Takého sólistu ako Vadima Gluzmana nemáte každý deň v sále a tak dômyselne vystavaného Čajkovského, aby ste počúvali celú mohutnú symfóniu a doslova hltali každý jej takt, tiež nepočujete každý deň. Začala sa 73. sezóna Slovenskej filharmónie.
Dielami Čajkovského a Beethovena sa v marci roku 2010 začala spolupráca Daniela Raiskina so Slovenskou filharmóniou. Kým vtedy dirigoval Beethovenu predohru Coriolan a Čajkovského 5. symfóniu, na Otváracie koncerty 73. sezóny telesa, ktorého je dnes šéfdirigentom, siahol po jednom obľúbenom diele a jednej raritnejšie uvádzanej symfónii. Zato, skladatelia ostali nemenní – je v tom aj istý symbolizmus, najmä, čo sa Čajkovského týka, nakoľko samotný Raiskin tvrdí, že hráči Slovenskej filharmónie majú pre tohto autora zvláštny cit. Nepochybne však k tomu prispieva aj jeho vedenie a skutočnosť, ako blízka je mu hudba tohto autora. Na prvom z dvoch koncertov, ktorého sme sa zúčastnili (21. októbra 2021) strhujúce emócie dokázali poslucháčom odovzdať, o to viac veríme, že i na druhom, piatkovom koncerte. A chceme tiež veriť, že bez chýb, najmä v dychových nástrojoch, ktoré boli na prvom z dvoch koncertov doslova markantné. Sú totiž technické záležitosti v zmysle štandardných chybovostí v rámci živých vystúpení, ktoré dokáže recenzent prepáčiť. Nie však opakujúce sa, zásadné intonačné nedostatky, na úkor celkového zážitku, ktoré znehodnotia dielo či výkon sólistu. A to sa, žiaľ, na štvrtkovom otváracom koncerte dialo.
Začnime však pozitívne, tými dobrými a krásnymi momentmi koncertu, pretože, úprimne povedané, ako celok taký Otvárací koncert bol. Takého sólistu skrátka nemáte každý deň v sále a tak dômyselne vystavaného Čajkovského, aby ste počúvali celú mohutnú symfóniu a doslova hltali každý jej takt, tiež nepočujete každý deň…
Na šéfdirigentovi Danielovi Raiskinovi je mimoriadne sympatické, že naďalej pokračuje v línii uvádzania slovenských autorov, čo ukázal hneď na prvom koncerte novej sezóny – a mieni v tom pokračovať aj naďalej. Úvodom Otváracieho koncertu zaznela Petite ouverture solennelle – Malá slávnostná predohra Ľudovíta Rajtera, čo bolo symbolické, keďže práve tento významný slovenský skladateľ, dirigent a pedagóg dirigoval vôbec prvý koncert Slovenskej filharmónie v roku 1949. Ako jeho šéfdirigent orchester výrazne profiloval, pod jeho taktovkou zneli premiéry mnohých diel slovenských autorov a dnes je stále sám Rajter inšpiráciou nielen ako skladateľ, ale aj vďaka nahrávkam ktoré sa uchovali. Ako dirigent ohromne poznal orchester, čo je na jeho skladbách počuť – dokonale ovládal každé zákutie inštrumentácie, čo sa prejavuje aj v jeho vrcholnom opuse. Fanfárovitým motívom, plechovými dychmi sa začínajúca, svieža predohra – využíva hneď v úvode trojicu lesných rohov, trombóny, trúbky s plynulým napojením motívu sláčikovej sekcie a svedčí o mimoriadnom kompozičnom majstrovstve Rajtera. Vedel spojiť aj zdanlivo nespojiteľné – v orchestri dokázal nájsť súzvuk a vytvoriť náladu patričnú účelu kompozície, akou je slávnostná predohra. Už od prvých taktov Raiskin nasadil dobrý ťah a zároveň gráciu, s ktorou je potrebné slávnostnú predohru hrať. Dielo bolo pod jeho taktovkou vytvarované, plastické, no zároveň nie preromantizované, pretože skladateľ touto líniou ani netvoril, naopak, vyhol sa jej napriek tendenciám doby. Motív, ktorý sa pekne pripomenul vo violončelách či dychoch, vyspieval, dynamika orchestra bola dôrazná, no triezva, bez romantickej gýčovosti, v jednotlivých sekciách hudobníci krásne zneli a v tutti dosiahol správny gradačný moment.
Keďže na webe filharmonia.sk je už k dispozícii aj nahrávka z druhého Otváracieho koncertu zo dňa 22. októbra 2021 od Streamboyz, dozvedáme sa, že šéfdirigent piatkový koncert venoval dvom veľkým osobnostiam hudobného sveta, ktoré nás nedávno opustili: kráľovnej koloratúry Edite Gruberovej a holandskému dirigentovi Bernardovi Haitinkovi. Práve Haitinka spomenul Raiskin aj v rozhovore pre náš portál ako výraznú osobnosť v spojitosti s virtuóznou interpretáciou Šostakovičovho diela.
Akákoľvek kľukatá bola cesta uvedenia Koncertu pre husle a orchester D dur, op. 61 počas života samotného skladateľa Ludwiga van Beethovena, ktorý ho písal na mieru virtuóza Franza Clementa a slávy sa za jeho života nedočkal, dnes patrí vďaka Felixovi Mendelssohnovi Bartholdymu, že sa radí medzi najobľúbenejšie koncertné diela. A aj medzi najnáročnejšie.
Ako sólista sa predstavil jeden z najžiadanejších huslistov sveta, izraelský hudobník s ukrajinskými koreňmi, ako ho nazýva Raiskin – „blízky priateľ a hudobný brat“, Vadim Gluzman. S napätím sme čakali na zvuk jeho huslí, stradiváriek (hrá na hudobnom nástroji „ex-Leopold Auer” z roku 1690), ktoré vynikajú jasným, oslnivým zvukom, dokážu nádherne harmonizovať a obdivujeme ich aj za rozmanité odtiene kultivovanosti a jemnosti zvuku. Pochopiteľne, gro závisí aj od samotného majiteľa. Kým sa však dostaneme k prvému výstupu Gluzmana, azda pár slov o samotnom vzťahu Raiskina k Beethovenovi. Je to dirigent, ktorý sa nebojí posunúť hranice – dokázal to už odvahou pri interpretácii 5. symfónie tohto skladateľa, kde nastavil priebojné tempo, výnimočne smelé kontrasty, vďaka čomu „Osudová“ pod jeho rukami nabrala úplne nový dych. Takto má vyzerať súčasná interpretácia, pri ktorej sa poslucháč nenudí, najmä ak počuje tisíckrát počuté. Estetika interpretácie sa rokmi mení, rovnako aj vnímanie publika a to šéfdirigent Slovenskej filharmónie veľmi dobre chápe, aj preto sa tieto hranice nebojí s odvahou posúvať ďalej, nikdy však nemení partitúru a dbá ohľad na dobu, v ktorej dielo vzniklo. A najmä, pozná reálie a náturu skladateľa, čo je obzvlášť pri Beethovenovi kľúčové.
Už štyri tiché údery na tympany a následne piaty, v sprievode hobojov (téma v hoboji), klarinetov a fagotov s následnými sláčikmi je typicky beethovenovská, doslova po taktoch sa tu striedajú piána a forte. Raiskin dôsledne dbal o vystavanie tejto dynamiky, zvlášť, keď sa ozvala celá sláčiková sekcia v hrmotnom, typicky beethovenovskom zvuku, no predsa, stále v línii klasicizmu, neskĺzol do romantických oblúkov. Pomerne nepresné nástupy zdvojených hobojov, klarinetov a fagotov pôsobili v piane rušivo a najmä, neboli v predpísanej dynamike, čo samozrejme, je pre dychy nesmierne náročné (ak by sme sa snažili privrieť oči), no potom je celková hladina zvuku pre poslucháča neakceptovateľná.
Takýchto chýb, aj intonačných, sa počas koncertu objavovalo mnoho, nie však v sólach dychárov. Ak pre náš portál v rozhovore šéfdirigent tvrdil, že je to len otázkou štvrtkového koncertu, treba mu uznať, že mal pravdu, po vypočutí nahrávky z webu filharmonia.sk si hráči počínali podstatne lepšie, nie však bezchybne.
Prvú, najdlhšiu časť Allegro ma non troppo v trvaní približne 25 minút (Beethoven sa drží D Durovej tóniny, v pomalej časti prechádza do G Dur) celkovo 45-minútového koncertu, vystaval Raiskin kontrastne, s precíznou dynamikou, dbal o to, aby boli hráči v súhre so sólistom a nechal ho patrične vyniknúť. Vadim Gluzman už v prvom sólo výstupe ukázal, čo je to byť brilantným sólo hráčom. Dokonalá intonačná čistota – v hlavnej téme zneli oktávové ozdoby bez jedinej chyby, technicky čisto, no nie je to len technicky vynikajúci hráč. Od prvého taktu, kedy zneli sálou jeho husle, bolo cítiť v interpretácii jeho srdce a obrovskú dávku muzikality. Kulminácia vo forte vo vysokých polohách, následné piána, behy s absolútnou ľahkosťou a to všetko s potrebnou, vyváženou klasicistickosťou. Zachoval princíp rozumu a srdca, pritom dbal o to, aby bol v diele citeľný duch Beethovena. Dokonca huslisti, ktorí koncert hrávajú a part, ktorý skladateľ označuje ako dolce, zrejme zámerne hrávajú o čosi pomalšie, aby si v šestnástinách pomohli, najmä pre technickú náročnosť. Pre Gluzmana to bola „hračka“ – respektíve, spôsob, akým náročný part interpretoval, znel v jeho podaní s ľahkosťou a prirodzene, bez toho, aby mal poslucháč dojem kaskádovitých a krkolomných pasáží. A to je skutočný majster, virtuóz, ktorého človek v sále počúva so zatajeným dychom. Jeho nádherný, pravidelný, vycibrený trilok cez päť taktov počujem ešte dnes. Niesol sa sálou tak, ako na žiadnych iných husliach, ako pri máloktorých iných sólistoch.
Krásne, kompaktne zneli aj sláčiky – pre orchester to nesporne bol veľmi cenný motivačný faktor, keď mali na pódiu takéhoto špičkového sólistu. Ich snaha bola zjavná, do hry dali všetko, tutti časti vo fortissimách zneli s pravým, beethovenovským nasadením, kontrasty v piánach boli vyhraté so znelosťou. Rafinovanosť, s akou je napísaný tento technicky ťažký koncert, ktorý potrápi aj vynikajúcich hráčov, je skrytá vo vnútri partitúry. Jej virtuozitu a skutočné majstrovstvo odhalí skúsený poslucháč – napríklad už len také nuansy, ako sólo vo vysokej polohe, v piane, no hrané espressivo, je nesmierne náročná záležitosť, ktorú výrazovo a technicky zvládne len ten najlepší virtuóz. A Gluzman ukázal, ako sa to robí. Precítene, s vášňou, s čistotou.
Ďalším momentom bola jeho interpretácia výnimočná: kadenciami Alfreda Schnittkeho, hudobného filozofa, ktorého diela dokážu tak výrazne reprezentovať dobu, respektíve skladateľov kritický postoj voči nej. Pôvodom ruský skladateľ židovského pôvodu dokázal byť prostredníctvom hudby opozitom voči socialistickému realizmu sovietskej hudby 20. storočia a svojou alternatívnou hudobnou rečou prehovoril aj počas slávnostného večera. Jeho silný odkaz znel v kadenciách mimoriadne priamočiaro, hudobným jazykom 20. storočia, no predsa nechal zaskvieť sa sólistu a zároveň si uctil hudobný odkaz Beethovena. Schnittke presne vedel ako reprezentant polyštylizmu, čo si môže v kadencii dovoliť, veľmi dobre poznal tvorbu velikánov, citoval ich vo svojej tvorbe, preto jeho kadencia si našla v koncerte adekvátne miesto – napokon, sme v 21. storočí, prečo by sme sa mali navrátiť späť a reagovať spiatočnícky, namiesto toho, aby sme dielo oživili súčasnejším jazykom? Aj v tomto bolo Gluzmanovo uchopenie Beethovenovho koncertu výnimočné, že siahol práve po Schnittkeho tvorbe.
Po pauze koncert pokračoval Čajkovského Symfóniou h mol Manfred, op. 58, v ktorej Raiskin pred publikom ukázal, ako dokáže dramaticky dielo vystavať. Samozrejme, pre rodáka z Petrohradu je to vždy aj tak trochu osobné. Zvláštne, že práve táto symfónia sa uvádza raritne, pritom v sebe skrýva toľko inštrumentálnej sebaistoty autora, invencie a jeho neuveriteľný zmysel pre dramatično! Samotný skladateľ bol až do premiéry presvedčený, že ide o jeho najvydarenejšie dielo, no potom ho chcel, s výnimkou prvej časti zničiť. Ako povedal šéfdirigent, sila tejto hudby sa mu zdá byť aktuálna práve dnes, „keď sa mnohí z nás obávajú o základy existencie, ľudskosti, vzťahu k prírode, hľadania samého seba a svojho miesta v tomto živote…“
Čajkovského k napísaniu jeho jediného viac-časťového programového diela inšpirovala predloha Manfred anglického spisovateľa Georga Gordona Byrona. Ako prvý na poému reagoval Robert Schumann a bol to kritik Stasov, ktorý upozornil Balakireva na dielo, ktoré inšpirovalo hudobných skladateľov. Hoci spočiatku Čajkovského príliš neoslovilo, v prostredí Álp zmenil pohľad a vznikla tak symfónia, ktorej už úvod (Lento lugubre) je dychvyrážajúci. Zvuk trojice fagotov a hlbokého basového klarinetu je priam podmanivý, okamžite zapamätateľný a poslucháča okamžite zmagnetizuje. V prvej časti skladateľ celkovo prezentuje päť tém, ktorými zobrazuje unaveného Manfreda, trápiaceho sa beznádejou, spomienkami na minulosť, trpiaceho mukami a krutými duševnými bolesťami. Ani sily temnoty mu nedokážu pomôcť zabudnúť, spomína na milovanú Astarte, jeho zúfalstvo nemá konca.
Vybudovať tektoniku týchto tém si žiada dômyselnosť, teda skĺbiť dôsledne rácio s výrazivom tak, aby v záverečnej mohla hudba kulminovať, no zároveň sa z nej nestal šialený, neprirodzený rev. Šéfdirigent dokázal v rámci priestoru pracovať s výstavbou tak, aby v Largu navodil želanú atmosféru pokoja, no pritom nikdy nezabudol na hĺbku výrazu. Práca s tempami a udržanie napätia mu idú na výbornú – a to je jedným z kľúčov k úspechu tejto programovej symfónie. V tutti častiach dostal z hráčov maximum, v niektorých pasážach dokonca husliam, violám, čelám a kontrabasom predpisuje Čajkovskij štyri forte, čo býva skôr zvykom u skladateľov ako Stravinskij či Rachmaninov, ale napokon, spravil to aj on sám v Patetickej (ale v nej predpisuje aj extrémne pianissimo).
Zjavenie sa Alpskej víly pred Manfredom je časť Vivace con spirito, do ktorej sa poslucháč doslova musí ponoriť – aspoň do časti, v ktorej skladateľ pracuje v rýchlom tempe s útržkami motívov a využíva v hojnej miere dychové nástroje. Pestrá inštrumentácia vás razom zaviedla do prostredia prírody, imaginácie, iného sveta, mysteriózneho (flauty, hoboje, klarinety) a náhle sa z ostinátnych sláčikov rozvinula nádherná, lyrická melódia. Čajkovskij bol majster – melodik aj inštrumentátor a v prevedení Raiskina a slovenských filharmonikov vyznela krásne každá jedna jeho téma.
Pastorálna tretia časť Andante con moto by aj mala nádherné hobojové sólo, ak by ho nenarušili horny. Dokonalý obraz prírody, zobrazený v clivom sóle siciliana v pomalom tempe, aby sme počuli opäť úvodnú tému, ktorú záverom tretej časti Čajkovskij a Raiskin spolu s ním, rozvinul do typickej, širokej ruskej zvukovosti.
Záverečné Allegro con fuoco je sporom mnohých kritikov, ktorí nevidia program – Manfreda uprostred bakchanálií v podzemnom paláci Arimanesa, zjavenie sa ducha Astarte, omilostenie a finálnu smrť hrdinu, v hudbe. Každopádne, vnútorná dráma, podporená fúgou, neustále oscilujúcimi témami medzi sláčikmi a dychmi – finále je časť, v ktorej sa najviac kulminuje dramatično tejto programovej symfónie a filharmonici ho hrali od prvého taktu s patričným nasadením. Trúchlivý chorál, dlho držané tóny s ligatúrou v tempe Lento síce opäť priniesli vyššie zmienený problém s dychovými nástrojmi a ich intonačnou čistotou, no pri gradácii do fortissima a pridaní sláčikovej sekcie sa nabrala plnosť zvuku, čím sa teleso ukázalo v plnej sile a kráse.
Šéfdirigent Daniel Raiskin opäť ukázal, že ruskí autori do Slovenskej filharmónie nepochybne patria – vie ich pre publikum spolu so svojím orchestrom predniesť so špeciálnym citom, hĺbkou, oduševnením a výrazom, aký k tejto hudbe patrí. Takpovediac, je to Čajkovského, a tak trochu i jeho osobná dráma. Po Otváracích koncertoch sa ešte v novej sezóne dočkáme pod jeho taktovkou ďalších koncertov – nielen s ruskými (Čajkovského, Skriabina, Stravinského), ale i slovenskými skladateľmi, medzi výnimočné bude nepochybne patriť i uvedenie diela Giju Kančeliho Nu.Mu.Zu.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Peter Brenkus
