Český klavirista Lukáš Vondráček s raritne hrávaným klavírnym koncertom, ale aj Leningradská symfónia Dmitrija Šostakoviča sa vďaka osobitej interpretácii šéfdirigenta Raiskina dotkla sŕdc poslucháčov.

Záverečný koncert Bratislavských hudobných slávností priniesol pre poslucháčov ozajstné hudobné vyžitie. Na programe bol oceňovaný sólista, český klavirista mimoriadnych kvalít Lukáš Vondráček s Dvořákovým klavírnym koncertom a Šostakovičova Leningradská symfónia, pod taktovkou jedného z najpovolanejších dirigentov, Daniela Raiskina, šéfdirigenta Slovenskej filharmónie. Dielo, ktorému treba rozumieť obsahovo, programovo, v kontexte svetových dejín, ale i samotnej osobnosti Šostakoviča či nových hudobnovýrazových prostriedkov hudby – legendárna symfónia ruského majstra hudby 20. storočia, ktorého odkaz je vždy sugestívny a aktuálny. Hudba, s ktorou treba žiť a ktorú treba prežiť – a to Daniel Raiskin priam bytostne dokáže. Každou jednou notou, každou frázou, zvoleným tempom, hoc by aj iní dirigenti mali odlišnú predstavu a my máme podľa nahrávok zažité počuť niečo iné, práve on má to výsostné právo, ako rodený Petrohradčan, ktorého otec bol na premiére Leningradskej, formovať práve túto symfóniu s hudobníkmi, v zmysle kombinácie zakódovanej DNA, emócií, skúseností a inteligencie, svojím subjektívnym spôsobom. Aj preto bol záver BHS výnimočný.

Zázračné dieťa. Tak bol označovaný Lukáš Vondráček, ktorý začal hrať na klavíri, keď mal dva roky, svoje prvé verejné vystúpenie mal v štyroch rokoch – hral detské skladby Čajkovského a Schumanna. A vy ste v tom veku čo konkrétne robili? Každopádne, Vondráček je dnes držiteľom mnohých cien, medzi iným aj prestížnej Medzinárodnej súťaže kráľovnej Alžbety v Bruseli a publiku ponúkol Koncert pre klavír a orchester g mol op. 33. Je to mimoriadne náročný kus, ktorý nemávajú klaviristi, dokonca ani sólisti zvučných mien v repertoári veľmi často. Jedným z dôvodov môže byť i predsudok, že sólista sa v tomto diele nemôže zaskvieť ako virtuóz, pretože Dvořák nekoncipoval svoj koncert štandardne, a klaviristu príliš včlenil do symfonického orchestra. Ľudovo povedané, klavirista sa poriadne nadrie, kým tento kus nacvičí, no nie je ho v publiku cítiť tak, ako pri iných koncertoch. Sú naňho kladené vysoké technické nároky, čo však je pre interpreta Vondráčkovho typu výzva, ktorej sa nezľakne.


Technicky dokonalá, absolútne čistá, sebaistá – tak by sa dala označiť interpretácia sólistu, ktorý sa chopil Dvořákovho diela s ľahkosťou a precíznosťou, až by sa mohlo zdať, že ide o nenáročné dielo. Opak je však pravdou. Skladateľ klavír včlenil do orchestra, aj preto je ešte závažnejšie na koncentráciu. Už pri vyspievaní prvej témy po introdukcii orchestra sólista večera ukázal výnimočnú muzikalitu: klavír znel nádherne spevne, frázy mali prekrásne oblúky bez toho, aby ste mali pocit, že sú umelo vykreslené. Napriek tomu, že ide o romantický kus, Vondráček to s agogikou nepreháňal, respektíve, zvolil skôr triezvejšiu cestu a treba povedať, že tomuto koncertu ani prílišná práca s tempami nepristane. Taká, ktorá vyplýva priamo z dýchania s frázami bola v jeho prejave prítomná, no nikdy nie viac.

Jeho hra bola absolútne výnimočná v piánach a pianissimách, ktoré boli vyvážené a zahraté s vyspelosťou a technickou podkutosťou. Akordické pasáže v staccatach zneli v jeho podaní s kultivovanosťou, bez tej typickej ostrosti, ktorú často počúvame od mnohých klaviristov. Plynulé, pekne tvarované behy v rýchlom tempe boli technicky zvládnuté, skrátka, radosť počúvať. Dokázal podčiarknuť slovanské melódie, s ktorými skladateľ v koncerte pracuje, hneď v prvej časti Allegro agitato v rýchlom tempe veľmi dobre spolupracoval s orchestrom – klavír sa medzi ostatnými nástrojmi vo fortissimo pasážach doslova musí presadiť a sólista túto svoju funkciu plne chápal. Es pauzy, v ktorých sa dopĺňal so sláčikmi a vznikol vďaka tomu rádoby synkopický efekt, zvládal bez toho, aby mal poslucháč dojem ťažkopádnosti. Rovnako zmenu metrorytmickej štruktúry či tempa alebo azda jediné sólo, v závere prvej časti, kde sa sólista môže ukázať a konečne zaskvieť mimo orchestra, ukázalo Vondráčka v tej najlepšej forme. Je to technicky mimoriadne dobre pripravený hráč, ale aj s veľkou dávkou muzikality.

To, že vie precítiť aj lyrické časti, sme počuli v pomalej Andante sostenuto, kde zaznel hneď prvý motív s obrovskou dávkou emócií. Aj v následných rozvíjaniach motívov preukázal veľkú muzikalitu, prekrásnu prácu s dynamikou a zmysel pre výstavbu diela. No tiež spoluprácu s orchestrom – sólista kooperuje po celý čas s dirigentom, v pomalej časti mu do hudobného toku vstupujú sóla hoboja a ďalších dychových nástrojov, čo je v pianissime vždy úskalím pre dychárov. Vondráčkovi sa v pomalej časti náramne hodila česká škola – precízne vyvážené, technicky prepracované pianissimá zneli nádherne, pedálová technika čistá, rovnako práca s tempami triezva nenarúšala plynulý tok orchestrálnej hudby, čo však nemožno povedať o prídavku – notoricky známom Chopinovom Nocturne, cis mol, č. 20. Určite, sú to jeho predstavy o tejto skladbe (čo je pri Chopinovi dovolené, je to jedna veľká plávajúca, boľavá agogika, v ktorej sa poslucháč i interpret môžu utopiť v emóciách), no také mohutné forte v Nocturne oproti intímnemu pianissimu niekedy až zabolelo a nie práve čistá pedálová technika v kombinácii s nevyhratými trilkami, skrátka a dobre, Chopin nie je najšťastnejšou voľbou pre Vodráčka, to skôr Rachmaninov alebo práve Dvořák, ktorý znel počas záverečného koncertu BHS.

Späť však ku klavírnemu koncertu, pretože práve finále kladie extrémne nároky ako na hráčov orchestra aj na sólistu. Finale. Allegro con fuoco poňal so skutočným „ohňom v žilách“. Nasadil miestami také extrémne tempo, šiel ako divá, rozzúrená rieka, ale tak to má byť. Táto časť koncertu je plná temperamentu, iskrivosti, obtiažnych technických prvkov, ktoré hral s ľahkosťou a eleganciou – práve to je na ňom to magické, že aj náročné technické prvky interpretuje s gráciou, akoby hral jednoduchý part. Či už sú rytmicky náročné alebo melodicky obtiažne, po klaviatúre sa pohybuje plynule a s obdivuhodnou ladnosťou. Tým, že Dvořák včlenil klavír do orchestra a len málokedy necháva vyznieť sólistu samotného, sa v šialene rýchlom tempe aj stalo, že na jednom mieste klavirista z orchestra „uletel“, no vďaka rýchlej reakcii šéfdirigenta Raiskina sa teleso a Vondráčka opäť podarilo zosúladiť. Tak či onak, bola to obdivuhodná interpretácia raritne hrávaného koncertu a treba si povedať úprimne, konečne to bolo niečo iné ako neustále omieľaný Čajkovskij, však áno.

Pre šéfdirigenta Daniela Raiskina znamená každé jedno naštudovanie Šostakovičovej Symfónie č. 7 C dur „Leningradskej“ op. 60 nielen výzvu, pretože je to mimoriadne náročné dielo – nielen výrazovo, ale i technicky, ale preňho zvlášť je to osobná, hlboko intímna, rodinná záležitosť. Ako pre náš portál v rozhovore, ktorý pre našich čitateľov pripravujeme, samotný Raiskin uviedol, toto dielo nikdy nepripravuje s orchestrom, ktorý nepozná. Potrebuje mať s hudobníkmi bližší vzťah na to, aby špeciálne Leningradskú mohol naštudovať podľa svojich predstáv.

V bulletine dostal každý návštevník koncertu vložený list s jeho osobným príhovorom, v ktorom sa mohol dozvedieť, že na záverečnom koncerte BHS je prítomný aj jeho otec, uznávaný muzikológ a hudobný kritik Josif Raiskin, ktorý sa takmer pred 80. rokmi, 5. marca roku 1942 ako 6-ročný chlapec zúčastnil na svetovej premiére v Kujbyševe (dnešnej Samare) tejto monumentálnej symfónie. Emotívny zážitok, o ktorom nám samotný Raiskinov otec rozprával mimoriadne živo, akoby to bolo len nedávno, mu ostal v pamäti, do každého detailu – jeho slová o tom, ako ľudia počas premiéry plakali a mali úsmev na tvári, znejú autenticky a priam bodajú do živého. Pochopiteľne, jeho zážitok v mnoho predurčil nielen život Josifa Raiskina, no i jeho syna – súčasného šéfdirigenta Slovenskej filharmónie, ktorý má práve k tomuto dielu intenzívny, osobný vzťah. Poníma ho aj filozoficky, chápe ho ako dôsledok výpovede Šostakovičovho života, vie čítať citácie použitých tém, s ktorými skladateľ pracuje, jeho programovosť, v neposlednom rade pracuje s kontextom doby, v ktorej vzniklo, pretože ako rodák z Petrohradu si autentické výpovede mal možnosť emocionálne prežiť na vlastnej koži.

Pri naštudovaní Leningradskej symfónie stojí pred akýmkoľvek dirigentom náročná úloha: vystavať mohutné, približne 75-minútové dielo tematicky i formálne dielo do tých najjemnejších detailov, precízne tak, aby jednak nestratilo ťah, no zároveň sa zo štvrtej časti nestala rýchla, „cirkusantská“ produkcia, čo sa, žiaľ, mnohým orchestrom často stáva. Raiskin túto chybu nespravil. To je tá (aspoň na pohľad) jednoduchšia úloha. Podstatne zložitejšia je – vcítiť sa do ruskej duše a sprostredkovať pomocou hudby práve tie emócie, aby bolo cítiť v každom jednom tóne hĺbku a intenzitu, sugestívnosť, jedným slovom, širokú ruskú dušu, ktorá „svojho“ skladateľa vníma. Z tohto pohľadu je nepochybne výhoda na strane ruských orchestrov, no v prípade záverečného koncertu BHS, ako sme patrične vysvetlili vyššie, petrohradská inteligencia snúbiaca sa s hĺbkou osobného prežitku v osobe šéfdirigenta Raiskina už vopred zaručovala, že želaný zvuk z orchestra vydoluje.

Šostakovič bol majstrovský inštrumentátor – znalec orchestra a jeho pohľad na sonoriku bol neobyčajný. Aj v tejto symfónii využíva nezvyčajné kombinácie hudobných nástrojov na dosiahnutie potrebných emócií, ktoré kulminujú už v prvej časti Allegretto. Z dychových nástrojov okrem štandardných fláut, hobojov, anglických rohov, fagotov, frekventovane znie flauta piccolo, ale obsadzuje aj klarinet piccolo, kontrafagot a basový klarinet (na tomto nástroji, pokiaľ nás zrak neklamal, hrala počas koncertu v orchestri dáma!). Okrem bohatých plechových dychov skladateľ špeciálne obsadzuje do tejto symfónie  bohatý aparát bicích nástrojov: malý bubienok má po celý čas v prvej časti kľúčovú, programovú úlohu udržiavania vojenského, pochodového, ostinátneho rytmu, ktorú sa vďaka Raiskinovej koncepcii podarilo vygradovať do mohutných, dramatických, až monštróznych rozmerov. Bicie nástroje tvoria päť tympanov, triangel, tamburína, činely, veľký bubon, tam-tam bubon, okrem toho ďalej predpisuje dve harfy, xylofón a klavír využívajúci hraničné registre a disonantné akordy, chápaný skôr ako rytmický, než melodický nástroj. K tomu, keď si pridáte ohromujúcu, bohatú sláčikovú sekciu, 16 prvých huslí, 16 druhých, 12 viol, 10 violončiel a 8 kontrabasov (hovoríme o spodných hraniciach počtov nástrojov), dostaneme obrovský, prenádherný diapazón zvuku, s ktorým vedel Šostakovič bravúrne pracovať. A Raiskin s týmto zvukom a muzikantmi, ktorých dôverne pozná, pracoval, ako sa patrí: od prvej, radostne znejúcej C-durovej introdukcie, ktorá má byť v kontraste s tým, čo príde. Ľudia, ktorí nič netušia, sa prebudia do slnečného dňa v Leningrade, nevediac, že práve toto bude čierny deň. Nacistické vojská mesto obkľúčili, blokáda Leningradu trvala 900 dní a státisíce ruských vojakov i nevinných civilistov počas tejto smutnej kapitoly dejín umrelo.

Petrohradský rodák Šostakovič hneď v prvej vete exponuje vojnovú tému, ktorá ostinátnym rytmom znázorňuje inváziu nemeckých vojsk. Ostré staccato sláčikov, neustály, až drásavý rytmus malého bubna, téma, pripomínajúca sa postupne v dychových nástrojoch (flauta, hoboj, fagot…), variovaná na mnoho spôsobov a najmä gradujúca. Spočiatku plechy v con sordine, no neskôr v plnom nasadení. Pod Raiskinovými rukami sa partitúra menila presne podľa autorových predstáv: od nenápadného, malého, no vždy emočne sugestívneho telesa, po veľké, až revúce, dynamicky rastúce, gradujúce „monštrum“. Šéfdirigent dosiahol plastický zvuk, z pódia znelo mohutné fortissimo, hudobníci hrali ako o dušu, boli z nich cítiť mimoriadnu zaangažovanosť a koncentrovanosť – práve v prvej, najdlhšej časti, kedy variovaná téma kulminuje, si však nechal záležať nielen na rastúcej dynamike, ale i na tom, aby bola téma dostatočne, zreteľne v jednotlivých skupinách nástrojov vyspievaná. Obratne pracoval s tempami, motívy nechával dostatočne vyznieť, neuponáhľal tok hudby a artikuláciu kládol na jedno z prvých miest. Kontrastné pasáže, napríklad klarinetové sólo či fagotové, s pulzujúcimi, hrozivými kontrabasmi, vyzneli prekrásne, s potrebnou intenzitou (hoci predpísané v pianissime, no s potrebnou kantilénou), z ktorej poslucháč citlivo vníma vnútornú drámu.

Druhá časť Moderato (poco allegretto) predstavuje v diele nádej, respektíve je istým návratom k pokojným časom v Leningrade. Znelo melancholicky ladené sólo v podaní hoboja, neskôr sa pridal anglický roh a nebyť zvláštne, ostro staccatovo stavanej strednej časti, ktorá pokojnú melancholicky ladenú druhú vetu, doslova vyruší z graciózneho módu, aj by sme sa dostali do snivej nálady. Nebol by to však Šostakovič, pravda, a Raiskin si dal práve na tejto kontrastnej, rušivej časti špeciálne záležať. Bola výrazná, drásavá, následne znelo aj sólo basového klarinetu, hoci sprievodné flauty mohli byť o čosi v tichšej hladine. Zdôraznila by sa tým intimita a dosiahol väčší kontrast, čo si podľa gest aj Raiskin viac krát želal, no nie vždy sa mu to v orchestri darilo dosiahnuť. Práve lyrické, pianissimové party v dychoch (nie však sólové výkony) boli jediným problémom interpretácie tohto diela, niekedy dokonca aj intonačne nečisté.

Dojemné Adagio plné túžby a krásy bolo citeľné už od prvých taktov: Slovenská filharmónia má silnú sekciu prvých aj druhých huslí a tému dokázali zahrať s presvedčivým výrazom, aj vo vysokých polohách. To je presne ten moment, kedy potrebujete z hudby cítiť širokú ruskú dušu túžiacu po slobode, moment čistej krásy pretavený do hudby. Prepojenie s prírodou skladateľ akcentuje flautovým sólom – na koncerte krásne, s citom a intonačne čisto vyspievaným.


Ticho pred búrkou, nádej a krása – to je tretia časť, pred záverečnou, technicky najťažšou, v ktorej sa opäť vráti vojnová nálada. Dve viac-menej pokojné vety strieda Attaca sila a odvaha, ktorú Šostakovič exponuje v Allegro non troppo. Nemá to byť však uponáhľaná časť, o čom svedčí aj „non troppo“ a Raiskin k finále pristúpil mimoriadne inteligentne, s veľkým duchovným posolstvom diela. Už z hrozivého, tichého úvodu v sprievode tympanov, trúchlivých huslí, dopĺňaných čelami a kontrabasmi, je zrejmé, že skladateľ vojnovú tematiku poníma inak, nie ako v prvej časti. Tvárne, znelé pianissimo v podaní Raiskina a jeho hudobníkov bolo interpretované nádherne: sugestívne, s vnútornou hrozbou a výnimočnou muzikalitou, ktorú predviedol počas celého diela. Doviedol orchester k víťaznej téme, ktorú však strieda clivá – ako smútok a žiaľ za obeťami. Dokázal bravúrne pracovať so zvukovou mnohovrstevnatosťou, exponovanosťou tém, koncentrovanou vo finálnej vete, ustrážiť si nástupy a bolo zreteľné, že dielo má v hlave a je s ním doslova spätý. Povznášajúce, až éterické finále s fanfárami, burácajúcimi tympanmi a nádherne znejúcimi sláčikmi, ktoré prehovárajú priamo do duše, sa mu podarilo doviesť do mimoriadnej zvukovo-estetickej podoby, no nielen to. Bolo zrejmé, že touto interpretáciou Leningradskej nechal na pódiu a odovzdal hudobníkom kus seba, svojho zázemia, rodiny, histórie krajiny, kde sa narodil, prežil detstvo, mladosť a formovala ho.

Streamboyz Slovenskej filharmónie už medzičasom stihli dať záznam tohto koncertu na stránku Slovenskej filharmónie, takže ak ste na tomto koncerte neboli, určite si nahrávku pustite aspoň zo záznamu, nepochybne je to jeden z najlepších výkonov, aké toto teleso za uplynulé roky odohralo.

 

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Prosím zadajte svoj kommentár!
Prosím zadajte svoje meno