Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 23. mája 2025 o 19:00 hod. deviaty koncert sezóny 2024/2025. Program zostavený z diel Brahmsa a Schuberta diriguje Ondrej Lenárd, sólistom večera bude český klavirista Igor Ardašev. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.
Johannes Brahms (1833 – 1897) začal s prvými náčrtmi svojho Koncertu pre klavír a orchester č. 2 B dur, op. 83 už na jar roku 1878, po návrate z prvej cesty do Talianska. Samotná práca na diele mu však trvala vyše troch rokov. V októbri 1881 zavítal Brahms do Meiningenu, kde pôsobil Hans von Bülow ako hudobný riaditeľ na malom dvore vojvodu Georga II. Vzťah týchto dvoch významných osobností hudobného sveta bol mimoriadne intenzívny. Temperamentný Bülow prejavoval Brahmsovi až exaltovanú priazeň, podobnú tej, ktorú predtým venoval Wagnerovi. Po strate viery vo Wagnera sa obrátil k Brahmsovej hudbe, ktorá podľa jeho vlastných slov „úplne uzdravila jeho dušu aj telo“. Bülow ponúkol skladateľovi svoj orchester na skúšobné prehrávky nových diel, čo Brahms s vďakou prijal. Práve počas meiningenského pobytu dokončil svoj druhý klavírny koncert a „prehral ho“ s tamojším dvorným orchestrom.
Na rozdiel od Koncertu pre klavír a orchester č. 1 d mol, op. 15, ktorý vznikol v atmosfére pozemského odchodu Roberta Schumanna a nesie známky pochmúrnej emocionality, druhý koncert sa vyznačuje svetlejšou atmosférou. Tieto dva koncerty sú zároveň protikladné aj po formálnej stránke – zatiaľ čo prvý sa drží prísnej štruktúry, druhý patrí medzi formovo najvoľnejšie Brahmsove diela. Presahuje tradičnú trojčasťovú schému koncertu a vďaka vloženému scherzu nadobúda takmer symfonický charakter. Klavír je tu plne integrovaný do symfonickej štruktúry a vystupuje skôr ako rovnocenný partner orchestra než ako dominantný sólový nástroj. Dielo pôsobí helenisticky vyrovnane, jeho klasická rovnováha a svieža nálada tvoria podstatu výrazu tejto kompozície. Premiéra diela sa uskutočnila 9. novembra 1881 v Budapešti. Brahms koncert následne s veľkým úspechom uviedol aj v Štutgarte, Meiningene, Zürichu, Vroclave, Viedni, Lipsku, Hamburgu, Berlíne, Kolíne a ďalších mestách.
Prvá časť, Allegro non troppo, začína dialógom medzi dychovými nástrojmi a klavírom, čím sa hneď prejavuje formová voľnosť diela. Nasleduje klavírne sólo, ktoré prechádza do expozície, jej tretia téma rytmicky evokuje maďarskú pieseň. Po živom rozvedení sa repríza vracia k úvodnému dialógu a pokračuje variáciami. Záver prináša tiché doznenie hlavnej témy. Druhá časť, scherzo, po triu neprináša tradičné da capo, ale voľnejšiu formu reprízy. Tretia časť sa začína hlavnou témou vo violončelách, zatiaľ čo klavír ju len jemne koloruje. Druhá téma patrí medzi Brahmsove najpôsobivejšie melodické inšpirácie. Po kontemplatívnej atmosfére tejto časti sa v záverečnej opäť vracia svieži duch diela. Aj tu zaznievajú maďarské intonácie, najmä vo vedľajšej téme. Koncert vrcholí veľkou kódou, ktorá dielo uzatvára návratom hlavnej myšlienky.
„Keď som chcel spievať o láske, zmenila sa na bolesť. A keď som chcel opäť spievať len o bolesti, premenila sa na lásku. Tak sa vo mne striedala láska s bolesťou.“ Tento výrok výrazne narúša stereotyp o bezstarostnom, ľahkovážnom skladateľovi, ktorého tvorba bola bez vnútorných konfliktov. Naopak, poukazuje na hlbšiu, introspektívnu stránku rakúskeho skladateľa Franza Schuberta (1797 – 1828). Išlo o človeka, ktorý počas svojho života nikdy nezakúsil širšie uznanie ani naplnenú osobnú lásku. Navonok plachý, no vo svojom úzkom okruhu priateľov spontánny a bezprostredný, zostával vo svojom vnútri osamelý. Práve cez jeho diela sa nám odhaľuje „pravý Schubert“ – skladateľ, v ktorého hudbe popri radostných a bezstarostných tónoch často zaznievajú hlboké výrazy úzkosti, strachu a beznádeje. Tieto výrazové vrstvy sa neobmedzujú len na piesňovú tvorbu a komorné formy, ktoré boli Schubertovou prirodzenou doménou, ale prenikajú aj do jeho rozsiahlejších inštrumentálnych diel – najmä do klavírnych sonát, komornej hudby a symfónií. Práve Schubertov osobitý spôsob osvojovania si symfonického žánru svedčí o jeho húževnatosti a vnútornej potrebe naplniť túto formu vlastným umeleckým obsahom.
Už na prvé počutie je zrejmé, že Schubertove symfónie sa zásadne odlišujú od modelu viedenského klasicizmu. Zatiaľ čo klasická symfónia vyrastá z princípov racionálnej formovej architektúry, tematickej sústredenosti, stabilnej harmónie a disciplinovaného vývoja hudobného materiálu, Schubert uplatňuje iné estetické východisko – uprednostňuje melodickú invenciu, lyrický výraz, harmonickú farebnosť a formovú voľnosť. Vzorom mu bol Beethoven, tvorca monumentálnych diel plných dramatických kontrastov a ideového pátosu, ktorý významne ovplyvnil celé 19. storočie. Napriek obdivu však Schubert nikdy celkom neprijal Beethovenov dramatický svet, jeho vlastné hudobné korene vyrastali z meštiackeho biedermeiera, z intímnejšej, reflexívnej estetiky.
Symfónia č. 7 C dur, D 944, označovaná aj ako „Veľká“, znamená pre Schuberta zásadný posun. Navonok síce zachováva formálny rámec klasickej symfónie, no v skutočnosti ho napĺňa novým, výsostne osobným a originálnym obsahom. V tomto zmysle predstavuje vrchol jeho symfonickej tvorby – nie v tom, že by prekonal Beethovena, ale v tom, že vytvoril dielo plne zodpovedajúce jeho vlastnému umeleckému naturelu. Práve v tom spočíva Schubertova veľkosť. Na výnimočný charakter tejto symfónie poukázal už Robert Schumann, keď po jej prvom uvedení 21. marca 1839 v Lipsku pod vedením Felixa Mendelssohna napísal: „Kto nepozná túto symfóniu, pozná málo zo Schuberta… Popri majstrovskej technike nachádzame život do posledného vlákna, kolorit do najjemnejších odtieňov, plnosť výrazu a romantiku v najširšom zmysle… A tá božská dĺžka – aké osvieženie prináša ten pocit bohatstva… Táto symfónia na nás zapôsobila ako žiadna od čias Beethovena.“
Schumannove slová o „božskej dĺžke“ sa odvtedy stali legendou, niekedy interpretovanou s istou iróniou. V skutočnosti však výstižne charakterizujú podstatu diela: farebnosť, šírku zvuku, melodické bohatstvo a emocionálnu veľkorysosť. Symfónia pôsobí optimisticky, bez falošného pátosu, s ľudovou prirodzenosťou (vedľajšia téma prvej časti má dokonca slovanský charakter). Napriek tomu sa v nej objavujú aj temnejšie momenty – napríklad gradácia konfliktu v druhej časti, ktorá vrcholí zúfalým výkrikom, rozplývajúcim sa do prázdna. Tretia časť, formálne označená ako Scherzo, nesie skôr charakter rakúskeho ländlera, lyrického tanca s ľudovým pôvodom. Finále opäť nadobúda slávnostný a energický charakter prvej časti, no zároveň sa do určitej miery vzdáva typickej schubertovskej melodičnosti v prospech expresivity a rytmického ťahu, ktorý vyúsťuje do záverečnej eufórie. Jednotiacim prvkom diela – popri jeho tematickej a obsahovej ucelenosti – je krátky, stúpajúci motív v rozsahu tercie, ktorý zaznieva už v úvodnej myšlienke a opakovane sa vracia ako štrukturálna aj významová kotva celej symfónie.
Zdroj: text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR
