„Toto dielo je ako súčasť môjho tela, mojej krvi, mojej DNA,“ hovorí šéfdirigent Slovenskej filharmónie Daniel Raiskin pre náš portál. „Leningradská symfónia je pre mňa cesta do sveta Šostakoviča a cesta do sveta hudby celkovo,“ dopĺňa jeho otec, muzikológ a hudobný publicista Josif Raiskin.

Daniel Raiskin zastáva od sezóny 2020/2021 post šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, okrem toho je od augusta 2018 hudobným riaditeľom Winnipeg Symphony Orchestra a od sezóny 2017/2018 hlavným hosťujúcim dirigentom Belehradskej filharmónie. Absolvent petrohradského konzervatória, ktorý si svoje štúdium prehĺbil na majstrovských kurzoch u Marissa Jansonsa,  Neeme Järviho, Jorma Panula a Woldemara Nelsona.

Daniel Raiskin je celkom jednoznačne hudobník s výraznou senzibilitou, ktorý svojmu remeslu naozaj rozumie; azda je ďalším príkladom posledného veľkého daru starého Sovietskeho zväzu s prísnosťou a dôkladnosťou jeho dirigentskej školy.“ (Gramophone)


Vyrastal ako syn renomovaného muzikológa v St. Peterburgu, Josifa Raiskina. Vo svojom rodnom meste navštevoval slávne konzervatórium (vysokú hudobnú školu) a v štúdiu pokračoval v Amsterdame a Freiburgu. Najskôr sa zameriaval na hru na viole. K jeho nasmerovaniu na dirigentskú dráhu ho inšpirovala najmä osobnosť vynikajúceho pedagóga Leva Savicha, ako aj majstrovské kurzy s dirigentmi ako Mariss Jansons, Neeme Järvi, Milan Horvat, Woldemar Nelsson a Jorma Panula. Raiskin disponuje širokým repertoárom a programy jeho vystúpení majú nápaditú dramaturgiu.

No predsa, k Šostakovičovi a špeciálne k Leningradskej symfónii má mimoriadny vzťah. Diriguje ju len s orchestrom, ktorý dôverne pozná. Prečo? Dozviete sa v našom vzácnom dvoj-rozhovore, ktorý sme so šéfredaktorom nášho portálu pre vás pripravili pred záverečným koncertom BHS, na ktorom táto symfónia pod vedením Daniela Raiskina zaznela. V sále bol prítomný aj otec šéfdirigenta, Josif Raiskin, ktorý sa ako 6,5 ročný chlapec zúčastnil na premiére Šostakovičovej 7. symfónie v Kujbyševe (dnešnej Samare) v roku 1942. Dnes 86 ročný, vždy činný, čulý, zhovorčivý, charizmatický pán, vyštudovaný fyzik a muzikológ, sa hudbe venuje celý svoj život.

Otec šéfdirigenta SF, muzikológ a hudobný publicista Josif Raiskin, foto: Anton Faraonov

Šostakovičova Leningradská symfónia je programové dielo, s ktorým sa musí vysporiadať dirigent aj orchester. Vy k nej máte určite špeciálny vzťah, budete ju dirigovať na záverečnom koncerte Bratislavských hudobných slávností. Ako sa zatiaľ darí hráčom Slovenskej filharmónie? Spĺňajú Vaše predstavy? (rozhovor sa uskutočnil v sobotu, 9.10.2021, pred záverečným koncertom BHS)

Daniel Raiskin: V prvom rade som sa narodil v Leningrade, iba 25 rokov po ukončení druhej svetovej vojny. Dnes je 25 rokov relatívne krátky časový úsek, zoberme si ako príklad to, že môj syn má 23 rokov. K Leningradskej symfónii mám veľmi osobný vzťah. St. Petrohradská filharmónia otvárala každú sezónu práve týmto dielom. Počas tých 20tich rokov, čo som žil v Petrohrade, som Leningradskú symfóniu, len na týchto otvoreniach sezóny počul asi 5-6 krát. Toto dielo je ako súčasť môjho tela, mojej krvi, mojej DNA. Preto dirigujem túto symfóniu len s takými orchestrami, s ktorými mám veľmi blízky osobný vzťah, lebo keď hosťujem ako dirigent aj vo veľmi dobrom orchestri, je to iné, ako keď sa dobre poznám s hudobníkmi. A presne takýto kontakt mám aj s orchestrom Slovenskej filharmónie, pretože sa poznáme už vyše 12 rokov. Veľa sme spolu hrali, zvlášť Šostakoviča, jeho symfónie, desiatu, šiestu, štvrtú, prvú a dvanástu, preto keď teraz pracujem na siedmej symfónii, v kontexte predchádzajúcich spoluprác, veľa vecí funguje prirodzene. No je to veľmi komplikovaná hudba aj technicky. A tiež tým, že dielo znie aj ako finále festivalu BHS, po tom, čo má orchester za sebou tri koncerty. Pre všetkých je to aj náročná fyzická záťaž, preto spolu tú horu budujeme tak, aby sme ju zajtra zdolali. A to zdolanie hory sa nemá udiať na skúške, ale na koncerte. (Recenziu zo záverečného koncertu pod taktovkou šéfdirigenta Daniela Raiskina si môžete prečítať na našom webe).

Ruská hudba má v sebe špecifikum, ktoré je pre mnohé orchestre ťažké interpretovať s patričnou hĺbkou. Stretli ste sa vo svete s tým, že pre niektoré telesá mohla byť práve ruská hudba nezdolateľnou métou práve pre to, s akým výrazom, pochopením a hĺbkou ju je potrebné hrať? Skrátka, niečo tam chýba v porovnaní s tým, keď ju hrá domáci orchester…

Daniel Raiskin: Odpoviem Vám na to ako interpret, že na úrovni detailov sú určité odtiene jazyka, dokonca zvuk jazyka má špecifiká, ktoré sú preň charakteristické. Samozrejme, tie veľmi ovplyvňujú aj interpretáciu hudby. Ale môžem Vám povedať, že sú jednotlivci, najmä zahraniční dirigenti, ktorí dokážu virtuózne interpretovať Šostakoviča. Výrazným príkladom je Bernard Haitink, holandský dirigent. Myslím si, že oveľa dôležitejšie je, akú námahu si dal ten dirigent zistiť kontext hudby, keď ide dirigovať Rachmaninova, Prokofieva, Šostakoviča, Čajkovského. Interpret by mal nájsť spojenie s jazykom, históriou a kultúrou tej doby, ktorú popisuje táto hudba. Šostakovič bol práve ten skladateľ, ktorý písal históriu svojej doby. Je to určitá historiografia toho, čo sa dialo, samozrejme, mne pomáha to, že som sa narodil v Leningrade.

A nepochybne aj rodinné zázemie. To, že ste sa narodili v hudobnej rodine určite predurčilo Vaše smerovanie…

Daniel Raiskin: (úsmev) Určite, veď prvé zvuky, ktoré som počul, keď som sa narodil, bolo violončelo, na ktorom hral brat a klavír, na ktorom hral otec. Boli to partitúry hudby 20. storočia. Môj otec, keď bol na premiére Leningradskej symfónie ako 6-ročný chlapec a rozprával mi o tom, nemohlo ma to neovplyvniť, rovnako aj môj vzťah j tejto hudbe.

Čím sa Vás toto dielo Šostakoviča tak dotýka?

Josif Raiskin: Pre mňa je to cesta do sveta Šostakoviča a cesta do sveta hudby celkovo. Bolo to moje prvé stretnutie so živým orchestrom, predtým som počul hudbu len na gramofónových platniach.

Mali ste vtedy šesť rokov. Je to skoro pre dieťa, aby sa zoznámilo s hudbou 20. storočia? Alebo dieťa už v tom veku dokáže emočne rozpoznať jazyk súčasnej hudby?

Josif Raiskin: Vysvetlím, čo predchádzalo tomu, kým som sa ocitol na premiére Leningradskej symfónie. Študoval som na hudobnej škole, kde ma prijali v šiestich rokoch, keď som ešte nechodil ani na základnú školu. Mal som šťastie na výbornú učiteľku. Učila nás ako malé deti počúvať súčasnú hudbu. Namiesto hrania etúd Czerneho a Cramera sme počúvali skladby od Šostakoviča a Bartóka. V skladbách Bartóka, klavírnom cykle Mikrokosmos, ktoré sme neskôr aj hrali, sú použité rôzne národné melódie, maďarské, české, rumunské, takže súčasne nás oboznamovala s folklórom iných národov a so súčasnou hudobnou rečou. Táto pedagogička bola veľmi múdra žena, povedala mojej mame, aby ma zobrala na premiéru Leningradskej symfónie. To isté povedala aj rodičom ďalších detí. Nie všetci jej radu prijali, no na premiéru išlo niekoľko detí. Premiéra sa uskutočnila 5. marca v roku 1942.

V publiku bol aj Ščedrin, však? Aké boli okolnosti premiéry? Bol to nepochybne silný emocionálny zážitok…

Josif Raiskin: Rodion Ščedrin bol tiež na premiére a bol s tímom zbormajstra Veľkého divadla, ktorého členovia boli evakuovaní do Kujbyševa. Desať ročný Ščedrin sa ocitol na generálnej skúške, lebo jeho otec bol v ansámbli. Na premiére boli prítomní aj diplomati krajín protinacistickej koalície, zástupcovia spojencov zo Spojených štátov, Veľkej Británie a ďalších krajín. Diplomati boli tiež evakuovaní do Kujbyševa a v tom čase boli všetky kamenné budovy prepustené v prospech diplomacie a rôznych organizácií, takže aj budova hudobnej školy bola prevzatá takouto organizáciou. Výučba sa uskutočňovala doma u pedagogičky, takže domáca atmosféra dobre vplývala na deti. Samozrejme, ako som mohol pochopiť veľkosť hudby v takomto veku? Veľa vecí mi ušlo, ale tá hrozivá hudba sa ma dotkla, priam ma vtláčala do kresla. Veľmi sa ma dotklo, keď som videl ľudí plakať a keď som ich videl, ako sa v závere symfónie usmievajú cez slzy. Téma invázie vyvoláva strach, na konci počuť víťazstvo a spravodlivosť. A to všetko sa dialo v marci roku 1942, keď životy ľudí viseli na vlásku a nemecké vojská okupovali Kaukaz a nachádzali sa niekoľko sto kilometrov od Kujbyševa, kde znela premiéra.

Daniel Raiskin: Chcel by som doplniť, že nesúhlasím s týmto výkladom záverečnej časti symfónie, teda vierou v oslobodenia a víťazstva. Pre mňa je záver rovnako hrôzostrašný ako i začiatok symfónie. Vidím v tom predznamenie začiatku hrozných, ďalších 50-tich rokov nastupujúcich rokov režimu. Som si istý, že posledný pochod, ktorý sa opakuje, je síce víťazstvom, no čo potom? Myslím si, že Šostakovič to dobre cítil, že ak bude víťazstvo, bude zle, a ak nie, rovnako bude zle. Buď bude hnedý mor alebo červený.

S tým sa z filozofického pohľadu dá súhlasiť. Akákoľvek vízia totality je v jeho ponímaní je zlá… Začal pracovať na Leningradskej symfónii ešte pred inváziou vojsk, zároveň možno odčítať hudobné témy s ktorými pracuje – cituje Hitlerovu obľúbenú áriu z Lehárovej operety, rovnako svoju operu, pre ktorú ho stíhal Stalinov režim…

Daniel Raiskin: Áno, začal pracovať na symfónii ešte v lete v roku 1941, o tomto fakte vieme, no nevieme, čo presne sa dostalo do partitúry pred júnom. Nevieme, kedy čo napísal, ale vieme, čo sa v histórii udialo 1. septembra roku 1939, a tiež vieme, o čom je jeho šiesta symfónia. Leningradská symfónia mala v sebe emocionálnu silu a také napätie, že sa stala symbolom očakávaného víťazstva.

Josif Raiskin: Dokonca sa používala ako zbraň v Leningrade. Okrem skladateľa existujú dvaja ďalší spoluautori, ktorými sú interpret a poslucháč. Publikum, ktoré interpretuje hudbu, ktorú počúva, buď v hlbokých alebo povrchných dojmoch. Ale je to právo každého poslucháča. Napríklad znie piata symfónia Beethovena. Toľko, koľko divákov je v hľadisku, toľko symfónií zaznie, pretože každý počul svoje dielo. A popri tom o tejto symfónii je napísanej hory materiálov a mohlo by sa zdať, že všetko o nej vieme. Ale siedma symfónia Šostakoviča nie je oddeliteľná od tej doby, v ktorej bola stvorená. Beethovenovu piatu už tak nevnímame, je oddelená dvoma storočiami, naše vnímanie je vyleštené diaľkou tých mnohých rokov.

K pochopeniu hudby 20. storočia je potrebné mať vedomosti a informácie, k Leningradskej je potrebné poznať kontext doby, v ktorej vznikla. No počas premiéry diela tieto informácie nepotrebovali, pretože ľudí na to pripravil sám život… Pán Raiskin, Vy ako erudovaný muzikológ a uznávaný kritik ste vydali publikáciu, v ktorej analyzujete práve Šostakovičove symfónie. V čom vnímate ich výnimočnosť?

Josif Raiskin: Na to, aby poslucháč rozumel hudbe, je potrebné rozumieť tej dobe a historickým súvislostiam. Stretol som sa s tým, že niektorí západní, talentovaní dirigenti, ktorí nepoznali okolnosti a základné historické fakty a dirigovali túto symfóniu, neboli presní v interpretácii a nechápali jeho hudbu. Leonard Bernstein, ktorý veľmi dobre dirigoval diela Šostakoviča, na konci života priznal, že jeho najväčšou chybou bolo nesprávne tempo v Code v piatej symfónii Šostakoviča. Sčasti za to môže sám skladateľ, lebo nesprávne zapísal metronomické označenie pri tempe, ale hudobníci žijúci v Rusku, hlavne Mravinsky, ktorý dirigoval piatu symfóniu, premiéru, dirigoval bez ohľadu na zápis metronómu. Dirigoval podľa cítenia a intuície. Bolo to spôsobené aj pocitom doby, v ktorej žil vtedy sovietsky ľud. Šostakovič napísal hudbu, ktorá je svedectvom hrozných udalostí, ktoré sa diali v Rusku. V prvom rade je to štvrtá symfónia, ktorú dokonca musel stiahnuť z uvádzania. Dokončil ju v lete roku 1936 a keď ju napísal, riaditeľ filharmónie mu povedal, že ju treba stiahnuť. Doslova povedal, ak Vám nie je ľúto seba, zľutujte sa nad nami. Tak ju stiahol. A v piatej symfónii očividne využil slobodu hudby, a ten, kto má uši, ten počuje. Cenzori počuli, že vo finále piatej symfónie priamo a úprimne vypovedal o dobe, ktorú žil a o Stalinovi. Bola to jeho priama odpoveď. To isté platí aj o prvej časti Largo šiestej symfónie. Čo sa týka siedmej symfónie, súhlasím s jedným vynikajúcim kritikom, Arthurom Lourié, ktorý v roku 1943 publikoval článok v časopise New York Times, kde napísal, že nevieme, čím by bola táto symfónia, keby ju napísal pred začiatkom vojny. Nejaké koncepty si už pripravoval, no o Šostakovičovi sa vie, že písal hudbu veľmi rýchlo. Hneď písal partitúru, bez klavíra, čo je veľmi zriedkavý jav. Čajkovskij aj Beethoven písali diela najprv s klavírom a potom pripravili orchestrálnu verziu.

A bol geniálny v tom, že nikdy nemenil svoje diela…

Josif Raiskin: Áno, hneď napísal hotové diela, ktoré aj platili. Jedinou výnimkou je Lady Macbeth Mcenského okresu.

Prečo z 15 symfónií Šostakoviča sa preferujú iba niektoré? Dramaturgovia zvyknú v koncepciách uprednostniť iba určité diela, rovnako to platí aj u ostatných skladateľov, publikum sa potom naučí vnímať iba určité symfónie Šostakoviča, nemá šancu spoznať aj ostatné. Prečo sa na repertoári neobjavia aj ostatné?

Daniel Raiskin: Odpoviem ako interpret. V prvom rade každý skladateľ má skorú a neskorú, zrelšiu tvorbu. Sú diela hlbšie, sú diela rôznych fáz formovania skladateľa. Prvé dve symfónie Beethovena napríklad sú v tradíciách Haydna a Mozarta, tretia symfónia bola revolúciou, štvrtá – krok naspäť a podobne. Potom existuje aj praktická stránka problematiky. Štvrtá symfónia, tak ako aj Leningradská Šostakoviča si vyžadujú obrovský orchester. Zďaleka nie každá filharmónia má v dispozícii potrebné množstvo hráčov. Okrem toho, pre interpretáciu týchto diel orchester musí mať vysokú kvalitu. Preto sa častejšie hrajú piata a desiata, než napríklad pätnásta. Ďalším kritériom je jazyk. Piata symfónia má klasickú formu, povedal by som, v nemeckej tradícii symfónií, čo ju robí kompaktnejšou a dostupnejšou aj pre nepripravené publikum. Predsa len, vypočuť a odsedieť si symfóniu, ktorá trvá 80 minút, je to práca, aj fyzická aj duševná. A zďaleka nie všetci sú toho schopní. To isté platí u Mahlera. Jeho prvú symfóniu doslova cítite na povrchu kože, priam by som použil slovo epidermická. Tretia, to je sám o sebe planetárny systém, je dlhá a náročná na vnímanie, druhá je ťažká, filozofická a štvrtá je komorná.

Vráťme sa predsa k Šostakovičovi. Spomínate si na Vaše prvé naštudovanie Leningradskej symfónie?

Daniel Raiskin: Veľmi dobre si na to pamätám, bolo to v roku 2001. Bolo to pri príležitosti 60. výročia začiatku Leningradskej blokády. Dirigoval som v Poľsku, vo Wroclawe, s orchestrom, s ktorým som dlho spolupracoval a išlo o interpretáciu celého cyklu symfónií Šostakoviča. Hrali piatu, šiestu, siedmu, ôsmu a desiatu symfóniu, pričom siedmu som dirigoval po prvý krát. Počúval som veľa rôznych nahrávok, veľa som čítal o tom, ako Šostakovič túto symfóniu komponoval, o blokáde Leningradu, o tom ako ľudia žili v evakuácii. Okrem toho, že môj otec bol na premiére, otec mojej mamy bol vojenský inžinier a bol jedným z náčelníkov, ktorý zodpovedal za stavbu Cesty života na Ladožskom jazere. Moja mama bola evakuovaná do Sverdlovsku a vlak, ktorým boli ľudia evakuovaní, bol veľmi dlhý a neustále bombardovaný. Do Sverdlovska došla menej ako polovica vagónov. To všetko bolo pre mňa tou históriou, ktorú som sa snažil vyjadriť v práci na Leningradskej symfónii.

Odovzdávate tieto skúsenosti a to, čo poznáte z histórie, respektíve, čo prežila Vaša rodina, hudobníkom? Pretože práve v tej hudbe Šostakoviča je to utrpenie zachytené…

Daniel Raiskin: Šostakovič nepotrebuje pomoc, ale ja o tom všetkom rozprávam hudobníkom. Dokonca si označujem v partitúre miesta, kde treba rozprávať. Oni by mali vyjadriť môj príbeh, môj pohľad. Rozprávam im o tom, ako som bol chlapčekom a chodil som do hudobnej školy okolo budovy, na ktorej je dodnes nápis: Občania, táto strana ulice je mimoriadne nebezpečná pri bombardovaní. To nie je film, to nie je kniha, je to súčasť môjho života. Hudobníci sa stávajú zrkadlom, keď cítia, čo chcem priniesť publiku.

Každý interpret si vyberá, čo je preňho zaujímavé, na určité veci je potrebné dozrieť. Kde sú Vaše ciele? Je ešte niečo, čo by ste chceli zrealizovať?

Daniel Raiskin: Je veľmi podstatné, na aké úlohy Vás pozývajú. Ak ste hosť, aj keď častý, v tom prípade si vyberám repertoár v spolupráci s umeleckým videním s tými, ktorí ma pozvali – môže to byť záujem filharmónie alebo môj. V záujme filharmónie je niečo, čo mi je blízke a zaručí to úspech. Ak som šéfdirigentom orchestra, je s tým spojených oveľa viac povinností a očakávaní. Nikdy som sa nesnažil hrať len to, čo zaujíma len mňa. Dôležitou úlohou šéfdirigenta je pracovať s repertoárom, ktorý rozvíja orchester a ktorý pomáha rozvíjať štylistické schopnosti orchestra, technické, možnosť širšieho spektra hudby. Mojím predchodcom v Slovenskej filharmónii bol Angličan James Judd, ktorý dirigoval mnoho anglickej hudby. A veľa dobrej hudby, Elgara, Brittena a ďalších skladateľov, ktorých ja sám milujem. Pred ním bol Emmanuel Villaume, francúzsky dirigent, s veľkým akcentom na operu. Sústredil sa na vokálno-inštrumentálne diela, Mahlera a francúzske diela. Teraz sa venujeme tvorbe, ktorú orchester v podstate nikdy nehral, napríklad symfónie Carla Nielsena, Sibelia, Glazunova, ešte v čase keď som sa zoznámil s orchestrom, dirigoval som diela Šostakoviča, Rachmaninova, Čajkovského a Stravinského. Je to môj hlavný repertoár. Ale sú symfónie Šostakoviča, ktoré sa tu ešte nehrali alebo hrali, no veľmi dávno. Pred niekoľkými rokmi som naštudoval štvrtú symfóniu, prvýkrát v histórii Slovenskej filharmónie. A budeme v tom pokračovať, v budúcej sezóne chceme pripraviť jednu alebo dve symfónie Šostakoviča. Budem pokračovať v naštudovaní symfónií Glazunova, túto sezónu budeme hrať Sibelia, popri tom orchester bude hrať prekrásnu hudbu slovenských skladateľov, čo je tiež hlavnou úlohou šéfdirigenta. Aj orchester aj publikum budú pociťovať dôležitosť tejto hudby.

Hudba vo Vašej rodine má silné zázemie, stretávame sa s vami – otcom a synom a pri tejto debate cítiť aj generačný rozdiel, čo je prirodzené. Máte na zásadné veci rovnaký názor? Vždy sa zhodnete, čo sa týka vkusu a názoru na určité diela?

Josif Raiskin: Odlišnosť názorov sa prejavuje na rôznych úrovniach. Príklad je trebárs siedma symfónia Šostakoviča. Nezdieľam názor môjho syna, že červený mor má rovnakú pozíciu v nej ako hnedý. Ja si to nemyslím. Šostakovič napísal veľa inej hudby, ktorá je venovaná tej strašnej stalinskej dobe, štvrtá, piata, šiesta, ôsma. Keby sa zachovali rukopisy autora siedmej symfónie, ktoré napísal pred vojnou, vedeli by sme viac, no my o nich nevieme. Siedma symfónia, ktorú poznáme, je natoľko spojená s biedami a ťažkosťami vojny a natoľko je vo všeobecnom chápaní spojená s vojnou, že je nemožné ju oddeliť od vojny. Preto ja vnímam finále symfónie ako predzvesť víťazstva vojny. Možno to bude znieť pateticky, ale symbolicky to vnímam ako vlajku nad Reichstagom, tri roky predtým, ako sa to udialo. V podmienkach, keď ešte nebolo na to možné ani pomyslieť, pretože osud krajiny visel na vlásku. A keby nebolo hrdinskosti našej armády a pomoci našich spojencov, ktorú netreba podceňovať, osud Sovietskeho zväzu mohol byť veľmi smutný.

Daniel Raiskin: Jedným slovom, rozhovor na profesionálne témy je u nás veľmi zložitý. (smiech) Je tam cítiť generačný rozdiel a tiež vplyv toho, kde každý z nás žije. Už 32 rokov žijem v Amsterdame a moje pocity toho, čo sa deje v Rusku teraz, sú úplne odlišné od toho, aké majú ľudia, ktorí dnes žijú v Rusku. A generácia, ktorá bola svedkom hroznej vojny a človeka, ktorý vyrástol na svedectvách vojny, sú diametrálne odlišné. Chcel by som však obrátiť pozornosť na jeden detail. Táto hudba, ako každá hudba, časom, prestáva byť programová. Čím je vzdialenejšia od doby, kedy bola napísaná, stáva sa objektívnejšou. Je z nej absolútna hudba. Dnes nájsť človeka, ktorý má rád klasickú hudbu, chodí na koncerty vážnej hudby a má 20 – 25 rokov a pozná históriu 2. svetovej vojny, nie je možné. A preto im je nutné ukázať to názorne. Zúčastnil som sa jedného projektu, ktorý sa volá cinema-fónia. Skupina tvorcov vytvorila film k hudbe siedmej symfónii Šostakoviča, hoci zvyčajne je ten proces opačný. Ukázali od prvej noty po poslednú film o tom, o čom je tá symfónia. Je to veľmi subjektívne, ale keď divák vidí na plátne, ako detskú hračku prejde tank, oslobodených a tých, čo prežili Osvienčim, je to strašné svedectvo. Znovu, hudba sa predstavuje iba v kontexte doby, v ktorej bola napísaná. Jej aktuálnosť sa nezmenila dodnes, to, čo ľudstvo robí so sebou teraz, je v iných miestach, no deje sa stále to isté.

Osobitnou kapitolou Šostakovičovej hudby sú jeho sláčikové kvartetá. Akým spôsobom možno nájsť prepojenosť medzi nimi s jeho symfóniami?

Daniel Raiskin: Áno, samozrejme, tak, ako aj jeho predchodcovia, Beethoven a Mozart, veľmi osobným spôsobom vypovedal o svojich najhlbších pocitoch v kvartetách v intímnej rovine, ktorú potom rozpracoval vo zvukovo mohutnejšej podobe v symfóniách. Sláčikové kvartetá, sú pre mňa, koncentrovaná podoba symfónií. Tým, že je to komorná hudba, výpoveď je intímnejšia, je osobná a menej objektívna.

Josif Raiskin: Kvartetá sú ako mini symfónie a aj preto ich mnoho ansámblov upravilo do orchestrálnej verzie. 8. kvartet je výnimočný tým, že je autobiografický. Bol nútený nazvať ho Na pamiatku obetí fašizmu a vojny, ale v skutočnosti hovoril svojej dcére, že je to kvarteto o ňom samotnom. Povedal, že nevie, či by niekto na jeho pamiatku napísal po jeho smrti kvarteto, preto si ho napísal sám. Cituje tam veľa hudobných tém z diel, ktoré boli zakázané. Napríklad Lady Macbeth Mcenského okresu, zo štvrtej symfónie a cituje tam prekrásnu ruskú pieseň Umučený ťažkou neslobodou. A to hovorí za všetko.

Hudobný sarkazmus je častým javom v dielach tohto veľkého ruského autora, je to jeho typický rukopis. Dokáže ním vyjadriť tragikomédiu, ale zároveň bolesť a tiež pohľad na pokrivenú, neslobodnú dobu. Ako vnímate tieto hudobné prvky v jeho tvorbe?

Daniel Raiskin: Priamo v Leningradskej symfónii nie sú tieto prvky, no často využíval prvky karikatúry v hudbe. Je to jeden zo spôsobov z jeho vyjadrení a ten, kto túto jeho karikatúru počuje, ten ju tam nájde. Je to spôsob vyjadrenia Shakespearovského šaša alebo svätého blázna z Borisa Godunova. Takýmto postavám je dovolené všetko. Ich ústami sa rozpráva pravda.

Josif Raiskin: Šostakovič využíval slobodu hudby. Text je konkrétny, no hudba je ambivalentná.

Daniel Raiskin: Napríklad, vo finále siedmej symfónie odrazu znie Radeckého pochod, no v prerobenej podobe, inej, ako ho poznáme. Používa pozmenenú rytmiku a akcentáciu, čím ten marš skreslil. Dopomáha tým poslucháčom pochopiť hrôzu toho diela, ktorú hudba vyjadruje.

Josif Raiskin: Čo sa týka siedmej symfónie, zopakujem to ešte raz, že je to hudba výlučne antifašistická. Nie sú tam žiadne odkazy na antistalinský kontext. Nebolo to možné nielen kvôli cenzúre, ale aj kvôli všeobecnej nálade spoločnosti. Veď v momente tej doby, Churchill, ktorý bol vášnivým odporcom komunizmu, povedal, že proti Hitlerovi sa spojím aj so satanom. Lebo ten hnedý mor, ktorý priniesol tie hrozné veci, ktoré sa diali, bolo oveľa horšie ako to, čo predstavoval stalinský režim. Dodám ešte, že západ nevedel o reálnych rozmeroch stalinských represií. Tie informácie sa dozvedeli až po vojne, neskôr. Dokonca západ nevedel ani o reálnych rozmeroch hitlerovských represií, dlho nevedel ani o Osvienčime a Dachau. Západ podcenil hrozbu proti Židom a veľa utečencov Tretej ríše neprijal, napríklad z Poľska. Téma invázie, kde je použitá aj ária Lehára z Veselej vdovy, je podaná ako karikatúra. To prezrádza, že to nie je invázia rytierov, ale potkanov – a to je alegorický vpád netvorov. Postupne sa tá ľahká chôdza napĺňa krvou a oceľou, potom sa objavuje téma odporu, ktorá v prvej časti končí upokojením. A z diaľky zaznie malý bubon. Môžeme si živo predstavovať, ako tú hudbu vnímali v Leningrade. Poznám sa s hudobníkom, ktorý vtedy hral premiéru. Po dvadsiatich rokoch po premiére, sa stretli a dirigovali to s legendárnym dirigentom Karlom Eliasbergom, pod taktovkou ktorého znela aj premiéra v Leningrade. Bolo to jubilejné uvedenie od leningradskej premiéry v roku 1942, na ktorej sa stretli všetci hudobníci, ktorí prežili. Bolo ich dvadsať a bol to veľmi vzácny pocit. Leningradský rozhlasový orchester bol v čase premiéry veľmi vyčerpaný, hudobníkov museli doslova kŕmiť jedlom, aby vydržali hrať. Jeden z hudobníkov, ktorý hral na malom bubne, zomrel. Dirigentovi Eliasbergovi povedali, že je v márnici, v tom čase mŕtvi ľudia ležali aj na uliciach. Dirigent prišiel do márnice a všimol si, že bubeník mrkol okom. A skríkol, je živý! Nakoniec aj hral premiéru. Súčasne s premiérou však museli uskutočniť aj kanonádu, aby predišli útokom zo strany Nemcov. Vojenská symfónia a Leningradská symfónia zneli naraz. Túto premiéru vysielali aj v rozhlase a cez reproduktory znela aj v meste. Jeden nemecký vojak pricestoval do Moskvy ako turista po vojne. Našiel si adresu Eliasberga, prišiel k nemu domov, hlboko sa pred ním uklonil a povedal mu, že mu zachránil život. Ako? Pýtal sa ho dirigent. Keď sme počuli, že z mesta, kde umierajú tisíce ľudí od hladu a bombardovania, zrazu znejú zvuky symfónie, Šostakovičovej Leningradskej symfónie, pochopili sme, že to mesto nikdy nezdoláme. Ja a moji kamaráti sme dobrovoľne išli do zajatia a týmto ste nám zachránili život.

Takéto skutočné príbehy, ktoré sa viažu priamo na vznik a okolnosti premiéry Leningradskej symfónie, vypovedia omnoho viac, ako o tom môže napísať v súčasnosti hudobný vedec.

Ako sa ako muzikológ a renomovaný kritik pozerá na hudobného skladateľa, akým bol Šostakovič? Bol Šostakovič a jeho hudba dôsledkom doby?

Josif Raiskin: On nemohol inak, ako nenávidieť stalinský režim, pretože bol to režim, ktorý mu zakazoval rozprávať naplno. Využíval slobodu hudby, ale keď bolo treba hodiť kosť svorke, vtedy to spravil. No tých kostí nie je mnoho. Príležitostne napísal menšie skladby, takzvané povinné jazdy, aby mal pokoj a slobodu pri tvorbe veľkých kompozícií. V symfóniách nie sú tie povinné prvky, ani v kvartetách. Sú v niektorých kantátach či v niektorých predohrách. Podobné kompozície písali aj Beethoven aj Čajkovskij, pri určitých príležitostiach, napríklad na korunováciu panovníkov. Takéto skladby boli vždy v zásobe každého skladateľa, pretože vláda chcela mať vždy autogram nie druhoradého skladateľa, ale tých najlepších. Niektorí to robili preto, že tomu verili, iní z vypočítavosti. No Šostakovič to robil preto, aby mohol svetu povedať pravdu. A tiež, aby zachránil rodinu, pretože jeho rodina bola rukojemníkom vlády. Mal dve deti, milovanú ženu.

Poďme záverom nášho rozhovoru aj k iným témam. Ste činným novinárom, muzikológom, viete zhodnotiť reálie z pohľadu vzdelaného človeka, ktorý si už všeličo zažil. Ako hodnotíte stav súčasnej kultúrnej publicistiky v Rusku?

Josif Raiskin: Zažili sme dve uvoľnenia politického režimu, prvé bolo pri Chruščovovi, bolo to ako odmäk a po ňom prišla doba ľadová. A druhý odmäk prišiel s Gorbačovom, ktorý ako prvý po dlhej dobe povedal, že okrem straníckych a komunistických hodnôt, existujú aj mravné hodnoty. Dnes tiež neprežívame jednoduchú dobu, no predsa, vzhľadom na to, čím krajina prešla, teraz je predsa len sloboda, o ktorej sa nám nikdy nesnívalo. A čo sa týka hudby, zvlášť. Vraciame sa k slobode hudby, ktorá nie je dostupná v slove. Čo sa týka spisovateľov a iných umelcov, ostalo v televízii pár televíznych staníc, kde si môžu povedať svoj názor. Dnes som sa dozvedel, že hlavný redaktor novín Novaja gazeta, dostal Nobelovu cenu za mier, čo je veľmi vzácne ocenenie. Rádiostanica Echo Moskvy hovorí krutú pravdu o všetkom, čo sa deje v krajine, bez rozpakov.

Pôsobíte ako šéfredaktor novín v Mariinskom divadle, stále ste aktívnym publicistom. Aká je v súčasnosti, podľa Vášho názoru, spätná väzba zo strany čitateľov, na odborné články? Sú dnes aj fundované, podrobné analýzy diel, odborné recenzie, vyhľadávané? Dovoľujem si spýtať sa Vás to z pozície šéfredaktora portálu, ktorý by rád videl, že o odborné články o umení sa zaujíma viac ľudí…

Josif Raiskin: Ten problém je celosvetový, pretože informácie, ktoré dosiahnu jedným klikom, si ľudia vážia viac, ako vedomosti. Vedomosti je potrebné nájsť prácne – v knižniciach, bádaním, je to náročný proces, dlhoročný. Tento problém je všeobecný. Je potrebné zasvätiť novú generáciu do čítania kníh, počúvania kvalitnej hudby, a to je našou úlohou publicistov a hudobných vedcov. Tú úlohu nie je možné splniť, pretože moderné technológie zmenili náš život a nič sa s tým nedá urobiť.


Daniel Raiskin: Ja osobne považujem za nesprávne, keď na začiatku koncertu znie oznam, vypnite svoje mobilné telefóny. Nie. Malo by to byť inak. Zapnite si ich, ale používajte dobré aplikácie, ktoré využívajú dobrú hudbu, pred koncertom si prečítajte niečo o dirigentovi a Šostakovičovej Leningradskej symfónii. S modernými technológiami netreba bojovať, treba ich využívať! (úsmev)

 

 

Zhovárali sa: Anton Faraonov, Zuzana Vachová

Preklad z ruského jazyka: Elena Chetvernya

Zdroj foto: Anton Faraonov, foto z koncertu: Alexander Trizuljak


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno