Štátna filharmónia Košice vítala rok 2024 iskrivými predohrami známych operiet a valčíkmi pod taktovkou Rastislava Štúra. Koncertný večer obohatila tanečným umením.
Kým minulý rok zvolila Štátna filharmónia Košice na Trojkráľový koncert sugestívny program – veľkolepú Beethovenovu Beethovenovu symfóniu č. 9 „S ódou na radosť“, tento rok dala prednosť odľahčenejšiemu štýlu hudby.
Óda na radosť opäť novátorsky pod taktovkou Roberta Jindru
Dramaturgia Novoročného koncertu, ktorý sa konal 6. januára 2024 v Dome umenia, však nešla prezentáciou známych odrhovačiek, no program zahŕňal diela autorov prepojených so Slovenskom. Iste, celkovo to bol koncert plný vzletných melódií, spoločným menovateľom ktorých bol valčíkový rytmus, k optimistickému charakteru prispeli aj operetné predohry a zazneli aj populárne diela, no predsa sa objavili aj menej hrávané – dokonca dve z nich sa úplne vychyľovali z konceptu večera.
Ešte pred samotným koncertom návštevníci dostali grátis prípitok v dvoch variantách – pre zodpovedných vodičov a ten druhý na potúženie dobrej nálady (alebo sebavedomia). A to nás ešte v prestávke čakalo prekvapenie. Štátna filharmónia Košice si skrátka divácku priazeň dokáže oceniť, ide s dobou a svojho diváka rozmaznáva – v dobrom slova zmysle. V dobe, kedy sa kultúra čoraz viac dostáva na vedľajšiu koľaj, je marketing kultúrnych inštitúcií dôležitý. A košická filharmónia vie svoj program náležite predať, propagovať, aj vďaka čomu je sála Domu umenia vždy plná – len výnimočne sa stáva, že niektoré miesta sú voľné, aj to skôr v prípade uvádzania poslucháčsky náročnejšieho repertoáru (alebo nepriaznivého počasia). No ani poslucháčsky ťažším kusom sa Košičania nevyhýbajú, napokon, publikum treba aj vzdelávať, aby objavovalo nové skladby európskej hudby a poznalo nielen Čajkovského klavírny koncert b mol alebo Dvořákov violončelový koncert.
Večer otvorila Francúzska veseloherná predohra, op. 111 Bélu Kélera. Dirigent a skladateľ, rodák z Bardejova pôsobil vo Viedni a v posledných rokoch sa zo zabudnutého skladateľa stal čoraz hrávanejší autor. Napríklad aj Spoločnosť Bélu Kélera sa neúnavne snaží o uvádzanie jeho diel. Orchester začal túto skladbu plnej energie a života poriadne zostra. Strhujúca energia telesa a optimizmus boli charakteristické pre prvú časť diela, po ktorej nasledovala kontrastná. Pred košickými filharmonikmi stál dirigent Rastislav Štúr. Nový rok sa začal družnou výmenou – šéfdirigent Národného divadla Košice Peter Valentovič dirigoval v Bratislave a Rastislav Štúr z nášho hlavného mesta cestoval do metropoly východného Slovenska – tomu sa hovorí dirigentská rošáda. Radosť dirigovať takýto orchester – košickí hráči hrajú vždy naplno, aj preto ich výkony oslovujú publikum.
Štúr viedol orchester vynikajúco – v prvej časti nechal vyspievať témy, mal kontrolu nad jednotlivými nástrojovými skupinami, v spomínanej, lyricky ladenej časti dynamiku stíšil a viedol ho k spevnej, tichej výpovedi. Sláčikové nástroje zneli priam s medovou sladkosťou a aj tento charakter nehrali jednotvárne, no zreteľne vyspievali dialogické party a dynamiku odstupňovali s citlivými pizzicatami v sprievode. Pekne boli vyspievané aj krátke sóla, plynúce z témy, v podaní dychov – ako drevených tak plechových dychových nástrojov. Opakujúca sa téma mala vznešený charakter, bola v trojdobom metre, čo predznačilo charakter tohto večera. Výborná akcentácia s pochopením – to by ste sa čudovali, koľké orchestre majú problém rytmicky cítiť 3/4 metrorytmickú štruktúru. Fanfáry priniesli opäť svižný, veselý charakter a rýchle tempo. Aj novoročnú iskrivú „prskavku“ treba vedieť zahrať – s ľahkosťou a eleganciou, no pritom živo, dynamicky a potrebným nábojom. Niekoľko vrstevnaté časti vyhrali hráči so zreteľnou artikuláciou, dirigent ich viedol k logickej výstavbe jednotlivých úsekov a mimoriadne dobre pracoval s výrazmi a členitosťou materiálu. Tento energický úvod priam vlial medzi publikum dobrú náladu.
Kélera striedala kompozícia Ľudovíta Rajtera – dirigentskej legendy, ktorá pre slovenský hudobný život, propagáciu hudby, profesionalizáciu nášho prvého orchestra a tiež z pohľadu tvorivého, spravil absolútne maximum. Osobne som sa tomuto výberu nesmierne potešila, keďže Rajterove kompozície nie sú uvádzané tak frekventovane, ako by si zaslúžili. Valčík zo suity z baletu Majáles má v sebe omamný pôvab. Okamžite, už z prvých taktov, z charakteru hudby viete, že ide o baletné predstavenie – nositeľom ústrednej témy bolo nádherne, čisto zahraté flautové sólo. V podaní flautistky Janky Jámborovej znelo spevne, nosne a pritom mäkko a plasticky, jej frázovanie malo pulzáciu, no nie otrocky presnú, ale bolo plné muzikality, noblesy a vyspievania melodickej línie (táto flautistka ešte počas koncertu niekoľkokrát excelovala, ostatné orchestre môžu ŠFK túto hráčku závidieť).
Valčík sa možno zdá byť jednoduchou záležitosťou, no zahrať ho so správnou akcentáciou a zároveň tanečnosťou, je často výzvou pre orchestre (a verte, mnohé telesá ten akcent dávajú presne naopak – výsledkom je akási nepodarená paródia na valčík). Košičania pod taktovkou Štúra však presne pochopili, čo valčík znamená v hudbe, ako má znieť a akú emóciu má priniesť. Keď sa k sólu flauty pridali ďalšie drevené dychy a následne sa hudba rozvinula v bohatší zvuk vďaka sláčikom, bol to presne ten valčík, aký chceme počuť. Aj v bohatšej, dramatickejšej forme si zachoval tanečný charakter a eleganciu.
Lehárovo dielo Gold und Silber prinieslo do sály známy zvuk – kus, ktorý je ozdobou novoročných programov. Znel valčík, populárny a obľúbený s témou, ktorá je vždy očarujúca. Môžete ju počuť aj tisíckrát a neunaví sa vám, najmä keď je hraná s takou precítenou dynamikou a takým nuansovaním, ako znela v Košiciach. Vyváženosť jednotlivých nástrojových skupín orchestra, pekná práca s tempami, agogikou a kontrasty, to boli základné devízy kvalitnej interpretácie tohto diela: piánové, nežné, omamne melodicky stavané časti oproti mohutnejším tutti častiam, farebná harfa, krásne vyspievané violončelá (ktoré si taktiež za výkon počas koncertu zaslúžia obrovskú pochvalu) sebaisté plechové dychy, precízna rytmika, pestré zvuky bicích nástrojov – to bolo Zlato a striebro v podaní Štátnej filharmónie Košice. Rastislav Štúr má pre túto hudbu zmysel, rovnako ako pre operu, tak i operetu, valčík cíti prirodzene a vďaka svojej muzikalite a skúsenostiam priniesol ohromujúcu výstavbu tohto diela. Iste, dá sa z neho spraviť aj v celku matematická záležitosť, ak sa nedostatočne pracuje s dynamickými kontrastmi a tempami, gradačnými úsekmi, no v Košiciach sme počuli presný opak. Dielo plné života, plesovej atmosféry, trblietavých momentov v hudbe, tanca, bohatých zvukov a jemných nuáns.
V Romanci pre husle a orchester Michala Vileca sme ako sólistu počuli koncertného majstra ŠFK Maroša Potokára (počas koncertu hrali obaja prví huslisti, koncertní majstri – rovnako i Mátyás Mézes, za prvým pultom). Romancou sme sa vychýlili na chvíľu z valčíkovej atmosféry a operetných nálad. Bol to prvý kontrast večera, akoby mimo jednoliatej dramaturgie – tak charakterom hudby, ako i vážnosťou a náročnosťou. Potokárovo sólo bolo sugestívne, hoci sme už na prvý posluch počuli moderný harmonický pôdorys skladby, mal snahu o romantické vyspievanie kantilény, jeho frázy boli zahraté muzikálne, s nečakanou, no o to príjemnejšou spevnosťou a samozrejmosťou v jeho prípade je intonačná čistota – aj v náročných polohách znel plným, čistým tónom. Aplauz pre neho znel právom –jeho hra bola obohacujúcim momentom skladby, ktorá tak trošku vyčnievala z celej atmosféry večera.
Prvú polovicu večera, premysleným dramaturgickým oblúkom, uzavrelo opäť dielo Bélu Kélera. Od Rýna k Dunaju – názov skladby vysvetľoval, o čom je koncept tohto večera. Rieky definujúce krajiny, v ktorých slovenský skladateľ pôsobil – spájanie nemeckých a rakúskych motívov je pre tento kus príznačné. Technicky i dynamicky zahratá správne, v živých momentoch s espritom, v melodicky dominantných dostatočne spevne, no zatiaľ jej chýbala interpretačná zrelosť a nadhľad. Priznám sa, z výberu, ktorý v tento večer zaznel, mne osobne sadla najmenej. Kombinácia vznešeného valčíku s razantnejšími časťami bola v kompozícii málo prepracovaná na to, aby mala ten správny efekt na poslucháča. Skrátka, ako keď skombinujete ľudový tanec s ladnosťou valčíka – vždy vás v skladbe niečo vyruší a neviete, do ktorého charakteru sa zaradiť skôr.
V prestávke prišlo prekvapenie večera – vo foyer na priestrannom parkete vystúpil tanečný pár s niekoľkými tanečnými číslami. K večeru to patrilo, vďaka mladému páru – Nine Oráčovej a Alexovi Mihálikovi, sme sa na chvíľu preniesli aj tanečným umením do noblesnosti a vášne spoločenských tancov. Waltz či tango a ďalšie tance v podaní tohto páru boli výnimočným zážitkom.
Druhá polovica večera bola otvorená s neskutočným espritom. Dobre naladený dirigent Rastislav Štúr vie komunikovať s muzikantmi, je to citeľné z jeho gest a mimoverbálnych prejavov. Tento jeho postoj sa potom okamžite na výsledku odrazí – ak operetné predohry nehrajú hráči bez energie a „prskavkového“, trblietavého efektu, dôsledných kontrastov, vie z toho vzniknúť celkom „pekná“ nuda. Pritom to musia byť nástupy presné a hra precízna, hoci na pohľad tieto hudobné materiály nepôsobia náročne. No zachovať v nich tanečnosť, energickosť a členitosť tém, vyhrať ich zrozumiteľne, si vyžaduje precízne vedenie. Keď sa začal Dusíkov Hrnčiarsky bál – predohra z operety, bol to priam výbuch emócií a najmä tanečnosti, korunovaných prvkami ľudovej hudby. Štúr hudbu úžasne vygradoval, vedel presne, kedy opakujúci sa motív dostať do piána, aby z neho následne postupne vyburcoval veľké forte v rýchlom tempe. Coda bola zmesou týchto emócií a výrazov, orchester pod dirigentovými rukami hral celistvo, členiac tieto úseky, stal sa príkladne fungujúcim živým organizmom.
A opäť sme prešli do valčíkového rytmu a nálady. Znel Lehárov Valčík z operety Veselá vdova – tieto melódie majú v sebe kus nostalgie, sú napísané s úžasným citom pre originálnu kantilénu, okamžite z nich pocítite vznešenosť a atmosféru doby. Napokon, hudba vždy reflektuje dobu, je v nej kus histórie, odrážajú sa v nej celkové nálady spoločnosti – vypočujte si, aké skladby komponujú autori dnes a potom si pustite akúkoľvek operetu zo začiatku minulého storočia a zrazu bude mať exaktný obraz o tom, ako ľudia žili, ako medzi sebou komunikovali, aké udalosti na nich vplývali. A ten dnešok azda ani nepotrebuje komentár. Veselá vdova patrí medzi najvyššie hodnotené operety, vďaka nej si získal skladateľ celosvetové uznanie, je na repertoári prestížnych operných domov dodnes. Jeho skladby majú švih a vtip, sú napísané so zručnosťou, Lehár, okrem toho, že pracoval „remeselne“ výborne, bol invenčný inštrumentátor a erudovaný orchestrátor. Orchester pod taktovkou Štúra dosiahol vzletnosť v melodike, ľahkosť, sláčiky fascinovali plynulými legátami, dychy spevnosťou a keď sa ozvala známa téma, mala v sebe potrebnú pulzáciu, bola nastavená v správnom tempe, s citlivou agogikou a výbornom dynamickou balanse. V týchto melódiách je niečo, čo vás chytí za srdce – ak sú hrané s citom a správne. Neraz som zažila, keď si ju publikum v Bratislave spievalo celú – nebolo človeka v sále, ktorý by nespieval. V Košiciach bola síce koncert iného charakteru, ktorý nepobádal k spevu, zato silné emócie v publiku po doznení tohto valčíku nechýbali.
Oskar Nedbal bol v dramaturgii ďalším autorom, ktorý sa tam ocitol právom, stál významnou mierou za formovaním slovenského divadla. Opereta Poľská krv je jeho najvýznamnejším dielom, dodnes často hrávaným. Kavalier Walzer bol interpretovaný s potrebným nábojom – bicie nástroje spravili svoju prácu, na druhej strane však znel valčík, vyspievané katilény a správna rytmická pulzácia. Najvzácnejším momentom bolo dýchanie melódií a ich výstavba – z uhladeného piána k dynamickému a dramatickému vrcholu so spomalením, to je niečo, čo sa nedá vyčítať z nôt – musíte tú tanečnosť z týchto kusov cítiť. A Rastislav Štúr je výborný muzikant, ktorý tieto výrazové nuansy cíti a vie dostať do želanej interpretácie.
Ďalším prekvapením bolo Cikkerovo dielo Selanka, op. 23. Dramaturgicky a charakterom koncertu doslova vytŕčalo, napokon v bulletine aj bolo pomenované, že skladby Michala Vileca a Jána Cikkera sú mienené ako kontrast voči operetám a valčíkom. Či bol tento kontrast vhodný alebo skôr rozbil celistvosť večera a vykoľajil z nálady, na ktorú sa publikum v sviatočný večer nastavilo, necháme na divákov. Mňa osobne z tejto nálady vytrhol, no kompenzáciou bolo ďalšie prekrásne sólo flautistky Janky Jámborovej.
Hudobníci vystihli pastorálny charakter diela, najkrajšie boli širokodyché melodické časti – už s použitím moderných postupov v harmónii. Bol to ten typ vnútornej meditácie, ktorý núti k spytovaniu a zamysleniu, pritom je obkolesený krásou vonkajšieho sveta. Ten bol prerušený kontrastnou časťou v rýchlom tempe – prierazné trúbky, mäkký lesný roh – zvolanie, neustála pulzácia v sláčikoch a opäť ďalšie flautové vyznanie. Prekrásne zneli violončelá s clivou, pekne vyspievanou témou, v skladbe bolo mnoho vynikajúcich detailov, vrátane husľových sól, nesporne bola interpretačne kvalitná. Bol to typ idylickej skladby s jasnou štruktúrou, no rozhodne skôr vhodný na iný koncert, nie tento.
Dvojica známych autorov – Lehár (úvod Lehárovho Valčíku Adria bol akoby fackou po Cikkerovi, ale bol to ten typ oslobodzujúceho úderu, aby sa človek opäť dostal do dobrej nálady) a Kéler uzavreli tento večer. Nesmel chýbať obligátny prídavok – Straussov Valčík na krásnom modrom Dunaji (vždy keď kráčam na nábreží a dívam sa na Dunaj, snažím sa v ňom objaviť aspoň kúsok tej modrej). Iste, nikdy ho nebudeme vedieť hrať s takou poéziou a ľahkosťou, s takou eleganciou, ako Viedenčania, no i tak sme sa vďaka nemu dostali do tej nálady, akú si prajeme mať po celý rok.
Zuzana Vachová
Foto: Dávid Hanko
