„Miladka zomrela mladá, hoci mala 90 rokov,“ povedal riaditeľ Opery SND Rastislav Štúr v úvodných slovách pred koncertom, ktorým si SND pripomenulo vzácneho človeka – Miladu Synkovú.
Pocta Milade Synkovej – koncert venovaný osobnosti, ktorá bola úzko spätá (nielen) s Operou SND, priniesol tichú spomienku, taktiež i pripomienku jej pracovitosti a ľudskosti. Koncom apríla 2023 si divadlo pripomenulo jej dve jubileá: životné (90 rokov) a pracovné. Celých 60 rokov nepretržito pôsobila za klavírom našej prvej opernej scény, od roku 1977 bola členkou Speváckeho zboru mesta Bratislavy. Úvodom sa prihovoril publiku riaditeľ opery SND Rastislav Štúr, ktorý všetkým pani Miladu Synkovú pripomenul – ako láskavého človeka a tiež ako profesionála oddaného svojej práci po celý život. Reprezentovala Slovensko aj v zahraničí – zúčastnila sa na stovkách umeleckých turné. Podľa Štúra bola skutočným profesionálom, naštudovaniu diel sa venovala s plným nasadením a veľkou znalosťou. Popri skvelých muzikálnych danostiach bola aj vynikajúcou, trpezlivou pedagogičkou. Milada Synková bola podľa jeho slov prajným človekom a nikdy nevstupovala do životov druhých ľudí. Mala veľký entuziazmus, dokázala šíriť optimizmus a úsmev. „Miladka zomrela mladá, hoci mala 90 rokov,“ povedal riaditeľ Opery SND.
Milada Synková nás opustila 19. januára 2024 a presne rok od tohto dátumu sa uskutočnil koncert, ktorý nám ju pripomenul. Azda by bolo vhodné zvoliť aj reprezentatívnejšie priestory ako foyer v novej budove SND, verím tomu, že v divadle by sa pri dobrej vôli našli. Ani o diváckom nezáujme nemôžeme hovoriť – vyčlenené stoličky pre publikum boli do posledného miesta zaplnené – až na prvý rad, vyhradený pre hostí a zamestnancov divadla. Tých reprezentoval riaditeľ Opery SND Rastislav Štúr. Tak trošku smutný pohľad vyvážil program, ktorý interpretoval Spevácky zbor mesta Bratislavy, ktorého bola Milada Synková oduševnenou členkou.
Martín Palmeri a jeho Misa a Buenos Aires z roku 1996, známa ako Misatango, nie je u nás často počutou skladbou, aj keď je mimoriadne poslucháčsky atraktívna. Spája rímskokatolícku latinskú omšu s hudbou tanga v štýle tango nuevo. Svetová premiéra bola 17. augusta roku 1996 v Buenos Aires a Misatango bolo tiež úvodnou skladbou Medzinárodného festivalu sakrálnej hudby a umenia v Ríme v roku 2013. Až vtedy dielo naštartovalo svoju medzinárodnú kariéru, dnes je považované za súčasť svetového zborového repertoáru. Sám skladateľ sa na mnohých uvedeniach zúčastňuje, vidieť a počuť ho hrať na klavíri vlastné dielo, jeho prirodzený zmysel pre tango, ktoré skladbe dáva temperament, je zážitkom – vizuálnym i posluchovým.
Tango počas svojej histórie prešlo mnohými štýlovými zmenami – je natoľko flexibilné, že dokonca dokáže dobre „fungovať“ aj s liturgiou, bez toho, aby narušilo význam či štruktúru omše a jej náboženský význam. Dokazuje to aj Palmeri svojím dielom, cítiť v ňom stabilný základ, nemennú štruktúru, no tá nie je narušená tanečnosťou a charakteristickými prvkami tanga. Naopak, práve tango pridáva dielu svetskosť, skĺbiť však tieto dva žánre môže byť interpretačný a dirigentský oriešok. Na jeho naštudovanie sa už vlani na jeseň podujal dirigent Lukáš Kunst, ktorý úspešne vedie až tri zbory – Spevácky zbor mesta Bratislavy, dámsky komorný zbor Les Sirènes a detský, Sirénčatá.
Pod jeho taktovkou interpretovali Misatango SZMB a Sirény v pomerne stiesnenom priestore. A hoci to pôsobilo nedôstojne, na kompaktnosť zvuku to malo vcelku dobrý vplyv. Inštrumentálny sprievod omše pozostáva z piatich sláčikových nástrojov – Sandra Baggiolini, Adriana Duliaková – husle, Vojtech Botoš – viola, Csaba Rácz – violončelo, Richard Gašpar – kontrabas), klavíra – Andrea Bálešová a bandoneónu – Kamilė Mochnacký Čekauskaitė – akordeón. Inštrumentálne obsadenie tohto typu je základom tangových súborov, duchovný odkaz omše zdôrazňuje najmä sólový part pre mezzosoprán – zhostila sa ho sopranistka Mária Štúrová.
Palmeri a jeho Misa a Buenos Aires sa začala expresívnym, rytmicky presným nástupom – Lukáš Kunst viedol oba zbory energickým a presným gestom. Je zjavné, že v oboch zboroch panuje disciplína, napovedali o nej nielen presné nástupy, ale i vyvážená dynamika. Po úvodných dvoch frázach znelo kontrastné pianissimo a krátka medzihra v príťažlivo synkopovanej rytmike – klavír a akordeón. Pestré dielo skladateľa uvádza najprv ženské hlasy (z nich na koncerte sa dala vytknúť jedine prílišná dominancia sopránov) a následne mužské, stabilné intonáciou a dostatočne znelé. Ostrú rytmiku akcentovala Andrea Bálešová na klavíri – jej basová opora spoľahlivo viedla rytmicky skladbu. Lukáš Kunst vyzdvihol krátke melodické motívy, ktoré sa v speve objavili – následne aj v inštrumentálnych partoch. Hneď v Kyrie to bol záverom motív v akordeóne, rozvinutý vo variácii, následne znel aj v sólovom klavíri. Christe eleison prinieslo pokoj vo výraze i dynamike, stíšenie, ktorého gradácia bola predznačená v hustnúcom parte akordeónu – vždy s rytmikou tanga. Pocit slobody a voľnosti tohto tanca bola citeľná najmä v melodike, ale i partoch sláčikového kvarteta. Na jednej strane s priznanou rytmikou, ktorá skladbe dáva nezameniteľný esprit, na druhej život, energia a nespútanosť. Dynamicky i tempovo prekrásne stvárnená časť, končiaca v tichom móde, prešla plynulo do ďalšej – Gloria. Výrazne kontrastný sólový part písaný pre mezzosoprán stvárnila Mária Štúrová bravúrne. Farbou i volumenom má potenciál pre mladodramatický soprán, je to výrazovo flexibilná speváčka, ktorá za uplynulé obdobie spravila ďalší veľký krok v sólovej kariére. Je frekventantkou Operného štúdia SND, ktorého šéfkou je od novembra 2024 Jolana Fogašová. Naša operná diva je zároveň vokálnym koučom vybraných účastníkov Operného štúdia a hlasovo vedie aj Máriu Štúrovú. V jej podaní sme počuli pekne zaoblený soprán, nad ktorým speváčka nadobudla absolútnu kontrolu. Vie ho dostať do masky, aj v spodných polohách bol objemný, nosný a nechýbala mu potrebná farebnosť. Pomalý part, kontrastný k zborovému úvodu Glorie, vytváral melancholický protipól, skladateľ mu dal duchovnú hĺbku, inštrumentálne ho oprostil a priniesol vážnosť nálady a myšlienok. Qui tollis malo ukážkovo viazané dlhé tóny so vzácnou vyváženosťou zakončení fráz, plnosť a objemnosť tónov v stredných polohách v nádherne uchopenom mezzoforte, bez prekročenia tejto dynamickej hladiny, zároveň s potrebnou voľnosťou vo vnútri – práve tú sme potrebovali cítiť.
Mária Štúrová dospela na úroveň, kedy si môže trúfnuť stáť na pódiách ako sólistka – iste by ju bola škoda nechať spievať v zbore (v tom najlepšom slova zmysle myslené, nič proti zborovým spevákom). Keď aj doposiaľ mohla v jej prípade víťaziť spontánnosť prejavu na koncertoch, kde vystupovala so Sirénami s iným repertoárom, teraz dokázala, že vie bezchybne dostať tón do masky a držať pod kontrolou dýchanie i dynamiku. Verím tomu, že ešte existuje kolegialita a prajnosť v dnešnom svete a časom ju uvidíme aj vo veľkej, náročnejšej úlohe ako sólistku – dispozície na to rozhodne má. Aj keď ide o pani Štúrovú, pevne dúfam, že láska nemôže byť príčinou predsudkov (akokoľvek pateticky môže znieť toto vyjadrenie, myslím ho s plnou vážnosťou). Bezosporu ešte na sebe musí sopranistka pracovať, no už teraz má výbornú štartovaciu pozíciu na sólovú kariéru. Pod výsledok jej sólového výstupu sa nepochybne podpísala aj klaviristka a korepetítorka SND Andrea Bálešová, ktorá je nielen výbornou interpretkou, ale i citlivou muzikantkou, počúvajúcou spevákov.
Kunst dbal o to, aby sa k partu sólistky, pokračujúcom v pianissime, pripojil zbor v rovnakej dynamike. Speváci dosiahli nádhernú vyváženosť, dôsledne boli vedené polyfonické úseky, len sláčikové kvarteto ma až tak nepresvedčilo v dynamike v tejto tichej výpovedi. Ešte štipka chýbala k dokonalosti medzi striedaním tanečných a melancholicky hĺbavých partov. Práve tie rytmicky živé, rýchle, by mali nastúpiť razantnejšie, bez zaváhaní. Práve o tejto pestrosti a náladových zmenách skladba argentínskeho skladateľa totiž je.
Credo je pre mňa vždy istou formou ťažisková časť omše – akejkoľvek. Je to vyznanie viery, v ktorom je cítiť presvedčenie, doznanie veriaceho človeka, ktoré má vždy veľkú hĺbku. Úvod časti bol majestátny, veľkolepý, v miernom tempe, ktoré vážnej výpovedi prospelo. V Crede sme počuli aj náznaky gregoriánskeho chorálu v jednoznačne vyspievanej melodike, ktoré ešte viac zdôraznili obsah hudby. Dirigent ju interpretoval v plnej vážnosti, s jasnou, transparentnou partitúrou – táto časť je len zdanlivo jednoduchá. No uchopiť jej obsah a čisté melodické línie tak, aby odkaz bol z atmosféry diela výpovedný, je už výzva. Lukáš Kunst viackrát dokázal, že podstate duchovnej hudby rozumie – za mňa to bola najkrajšie interpretovaná časť celej omše. Tento obsah nieslo aj ďalšie sólo v podaní Márie Štúrovej. Et incarnatus est malo len drobné intonačné neistoty na začiatku, inak bola speváčka ako v tóne, tak aj istote fráz a výrazovej presvedčivosti uveriteľná. Tentoraz bola tanečná časť so zborom a sýtym, rytmicky pestrým akordeónom presná a istejšia ako v predchádzajúcej časti. Aj ďalšie sólo Credo bolo v podaní sopranistky jasné a čisté – farba hlasu Márie Štúrovej je vskutku krásna, jej plný, objemný hlas bol presvedčivý slovom a obsahom, jej deklamácia bola logická, premyslená a pritom veľmi a prirodzená.
Klaviristku Andreu Bálešovú sme počuli v rapsodickom sóle v úvode časti Sanctus. Harmonický pôdorys, nezvykle tvarovaná melodika s prvkami impresionizmu, ale najmä voľnosť, s akým tento part Bálešová interpretovala, prepájal v hudbe dva svety – pozemský i nadpozemský. Je až neuveriteľné, ako ich v hudbe, prítomnosťou tanečných prvkov, ostrej rytmiky tanga, skladateľ prepojil s ladnými melodickými líniami – hlavne v sólovom parte, ale i zbore. Bol to perkusívny charakter hudby, ktorý bol taký príťažlivý a prepájal duchovno a človečenstvo. Konečne sa niečo nedosiahnuteľné, sväté dostane v zrozumiteľnej a blízkej reči priamo k nám, ľuďom, aj z tohto aspektu je pre mňa toto dielo vzácne a akceptovateľné pre všetkých. Má totiž univerzálny odkaz, dokáže sa skloniť z výšin bližšie ku každému, bez ohľadu na to, či je veriaci.
Benedictus – blahoslavený, požehnaný, bol zosobnením vrúcnosti a útechy. Prekvapil najmä mäkký výraz a kultivovanosť v speve zborových spevákov oboch zborov. Dosiahli homogénnosť hlasov a farebnosť, ten potrebný vnútorný, precítený výraz a upokojenie na záver. Dokonca soprány boli pod absolútnou kontrolou, vytvárali plastický, veľmi príjemný súzvuk s ostatnými hlasovými skupinami. No nebol by to Palmeri, ak by záverom neprekvapil. Agnus Dei – Baránok Boží má najpomalšie tempo zo všetkých, rapsodický charakter akordeónu a pizzicata spodných polôh sláčikových nástrojov vyústil v sólo sopránu, ktoré striedali mužské hlasy v hlbokých polohách. Bodkovaný rytmus dával tomuto partu priam zlovestný charakter, no následne sa hudobne dielo rozjasnilo do polyfonicky zložitejšej a zvukovo mohutnejšej štruktúry. Nie, že by tento zložitý úsek bol absolútne rytmicky presný, no v tomto diele to akosi prepáčite (hoci tie intonačne nepresné tóny sláčikových nástrojov už menej). Obsahovo hutná omša je totiž natoľko variabilná a pestrá, že vás nenechá príliš premýšľať a okamžite vás zasiahne jej ďalšia vlna – v záverečnom Dona nobis pacem v tichosti, no v neustálej rytmickej ostrosti, znel nad zbormi lyrický sólový part Amen. Omša sa skončila v tichosti s jej jasným, interpretačne precízne uchopeným a pochopeným odkazom. Snáď ho počula aj vzácna dáma tam hore a mala radosť, že si na ňu mnohí v tento večer spomenuli…
Zuzana Vachová
Foto: Dáša Šimeková