Dirigent a umelecký vedúci súboru Musica aeterna Peter Zajíček si aj tohto roku pripravil pre publikum ďalší hudobno-dramatický skvost.
Diváci už očakávajú, že Peter Zajíček každoročne naštuduje so svojím orchestrom, ktorý sa špecializuje na starú hudbu, niečo výnimočné. Tentoraz to však nebolo len unikátne dielo, ale aj prostredie, v ktorom ho orchester spoločne s opernými sólistami a tanečníčkami, interpretovali.
Organizátori tohtoročnej Opera aeterna III si vybrali pre uvedenie opery, očarujúco zrekonštruované priestory záhradu domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave. Presne v tomto legendárnom dome sa stretávali u priateľsky naladeného pána profesora Jána „Hansiho“ Albrechta, významného hudobného teoretika, umelca, neúnavného organizátora slovenského kultúrneho života, pedagóga, študenti mnohých generácií. A z iniciatívy profesora Albrechta vznikol v roku 1973 súbor Musica aeterna – interpretovať preto barokovú operu priamo v prostredí, kde sa položili základy tohto jedinečného telesa, malo úchvatnú atmosféru. Nielen v historickom kontexte, ale vo vzduchu sa vznášal aj kus pravej nostalgie.
Ďalším významným styčným bodom, prečo bolo uvedenie nového projektu Petra Zajíčka také nevšedné, bola samotná scenéria objektu, v ktorom sa uvádzalo. Pastorálna dráma Dafne z pera Antonia Caldaru je prírodné divadlo, ktoré si priam bytostne žiada exteriérové uvedenie zasadené do prírodnej scenérie. Autor totiž Dafne dokončil v roku 1719 a v tom istom roku sa otváralo prírodné divadlo zo živého plotu v Salzburgu – Heckentheater. Mytologický príbeh, ktorý sa uvádzal pri jeho otvorení, bol mimoriadne vhodný pre prírodné divadlo. Dafné pristala aj bratislavskej magickej záhrade a romanticky odkvitnutej čerešni s bohatou korunou rozliehajúcou sa v okolí takmer celej scény, keď sa v príjemnom šere, počas jej druhého uvedenia – 4. septembra o 20:00 začali v priestore a v osobitej akustike rozliehať prvé tóny predohry.
Precízne interpretovanú predohru v podaní orchestra Musica aeterna pod vedením Petra Zajíčka, na ktorej publikum obdivovalo intonačnú a štýlovú čistotu už od prvých taktov, v úsporne osvetlenej scéne (svetlá a technické zabezpečenie – Boris Adamčík, Vladimír Slaninka), sprevádzala tanečná choreografia s modernými prvkami (pohybová spolupráca Renáta Ptačin). Tento prvok dával tušiť, že symbióza barokového umenia s moderným bude počas tohto večera vkusným doplnkom, bez toho, aby narušila historickú podstatu a estetickú čistotu samotného diela. Adriana Pinková a Mia Majerníková zosobnili tancom úvodný vstup do mytologického príbehu o nymfe Dafne, z ktorej sa z neželanej lásky Boha Apolóna zo zúfalstva nechá premeniť na ker vavrínu.
Výrazovo ťažké Grave dalo nástup skúseným sólistom – sopranistke Lenke Máčikovej a barytonistovi Dávidovi Harantovi. Obaja sú skúsení speváci, ktorých publikum pozná, Máčiková má bohaté skúsenosti aj z medzinárodnej scény. Neprekvapila ani tentoraz. Sebaistota v intonácii a nasadení tónu bola zjavná už v prvom obraze. V hľadisku sme skôr boli zvedaví na mezzosopranistku Alenu Kropáčkovú, ktorá sa musela vysporiadať s mimoriadne náročnou úlohou, rovnako na tenora Matúša Šimka.
Jedinou ženskou postavou v opere je postava Dafne. Pre postavu jej otca Caldara písal polohy, ktoré sú v parte nižšie, ako poznáme súčasný „romantický“ barytón. Mnohé hlboké basové polohy však zvládol Harant veľmi pekne, v línii barokovej vokálnej estetiky sa mu nadmieru dôveryhodne podarilo interpretovať afekt smútku v spodných polohách. V kontraste s ním tvorila emocionálny protipól – afekt radosti, vo vysokých polohách, postava Dafne.
Postavu Apolla písal Caldara tiež pre mužský hlas – kedysi ju spievali kastráti dvorných kapiel. Mezzosopranistka Alena Kropáčková nemá, našťastie, prirodzene tmavú farbu hlasu, čo by najmä pri altových polohách mohlo byť estetickou závadou v prípade interpretácie barokovej opery. Kropáčková už v prvom obraze ukázala, že má vynikajúci potenciál: nielen vokálny, ale aj vizuálny. Nástup jej Recitatívu začína skladateľ (štandardne) zmenou tóniny. Veľmi často v ňom zdôrazňuje poltóny – v barokovej hudbe tento interval nevyjadroval len smútok, ale predstavoval, obrazne povedané, aj psyché hudby. Intonačne čistá, no najmä výrazovo dôsledná Kropáčková hneď v prvom obraze, v recitatíve presne vedela, ako uspôsobiť výraz. V úvode nasledujúcej árii ho príjemne „presvetlila“, no nepoužila široký, vibrátový tón, v súlade s barokovou estetikou. Vynímali sa najmä jej pekné, pravidelne znejúce trilky a bravúrne zvládnuté ozdoby v rýchlom Allegre.
V úlohe zamilovaného pastiera sa predstavil tenorista Matúš Šimko, ktorý bol ďalším prekvapením večera. Už v druhom obraze dostal výraznejší priestor – presvedčil nielen speváckymi kvalitami, ale aj hereckými. Šimko nie je typ speváka s veľkým, mohutným fondom, o to však lepšie pre barokový sloh. Tón dokáže dať ukážkovo do masky a rola zamilovaného pastiera mu pristala najmä v precítených, duchovne situovaných áriách. Napríklad známa, melodicky prekrásne napísaná ária Pastorelli, imparate oramai v Šimkovom podaní bola interpretovaná nádherne: v tomto registri sa cítil sebaisto, jeho tón bol kultivovaný, výraz precítený, frázy pekne oblúkovité, s dychom pracuje úsporne, vyspieval aj náročné stúpania a v opakovaní bezchybné ozdoby. Rovnako sa zaskvel v intonačne náročnej árii Luci belle. Nielen precízne zaspievané ozdoby v Šimkovom podaní, ale v tomto prípade presvedčil, že je to spevák, ktorý so sebaistotou zvláda aj vysoké polohy. Trúchlivá, molová ária je mimoriadne náročná na intonáciu. Skoky spevák zvládol s istotou, rovnako ako vysoké tóny blížiace sa k povestnej výrazovej a farebnej pýche tenoristov g2 (výškou sa v kadencii dostal na a2- o terciu vyššie od notovej predlohy), no zaujal najmä schopnosťou improvizovať v ozdobách a melodickej línii.
Caldara bol mimoriadne talentovaný a invenčný skladateľ, veľký melodik, ktorý vedel do hudby s ľahkosťou a uveriteľne transformovať emócie. Ani v orchestri nezabudol na spevné motívy, ktoré hudobníci pod vedením Petra Zajíčka interpretovali s vyváženou dynamikou: prispôsobili sa sólistovi, aby jeho vokálny part nechali vyniknúť, no aj tak bolo spevný melodický oblúk prvých huslí počuť zreteľne, nikdy nezanikol, ani v pianových úsekoch. Orchester dosahoval rovnováhu žiadanú v barokovom slohu, vynikajúcu, priezračno čistú intonáciu, v pomalých častiach vynikali do priestoru alikvotné tóny harmónie, čo je znak bezchybnej dobovej interpretácie a využívania bezvibrátového tónu. S absolútnou precíznosťou hrali interpreti aj akcentáciu ťažkých dôb a o vynikali brilantnou súhrou. Aj kontrapunktické plochy teleso interpretovalo dôsledne, dbajúc o štýlovú čistotu.
Samozrejme, nemožno opomenúť výkon jedinej „ženskej“ predstaviteľky – sopranistky Lenky Máčikovej ako predstaviteľky Dafne. V prejave dokázala nájsť potrebný triezvy balans medzi krásnou lyrickosťou a ráciom. Zaslúžene získala počas večera mnoho aplauzov – za všetky spomeňme napríklad áriu Fa ogni sforzo druhého obrazu, v ktorej sa predviedla ako excelentná speváčka. V ohnivom tempe Allegro čisto vyspievala každú jednu ozdobu, aj vo vysokých tónoch (as2) sa pohybovala suverénne, s eleganciou a ladnosťou. Napriek rýchlemu tempu z árie nespravila uponáhľanú, technicky pôsobivú prehliadku, akou by sa mohol pýšiť každý sólista. Vystihla krásu melodickej línie, jej oblúk aj v takej technicky náročnej árii, a obtiažnom tempe. Bezpochyby, Lenka Máčiková je interpretka, ktorá svoju vysokú interpretačnú úroveň násobí aj osobným šarmom a krásou. Dafne v jej podaní bola preto uveriteľná nielen spevácky, ale aj herecky, esteticky a vizuálne.
Pekne zafarbený barytón, Dávid Harant ukázal svoju hlavnú dispozíciu najmä v duetách s Máčikovou, kedy v rýchlych tempách dokázali byť obaja rytmicky aj intonačne presní. Aj v sólových výstupoch presvedčil, že sa dokáže vysporiadať s partom, ktorý je písaný pre nižšie posadený hlas. Dokázal preniknúť do psychologickej podstaty postavy (otca) a pretaviť ju do výrazu.
Režisérka Mariana Luteránová v mnohom ťažila z prírodných scén a aj keď sa snažila držať histórie, nemožno jej uprieť snahu o inovatívne prvky. S modernizáciou to však neprehnala, ostala v líniách vkusu a zachovala mieru korektnosti. Scénograf Michal Lošonský podčiarkol charakter pastorálnej drámy a úsporným množstvom kulís sa mu podarilo dosiahnuť na scéne maximum. Aj tak však toto prírodné divadlo mohlo byť extraordinárnym zážitkom vďaka vonkajšiemu prostrediu – všetky tri predstavenia sa totiž podarilo uskutočniť v zrekonštruovaných priestoroch záhrady domu Albrechtovcov. A v týchto zvláštnych časoch, ktoré žijeme, to bol jedinečný zážitok, za ktorý sme nepochybne všetci vďační.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Simona Babjaková
