Dobrý kinozážitok urobí najčastejšie dobrý film. Občas sa prihodí, že aj film kvalitatívne rozporuplný vytvorí v kinosále neopakovateľnú atmosféru. No keď sa stretne dobrý film so správne naladeným publikom, viete, že sa budú diať veci.
Substanciu som mal možnosť vidieť ešte začiatkom leta na košickom Art Filme. Projekcia sa konala večer v pokročilý festivalový deň. Veľa sa o snímke nehovorilo, tu a tam padlo niekoľko krátkych nekonkrétnych varovaní. Organizátori sa tvárili, akoby o tom ani nemohli hovoriť, akoby sa im podarilo doviezť čosi zakázané, čo sa môže pustiť len raz a bez zbytočných rečí. Cítil som, že to bude špeciálne, aj keď sa filmu nevenovala špeciálna pozornosť. Väčšina ľudí sa za highlightmi festivalu obzerala inde. Nikto nás skrátka nepripravil na to, čo nás (tých, ktorí sa Substanciu rozhodli vidieť) vlastne čaká. Azda aj preto sme premietanie filmu zvládli všetci ako-tak so cťou. Nebáli sme sa. Nepamätám si, či niekto zo sály odišiel ešte pred koncom, no veľmi dobre si spomínam na to, ako som z nej odchádzal ja. Mimoriadne spokojný! Preto som si ju nenechal ujsť ani na Cinematiku. Kto by to bol povedal, že to bude celkom iný a nový zážitok s publikom, ktoré je plné očakávaní.
Najväčšia kinosála na Slovensku v Dome umenia v Piešťanoch bola naplnená až po okraj. Zo sedemsto sedadiel neostalo voľné ani jedno, sedelo sa aj na schodoch a množstvo ľudí sa do vnútra jednoducho nedostalo. Také sú už highlighty na Cinematiku, je o nich jednoducho záujem. Situáciu, aká nastala krátko po začiatku filmu Substancia však tak ľahko za štandard označiť nemožno.
Sprvu si mnohí diváci zatvárali oči, tí odvážnejší pri sledovaní zatínali päste. Muž vedľa mňa sa radšej díval pod nohy. Na chvíľu nastalo uvoľnenie, vo filme aj v kinosále. No netrvalo to dlho a prišla ďalšia vlna nepohody. Kto predtým privrel oči, si ich teraz radšej rovno zakryl rukami, ďalším už nekrútilo len zápästiami, už sa zvíjali aj v trupoch a očividne nevedeli, ktorú časť chvejúceho sa tela si držať ako prvú. Chalan vedľa mňa medzitým omdlel. Nasledujúce minúty zvažujem, či by som nemal pomôcť dostať ho von. A film nepoľavil ani o piaď. Konečne sa niekto aj zasmial, čo iné mu už asi tak ostávalo. Mne už od nervov praskli všetky kĺby na prstoch (potreboval by som ich mať viac, desať mi bolo zrazu málo). Niektorí to už nevydržali a odchádzajú z kinosály. Chalan vedľa ukazuje beľmo, ale pomaly sa preberá. Skľučujúco senzorický film režisérky Coralie Fargeat s nami jednoducho zametá. Môj sused sa konečne niečoho napil a na moje prekvapenie zostáva sedieť v kresle a ďalej sleduje dianie na plátne. Substancia začala pôsobiť, pohlcovať a už sa nedá zastaviť.
Ak ste pri predchádzajúcom odstavci cítili menší fyzický diskomfort, potom sa mi podarilo predať ďalej aspoň zlomok toho, čo nový film s Demi Moore v hlavnej úlohe dokáže. Predom vás chcem uistiť, že sa nejedná o žiaden lacný gore horor presýtený umelou krvou a gumenými atrapami mäsa. Nie. Aspoň nie primárne. Substancia je sofistikované výtvarné dielo s detailmi doladenými k dokonalosti. Naozaj každá jeho umelecká zložka je výrazná. Zmes ruchov a zvukov si neustále podmaňuje váš sluch, niekedy ho zraňuje napríklad pri údere lebky o kúpeľňové kachličky či roh umývadla, inokedy ho rozmaznáva chichotom a hlasom lákajúcej sirény – herečky Margaret Qualley. Železné opätky na čižmách jej šéfa dupocú ako okovaný ťažný kôň, rúž sa mäkko a sladko nanáša na pery, kosti praskajú, svaly na mladom ženskom tele v úzkom športovom tope sa napínajú a soundtrack sa zavrtáva do mozgu. Takto by som mohol pokračovať ešte veľmi dlho. Ak si režisérka dala za úlohu zamestnať a opantať všetky ľudské zmysly, nemohla na to použiť lepšie prostriedky. Striedavo im schválne robí dobre a zle.
Ako som už povedal, nie je to rádový telesný horor, ktorý tak často a bez zmyslu pre mieru nadužíva špeciálne efekty spôsobom, ktorý z neho lusknutím prstov robí frašku. Coralie Fargeat nás neustále znova a znova dostáva na hranicu znesiteľnosti, ale nikdy ju neprekročí, pretože by to znamenalo, že nás nadobro stratila pre svoju hru. Nedovolí, aby sme otupeli, aby sme ju prestali brať vážne. Vo chvíli, keď sa výjavy jej filmu už zdajú byť neznesiteľné, na moment poľaví, aby sme mohli nabrať dych aspoň z polovice a vzápätí znova zatne, napne, pritiahne. Niekto tento nápor vydrží a niekto nie, a to je úplne v poriadku.
Čo sa týka obrazu, hlavného nositeľa vnemových podnetov, v ňom nám autorka servíruje všetko od nepohodlnej, svrbiacej explicitnosti až po gýčovú telesnú dokonalosť (akoby sme sa dívali na mládeži neprístupnú verziu Barbie od Grety Gerwig). Svojim spôsobom sú to oba póly nechutnosti a nevkusu, hoci veľmi rozdielne. Možno sa pýtate: prečo sa na také čosi vôbec pozerať? Odpoviem asi takto. Jeden môj kamarát sa mi po skončení filmu prihovoril slovami: “Odchádzam fyzicky vyčerpaný.” Na čo mu ďalšia kamoška odvetila: “Ja som vyčerpaná fyzicky aj psychicky, úplne.” No uznajte, toto filmy s človekom bežne nerobia. Nie takto intenzívne.
Veľmi nápomocné je v tomto smere herectvo ústrednej dvojice Demi Moore a Margaret Qualley, ale aj vedľajšieho predstaviteľa Dennisa Quaida. Navzdory tomu ako mohutne a výpravne film pôsobí, ťahajú ho hlavne tieto tri herecké osobnosti a náramne to stačí. Všetci traja dokázali do postáv vniesť čosi neľudské, čo v súčte s ďalšími zložkami filmu vytvára tú mrazivú nervozitu.
Hovoríme tu samozrejme nielen o úchvatnej forme, ale aj námete a samotnom scenári. Za bizarným príbehovým konštruktom sa totiž skrýva viacúrovňové posolstvo. Snímka sa zaoberá fenoménom krásy a túžby po jej nekonečnosti. Nesnaží sa len tlmočiť, že s časom je to vopred prehratý boj a treba sa uspokojiť s danými skutočnosťami. Princíp, podľa ktorého hlavné postavy vedú svoje životy, je veľmi presnou alegóriou na boj jednotlivca so sebou samým. Hlavnú hrdinku či hrdinky (ťažko určiť či je to jedna alebo sú dve) trápi nenávisť voči sebe, voči vlastnej nespokojnosti a nedisciplinovanosti v snahe o zmenu. Je to jedna a tá istá osoba, ktorá sa odhodlá urobiť zásadné kroky k zmene a následne tieto snahy sama zmarí a sabotuje.
Coralie Fargeat nemá za sebou bohatú kariéru, no táto novinka ju nepochybne vystrelí medzi režisérsku špičku Hollywoodu. Je to bohatý koktail prenikavých a rôznorodých chutí. Významnú rolu v tomto celku hrá strih, ktorý v určitých scénach necháva rozum stáť a nesmiem opomenúť ani scénografiu, ktorá je dôležitá aj pre príbeh. Všemožne sa snažím vyhýbať konkrétnostiam, aby som nikomu odvážnemu neubral na zážitku. Pokračovať by sa isteže dalo, ale pre vaše dobro (alebo aj nie) len dodám, že Substancia je hlasný a intenzívny film, ktorý obecenstvom lomcuje ako nárazový vietor horou. Substancia nie je pre každého. Preto vrelo odporúčam zvážiť, či si naozaj chcete v kine nechať opantať všetky zmysly. Ak áno, verím, že si tým doprajete zážitok, aký ste pri filme dlho nemali.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
