci prinášajú obecenstvu mnoho dramaturgicky progresívnych podujatí, premiér, oproti nim naše hlavné mesto (zvlášť divadelníci, o hudobníkoch sa to nedá povedať, Slovenskí filharmonici vďaka etablovanému projektu fungujú v online priestore dlhé roky) zaspalo spánkom spravodlivých.
No napriek tomu, ani hudobníci neostali v jednom stabilnom kolotoči online koncertov zo záznamu a Vianočný koncert v podaní košických filharmonikov priniesol nebývalú odvahu – bol streamovaný naživo, takže nemohli sa na výslednom zvuku alebo strihu, skrátka, na akýchkoľvek postprodukčných prácach, podieľať profesionáli. A to je veľká, odvážna vec – i tá najmenšia chyba ostane zaznamenaná, nikto ju nevyčistí (hoci i chyby k živým vystúpeniam patria, nikto sa im nevyhne, skôr si treba všímať celkový výsledok – zvuk, koncepciu, nasadenie, napätie v skladbách, interpretačné výkony), skrátka, ako to „na prvú“ vypáli, tak to ostane zaznamenané. A v tomto prípade musíme konštatovať – Bohužiaľ, len na 24 hodín, pretože taký unikátny koncert by si zasluhoval ostať zaznamenaný v archíve. Osobne by som sa k k takej jedinečnej interpretácii Vivaldiho vrátila kedykoľvek alebo aj Dvořákovej symfónii, pretože spôsob, akým Müller dokáže chápať a predniesť tohto českého autora, je mimoriadny. Chápe ho do hĺbky, vyspieva kantilény, nastaví ohromujúce tempá, lyriku precíti do tých najjemnejších emocionálnych nuáns… No poďme po poriadku, pretože tento koncert si to naozaj zaslúži.
Bol vymyslený do posledného detailu. Dovolil zaskvieť sa sólistom i orchestru, dokonca dramaturgia umne vystavala koncert tak, aby v pomyslenej prestávke prestavali pódium na iné obsadenie pre symfóniu a v tomto čase sa nám prihovorila riaditeľka Štátnej filharmónie Košice Lucia Potokárová. V predvianočnom čase pekné, ľudské gesto. Nechýbalo ani sprievodné slovo dramaturga Petra Katinu.
Večer sa začal Koncertom pre dvoje huslí a mol, ktorý je ôsmym dielom cyklu L’estro armonico Antonia Vivaldiho. Ako sólisti sa predstavili koncertní majstri ŠfK – Maroš Potokár a Mátyás Mézes a v tejto pozícii, vedľa seba, sa stretli po prvý raz. V prvom rade treba skonštatovať, že obaja sú výnimočne dobrí huslisti, no jedným dychom treba dodať, že disponujú odlišným prístupom k interpretácii. Kým Potokár je technicky brilantný, čistý a do interpretácie vkladá viac rácia, Mézes má tendenciu byť viac spontánny, unikať vo svojej hre do sveta fantázie a kreativity, no vždy rešpektujúc hudobného partnera. Pri súčasných trendoch čoraz viac populárneho poučeného štýlu interpretácie tento jeho prístup k interpretácii vynikol aj vo Vivaldim. V koncerte bol citeľný Mézesov nádych na odlišnosť od tradičných postupov, takmer až tanečnosť, rubatový štýl, citlivá práca s tempami, evidentná snaha o kantilénové vyspievanie sólových pasáží, kedy bol nositeľom témy. Nevychýlil sa však smerom k poučenému štýlu príliš, nesnažil sa vziať si svoj priestor na individuálny, svojský štýl, aby sa presadil na úkor svojho partnera na pódiu – Maroša Potokára. Obaja sólisti majú totiž v koncerte svojbytný priestor na prezentáciu a Mézes aj Potokár sú pridobrí muzikanti na to, aby sa snažili stierať priestor, keď potrebuje vyznieť iný part, len aby egocentricky vynikli. Práve preto bol tento koncert interpretačne, ale i z pohľadu virtuozity vyvážený a poskytol dostatok priestoru obom hráčom.
Striktné dodržiavanie terasovitej dynamiky oboch hráčov – sústredné nástupy a na jeden dych znejúce frázovania robili z ich prednesu výnimočný zážitok. Bolo zjavné, že ich interpretácia, to nie je len technicky dobre podkutá hra, ale má v sebe aj prirodzený kus muzikality, čo sa práve pri tomto dvojkoncerte žiada – ak sa totiž obaja huslisti „nenaladia“ na spoločnú vlnu, je to okamžite cítiť. Každý tón je schopný doslova vytŕčať a pokaziť celý zážitok. Potokárova ani Mézesova hra nepostrádala entuziazmus, čistotu a vzájomné počúvanie, patričnú expresivitu pomalej časti, vďaka čomu sa z nej nestala jedna veľká nuda.
Vyzretá interpretácia Maroša Potokára a Mátyása Mézesa doplnená v záberoch naživo o basso continuo aj s čembalistkou, bola pre poslucháčov dokonalým zážitkom. V streame bolo zjavné, že tím, ktorý ho pripravoval, si dal záležať na kvalite zvuku – ten sa k nám dostal v prvotriednej kvalite vďaka profesionálom zo spoločnosti Pavlík Records, ako sme sa dočítali v záverečných titulkoch. Možno záberovo boli niektoré opakujúce sa a inštrumentálne úsporné, detailné obrázky zbytočné, najmä, ak sa mala na obraze prezentovať virtuozita sólistov, no z pohľadu strihovej skladby možno pochopiť určité zákonitosti, ktorými sa kameramani a režisér riadili.
Porovnávať sa síce nemá, no predsa – vždy mi v hlave víri otázka, kto z porovnateľných telies na Slovensku by tento koncert zahral aspoň na približne rovnakej úrovni? Nezabúdajme, že tento koncert Vivaldiho je mimoriadne známym dielom – takpovediac až opočúvaným. Prezentovať ho, znamená, priniesť do interpretácie aj niečo nové, no zároveň si dokázať ustrážiť hranice a neprehnať to s prílišnou originalitou. A práve to sa Košičanom podarilo. Akokoľvek sa snažím nájsť alternatívu, kto by toto dielo dokázal zahrať aspoň na približne rovnakej úrovni, vidím len jednu veľkú čiernočiernu tmu…
Pod taktovkou, dnes už hlavného hosťujúceho dirigenta, Zbyňka Müllera, znela v druhej časti Vianočného koncertu, Dvořákova Symfónia č. 6 D dur. Vznikla v roku 1880, premiéru mala v 25. marca 1881 a Antonín Dvořák ju venoval Hansovi Richterovi, ktorý bol dirigentom Viedenských filharmonikov. Tak, ako mnohé diela tohto skladateľa, aj v tejto symfónii je citeľná inšpirácia českou ľudovou hudbou – to je parketa, ktorá Müllerovi nesmierne sedí. Melodiku vie vyspievať s orchestrom do najmenších detailov a hlavne – vo výraze nechýba radosť. S košickou filharmóniou sa dôverne pozná, preto vie z nich dostať maximálne nasadenie a pestrofarebný zvuk, čo je pri Dvořákovej skladbe životodarná esencia.
Už v prvej časti Alegro non tanto si dal dirigent záležať, aby orchester vyspieval úvodnú tému v dobre nastavenom tempe. Müller do partitúry pozeral len zriedka, dielo mal naštudované precízne – sústredil sa najmä na výraz a budovanie formy, pretože práve v tomto diele skladateľ vycizeloval svoj rukopis a dosiahol svoj vrchol. To, čo sa podarilo Brahmsovi, dokázal Dvořák ešte akoby povýšiť, kombinujúc moderné výdobytky súčasníkov (Liszt, Wagner), no predsa, vždy je v jeho diele zjavný aj tak vzácny osobný vklad. Dokonalosť formy nie je všetko, čo dosiahol práve touto symfóniou, takou kľúčovou v jeho tvorbe, no zvuková farebnosť a schopnosť spraviť nadstavbu a kombinovať ju s národnými prvkami tak, aby prekročila hranice, je to, čo robí tohto autora univerzálnym a výnimočným dodnes. A dirigent k jeho dielu pristupuje s úctou a pochopením.
Vrúcnosť a vášeň vo výraze – nezabúdajme, že Dvořákov romantizmus priam jasá z každého taktu tohto diela, podčiarkoval dirigent neustále. Podarilo sa mu to aj v okrajových rýchlych častiach, ktoré sa vďaka jeho koncepcii nezmenili na „rýchle preteky“, no dostal z tohto prekrásneho symfonického diela na povrch to nádherné a slnečné, čo vo vnútri skrýva. To, že sa v lesných rohoch či ďalších dychových nástrojoch sem-tam objavili aj intonačné nepresnosti, už vďaka celkovej kvalitnej interpretácii zaniklo, napokon, vyššie sme zmienili, že živé nahrávky aj tých najlepších telies nemusia byť stopercentne bezchybné.
Dobre pracoval aj s tempami a odlišnými nuansami výrazov, aby sa preklenul k jednej z najkrajších pomalých častí Adagio, akú kedy autor vôbec napísal. Keď sa tak zamyslíme – možno svojou intimitou, hĺbkou a krásou je majstrovsky napísané Adagio jednou z najkrajších romantických symfonických viet vôbec, akú táto planéta pozná. Jej dialógy sú vedené s nesmiernym majstrovstvom a bravúrou a precítenosťou boli aj interpretované. Hoci spočiatku boli v nástupoch aj mierne rytmické nepresnosti, hráči napokon predviedli precíznu súhru a precítené sóla – zvlášť sa vynímalo klarinetové, renomé si napravil aj hornista, pekne čisto znela aj flauta. Lyrika, ktorá je pre túto časť charakteristická, však nebola prehnaná. Niektoré orchestre majú tendenciu hrať ju spaľujúco a príliš epicky. Štátna filharmónia Košice zvolila zlatú strednú cestu, čím zachovala odkaz Dvořáka – pod vedením Zbyňka Müllera zneli prekrásne kantilény v oblúkoch, ale i kontrasty s pekne vyváženými pianissimami v umne zvolenom romantickom duchu, bez pátosu či presladeného tónu.
Tretia časť Scherzo (Furiant), Presto, vyžaduje dostatočnú dávku energickej interpretácie, ktorú sme v podaní Košičanov počuli. A hlavne rytmická štruktúra – ten vnútorný pulzujúci, miestami až synkopicky znejúci rytmus (pochopiteľne, tento termín nezodpovedá realite a je nesprávny, no pri energickej interpretácii budí tento dojem), ktorým je táto časť popretkávaná, sa ho podarilo stvárniť s vynikajúcou akcentáciou. Rovnako strednú, melodicky postavenú časť – opäť typickú v jadre tým, čo je pre slovanstvo také jedinečné. Dirigent má pre tieto prvky špeciálny cit a presne vie, ako dostať radosť a ľahkosť melódií z hudobníkov.
Finále Allegro con spirito – alebo aj pocta Brahmsovi (tónina, tempové označenie, inštrumentácia, sú totožné s druhou Brahmsovou symfóniou, rovnako aj nálada). V interpretácii košických filharmonikov sa kulminovala všetka vášeň a energia, akú si len dokážete predstaviť. Ak by sme tento orchester nepoznali, azda by sme mohli tvrdiť, že siahli na dno svojich síl. Keďže však prostredníctvom online záznamov i sporadických návštev Košíc sme mali možnosť stretnúť sa s týmito hudobníkmi, vieme, že expresivita a maximálna životaschopnosť vo výraze – obraz krajiny videný skladateľom, je v ich podaní štandardným výkonom, za ktorý sme my, najmä v čase lockdownu vďační.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dávid Hanko
Super koncert. Kritička mi hovorila zo srdca.