Životopisný film Nitram pojednáva o udalostiach, ktoré predchádzali ozbrojenému útoku v roku 1996 na ostrove Tasmánia, kde v priebehu dvoch dní rukou Martina Bryanta zahynulo 35 ľudí.

Snažím sa rozpamätať na niečo, dokument či životopisnou drámu o teroristickom útoku, kde by som sa dopodrobna zoznámil s páchateľom a nie hocikým iným. Filmov, ktoré by do hlavnej úlohy postavili útočníka miesto obeti a hovorili o ňom s dostatočným rešpektom naozaj nie je veľa. Možno si poviete, že to tak má byť, no skúste si to prerátať znova. Obete nám totiž málokedy vysvetlia, prečo sa tragédia stala. Ak chceme odpovede, musíme sa pozerať iným smerom.

V roku 2019 ovládol kiná Joker Todda Phillipsa. Hoci šlo skôr o trilerovú fikciu, film zdvihol záujem o antihrdinov a prinútil väčšinového diváka uvažovať aj nad iným typom obeti než dovtedy. Dnes tu máme životopisnú drámu Nitram o podobnej obeti, ktorá prešla do útoku, keď sa už nedalo inak. Bohužiaľ, odniesli si to tí najnevinnejší. Im sa však príbeh takmer vôbec nevenuje. Pretože, keď sa chceme pohnúť ďalej musí nás zaujímať hlavne Nitram, hlavný strojca nešťastia. No nie jediný.


Všetci by sme si mohli položiť otázku nakoľko považujeme duševnú chorobu za rovnocennú s tou telesnou. Tieto ochorenia totiž rovnako ako všetky ostatné postihujú človeka bez toho, aby si pýtali zvolenie. Okolo takýchto ľudí sa vytvára atmosféra bez kyslíka už tým, že ich spoločnosť označuje nevhodnými výrazmi a súdi ich za niečo, čomu nerozumie. A práve tomuto neporozumeniu plynúceho zo stretu inakosti s konformitou sa tvorcovia primárne venujú.

Nitram nemá rád, keď ho volajú Nitram. Situácia v jeho domácnosti nie je ľahká. Nerozumie si ani so svojimi rodičmi, hoci tí sa naozaj snažia. Urobili prvé aj posledné pre svojho syna a pre to, aby sa začlenil do spoločnosti, ktorá o to evidentne nestojí.

Samotný názov filmu toho prezrádza viac než by sa zdalo. Skutočnosť, že v snímke nezaznie pravé meno hlavnej postavy, iba jej nechcená prezývka nás istým spôsobom napomína. Nitram/martiN je odsúdený na život mimozemšťana snažiaceho sa zapadnúť medzi ľudí, ktorí mu to však ani trochu neuľahčujú. Otázka zodpovednosti za podobné tragické nešťastie, akým je ozbrojený útok sa vždy prehadzuje ako horúci zemiak. Vieme vinu zvaliť na vládu, ktorá dovoľuje držanie zbraní. Vieme viniť rodinu útočníka, že ho včas nezavrela do ústavu. Tragédia nás ako ľudí spája a zároveň ešte viac vzďaľuje od tých iných. Nikdy nás však nenapadne, že možno my sami prispievame k niekoho motivácii spáchať neodpustiteľný čin. Pričom by sme mu mohli zabrániť, hoci len jedným milým slovom.

Nitram je ako taký Forrest Gump. Človek pozorný, bez žiadnych a teda aj bez zlých úmyslov. Ibaže na rozdiel od Forresta nie je prístupný len náklonnosti, ale pripúšťa si aj zlobu a škodoradosť. Jeho odolnosť voči krivde nie je bezhraničná. Necháva v sebe rásť zlé pocity, pretože tie dostávajú pravidelnú výživu z nepriateľského okolia. Čo teda môžeme čakať od človeka vychovaného fackami a odmietaním? Navyše ak stratí posledných ľudí na svete, ktorí jeho bublajúcu zlosť vedeli utíšiť a zneutralizovať.

Čo pri bežnom rozhovore nikdy nebudeme vedieť s istotou odhadnúť je to, aký hlboký vrub zanechajú naše slová, alebo konanie v človeku vedľa nás. Nitrama si napohľad bezvýznamné udalosti držia vo svojej moci aj dlho po tom, ako sme sa nich my diváci už zabudli.

Hlavná postava je kronikou dobrých a zlých skutkov, meračom ľudskosti, ktorý musí zostať v zelených číslach, inak sa spustí trest. Je to spravodlivosť, ktorej váhy musia zostať naklonené k dobru. V opačnom prípade začne sekať mečom. 

Film ani nepodáva jasnú odpoveď na to, ako sa zachovať tvárou v tvár človeku, ktorý nás uvádza do pomykova. Inakosť vzbudzuje strach a nepohodlie, a otázka ako tejto inakosti dlhodobo čeliť zostáva nezodpovedaná. Pomôcť môže každodenná empatia, lenže tou je málokto z nás vybavený v potrebnej miere. My totižto vieme prijať inakosť, iba keď sa nám spája s ľútosťou a rozumieme jej príčine. Film nám však nebráni hľadať nové, vlastné riešenia.

Osobitný odstavec si zaslúži herecký výkon Caleba Landryho Jonesa, ktorý nestačí opísať jednoslovnými superlatívmi. Ak si prečítate zoznam diagnóz, ktoré trápili skutočného Nitrama, s najväčšou pravdepodobnosťou sa vám podarí odčítať väčšinu z nich aj z Jonesovho herectva. Výrazy tváre, drobné pohyby, intonácia, skamenené pohľady, za ktorými sa schováva niečo nevysloviteľné. Hercovi nepochybne padne do rúk ešte mnoho ocenení a bolo by zaujímavé skúsiť ho zaradiť do rebríčka najvernejšie stvárnených postáv s psychickou poruchou, ktorému zatiaľ vedie Javier Bardem ako Anton Chigurh z filmu Táto krajina nie je pre starých.


Nitram neponúka dusivé napätie, hoci by sa to vzhľadom k téme dalo čakať. Nezaoberá sa vykonaním útoku ani jeho následkami. Sústredí sa iba na útočníka. Na nepochopeného človeka, ktorý sa narodil na zemi plnej nechápavých tvorov. Na jeho vnímanie reality, ktorej hodnota sa zdá byť relatívnou. Hlavný hrdina podáva jasné signály o tom, že nedovidí na dôsledky svojich činov a koná pod ťarchou emócii, ktoré si nedokáže správne upratať, pretože mu ich neustále niekto znova rozhádže.

Režijne istá a pokojne znepokojivá sonda do príliš ľudského človeka pracuje s komplikovaným charakterom, prechádza od jemných odtienkov emócií, k burácajúcim nervom a ukazuje bytosť, ktorá svetu rozumie po svojom a len málokto je ochotný to prijať.  

 

 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe, Madman Films


ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno