Rodisko Galilea Galilei či Leonarda Fibonacciho – mesto Pisa nie je slávne len šikmou vežou, ale napríklad i Teatrom Verdi. Práve v tomto slávnom divadle bude mať svoj debut Jiří Rajniš. Interpretácia Mozartovho diela je podľa speváka veľká radosť a nepozná žiadneho kolegu v opernom svete, ktorý by týmto skladateľom opovrhoval.
V dňoch 15.3 a 17.3. 2024 sa v talianskom ikonickom meste Pisa budú konať dve predstavenia novej koprodukcie opery Così fan tutte od W.A. Mozarta. Dielo z roku 1790, ktorého autorom libreta je Lorenzo da Ponte, má zaujímavú históriu. Libreto totiž bolo pôvodne určené pre Antona Salieriho, ale po niekoľkých desiatkach taktov tercetu La mia Dorabella capace non e, prestal komponovať. Druhý tercet už Salieri skomponoval celý. Teoretici sa domnievajú, že Da Ponte upravil pre Mozarta libreto. Okrem tejto komickej opery písal libreto aj k ďalším dvom Mozartovým operám: Figarova svadba a Don Giovanni. Svetová premiéra opery Cosi fan tutte sa konala 26. januára 1790 (Burgtheater, Viedeň), dirigoval ju W. A. Mozart. Pre zaujímavosť uvádzame, že slovenská premiéra sa konala 19. novembra 1932 v opere SND, ktorú dirigoval Karel Nedbal.
Cosi fan tutte je komická opera v dvoch dejstvách a je to príbeh, na prvý pohľad o neškodnej stávke: o ženskú vernosť. V ľudských vzťahoch však nikdy nič nie je čierno-biele a tento titul na to obzvlášť upozorňuje. Tak, ako skladateľove predchádzajúce diela Don Giovanni a Figarova svadba oscilujú medzi drámou a využívajú aj komické prvky, rovnako tak využíva tento kontrastný princíp aj v Così fan tutte. Na javisku uvidíte to, čo často aj v živote: za smiechom sa často skrývajú slzy a hnev…
Ústrednými postavami sú dvaja mladíci Ferrando a Guglielmo, ktorí sa prezlečú za cudzincov, aby vyskúšali vernosť svojich snúbeníc. Ako to už však býva, uviaznu vo vlastnej sieti zahrávania sa s citmi.
Jiří Rajniš v opernej inscenácii stvárňuje jednu z hlavných postáv – Guglielma. O tejto postave a Mozartovom diele hovorí: „Mozart patrí všeobecne k autorom, ktorí sú základom pre rozvoj mladého speváka. Ako po technickej stránke, tak vo forme hudobnodramatickej. My speváci s obľubou hovoríme, že je to hlasová hygiena.“ Podľa českého barytonistu sa v začiatkoch kariéry operných spevákov na Mozartovej opernej či piesňovej tvorby hlas stavia a práve vďaka jeho kompozičnému štýlu môžu umelci veľmi dobre korigovať, kde sa hlas nachádza a v akej je kondícii po spievaní iných štýlov. „Určite je to autor s repertoárom, ktorý majú radi vyzretí speváci alebo i starší“.
Ako podľa Rajniša spevák pracuje v Mozartovom diele s hlasom, frázami, dynamikou a nasadením tónu? Spev a frázovanie musí byť podľa neho veľmi čisté, ľahké a zároveň sa v interpretácii objavujú i dramatickejšie úseky. „Je to široký komplex, ktorý si zachováva svoju krásu jednoduchosti. O to viac je niekedy náročnejšie dostať hlas do polôh absolútnej intonačnej presnosti, čistoty, ľahkosti. Žiadne veľké expresie, len sa riadiť základnými pravidlami v interpretácii, ktoré sú u autora najzásadnejšie. Veľmi často sa opakujú a tie pravidlá sú dané. Či už je to akcentovanie a dôraz na väčšinou predposlednú notu vo frázach alebo zapísané dynamické nuansy.“ Interpretácia Mozartovho diela je podľa speváka veľká radosť a nepozná žiadneho kolegu v opernom svete, ktorý by týmto skladateľom opovrhoval. Rajniš zároveň neguje mýtus, že skladateľovo dielo je vhodné len pre komorné hlasy. „Keď sa ohliadneme na árie napísané najmä pre ženy, sú veľmi, veľmi náročné. To isté platí pri mužských úlohách. Napríklad Giovanni má na konci opery náročný dramatický úsek.“ Dodáva, že Mozart je jeho obľúbeným autorom a prial by si, aby mohol prijímať ponuky, ktoré by tvorili len dielo tohto autora. Dodáva, že do istej miery si týmto repertoárom spevák chráni opotrebovávanie v rozvoji hlasu.
Večná téma lásky i nedôvery
Opera Cosi fan tutte je aj dnes aktuálna hlavne témou medziľudských vzťahov. Táto téma je večná a rovnaká, vo vzťahoch je nedôvera, ľudia skúšajú, kto čo vydrží a testujú jeden druhého. „Stále sa rozprávame o láske, ale pravda je, že ideme niekedy ďalej a skúšame jej hranice. To, že je človek emočne založený, vypovedá i ten fakt, že podľahne veľmi jednoducho niekomu druhému. Aj o tom je dielo. O presvedčení, nedôvere, nádeji, láske, silnom pute a zároveň možno i o zmierení, že sa proste nezmeníme. Ženy sú také a koľkokrát si myslíme, že skôr muži sú takí. Nie, nie. Všetci sme takí! A tým by som už uzavrel tému opery,“ so smiechom dodáva Jiří Rajniš.
Inscenácia vznikla v koprodukcii režiséra Stefana Vizioliho a so scénografiou slávneho talianskeho maliara Mila Manaru. Premiéra sa konala v októbri minulého roka v meste Jesi, ktoré je rodiskom hudobných velikánov obdobia baroka – Pergolesiho a Spontiniho. Ak ste milovníkom histórie, rozhodne toto mesto, ktoré je situované asi 30 km západne od Ancony, navštívte. Pre svoju schopnosť zachovávať si veľmi pôsobivé architektonické, umelecké a kultúrne dedičstvo je považované za „vzorové mesto“ Unesco. Celé historické centrum obklopuje 1,5 km hradieb a tvorí ho množstvo chrámov, palácov a námestí s dláždenými ulicami. A poznámka len na margo, je známe aj produkciou slávneho vína Verdicchio dei Castelli di Jesi.
Moderné inscenácie verzus tradícia
Dnes je trendom pripravovať pre publikum moderné stvárnenia opier, no je to na mieste aj pri tomto titule, približuje spevák, ktorý stvárňuje postavu Gugliema: „Moderne sa dá táto opera spraviť pekne. V réžii sa veľmi stavia na dôraze tzv. Gegech, ktorý podčiarkuje komediálny charakter situácií, v ktorých hráme a prenesenie do súčasnosti sa hodí na pobavenie publika. Všetko je to veľmi fajn a tento operný kus sa, logicky, ponúka ako veľmi vďačný pre invenčné režijné nápady, ktoré sa hodia do dnešnej doby. Prečo nie?“ On sám je však za klasické produkcie a verí, že aj mladé publikum chce dnes vidieť operu v klasickom šate. Práve mladí ľudia si užívajú v opere tú „exotiku“ dobovosti v domnení, že práve tá do opery patrí. „Práve preto tam mladí chcú ísť. Ideme na operu, to sú tie krásne historické kostýmy a kulisy. A nie časopis a šňupanie drog zo zadku Violetty. Také niečo mladé publikum nechce, veď to majú predsa každý piatok v bare,“ so smiechom podotýka spevák a dodáva, že opera sa musí aktualizovať, ale nesmie sa vytratiť tradičné stvárňovanie. Opera je podľa jeho slov nadčasová, preto sa dá na ňu pozerať v klasickom „kabáte“, rovnako tak i v zábavnom ponímaní na tenisovom kurte či na Marse. Medzi také patria tituly ako napríklad Gianni Schicchi a podobne.
Veľký operný majster Stefano Vizoli
V Cosi fan tutte hrajú situácie tak, ako sú napísané v librete, teda ako sa odohrávali v 18. storočí. Divákov teda čaká krásna výprava, maľby maliara a scénografa Mila Manaru, ktorý znázorňuje antické Bohyne a symboly lásky, hnevu, nevernosti, cnosti a mnoho ďalších. Je to forma obrazu, kde sa nachádzajú obnažené postavy, ktoré k inscenácii prirodzene patria. Podtext lásky je v nej spojený so zásadnou intímnou príťažlivosťou postáv a o zvádzaní. „Scéna však nie je preplácaná. Je to klasický minimalizmus. Pán režisér urobil všetko klasicky. Krásne dobové kostýmy a situácie prezentujeme hravo, presvedčivo, energicky, tak, aby pôsobili dobre javiskovo a dávali presný zmysel. Nič viac sa nemuselo vymýšľať a riešiť. Réžia je náročná, niekedy aj viac menej choreografická, ale všetko zapadá do seba krásne ako puzzle. Je to radosť. To však musí robiť veľký operný profesionál. Človek, ktorý miluje tradičné divadlo a v divadle vie, že opera sa musí cítiť tak, ako ju skladateľ a libretista napísali. Keď je niekto srdcom i inteligenciou veľký operný majster, ktorý dokáže výborne hrať na klavír, pozná noty naspamäť, vie presne, čo chce, vie, ako rozostavať divadelné aranžmány, to je to, čo klasická operná produkcia potrebuje. A tým režisérom je náš milovaný Stefano Vizoli. Slasť od začiatku až do konca.“ Koprodukcia v Jesi mala u publika veľký úspech, teraz je na rade Pise a ďalšie operné domy.
Pisa je mesto, ktoré fascinuje svojou históriou. Keď vyslovíme názov tohto mesta, každému napadne iba šikmá veža na Námestí zázrakov. Je to hlavná motivácia, prečo sa do tohto mesta turisti húfne hrnú. Skrýva však oveľa viac tajomstiev a krás. Je to napríklad Baptistérium, najväčšie v celom Taliansku, Katedrála Nanebovzatia Panny Márie (Cattedrale Metropolitana Primaziale di Santa Maria Assunta), ktorej stavba sa začala v roku 1064, Cintorín na námestí Piazza dei Miracoli – námestie je zapísané do svetového dedičstva UNESCO. Samozrejme, mohli by sme menovať ďalej, no našou prioritou je prekrásne 900-miestne divadlo z 19. storočia, ktoré je pomenované po slávnom hudobnom skladateľovi Giuseppe Verdim.
O svojom debute v tomto divadle hovorí: „Veľmi sa teším. Som jediný český spevák, ktorý takto často vystupuje na prestížnych talianskych scénach. A dnes aj s talianskym repertoárom. Vážim si tieto ponuky, užívam si ich a budem sa snažiť udržať túto nastavenú hladinu. Divadlo v Pise je jedno z tých najdôležitejších. Nedávno divadlo informovalo, že som ďalší Guglielmo v histórii inscenácií tejto opery. Predposledným uvedením Cosi fan tutte bola inscenácia, v ktorej hral Guglielma legendárny Rolando Panerai. Je pekné byť v zozname histórie divadla v Pise s týmito legendami.“
Po uvedení v Pise inscenácia cestuje v decembri 2024 do svetovo známeho Teatro Comunale Pavarotti-Freni Modena. Ide o rodisko dvoch legiend talianskeho belcanta, po ktorých je divadlo pomenované. Ďalej sa objaví aj v Teatro Sociale v Rovigu a posledné tri predstavenia Mozartovej komickej opery sa budú konať vo Francúzsku v Opéra-Théâtre de Metz vo februári 2025.
Obsadenie tvoria výrazní mladí umelci súčasnej svetovej opery. Hostia sú skúsení speváci, ktorí spievali vo svetových operných domoch ako Covent Garden, Teatro alla Scala, Opernhause v Zürichu, National Theatre v Tokiu, Metropolitnej Opere, Teatro San Carla v Neapole a ďalších. Hudobné prevedenie má na starosti maestro Aldo Sisillo, šéfdirigent operných domov v Bologni, Modene a Pise.
Zuzana Vachová
Foto: Cosi fan tutte v Jesi: Marco Pozzi, autor portrétu: Raymond Petrik
