Štvrtky v Košiciach sú výnimočné tým, že cez bránu Domu umenia sa môžete preniesť vždy do iného hudobného obdobia a pomocou hudby obohatiť a zušľachtiť svoju myseľ a potešiť srdce. Tretí januárový štvrtok sa o to postaral výnimočný český hornista a dirigent Radek Baborák so Štátnou filharmóniou Košice, keď uviedli diela Rossiniho, Mozarta a Schumanna.
Opera Wiliam Tell je Rossiniho posledné scénické dielo, skomponované v roku 1829 a uvedené v Paríži. Týmto dielom sa lúči s opernou tvorbou, no zároveň je to jedno z jeho najambicióznejších diel. Libreto čerpá z drámy Friedricha Schillera o švajčiarskom hrdinovi, ktorý bojuje proti habsburskej nadvláde. V svojej doterajšej opernej tvorbe akoby vyčerpal všetky výrazové prostriedky svojej doby – viac koloratúr v partoch primadon už nemožno zaspievať – ucho ich neznesie počúvať a dlhšie finále, ako u Barbiera zo Sevilly by sa rozpadlo. Stendhal o jeho hudbe hovorí, že v tomto uponáhľanom storočí má jeho hudba veľkú výhodu, lebo nevyžaduje hlbokú a sústredenú pozornosť. Každá ária alebo duet je koncertným kúskom. Toto zvlášť platí aj o Predohre, ktorá tvorí akúsi miniatúrnu symfonickú báseň. Častokrát sa hráva samostatne a žije vlastným životom, lebo okrem koncertného uvedenia si našla miesto aj v kinematografii (seriál The Lone Ranger – Osamelý jazdec, v animovaných filmoch Looney Tunes, Disney), či v reklamách.
Obsahom predohry sú štyri náladové obrazy, ktoré vyjadrujú jeho majstrovstvo v orchestrácii, budovaní napätia, rytmiky a dramatického efektu.
Lyrický prológ piatich sólových violončiel nás vovedie do pokojného prostredia švajčiarskych horalov. Melancholická a lyrická farba evokuje pokoj, nehu, ale aj vznešenosť horského prostredia. Vtom sa strhne k divokej, horskej búrke. Rýchle sláčikové behy a burácajúce tympany sugerujú nielen prírodný obraz, ale aj vnútorné napätie a vzburu utláčaných. Autor využíva prvky programovej hudby a cez poetické, hlboko prepracované rozsiahle plochy nás vťahuje do deja. Búrka sa upokojí a my si môžeme vychutnať idylický obraz alpskej krajiny navodený melódiou pre anglický roh, ktorá pripomínajúca každodenný život pastierov.
Finále predohry je energické, optimistické a rytmicky veľmi dynamické. Autor využil rýchle tempo (Allegro vivace) a iskrivú tóninu (E dur). V orchestri dominujú trúbky, sláčikové nástroje a bicie, akcelerované rytmy vytvárajú vojenský charakter. Rýchle šestnástinové behy v sláčikoch posilňujú dojem pohybu, akoby sa hudba rútila dopredu. Dvojdobý rytmus (2/4 takt) pripomína cválajúce kone. Hudobná téma je jednoduchá, ale veľmi efektívna (A B A).
Dirigent, Radek Baborák viedol orchester veľmi čitateľnými a jasnými gestami, čo priviedlo orchester k peknému, presvedčivému a oduševnenému výkonu. Toto dielo vyžaduje na jednej strane lyrickú a poetickú jemnosť a subtílnosť (lyrické motívy alpských hôr), ale aj mohutnosť, oduševnenosť a revolučné nálady záveru, čo dirigent cez priezračnosť a srdečnosť prejavu obdivuhodne docielil a orchester prezieravo pochopil. Rôzne plochy programovej hudby zaujali plasticitou, a vnútorným nábojom. Časti v piane jednotlivých nástrojov (hlavne dychov a slákov) sú často problémom orchestra, tu však, aj zásluhou „dobrosrdečného“ vedenia dirigenta vyzneli mäkko a vyrovnane. Srdečná odozva publika spontánnym potleskom potvrdila, že aj diváci pochopili tento vzťah a nechali sa vtrhnúť do deja.
A. Mozart – Koncert pre lesný roh a orchester č. 3, Es dur, KV 447
Mozart najviac triumfoval v oblastiach, v ktorých napr. Haydn neuspel: v dramatických formách opery a koncertu, v ktorých si individuálny hlas meria sily so zvukom masy. Dôvody Mozartovej prevahy nad Haydnom v opere a koncerte sú špecifickejšie hudobne, než iba bohatšia skúsenosť alebo záľuba vo virtuozite a dramatickom výraze. Mozartovi sa nikto nevyrovnal v spoľahlivom zvládnutí tonálnych vzťahov. Umožnilo mu to zaobchádzať s tóninou ako s masou s veľkou oblasťou energie.
Mozart napísal množstvo koncertov pre klavír a rôzne sláčikové a dychové nástroje (fagot a klarinet) ale rovnako aj koncerty pre lesný roh. Zachovali sa nám tri koncerty pre lesný roh, ale napísal ich viac, pravdepodobne sedem, z ostatných máme len fragmenty (len niekoľko viet).
Lesný roh v Mozartovej dobe (natural horn), nebol totožný s moderným nástrojom. Ak by sme nástroj „rozplietli“ jeho dĺžka by bola asi tri metre. Tónina nástroja závisí od jeho dĺžky. Roh bol bez ventilov, preto tónový rozsah bol obmedzený na prirodzené harmonické tóny danej tóniny (17 – 20 tónov) v jednej polohe. (Moderný nástroj disponuje plným chromatickým rozsahom 40 – 50 tónov).
Vloženie ruky do ozvučníka lesného rohu, ktoré mení farbu tónu a umožňuje hrať poltóny, sa nazýva “bouché” (fr). Táto technika sa používala na prírodnom rohu (bez ventilov) na dosiahnutie tónov mimo prirodzeného harmonického radu. Okrem zmeny výšky tónu ovplyvňuje aj farbu zvuku – tón sa stáva tlmenejším, temnejším a menej rezonujúcim.
Mozartov koncert pre lesný roh bol napísaný pre túto, staršiu verziu nástroja, takže neobsahuje chromatické pasáže, ktoré by dnes boli bežné na modernom rohu. Tónina Es dur je typická pre Mozartove skladby pre lesný roh (koncerty KV 417, 447, 495), pretože dobre sedí na prirodzený rozsah nástroja.
Koncert pre lesný roh č. 3 Es dur KV 447 napísal Mozart v rokoch 1784 – 1787 a venoval ho svojmu priateľovi, hornistovi Josephovi Leutgebovi, z ktorého si občas uťahoval – napríklad do rukopisov jeho skladieb vpisoval žartovné poznámky.
Dielo je komponované v klasickej koncertantnej forme dvoch rýchlych častí (Allegro) v Es dur, s pomalou a lyrickou častou uprostred (Larghetto) v As dur. Orchestrácia sa odlišuje od tradičnej dychovej sekcie dvoch hobojov a lesných rohov, ktoré tu nahrádzajú klarinety a fagoty. Mozart tu využil svoje inštrumentálne majstrovstvo, lebo táto jedinečná farebnosť dodáva dielu obdivuhodne jemnú charakteristiku. V prvej časti uvádza orchester hlavnú a vedľajšiu tému, po nej sa sólovo predstaví lesný roh. Druhú, pomalú časť, označil podtitulom Romance, čo korešponduje s Leutgebovou schopnosťou lyrickej hry. Energická a živá záverečná časť v rondovej forme, je plná hravých motívov a brilantných pasáží pre sólový lesný roh. Najmä v krátkych kontrastných úsekoch môžeme započuť motívy pripomínajúce dobové lovecké signály.
Koncert č. 3 sa od ostatných Mozartových rohových koncertov líši jemnejším, lyrickejším tónom, najmä v druhej časti (Larghetto), ktorá patrí medzi najkrajšie lyrické úseky, aké Mozart pre lesný roh napísal.
Sólového lesného rohu sa ujal Radek Baborák, ktorý patrí k najvýraznejším osobnostiam svetovej hudobnej scény. Už viac ako 35 rokov sa venuje sólovej dráhe na tento nástroj. Jeho dlhoročné skúsenosti ako koncertného hornistu boli zárukou skutočného zážitku. Tón nástroja bol obdivuhodne mäkký, ale aj jasný a čistý. V sólových častiach sa prejavila jeho obdivuhodná virtuozita spojená s kreatívnosťou. Interpret na jednej strane verne a presne zachoval notový zápis, na druhej strane sa nebránil nevšedným zvukovým efektom (napr. „bouché“) čo dodalo interpretácii nevšednú sviežosť, oživilo farbu zvuku, dodalo dielu jedinečný charakter a jemné nuansy. Už v Mozartovej dobe to bolo niečo revolučné, ale aj teraz prináša neopakovateľnú atmosféru a historickú autenticitu. Súčasní hornisti často využívajú tieto techniky na autentickú rekonštrukciu dobového zvuku alebo na experimentovanie s farebnou škálou tónov. Baborák ako odborník v tejto oblasti naozaj nesklamal a svojou oduševnenou a výnimočnou interpretáciou strhol celé publikum.
Orchester si určite zaslúži uznanie za viditeľnú spoluprácu so sólistom. Aj napriek precíznej naštudovanosti, v prvej časti pôsobil trochu strnulo a ťažkopádne. Lyrickosť druhej časti pomohla telesu k mäkkosti a vyváženosti a v tretej časti už sólista aj orchester zneli v symbióze a „mozartovskej“ priezračnej sviežosti.
Po spontánnom potlesku a srdečnom „moc vám děkuji“ si sólista zobral slovo a zahral ešte vlastnú Loveckú fanfáru, ktorú zložil pre legendárneho Krakonoša (strážcu hôr), aby neskazil hudobný festival v Čechách. V Košiciach odznela prvý krát.
Schumann – Symfónia č. 3 Es dur, Op. 97
Jeho hudba nás vedie do odľahlého, tajomného vnútorného sveta. Hudba jedného z najťažšie postihnutého skladateľa romantizmu je neraz snivá, ale aj pompézna. Schumann bol smelo originálny, ale často nepraktický. V mnohom zodpovedá ideálu romantického umelca, v ktorom sa prelínajú genialita a šialenstvo. V jeho kompozíciách je obsiahnutý silný poetizujúci moment a zaujatá poetická myšlienka, dodávajúca im osobitú pečať. Niekedy sa zdalo, že ako umelec „bojuje proti vlastnej povahe“ a ako sám hovorí, „musel sa uspievať k smrti ako slávik.“
Jeho osobnosť bola komplexná, citlivá a zároveň rozpoltená, čo sa odrazilo nielen v jeho hudobnej tvorbe, ale aj v jeho osobnom živote. Schumann si vo svojich hudobných kritikách a denníkoch vytvoril dve alter egá: Florestan ktorý je vášnivý, impulzívny a temperamentný (zodpovedá dramatickej stránke jeho hudby). Eusebius je zase lyrický, melancholický, snivý a jemný (zodpovedá poetickým skladbám). Táto dualita odrážala jeho vnútorný boj medzi extázou a depresiou, čo sa prejavovalo aj v jeho tvorbe.
Celkovo má na skladateľskom konte štyri symfónie. Po mimoriadnom úspechu Jarnej symfónie č. 2, kde hľadal vlastnú symfonickú cestu medzi Beethovenom a Schubertom, si obľubu dlhodobo vyslúžila jeho symfónia č. 3 Es Dur op. 97 „Rýnska“ ktorú komponuje v prvom düsseldorfskom období. Popri Beethovenovi a Berliozovi predstavuje významný príspevok k päťčasťovej povahe symfónie (bežná štruktúra symfónie zahŕňa len 4 časti). Chronologicky je poslednou symfóniou, lebo hoci symfónia č. 4 bola dokončená ešte v r. 1841, po neúspechu ju odložil a neskôr po desiatich rokoch prepracoval. Jeho symfónie neboli veľmi hrané a častokrát sú nedocenené.
Symfónia č. 3 Es dur „Rýnska“ (Rheinische) bola skomponovaná v roku 1850, krátko po svojom príchode do Düsseldorfu, kde prijal miesto mestského hudobného riaditeľa. Vznikla v rekordne krátkom čase, len za jeden mesiac (november – december 1850). Zachytáva veľkoleposť a energiu rieky Rýn, ktorá ho v tomto období inšpirovala. Mierna atmosféra krajiny pôsobila na jeho upokojujúco a inšpiratívne.
Prvá časť – Lebhaft (Živo, Es dur). Energická a dynamická sonátová forma. Monumentálny úvod evokuje rozsiahlu majestátnosť Rýna. Orchestrácia je bohatá, s výraznými dychmi a brilantnou sláčikovou sekciou. Hudba vyjadruje na jednej strane optimistický, hrdinský, na druhej strane lyrický charakter. Hlavná téma znie v plnom lesku a nesie sa v oslavnej atmosfére, vedľajšia téma oblúkom pokračuje v prúde hudobnej narácie. Na týchto dvoch témach stojí vlastne celé dielo. Orchester dobre zvládol všetky tieto nálady, až na malé rytmické nepresnosti v slákoch.
Druhá časť – Scherzo: Sehr mäßig (Veľmi mierne, C dur). Inšpirované nemeckým ľudovým tancom „Ländler“. Jemná, tanečná atmosféra pripomína pokojný život na brehoch Rýna. Melodická linka je jednoduchá, no rytmicky zaujímavá, s hravými vstupmi lesných rohov a sláčikov. Celá časť je mierne melancholická, vyžadujúca mäkkosť, čo sa telesu skutočne podarilo.
Tretia časť – Nicht schnell (Nie rýchlo, As dur). Pokojná a poetická časť, ktorá vytvára kontrast k predchádzajúcim živým častiam. Krásna spevná melódia v sláčikoch evokuje pocit nostalgie a rozjímania. Môžeme ju nazvať aj istým druhom lyrického nocturna. Aj táto časť sa orchestru vydarila, lebo presne a jasne odpovedal a pochopil úmyslu a gestám dirigenta.
Štvrtá časť – Feierlich (Slávnostne, Es mol). Inšpirované návštevou katedrály v Kolíne nad Rýnom a slávnostnou biskupskou ceremóniou. Hudba má preto mystický a duchovný nádych, so zborovou polyfóniou v dychoch. Znie takmer ako organová fúga, čo dodáva časti gotickú majestátnosť. Orchester tu v zvukovej ilúzii mohutného gotického dómu znie fantazijne, až organovo. Autor bohato využíva lesné rohy, fagoty a pozauny. Môžeme si tu všimnúť predzvesť Brucknerových adagií. Orchester znel vznešene a vyrovnane, až na malé nepresnosti dychov v nástupoch. Záver znel pekne, mohutne a jednoliato.
Posledná, piata časť – Lebhaft (Živo, Es dur). Záverečná časť prináša energické a radostné finále. Je dynamická, rytmická, plná žiarivých fanfár a veľkolepého orchestrálneho zvuku, inšpirovaná ľudovou hudbou. Celá symfónia končí v triumfálnom duchu, oslavujúc život a krásu Rýna, čo sme zásluhou sugestívneho prevedenia orchestra mohli, aspoň imaginárne, zažiť aj my v Košiciach.
Úprimná srdečnosť, otvorenosť a kreativita dirigenta prispela nielen k výnimočnému výkonu orchestra, ale aj k získaniu si poslucháča. Aj vďaka tomuto spontánnemu prejavu radosti, nehy a sily u Rossiniho, kreatívnosti v Mozartovi či hĺbavosti a majestátnosti u Schumanna bol večer na Slovensku o niečo krajší.
Marek Jamrich
Foto: Jaroslav Ľaš
